Zuzana Kizáková: Situáciu s utečencami treba riešiť ľudsky, nie politicky

Zuzana Kizáková pomáha už viac ako rok a pol ľuďom na úteku v Srbsku. Zmenila kvôli tomu spôsob života, lebo verí, že všetci máme zodopovednosť za to, čo sa deje vo svete, a najmä v Európe. Zuzka je ideálnou ukážkou toho, čo kedysi povedal Mahatmá Gandhí: Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.

Zuzana Kizáková pomáha už viac ako rok a pol ľuďom na úteku v Srbsku. Zmenila kvôli tomu spôsob života, lebo verí, že všetci máme zodopovednosť za to, čo sa deje vo svete, a najmä v Európe. Zuzka je ideálnou ukážkou toho, čo kedysi povedal Mahatmá Gandhí: Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete. A okrem toho je aj najskúsenejšou Slovenkou, s ktorou sa rozprávať o situácii ľudí na úteku v Srbsku.

Kedy si sa rozhodla odísť z Bratislavy do Srbska a venovať svoj čas najmä utečencom?

Uprostred slnečného, štyridsaťstupňového dňa na konci septembra 2015 som stála v Horgoši na sbrsko-maďarských hraniciach, ktoré sa premenili na obrovský utečenecký tábor. Nakladala som do autobusov ľudí zo Sýrie, a platila im za lístky, aby sa dostali bližšie k EÚ, do Chorvátska. Deťom som oblievala vodou hlavičky, aby nedostali úpal. Po tom, čo sme rozdali posledné fľaše vody a posledné chleby, videla som film svojho života. A vedela som, že sa späť do toho života, po tom, čo som na hraniciach zažila a videla, už nemôžem vrátiť.

Čo sa dialo potom?

Potom nabralo všetko rýchly spád. Dala som výpoveď z práce a presťahovala som sa do Srbska. Začala som žiť iný, nový život. S mojím partnerom, tiež dobrovoľníkom, sme začali pomáhať utečencom, aj miestnym chudobným ľuďom. Naše dni, naše životy, naše životné hodnoty, náš štýl života sa zmenili, hoci to, ako myslím, že sme v pomoci tým, ktorí ju potrebujú, a nielen utečencom, ale aj ľuďom okolo nás, rodinám, priateľom či neznámym okoloidúcim, našli zmysel našich životov.

Niekomu takéto slová môžu znieť naivne…

Nečakáme, že vyriešime globálne problémy, ale ani nečakáme, že to za nás urobia iní. Cítime, že nesieme osobnú zodpovednosť za to, aký je či bude tento svet. S tou osobnou zodpovednosťou však neprišla len pomoc iným, ale aj životný štýl či postoj, ktorým neubližujeme nikomu a ničomu, teda ani ľuďom, ani zvieratám či životnému prostrediu.

Niektorí si možno položia otázku, z čoho takí dobrovoľníci ako vy žijú?

Už pred odchodom do Srbska som niekoľko rokov pracovala na voľnej nohe ako PR a marketingová manažérka v kultúre. Vďaka trinásťročným skúsenostiam z novinárskeho prostredia a s PR nemám ani po odchode do Srbska núdzu o ponuky a môžem PR-ovať na diaľku. Mojím odchodom do Srbska som nespálila žiadne mosty, len sa moje pracovisko z bratislavských kaviarní a bratislavskej malej pracovne premiestnilo na farmu do Srbska. Stále pracujem pre slovenské kultúrne prostredie a z tých honorárov žijeme aj pomáhame.

Vravíš, že ste zmenili aj spôsob života, nielen prácu, a žijete na farme. Tam asi nemáte vysoké náklady?

Žijeme z minima financií, okrem jedla a benzínu nenakupujeme nič, náš dlhodobý plán je byť samostatní, teda čo najviac nezávislí od peňazí aj systému. To, čo potrebujeme, si plánujeme dopestovať a dochovať.

Ako máš teda rozdelenú prácu medzi PR, farmu a pomáhanie utečencom?

Naše dni sú rozdelené medzi moju prácu, ktorá nás živí, medzi prácu na farme, ktorá nás raz dúfam bude živiť, a medzi pomáhanie, ktoré si vďaka práci a nášmu životnému štýlu i štandardu môžeme dovoliť. Zvolili sme si takýto život, s menej peniazmi, ale s oveľa väčšou slobodou nad vlastným životom, časom, nik nám nediktuje, kedy vstávať, kedy prísť a odísť z kancelárie, sami sme si pánmi svojho času a života a vďaka tomu môžeme robiť to, čo chceme a považujeme za zmysluplné.

Pomoc utečencom

Ako vyzerá váš deň, keď s partnerom pomáhate utečencom? 

Nedá sa to zovšeobecniť. Môžem uviesť príklad, ako vyzerali naše dni od tejto zimy, keď sme začali variť. Skoro sme vstali, a spolu s rannou kávou sme šúpali zemiaky, mrkvu, cibuľu. V špajzi sme zriadili mini-kuchyňku. Okolo ôsmej ráno som do 100-litrového hrnca dala variť, väčšinou čosi indické či pakistanské. To už sme mali rannú kávu dopitú. Popri raňajkách som vybavovala pracovné maily, zadávala inzercie, písala tlačové správy, môj partner dal zatiaľ najesť psom. Ja som ich potom zobrala do polí na prechádzku, zatiaľ on strážil jedlo, keď sa dovarilo, to už som mala rozposlanú tlačovú správu do médií, jedlo sme preliali a v obednom čase nasadli do auta a išli do Subotice, pol hodinu cesty od nás. Tam sme potom rozdali jedlo mužom z Pakistanu a Afganistanu v takmer zbúranej, bývalej tehlovej fabrike, kde ich žijú desiatky.

Mávali sme okolo 150 ľudí na distribúcii. Poobede sme sa vrátili domov, ja som opäť pracovala, Krištof sa venoval prácam okolo domu. Večer čítame médiá, vybavujeme korešpondencie ohľadom situácie s utečencami, plánujeme na ďalšie dni.

Pomáhali ste vždy v Subotici?

Za rok a pol sme pomáhali na viacerých miestach v Srbsku, podľa toho, kde bola najakútnejšia situácia, kde bol nedostatok pomoci. Máme za sebou 12 000 kilometrov, 8 utečeneckých táborov. Na jeseň 2015 sme chodili do Berkasovo, cez ktoré utečenci prúdili, keď zavreli maďarsko-srbskú hranicu. Chýbali tam lieky, teplé oblečenie. Vtedy som tam zo Slovenska preniesla stovky krabičiek liekov, kufre s oblečením – tváriac sa na hraniciach, že ideme na návštevu.

Zuzana a jej priateľ najazdili po Srbsku už viac ako 12-tisíc km – pre pomoc utečencom. z Archívu Zuzany Kizákovej

Kde ešte a ako ste pomáhali?

Strávili sme aj pár týždňov v Preševe, na opačnom konci Srbska, kde vtedy z Macedónska prichádzali denne tisícky utečencov, po niektoré dni aj 7 – 10-tisíc ľudí. Prúdili neustále, ale v tej dobe tam pomáhali len miestni dobrovoľníci, mladé decká, a Červený kríž, ktorý dával jedlo len ženám a deťom do 16 rokov. Keď začali prichádzať dobrovoľníci, nebol nastavený takmer žiadny systém. Navyše, v tom čase, v začiatkoch krízy, neprichádzali skúsení dobrovoľníci. Často sa stávalo, že kolabovali zo situácie, z toho, čo videli, v akom prostredí boli. Pomáhali sme teda aj samotným dobrovoľníkom, s lokálnym kontextom, aj ľudsky. Pomohli sme tu vybudovať sklad, malé distribučné stredisko pre medzinárodných dobrovoľníkov, ako aj výdajňu čaju a mlieka pre deti.

Krátko na to sa vybudoval systém, že utečencov autobusmi prenášali z Preševa do Šídu, k chorvátskym hraniciam, kde často celé hodiny čakali, bez jedla, vody, začali sme jazdiť tam. Nik sa tam neodvážil distribuovať jedlo, lebo na to nik nemal oficiálne povolenie. My sme však vždy boli tak trochu „punk“, a vždy sme vedeli zvládať situácie, a tak sme tam začali rozdávať jedlo, a to tak suverénne, že nikto z oficiálnych ľudí sa nám neodvážil nič povedať.

Po uzatvorení Balkánskej trasy ste sa presunuli do Belehradu. Čo sa dialo tam?

V Belehrade žili stovky ľudí v parkoch alebo squatovali, no z krajiny sa zrazu nemali ako dostať. Nosili sme tam jedlo, mlieko pre deti, oblečenie, ktoré zväčša pochádzalo z mnou organizovaných zbierok na Slovensku, ostatné sme nakupovali z financií, ktoré mi občas známi aj neznámi poslali na účet. Na jar sa opäť zmenil systém a Maďari začali púšťať zopár ľudí – žiadateľov o azyl z tzv. tranzitných zón na srbsko-maďarských hraniciach, takže opäť začalo byť rušno tu pri nás. Vtedy desiatky, stovky ľudí prichádzali z Belehradu autobusmi do Subotice. Do tranzitov sme prístup nemali, keďže je to územie, kde je zákaz vstupu a povolenie od srbského komisariátu, ktorý spravuje túto agendu, sme nedostali, rovnako ako žiadna dobrovoľnícka organizácia. Tak sme začali v noci jazdiť každý deň na autobusovú stanicu v Subotici, rodinám sme rozdávali stany, aby nespali pod holým nebom v tranzitoch, spacáky, karimatky, jedlo, oblečenie a uplakaným deťom hračky a mamám nosiče pre deti z projektu Domov na mame.

Pomáhali tam vtedy aj iné organizácie či dobrovoľníci?

Bola to zvláštna situácia, lebo sme niekoľko týždňov boli naozaj len sami dvaja, čo tam chodili s pomocou. Až neskôr prišli aj Lekári bez hraníc a UNHCR. Deti s rodinami prespávali na autobusovej stanici, na kartónoch, mnohí sa pokúšali prejsť cez hranice ilegálne, taxikári im sľúbili, že ich zoberú na hranice, ale aj rodiny s deťmi vykladali len zopár kilometrov za Subticou, v lesoch. V médiách sa písalo, ako sa skončila kríza, ale my sme vedeli, že to tak nie je.

Zuzana a jej partner pomáhajú utečencom v Srbsku už viac ako rok a pol. autor Klaus Petrus

Spojili ste sa niekedy s inými dobrovoľníkmi či s organizáciami?

Medzičasom otvorili tábor v Subotici, hromadili sa tu ľudia a my dvaja sme na to už nestačili. Minuli sa nám veci zo zbierok, aj vlastné financie. Vtedy k nám došiel kamarát zo Švajčiarska, ktorého sme spoznali rok predtým v Horgoši aj v Preševe, a začal s nami pomáhať. Pritiahol sem iného známeho, ktorý rok koordinoval pomoc v Grécku a z toho vznikol projekt medzinárodných nezávislých dobrovoľníkov Fresh response. Zabezpečili sme im tu sklad, ubytovanie, administratívne veci a každodenne sme začali distribuovať potraviny, čerstvé ovocie a zeleninu, aby si ľudia v tranzitoch mohli variť. Pomohli sme tiež založiť komunitné centrum pri hraniciach pri Kelebiji. Tam sme pracovali aj s deťmi, urobili sme im detský stan plný hračiek, vystavali infraštruktúru aj kino.

Aká je situácia dnes v oblasti, kde pôsobíte?

Situácia sa tu mení každý deň. Uplynulé jesenné aj zimné mesiace sa situácia natoľko skomplikovala, že Maďari púšťajú denne len desať žiadateľov o azyl, no v Srbsku je podľa oficiálnych údajov v táboroch okolo 7-tisíc ľudí a sú tisíce ľudí, ktorí nie sú registrovaní, teda nie sú v oficiálnom systéme, na zozname žiadateľov o azyl. Buď vedia, že azyl nedostanú, alebo jednoducho v táboroch už nie je miesto. V Belehrade v zime squatovali dve tisícky ľudí – najmä mužov a mladistvých chlapcov z Afganistanu, Pakistanu. Väčšina z nich nemá žiadne financie, šanca dostať sa nelegálne cez hranice je veľmi malá a brutalita na maďarských hraniciach je nevýslovná.

Čo sa deje na maďarských hraniciach, keď spomínaš brutalitu?

Brutalita maďarských pohraničníkov sa posledné mesiace stupňuje. Keď bolo mínus 20 stupňov, niektorí utečenci hovorili, že ich maďarskí policajti chytili v lesoch pri hraniciach, vyzliekli do naha, nechali ich v zime kľačať celé hodiny, striekali im slzný plyn do očí, smiali sa im a všetko si to točili. Ukradli im mobily, posledné peniaze, zobrali topánky aj šaty, a „prehodili“ ich cez plot späť do Srbska.

Dobrovoľníci teda okrem distribúcie jedla a šiat začali pomáhať aj lekársky. Začali monitorovať násilie páchané na hraniciach. Spojili sa s ďalšími mimovládkami, najmä s Lekármi bez hraníc. Vznikli nahrávky, rozhovory, videá, svedectvá, prišli sem svetové médiá a pred pár týždňami sa už začali objavovať články o tomto násilí. Svet sa o tom pomaly dozvedá, ale na hraniciach bijú ľudí stále.

Vítame ich humanitárnou katastrofou

 Zlyhala podľa teba Európa v prístupe k tejto humanitarnej kríze?

Áno. Ako celok systémov vyspelých a bohatých krajín Európa zlyhala. Stále sa mi nechce veriť, že nechávame vojnových utečencov žiť – prežívať v Európe v takýchto strašných podmienkach. V zime máme v našich bytoch v priemere 21 stupňov, oni spali v novembri v najlacnejších stanoch, v ktorých „náš“ človek spí nanajvýš na letnom festivale. Nemali kde umyť deti, nemali kde ísť na potrebu, pálili deťom hračky, aby si uvarili, pálili šaty, aby mali oheň. Pomenujme to už konečne – utekajú sem z humanitárnych katastrof, a my ich tu vítame humanitárnou katastrofou.

Bijeme sa do pŕs, ako ďaleko pokročila medicína, veda, technika. Lenže tu, za naším chrbtom sme nechali ženy rodiť na člnoch na mori, aj na paletách niekde v strede poľa na hraniciach.

Po novom zavrú v Maďarsku žiadateľov o azyl do kontajnerového tábora na hraniciach, hoci je to proti základným ľudským právam.

Čo mohla Európa podľa teba urobiť inak?

Mali sme ukázať tým, čo utekajú, naše hodnoty, tie, na ktorých Európa stojí. Či stála? Som presvedčená, že toľko financií Európa má, aby sa o týchto ľudí vedela slušne postarať. Veď sú to ľudia, rovnakí ako my, len nemali to šťastie sa narodiť v Hamburgu, v Londýne či v Bratislave, či inde, kde nie je vojna, alebo kde sú normálne podmienky na život. K situácii sa treba postaviť ľudsky, nie politicky.

Z toho, čo popisuješ však nie ste jediní jednotlivci, ktorí sa zmobilizovali v pomoci.

Myslím, že tvárou v tvár tej neľudskosti a neschopnosti krajín sme pochopili, že ak nie my, jednotlivci, tak kto pomôže? Od začiatku zlyhávala pomoc krajín aj veľkých organizácií, a vždy si budem stáť za tým, že dobrovoľníci boli od začiatku v prvej línii pomoci, v Grécku, v Srbsku, v Macedónsku, v Maďarsku, aj inde.

Ako vnímaš pomoc jednotlivcov zo Slovenska, ktorí sa zapájajú do zbierok – je ich dnes menej ako na začiatku?

Kedykoľvek sme potrebovali veci a dala som výzvu na Facebook, vždy sa našli desiatky ľudí, ktorí prispeli, či už šatstvom, stanmi, hračkami, liekmi, aj financiami. Tí, ktorí sa stali darcami, tí sa zaujímajú, tých situácia trápi.

Zuzana rozdávala v Srbsku jedlo i oblečenie vyzbierané aj v slovenských zbierkach. z Archívu Zuzany Kizákovej

Takže nemáš pocit, že záujem o túto tému klesá?

Vo všeobecnosti klesá záujem o túto tému, v lete 2015 sa médiá trhali, kto, kde bude a aký príbeh prinesie. Po dvoch rokoch sú však ľudia presýtení, veci sa nehýbu k lepšiemu, práve naopak. Už ani tému brutálneho násilia na hraniciach blízko pri nás v slovenských médiách nevidíte. Predtým sa tiež hlásili desiatky dobrovoľníkov, dnes už to tak nie je.

V Srbsku si z utečencov nerobia kampaň

Ako reaguje na situáciu s utečencami sbrská vláda?

Srbská vláda vydala na jeseň oficiálny zákaz pomáhať neregistrovaným migrantom. Oficiálne organizácie im odvtedy nepomáhajú – žiaden Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, žiaden Červený kríž, ani žiadne srbské mimovládky. Pomoc teda stojí len na dobrovoľníkoch.

Vidíš nejaké pozitíva na sbrskej strane, čo sa týka prístup k riešeniu utečeneckej otázky?

Srbsko je tranzitná krajina. Takmer nikto tu nežiada o azyl. Za to, že zostalo pre utečencov otvorené, dostáva pravdaže podporu EÚ, azda aj zlepšenie vzťahov s EÚ do budúcnosti, a financie. Srbsko sa bez ohľadu na to postavilo k situácii celkom fér. Vybudovalo tábory, ubytovalo väčšinu ľudí. Pravdaže, mohlo urobiť aj viac.

A ako vnímajú utečeneckú tému Srbi?

Myslím, že tu hrá rolu aj to, že Srbsko bolo len pred pár rokmi vo vojne. Mali vlastných utečencov, vlastnú chudobu. Prežili časy, keď ľudia naozaj nemali ani chlieb. A stále tu majú chudobu. Azda aj preto majú oveľa vyššiu mieru empatie. Aj srbskí policajti sú empatickejší  v porovnaní s maďarskými.

Je aj v Srbsku, tak ako v mnohých iných európskych krajinách, silný nacionalizmus? 

Áno, ale plynie z iného historicko-politického kontextu ako napr. dnes na Slovensku, v Maďarsku či v Poľsku. Ten spúšťač ani dôvod nie sú utečenci. Z utečencov si tu nikto z politkov nerobí kampaň, ako napríklad v Maďarsku či aj na Slovensku. Aj to je pozitívum.

Na záver Zuzanina obľúbená báseň o domove…

“Home” by Warsan Shire

no one leaves home unless
home is the mouth of a shark
you only run for the border
when you see the whole city running as well

your neighbors running faster than you
breath bloody in their throats
the boy you went to school with
who kissed you dizzy behind the old tin factory
is holding a gun bigger than his body
you only leave home
when home won’t let you stay.

no one leaves home unless home chases you
fire under feet
hot blood in your belly
it’s not something you ever thought of doing
until the blade burnt threats into
your neck
and even then you carried the anthem under
your breath
only tearing up your passport in an airport toilets
sobbing as each mouthful of paper
made it clear that you wouldn’t be going back.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

titulná fotografia: Zuzana rozdáva jedlo ľuďom na úteku v Srbsku. z Archívu Zuzany Kizákovej

Ako ženy ťahajú svetové hospodárstvo

Žena patrí za sporák a k deťom, muž je živiteľ rodiny. S takýmto stereotypom sa často môžeme stretnúť ešte aj dnes.

Zapojenie sa žien do zamestnania pritom v uplynulých desaťročiach prispelo k rastu globálnej ekonomiky viac než nové technológie či globálne koncerny. V rozvojových krajinách dokonca prispeli po nástupe nového milénia ženy k hospodárskemu rastu oveľa viac než enormne sa rozrastajúca Čína. Ak by sme k tomu pripočítali aj objem neplatenej práce v domácnosti, prínos by ešte oveľa vyšší.

Organizácia Spojených národov to vyjadrila aj číselne. Ak by sa ženy zapojili do pracovného procesu v rovnakej miere ako muži a zároveň by mali aj rovnaké platy ako muži, globálne by sa zvýšil ich príjem o 76 percent. To má hodnotu 17 biliónov dolárov.

Neformálne a bezplatne

Rodová nerovnosť brzdí najviac rozvojové ekonomiky. Najhoršie sú na tom krajiny západnej Afriky a Blízkeho východu. Rodová nerovnosť sa v rozvojových krajinách prejavuje najmä v školstve, práci, ale aj politickej participácii, kde sú ženy takmer úplne vylúčené z hry. Ženy v rozvojových krajinách častokrát pracujú, avšak ich zamestnanie má neformálny charakter. V južnej Ázii takto pracuje až 80 percent žien, v subsaharskej Afrike 74 percent, Latinskej Amerike a Karibiku niečo viac ako polovica. Vo vidieckych oblastiach ženy často pracujú na farmách, avšak neraz neformálne a bez toho, aby boli zaplatené.

Kľúčom k vyššej participácii žien na pracovnom trhu je vzdelanie. Za zhruba polovicu ekonomického rastu v krajinách OECD za posledných 50 rokov vďačíme tomu, že sa zvýšilo vzdelanie žien a dievčat.

Platí pritom, že čím sú ženy vzdelanejšie, tým menej detí rodia. A to aj v krajinách, kde prevládajú mnohopočetné rodiny. Ak sa žena dostane k vzdelaniu a začne pracovať, zarába peniaze, ktoré sú silným argumentom, prečo by z roboty odísť nemala. Manželské zväzky, v ktorých žena pracuje, majú väčšinou menej detí. Tým sa dostáva väčšej pozornosti, lepšej stravy a napokon aj kvalitnejšie vzdelanie. Svetlým príkladom je napríklad Bangladéš, v ktorom sa vďaka výraznému zvýšeniu zamestnanosti žien podarilo znížiť pôrodnosť na približne 2,1 dieťaťa na jednu ženu. To je demografmi považované za ideálne ak si chce krajina zachovať stabilné množstvo populácie.

Obavy z negatívneho vývoja populácie pri zvyšovaní ekonomickej aktivity žien sa pritom ukazujú ako neopodstatnené. Pre ženy v krajinách s dobrým systémom podpory rodín, s dostupnou vzdelanosťou a podmienkami pre prácu, je prirodzené hľadať strednú cestu medzi kariérou a rodinným životom. Krajiny s vysokým zapojením žien do pracovného procesu ako Švédsko a USA majú vyššiu pôrodnosť ako Japonsko a Taliansko, kde oveľa viac žien zostáva v domácnosti.

Príjmové nerovnosti

Samostatnou kapitolou je veľký rozdiel medzi mzdami mužov a žien. Napríklad na Slovensku je rozdiel v platoch medzi pohlaviami vo verejnom sektore 13,4 percenta, v súkromnom sektore až 20,9 percenta. Dôvodom je aj to, že ženy pracujú zväčša v slabšie platených odvetviach ako je školstvo či zdravotníctvo.  Avšak rozdiely v platoch nájdeme aj na rovnakých pozíciách. Žena, ktorá robí to isté ako muž, uvidí na výplatnej páske o sedem percent nižšiu mzdu, ukazujú čísla zhromaždené portálom Platy.sk.

Do hry pritom výrazne vstupuje aj materstvo. Okolo tridsiatky zväčša ženy odchádzajú na materskú dovolenku a príjmové nožnice medzi pohlaviami sa roztvárajú. Každým ďalším narodeným dieťaťom je rozdiel medzi mzdami mužov a žien vyšší. Takýto efekt rodičovstva sa prejavuje takmer vo všetkých krajinách Európskej únie, na Slovensku je však extrémne silný.

Foto: VOA News

S čím trh neráta (alebo o negatívnych externalitách)

Negatívna externalita je pojem z ekonómie. Zjednodušene povedané ide o výdavok, ktorý nenesie ten, kto ho urobil, ale ktosi iný. Medzinárodný menový fond napríklad vypočítal, že priemysel s fosílnymi palivami produkuje každú minútu skryté náklady vo výške desať miliónov dolárov.

Ide napríklad o výdavky na zdravotníctvo spôsobené zhoršeným zdravím kvôli exhalátom, či nižšia miera dožitia a ďalšie. Náklady spojené s používaním fosílnych palív sa tak prenášajú na plecia niekoho (daňovníkov, štátu, jednotlivcov, ktorí ochorejú a pod.) či niečoho (životného prostredia). Napríklad aj nižší počet návštevníkov turistického rezortu spôsobený smogom je kvantifikovateľný, o zmene klímy a jej dopadoch na celý svet ani nehovoriac. Tieto výdajky sa však bežne nezohľadňujú, zaplatí ich ktosi iný, obvykle daňoví poplatníci. Ide tak vlastne o skryté štátne dotácie.

Dobrým príkladom je spaľovanie fosílnych palív a zvlášť čierneho či hnedého uhlia. Podľa reportu NexGen Climate America a PSE Healthy Energy napríklad zomrelo len v americkom štáte Ohio predčasne 2130 ľudí kvôli znečisteniu, ktoré spôsobili elektrárne spaľujúce v ňom uhlie. Navyše však negatívne externality činnosti týchto elektrární stáli asi 18 miliárd dolárov na zdravotných poplatkoch. A to iba v roku 2015 a iba v jednom americkom štáte. Správa ďalej odhalila, že až 88 percent elektrárni sa nachádza v blízkosti chudobnejších štvrtí, v ktorých žijú menšiny či rodiny s nižšími príjmami.

Organizácie HEAL, Climate Action Network Europe, WWF European Policy Office a Sandbag sa pozreli aj na Európu. Vydali preto správu s názvom Europe´s Dark Cloud, v ktorej po prvýkrát analyzovali ako látky uvoľnené pri spaľovaní prekračujú hranice a majú dopad na zdravie všetkých Európanov. V roku 2013 podľa správy zomrelo predčasne asi 22900 ľudí a boli zaznamenané desiatky tisícok prípadov ochorení zavinených znečistením z elektrární. Od srdcových chorôb až po bronchitídu. A zdravotné náklady boli vyčíslené na 62,3 miliardy eur.

Tieto škody sa rozhodol vyčísliť Medzinárodný menový fond, ktorý sa nedá považovať za nekritického podporovateľa zelenej energie. Podľa správy fondu z roku 2015 sa skryté škody z využívania fosílnych palív, teda negatívne externality, ktoré znečisťovatelia prenášajú na plecia vlád, šplhajú na neuveriteľných desať miliónov dolárov za minútu. Ročne teda ide o 5,3 bilióna dolárov skrytých dotácií. Samotní autori správy číslu najskôr neverili, ale opakované výpočty výsledok potvrdili.

Ekonómovia však majú odpoveď na to, ako sa s negatívnymi externalitami vysporiadať. Štát môže napríklad siahnuť po dotáciách na zelenú energiu, alebo zaviesť uhlíkovú daň. Tú nedávno zaviedli Briti. A opatrenie zafungovalo, píše Financial Times. Ešte pred dvoma rokmi tvorilo uhlie až 23 percent energetického mixu krajiny, dnes je to len deväť percent. Pre porovnanie, na Slovensku vypĺňa uhlie viac než 21 percent našich energetických potrieb a vláda napriek medzinárodným záväzkom priamo dotuje jeho ťažbu a podporuje jeho používanie v elektrárňach.

Ďalším príkladom sú emisné povolenky. Obchod s emisnými povolenkami funguje v Európskej únii od roku 2005. Brusel rozdelil medzi členské krajiny emisné kvóty – štátom teda určil maximálne množstvo priemyselných škodlivín, ktoré môžu vypúšťať do ovzdušia. Keď tento limit prekročia, musia si nakúpiť emisné povolenky. Krajiny, ktoré znečisťujú ovzdušie menej, tak môžu emisné povolenky predávať a zarobiť na nich. Krajiny, ktoré znečisťujú viac, si aj viac priplatia. Problémom európskeho modelu dnes je, že sú povolenky príliš lacné, keďže o ich kúpu je nízky záujem.

Okrem negatívnych externalít poznáme aj pozitívne externality, z ktorých profituje viac spoločnosť než súkromník. Podľa Medzinárodného menového fondu je typickým príkladom výskum a vývoj. Z pozitívneho efektu výskumu a vývoja totiž častokrát profituje nielen firma, ktorá výskum dotuje, ale aj celá spoločnosť. Pri pozitívnych externalitách sú pritom sociálne benefity vyššie než výhody, ktoré získa súkromná firma.

Foto: Drake Bodin / CC

Medzinárodný deň ľudskej solidarity

Medzinárodný deň ľudskej solidarity, ktorému patrí 20. december, nám pripomíná napríklad boj proti chudobe, korupcii alebo terorismu. Tu vám ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinách.

Medzinárodný deň ľudskej solidarity, ktorému patrí 20. december, bol vyhlásený OSN v roku 2005. Hlavnou myšlienkou oslavy tohto dňa je boj proti chudobe, korupcii a terorizmu, podpora pochopenia hodnoty a významu ľudskej solidarity pri riešení globálnych problémov.
Tu vám ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinách.

Čo je to humanitárna a rozvojová pomoc? Mali by sme pomáhať?
Žiaci a žiačky sa zamýšľajú nad motiváciou poskytovania pomoci krajinám globálneho Juhu a dozvedia sa, čím sa odlišuje humanitárna pomoc od rozvojovej. Spoznajú aj príklady pomoci a poskytovanej podpory krajinám dotknutých humanitárnou krízou alebo krajinám, ktoré sa boria s rozvojovými výzvami.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu občianska náuka na stredných školách, strana 52.

Simple charity ideas
What would happen if you install a refrigerator on the street for people in need and fill it up with food, or you make and place on a street a small library stacked with books? Small ideas maybe do not change the world but can help to make it a better place. In a broader perspective, you will discuss with students why people donate to charity or work as volunteers. At the end, they can design their own small local project.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu anglický jazyk na stredných školách, strana 11.

Be part of the miracle
What connects a young entrepreneur in South Africa, the largest British nongovernmental organisation (NGO), a nurse from 19th century and a Swiss businessman who helped the injured in a war in 1859? Students will learn about people and organisations (from different times and places) that help and have helped others in a variety of ways. They will also discuss why such volunteers or NGOs exist and what is their role and mission. Last but not least, they will brainstorm what they could do in the local community to help someone in need.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu anglický jazyk na stredných školách, strana 41.

Benefičný koncert
Vyhľadajte talenty na vašej škole a zapojte ich do organizácie koncertu alebo vystúpenia pre spolužiačky a spolužiakov v triede alebo aj pre celú školu a rodičov (v závislosti od podmienok na škole). Cieľom koncertu je šírenie povedomia o globálnych témach. Súčasťou môže byť prípadne finančná (či iná) zbierka na pomoc pri odstraňovaní následkov nejakej aktuálnej prírodnej či inej katastrofy, alebo v prospech nejakého rozvojového projektu (adopcie na diaľku, podpora politických väzňov a pod.).
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 50.

Nové filmy z festivalu Jeden Svet 2018 pre školy

Z festivalu Jeden Svet 2018 sme vybrali 3 dokumentárne filmy pre školy. Vytvorili sme k nim metodiku s užitočnými informáciami k témam, ktoré filmy otvárajú.

Z festivalu Jeden Svet 2018 sme vybrali tri dokumentárne filmy pre školy. Ku každému je vytvorená metodika s užitočnými informáciami k témam, ktoré filmy otvárajú. Prioritne sú určené vám, ktorí učíte žiakov od 14 rokov. Ak pracujete s mladými v neformálnom vzdelávaní, môžete si ich taktiež objednať.

Filmy rozposielame na školy od januára 2019, stačí vyplniť prihlasovací formulár nižšie.

Aktivistka
(Activist, Petteri Saario / Fínsko / 2017/ 57 min/české titulky)

Riikka žije v malom meste na severe Fínska, ktorého okolitá príroda mala zostať navždy nedotknutá, keďže je začlenená do siete chránených lokalít Natura 2000. Keď jedna z najväčších medzinárodných ťažobných spoločností prejaví záujem o ťažbu kovov na chránenom území, študentka sa rozhodne konať. Na svoju stranu však musí získať nielen vlastného otca, ale aj niekoľko členov mestského zastupiteľstva. Tí v ponuke ťažiarov vidia najmä príležitosť na miestny ekonomický rozvoj. Riikka márne vysvetľuje, že priemyselná ťažba predstavuje pre región hrozbu a pre ďalšie generácie už nezostane zo vzácnej prírody vôbec nič. Dokument ukazuje príbeh motivovaného dievčaťa, ktoré medzi dospelými zakúša prvé prehry, ale sebavedome pokračuje v boji.

Témy filmu: ochrana prírody, postavenie jednotlivca v spoločnosti, aktivizmus mladých

Bojovníčka s nenávisťou
(The Hate Destroyer / Fabrizio Lussu, Vincenzo Caruso / Nemecko, Taliansko / 2017 / 52 min / české titulky)

Svojrázna sedemdesiatročná Berlínčanka Irmela už tridsať rokov každý deň neúnavne vyráža do boja s nenávistnými symbolmi, vyzbrojená sprejom, škrabkou a čistiacimi prostriedkami. Žiadne antisemitské plagáty, hákové kríže v     podchodoch či homofóbne heslá na električkových zastávkach nie sú pred ňou v bezpečí. Irmela premaľuje a zoškriabe všetko, čo súvisí s akýmkoľvek prejavom nenávisti. Nezľakne sa ani vyhrážok neonacistov či dokonca konfliktu so   zákonom. Film sa týka nemeckej neonacistickej scény a zároveň je psychologickým portrétom hlavnej hrdinky.

Témy filmu: boj proti extrémizmu, aktivizmus jednotlivca

Čo dokáže lož
(Co dokáže lež / Tomáš Kudrna / Česko, Francie / 2016 / 52 min / český jazyk)

Kto stojí za nepravdivými informáciami v médiách a najmä na konšpiračných webových stránkach? Dokumentárny film Tomáša Kudrnu skúma tzv. informačnú vojnu a vplyv dezinformácií v Českej republike. Snaží sa zistiť, kto stojí za lžami, ktoré sa šíria najmä na sociálnych sieťach a alternatívnych weboch. Autori tiež hľadali odpoveď na otázku, do akej miery sú šírené správy, príbehy a emócie súčasťou ruskej propagandy, a akú úlohu v nej zohrávajú Česi a Češky, nespokojní s vývojom v krajine po roku 1989. Dokument sa nakrúcal v Česku, vo Veľkej Británii, v Holandsku aj v Rusku. Účinkujú v ňom experti, ktorí sa téme dezinformácií venujú dlhodobo.

Témy filmu: falošné správy, konšpiračné weby, hybridná vojna

Filmy si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník.

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore z Ministerstva spravodlivosti SR v rámci programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám rasizmu, xenofóbie, antisiemtizmu a ostatným prejovom intolerancie. 

Mladí z rómskych komunít nás naučili svoje vlastné lekcie

Štrnásť mladých odvážlivcov zo sociálne vylúčených komunít sa vydalo na neľahkú cestu. Okrem dobrodružstva, expedície a zážitkov, ich čakala príprava a realizácia dobrovoľníckeho projektu. Článok prináša možnosť nakuknúť pod pokličku vzdelávacích aktivít cez skúsenosť jednej z lektoriek.

Človek v ohrození v spolupráci s Outward Bound Slovensko realizuje projekt zameraný na podporu a posilnenie mladých ľudí zo sociálne vylúčených komunít. V rámci neho sa 14 mladých odvážlivcov vydalo na neľahkú cestu, za to plnú dobrodružstva. Článok prináša možnosť nakuknúť pod pokličku cez skúsenosť jednej z lektoriek.

Niektoré lekcie z pokory dostanete vtedy, keď ich čakáte najmenej. Pre mňa bola najväčšou lekciou posledných mesiacov možnosť byť lektorkou v projekte Support and Empower Roma Youth. Za komplikovaným názvom sa skrýva ešte náročnejšia myšlienka – tábor pre mladých z rómskych komunít, behom ktorého mali vymyslieť a zrealizovať vlastný dobrovoľnícky projekt. Ak máte v tomto momente pochybnosti, ste na tom rovnako ako v prvom momente ja. Na začiatku mi to prišlo akonereálny cieľ. Dnes sa na svoje pôvodné obavy dívam s pobavením. 

Moje prvé stretnutie s našimi deckami bolo miernym šokom. Už na prvý pohľad bolo zjavné, že máme na starosti rôznorodú skupinku veľmi živých deciek z úplne iného prostredia, než do akého sme ich priviezli. Prvé dni sme sa sami seba pýtali, či sme si neodhryzli priveľké sústo, či decká zvládnu aktivity, ktoré sme pre nich pripravili, či zvládnu expedíciu, či vymyslia a naplánujú dobrovoľníctvo. Takmer každý náš plán mal aj plány B a C.

Nakoniec sme ale žiadne plány B nepotrebovali. Decká nás prekvapili svojím prístupom a odhodlaním. Desaťkilometrová expedícia s prespávačkou na hrade? V pohode. Vynášať vedrá piesku na hrad a pomáhať s jeho opravou? Jeden chalan vyniesol 20 vedier. Vymyslieť dobrovoľnícky projekt? Decká ponúkli takmer 20 nápadov a nakoniec mali problém vybrať si z nich len dva.

Deti nás poučili o zápale aj radosti

Na druhom kempe decká realizovali dobrovoľnícky projekt v obci Sveržov, odkiaľ pochádzala väčšina našich mládežníkov. V komunite zorganizovali koncert, pre svojich mladších kamarátov a súrodencov prichystali hry, súťaže a opekačku. Deti, ktoré majú v Komunitnom centre Sveržov vlastnú kapelu, naučili ostatných všetky texty, aby mohli vystupovať spoločne. Jedno z dievčat si celý deň písalo svoje moderovacie vstupy a učilo sa ich čo najviac naspamäť. Na treťom kempe sa deti rozhodli rovno pre dva projekty. Jedným z nich bola potravinová pomoc v rómskej osade Dlhé Stráže, druhou zasa vymaľovanie toaliet na ZŠ v Roškovciach, ktorú niektorí z nich navštevovali.

Kým sme si my ako lektori mysleli, že deti niečo učíme o svete mimo ich komunity, o zodpovednosti, o tímovej práci, o ich schopnostiach a možnosti meniť svoje okolie skrz dobrovoľníctvo, oni nás učili iné lekcie. O odvahe, keď ani na chvíľku nezaváhali pri nízkych lanových prekážkach. O skromnosti, keď chceli pomôcť „niekomu skutočne chudobnému, nie u nás v komunite, ale napríklad bezdomovcom v Levoči“. O tímovej práci, vždy, keď mali niečo tvoriť alebo prekonávať spoločne. O zápale pre vec, keď sa po polhodinovej diskusii ako spravodlivo rozdeliť potravinovú pomoc, rozhodli rozdať ju. Napriek tomu, že by niekoho mohla aj uraziť či vyvolať nepokoj v obci. O tom, že tancovať sa dá aj o ôsmej ráno a že na kvalite nahrávky nezáleží. Hlavne nech hrá nahlas.

No nebola to len zásluha detí, že tábory dopadli nad očakávania. Hlavnú zásluhu na tom mal výborný tím lektorov z organizácií Človek v ohrození a Outward Bound Slovensko, ale aj kolegovia z maďarskej Elemenyakadémie, ktorí sa nebáli podeliť o svoje know-how a uistili sa, že sme na svoju úlohu lektorov pripravení čo najlepšie.

Autorka: Shoshana Chovan

Vzdelávací program pre mladých je realizovaný v rámci strategického partnerstva podporeného cez Erasmus+. 

Svet ako globálna dedina: čo je to coca-kolonizácia a mcdonaldizácia

Coca-Cola a McDonald. Dve značky, ktoré pozná každý. Stretnete sa s ním kdekoľvek vo svete. Považujeme ich za akési symboly globalizácie – za symboly súčasnej prepojenosti sveta.

Za priekopníčku v globalizácii môžeme považovať prvú menovanú značku – Coca-Colu. Práve v súvislosti s Coca-Colou sa rozšíril pojem Coca-kolonizácia. Stojí za ním myšlienka, že spolu s Coca-Colou ľudia nepijú len sladký nápoj, ale konzumujú americkú kultúru. Postupom času sa však aj samotná americká kultúra globalizuje. Napríklad Hollywood netočí filmy určené pre americký, ale pre globálny trh. Musia sa páčiť divákom od Los Angeles po Kalkatu.

 

 

Foto: eboy.com

Hovorí sa aj o mcdonaldizácii spoločnosti. Nejde však o rozšírenie fastfoodových pobočiek do celého sveta, ale o preberanie prvkov rýchloobslužných reštaurácií do iných oblastí spoločnosti. Svet sa jednoducho zrýchľuje. Tovary, služby aj informácie sa šíria naprieč planétou veľkou rýchlosťou.

Známy teoretik médií Marshall McLuhan prišiel už v 60. rokoch minulého storočia s pojmom globálna dedina, ktorý vypovedá o tom, ako sa Zem zmenšuje, a to vďaka elektronickým médiám, ktoré šíria informácie obrovskou rýchlosťou. Písal o tom v čase, keď svet nepoznal internet. Dnes ho poznáme a výsledkom je, že kým pred 200 rokmi putoval list z Európy do Ameriky zhruba 40 dní, dnes sa šírenie informácií počíta maximálne v sekundách.

Celé si to môžeme poľahky spojiť s rozvojom prepravy. Železnice naprieč kontinentmi, cesty a ďalšie pozemné komunikácie, lodná doprava a letectvo umožnili rýchlu prepravu ľudí a tovarov na dlhé vzdialenosti. Vďaka technickému pokrok vo všetkých štyroch oblastiach, ale najmä vďaka vynájdeniu lietadla, sa cestovanie enormne zrýchlilo. Za 200 rokov sa maximálna rýchlosť presunu zvýšila z 18 kilometrov za hodinu na viac ako 1000 kilometrov za hodinu.

S tým všetkým súvisí aj nasledujúca schéma, ktorá vám objasní súčasnú ilúziu globálnej ekonomiky, s ktorou je úzko spätá práve aj Coca-Cola či McDonald´s – ilúziu rozmanitosti. O čo ide? Na prvý pohľad to vyzerá tak, že pulty supermarketov sa prehýbajú tisíckami produktov od všemožných značiek. Mnohé z nich však patria rovnakej spoločnosti. Takýto “globálni hráči” veľmi silne ovplyvňujú svetovú ekonomiku. Cez vysoké zisky a vysoké investície vyvíjajú tlak na vlády a chcú od nich, aby zmenili legislatívne pravidlá v ich prospech.

 

Foto: Businessinsider.com (pre zväčšenie treba kliknúť)

Keď krajina rastie, ale nerozvíja sa

Rozvoj a rast. Tieto dva pojmy, hoci sa zvyknú zamieňať, sa výrazne líšia. Rast je len možný komponent rozvoja, no nie jeho ekvivalent. Dokonca môžeme mať zároveň rast a žiaden rozvoj.  Ak prudko rastie ekonomika, ešte to neznamená, že z toho má čosi reálne spoločnosť, a tobôž nie jednotlivci v nej.

Ide tak o krajiny, v ktorých sa ekonomický rast nepremieta do ich rozvoja. A teda do zvýšenia kvality života ich obyvateľov, lepšieho zdravotníctva, školstva, sociálneho systému, bezpečnosti, verejnej správy. Príkladom je napríklad Nigéria, ale aj niektoré ázijské krajiny, ktoré sa pýšia vysokým rastom, no napriek tomu bojujú s chudobou a obrovskými nerovnosťami. A pri týchto krajinách to zďaleka nekončí.

V tejto súvislosti sa dá spomenúť výrok nemenovaného brazílskeho politika: “Brazílii sa darí, Brazílčanom nie”. Brazília sa v čase, z ktorého výrok pochádza, zvykla uvádzať ako príklad krajiny rastu bez rozvoja. Bolo to koncom 80. rokov a tento nesúlad medzi rastom a rozvojom bol viditeľný v extrémnych príjmových nerovnostiach, ktoré meria Giniho koeficient. Ten koncom 80. rokov dosahoval v krajine na škále od nula do sto hodnotu 63. Po Sierra Leone tak bola Brazília druhým najnerovnejším štátom sveta, ukazujú štatistiky Svetovej banky.

Teraz si rozdiel medzi rastom a rozvojom rozmeňme na drobné. Ekonomický rast môžeme merať napríklad hrubým domácim produktom na obyvateľa. Znamená to súčet všetkých výrobkov a služieb vyprodukovaných na území krajiny v určitom čase – zväčša sa to ráta za jeden rok. Nedozvieme sa však z neho, ako sa vyvíjal život ľudí v nejakej krajine. Naopak, ekonomický rozvoj môžeme odmerať napríklad indexom ľudského rozvoja, ktorý na pravidelnej báze publikuje Rozvojový program OSN.

Čo meria index ľudského rozvoja? Neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.

V skratke, kým hrubý domáci produkt ukazuje, koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje, index ľudského rozvoja berie do úvahy našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016, ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete. Hoci znie 35. priečka nelichotivo, nie je to tak. Patríme totiž do množiny najrozvinutejších krajín sveta spolu so Švajčiarskom, Nórskom či Českom.

Ako sme spomenuli na príklade Brazílie: keď krajina rastie, no nerozvíja sa, vidieť napríklad na príjmových nerovnostiach meraných Giniho koeficientom. No ani tento index nevie ukázať polarizáciu v spoločnosti. Ak je totiž priveľa ľudí chudobných a podobne veľká skupina bohatých, v Giniho koeficiente sa to neodzrkadlí. A pritom polarizácia v krajine je obrovským problémom, ktorý neraz vedie k vnútorným nepokojom.

Foto: Business Day Online

Deň ľudských práv

10. decembra si pripomíname ako deň ľudských práv. Tu vám ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinách.

10. decembra 1948 bola Valným zhromaždením OSN vyhlásená Všeobecná deklarácia ľudských práv, a preto si v tento deň už 60 let pripomíname ako deň ľudských práv. Tu vám ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinách.

GEOGRAFIA

Príbehy
Žiaci diskutujú o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní ľudských práv v príbehov z Južnej Ameriky.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – geografía, strana 34.

 

OBČIANSKA NÁUKA

Skladačka
Žiaci sa v aktivite dozvedia o príbehu Malaly Yousafzai, ochrankyni ľudských práv a najmladšej nositeľke Nobelovej ceny i o tom, prečo je vzdelanie dôležité pre všetky deti na svete. Pomocou myšlienkovej mapy sa pokúsia identifikovať príčiny, dôsledky a riešenia problému vzdelávania dievčat v Pakistane.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu občianska náuka na stredných školách, strana 17.

Cesty objaviteľov
Pochopiť zodpovednosť konania človeka a zodpovednosť za svoje konanie a za svet, ktorý týmto konaním ovplyvňujeme. Žiaci diskutujú o právach v rodine, o ich dodržiavaní u nás a v iných krajinách sveta.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – občianska náuka, strana 20.

Pre a proti
Cieľom tejto aktivity je zoznámiť sa s obsahom a získať orientáciu v medzinárodných dokumentoch o ľudských právach a vyjadriť svoj vlastný názor a získať kritický postoj k problematike trestu smrti.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – občianska náuka, strana 42.

 

UMENIE A KULTÚRA

Vzor – hrdina?
Žiaci sa zoznámi s témou ľudských práv a boja za ľudské práva vo svete na rôznych príkladoch zo súčasnosti (prípadne starovekých či novovekých dejín). Ďalej sa zoznámi s príkladmi aktivistu/bojovníkov za ľudské práva a prerozprávať ich príbeh.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 27.

Odevný dizajn
Cieľom aktivity je spoznať globálnu prepojenosť problematiky odievania a s ňou súvisiacu situáciu deti z krajín globálneho Juhu. Diskutujú o pojme „obchody potu“ a možných riešeniach otázky detskej práce.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 27.

Hudobná dráma
Žiaci v rámci aktivity vytvorí a zahrajú divadlo, ktoré má v publiku vzbudiť pocity a myšlienky o ľudských právach. Následne diskutujú o porušovaní ľudských práv a uvádzajú jejich príklady a možná riešenia.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 38.

 

DEJEPIS

Tak im treba?
Neexistujú v dejinách tragickejšie udalosti ako sú genocídy. Ľudstvo o tom vie, žiaci sa o nich učia v školách, a predsa sa odohrávajú. Odohrávali sa v celom dvadsiatom storočí a o genocíde Jezídov v Sýrii a Iraku sme čítali aj v druhom desaťročí 21. storočia. Preto je o genocídach potrebné hovoriť. Táto aktivita svojou zážitkovou formou privedie žiakov k najhlbšiemu jadru toho, čo genocída je a z akých stavebných kameňov sa skladá. Zážitková forma má na jednej strane obrovský edukačný potenciál, zároveň však v sebe nesie isté riziko – zážitok sa môže stať príliš silným.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu dejepis na stredných školách, strana 82.

 

MATEMATIKA

Vakcíny
Učiteľ diskutuje so žiakmi o tom, ako vnímajú vlastné právo na zdravotnú starostlivosť a o príčinách a dôsledkoch toho, že niektoré deti nemajú prístup ani k základnej zdravotnej starostlivosti.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – matematika, strana 34.

Je rozvojová spolupráca funkčný nástroj pomoci chudobnejším krajinám?

Chudoba vo svete je obrovským problémom a rozvojová spolupráca, či zastarane pomoc, ju stále nedokázala celkom potlačiť. Sumy, ktoré na pomoc vynakladáme sú na prvý pohľad vysoké. Ročne je to približne 130 až 140 miliárd dolárov. Čo sa teda podarilo?

Joseph pôsobí ako učiteľ v dedinke pár desiatok kilometrov od kenského regionálneho centra Narok. Pochádza z kmeňa Ogiekov, malého horského kmeňa, ktorý neuznáva ani samotná jeho domovina. Pomery, v ktorých sa Joseph narodil – Ogiekovia tvoria menšinu v regióne Masajov, ktorí ich nepovažujú za rovnocenných – mu neumožňovali študovať a nieto ešte snívať o práci učiteľa.

No napokon sa mu to podarilo. Nepomohla mu v tom však len vlastné odhodlanie, ale aj rozvojová pomoc či spolupráca zameraná aj na oblasti mimo záujmu štátu. Napríklad na menšinové školstvo. Aj toto je príklad toho, že rozvojová spolupráca funguje.

Pomoc funguje

Chudoba vo svete je obrovským problémom a rozvojová spolupráca, či zastarane pomoc, ju stále nedokázala celkom potlačiť. Sumy, ktoré na pomoc vynakladáme sú na prvý pohľad vysoké. Ročne je to približne 130 až 140 miliárd dolárov. Zrejme si poviete, že sú to predsa veľké peniaze.

Áno aj nie. Len pre porovnanie – vojna v Iraku stála podľa odhadu Brownovej univerzity amerických daňovníkov viac než dva bilióny. Teda až 15-krát viac. A celkovo tvorí rozvojová pomoc len 0,3 percenta hrubého domáceho produktu darcovských krajín. Teda 3 eurá z tisícky, na Slovensku dokonca len jedno jediné euro. No aj napriek tomu, že na pomoc vynakladáme pomerne malé čiastky, darí sa toho dosiahnuť veľmi veľa. Príklady sú mnohé.

  • V 80-tych rokoch sa ľudstvu podarilo celkom vyhubiť vírus pravých kiahní. Za týmto úspechom sa skrýva iniciatíva Svetovej zdravotníckej organizácie, s ktorou OSN prišla v roku 1959. Táto extrémne nákazlivá choroba mala kedysi zvlášť devastujúce dopady v krajinách južnej a juhovýchodnej Ázie, kde umierala až polovica nakazených a preživší zostávali zmrzačení.

  • Vďaka pomoci a zvlášť iniciatíve UNICEF či WHO sa bude môcť svet už čoskoro rozlúčiť aj s ďalším zdravotným neduhom – tzv. guinejský červ, parazit, ktorý ešte pred 30 rokmi napadol ročne až 3,5 milióna ľudí, je dnes “úspešný” len v približne 20 prípadoch ročne.

  • Institute of Health Metrics and Evaluation odhadol, že medzi rokmi 2000 a 2014 sa podarilo vďaka pomoci zabrániť úmrtiu až 14 miliónov novorodencov a detí.

  • Ešte nie tak dávno navštevovali školy, ak teda, predovšetkým chlapci. Vďaka rozvojovej pomoci sa návštevnosť škôl globálne už v roku 2015 dostala do rovnováhy. V niektorých krajinách dnes dokonca chodí do škôl viac dievčat než chlapcov.

  • V roku 1990 malo prístup k pitnej vode len 2,3 miliardy ľudí, dnes ich sú 4,2 miliardy. Ľudská populácia medzitým síce poskočila bezmála o polovicu, no počet ľudí s prístupom k vode sa aj vďaka pomoci takmer zdvojnásobil.

A takto by sa dalo pokračovať. To neznamená, že viaceré rozvojové aktivity nevyšli, ako mali a že nie je čo kritizovať či opraviť, že nie je priestor zaviesť do spolupráce partnerstvo, ktoré v ňom dnes neraz chýba. No ako myšlienka rozvojovej spolupráce funguje a prináša výsledky pre milióny ľudí, ktorí mali menej šťastia než my, v najbohatšej a najrozvinutejšej časti planéty. Napríklad pre Josepha, ktorý dnes môže aj po odchode darcov ďalej učiť a pomáhať komunite, z ktorej pochádza. A prispievať tak k jej ďalšiemu rozvoju vlastnými silami.

Dobrovoľníčka v utečeneckých táboroch: V Sýrii bojujú bratranci proti bratrancom

Otca má zo Sýrie, mamu z Českej republiky. Hovorí, že to, čo sa v Sýrii deje, dosiaľ poznala len z hlúpych filmov a rozpráva príbehy o tom, ako v krajine bojujú bratranci proti bratrancom. Aj preto sa snaží v Grécku pomôcť tým, ktorým sa podarilo zo Sýrie utiecť. Adéla Al Sharua, dobrovoľníčka Človeka v ohrození.

Otca má zo Sýrie, mamu z Českej republiky. Hovorí, že to, čo sa v Sýrii deje, dosiaľ poznala len z hlúpych filmov a rozpráva príbehy o tom, ako v krajine bojujú bratranci proti bratrancom. Aj preto sa snaží v Grécku pomôcť tým, ktorým sa podarilo zo Sýrie utiecť. Adéla Al Sharua, dobrovoľníčka Človeka v ohrození.

„Ešte pred troma týždňami ich tam bolo 5500, no kemp má kapacitu asi 3000 ľudí,“ hovorí mi Adéla a pomedzi náš rozhovor vkladá do modrých tašiek tri páry ponožiek, rukavice a čiapku. Občas sa na chvíľu zastaví a narýchlo skontroluje, či počty v zimnom balíčku sedia. Nechce, aby čosi chýbalo.

„Asi dve tisícky potom premiestnili, no ostatní v tábore Moria stále bývajú v stanoch. A v noci pritom mrzne,“ dodáva vzápätí.

Je koniec januára a my sme na Lesbose, jednom z gréckych ostrovov ležiacom veľmi blízko k Turecku. Na lepšiu budúcnosť tam stále čakajú tisícky utečencov. A čakajú v azda najťažších podmienkach spomedzi táborov naprieč Gréckom. Len nedávno z ich chabých príbytkov zmizol sneh, no nízke teploty ostali. A na to tábory nie sú prispôsobené. Iba deň po našom prílete sa dozvedáme o treťom úmrtí v kempe za menej než týždeň. Dvadsaťročný Pakistanec. Oficiálne dôvody nie sú známe, no hovoria nám, že išlo o podchladenie.

„Každý dostane zimný balíček, vetrovku, sveter alebo mikinu, termoprádlo a spodnú bielizeň,” vysvetľuje Adéla. “Je dôležité, aby ľudia mali možnosť vybrať si, čo sa im páči. Dať im pocit ľudskosti. Potom aj oni rešpektujú naše pravidlá,“ zdôrazňuje.

Na Lesbose fungujú dva oficiálne utečenecké tábory, Moria a Kara Tepe. Oba sú naplnené nad svoju kapacitu, pričom v Morii tento fakt výrazne prispieva ku kritickej situácii. Aby sa napätie eliminovalo, v posledných januárových dňoch začali rodiny, maloletých bez sprievodu a ďalších zraniteľných prevážať do alternatívneho ubytovania na ostrove.

Utečenecký tábor Moria autor: Piet den Blanken

Obchod v kamióne

Adéla pracuje v utečeneckých táboroch v okolí gréckeho Solúna, no v posledné januárové dni nasadla do kamióna s humanitárnou pomocou smerujúceho na Lesbos. Organizácia sa totiž pre chladné počasie a slabé vybavenie kempov rozhodla na ostrove distribuovať teplé oblečenie.

Je krásny deň, keď spolu vychádzame zo skladu aspoň trochu sa zohriať lúčmi slnka. Na prvú distribúciu je už takmer všetko pripravené. Ľudia vojdú do prívesu kamiónu, naplneného vešiakmi s vetrovkami a budú si môcť normálne vybrať, ako v obchode. A každý sa zaregistruje.

„Momentálne je na Lesbose táto pomoc asi najviac potrebná, ľudia sa aspoň trochu upokoja,“ uvažuje Adéla.

Keďže vie po arabsky, v gréckych táboroch poskytuje najmä psychosociálnu podporu. Svojou arabčinou tak Adéla dokáže hneď prelomiť prvé ľady a ľudia jej viac veria. Hovorí, že mnohí z nich sú frustrovaní. Často čakajú dlhé mesiace, kým sa dozvedia, aká bude ich budúcnosť a donedávna na Lesbose pre toľké množstvo ľudí nebolo ani dostatok teplej vody.

Pripadám si neviditeľný

Najhorší je podľa Adély nedostatok informácií. Ľudia často nevedia, čo sa s nimi bude diať a kedy sa to bude diať. Na svoje otázky veľakrát nedostávajú odpovede a táto nevedomosť ich trápi azda najviac.

„Majú preto tendenciu myslieť si, že sú niečo menej. Nedávno za mnou prišiel chalan a povedal: Ja si pripadám, akoby som bol neviditeľný, keď sa pýtam na základné veci. Ale potom, keď sedím v autobuse, už zrazu viditeľný som. Vždy, keď príde revízor, som totiž prvý, ktorého skontroluje. Pretože vie, že som utečenec,“ rozpráva Adéla.

Podmienky v utečeneckých táboroch na pevninskom Grécku sú na rozdiel od Lesbosu relatívne dobré. Ľudí postupne presťahovali zo stanov a skladov do obytných buniek z drevotriesky či isoboxov, iných zas do miestnych hotelov a bytov. Niektorí ale nové ubytovanie odmietli.

„Z bytov sa totiž mnohé rodiny boja vychádzať. Nevedia jazyk, nepoznajú mesto, nemajú odkiaľ vedieť, ako používať hromadnú dopravu. Nik ich na to nepripravil. Iba ich previezli do bytov a povedali: Žite. Ľudia tiež majú strach, že sa na nich miestni budú pozerať cez prsty a hovoriť si: Pozrite sa, utečenci,“ hovorí Adéla.

Aj preto neziskové organizácie pracujú okrem utečeneckých táborov už i v centrách miest či v hoteloch. Ľudí na úteku sa snažia nielen mentálne podporiť, ale i pripraviť na všetko, čo ich bude čakať, keď opustia Grécko. Od toho, ako si napísať životopis či motivačný list, lebo to v Sýrii nie je bežné, až po to, ako fungujú jednotlivé krajiny Európy. Ľudia sa však po vojne chcú vrátiť domov.

V súčasnosti sa nachádza v Grécku asi 50-tisíc ľudí na úteku, pričom 15-tisíc z nich žije na ostrovoch. Na Lesbos už dnes neprichádzajú veľké počty utečencov, do krajiny sa doplaví v priemere 40 ľudí denne.

Bratranci proti bratrancom

Adéla žila v Sýrii do svojich siedmich rokov. Vysvetľuje, že v krajine je u mnohých rodina veľmi dôležitá, drží pri sebe a je základom štátu. Ak niektorý z jej členov umrie, o vdovu a siroty sa všetci ostatní vždy postarajú.

„A toto sa dnes, bohužiaľ, úplne zmenilo a aj preto ľudia utekajú. Rodiny si už navzájom neveria,“ hovorí Adéla a opisuje, že sa stali aj prípady, kedy jeden člen rodiny udal iného len preto, že bol odlišného politického zmýšľania.

Veľakrát v Sýrii bojujú bratranci proti bratrancom, pretože nik nevie, kto ku komu patrí a komu môžu veriť, pokračuje Adéla. „Ľudia mi hovorili: Niekto tam umrel a my sme zistili, že náš bratranec bojuje s Islamským štátom. V živote by sme to o ňom nepovedali. Nedá sa žiť vo vojne, nikto nechce vidieť svoje rodiny umierať. To je to, prečo ľudia utekajú. Každý by to urobil.“

To, čo sa deje iba v hlúpych filmoch

Adéla vysvetľuje, že ľudia s organizáciou Islamský štát nesúhlasia a utekajú od nej. Pre nich to nie je islam.

„Ľudia utiekli pred barelovými bombami, zažili si svoje. Pri niektorých príbehoch si hovorím: Toto som si myslela, že sa deje len v hlúpych filmoch. Ak by sa to stalo mne, tak chceš, aby tu pre teba niekto bol. Že niekto má o teba záujem. Že nie si slaboch, pretože si utiekol. Niekto môže povedať, že chlapi by mali držať zbraň a brániť krajinu. Ale v Sýrii existujú desiatky rôznych drobných organizácií a zoskupení, že ani nevieš, proti komu bojuješ. Oni by nezdvihli zbraň iba proti jednej strane.“

Mnoho ľudí má podľa Adély traumatické zážitky a s tými treba pracovať viac. Okrem toho, že v Sýrii sa ľudia boja hoc len chodiť po ulici, veľmi sa zmenila i cena položiek v obchodoch. Adéla hovorí, že podľa utečencov zo Sýrie chlieb zdražel šesťnásobne, v Aleppe dokonca až vyše 30-násobne. A čaká sa naň niekoľko hodín.

To, čo sa dnes deje, je obrovská ľudská katastrofa, hovorí Adéla. „Mali by sme týmto ľuďom ukázať, že im chceme pomôcť. Nebrať ich ako utečencov, ale jednoducho, že ja a ty sme ľudia. Je jedno, odkiaľ pochádzaš, v čo veríš, obaja sme z mäsa a kostí, tak poď, ukážem ti, ako to u nás chodí. Ani my sami nevieme, kedy sa toto môže stať nám. A každý by chcel v takej situácii niekoho, kto tu bude preňho a dá mu pocit ľudskosti a dôstojnosti. Pocit, že je človek.“

Do Európy začali prúdiť státisíce ľudí na úteku pred približne dvoma rokmi. Väčšina sa snaží uniknúť pred dlhoročnými vojnami v ich krajinách. Najviac ich momentálne podľa Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) na africký kontinent prichádza zo Sýrie a Afganistanu. Podrobnejšie údaje nájdete TU alebo TU.

 

autorka: Jana Fedáková

Ako meriame rozvoj, nerovnosti a chudobu

Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.

To, že si svet nie je rovný, nie je žiadnou novinkou. Mnohé štúdie a štatistiky z posledných rokov ukazujú, ako sa príjmové nožnice vo svete roztvárajú, bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú. Krajiny kvôli tomu rastú a rozvíjajú sa pomalšie ako by mohli. Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.

Index ľudského rozvoja

Potrebujeme rozlišovať medzi rozvojom a rastom. Rast zväčša meriame hrubým domácim produktom. Ten ukazuje koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje. Rozvoj meriame napríklad indexom ľudského rozvoja. Ten neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.

Idex ľudského rozvoja teda berie do úvahy nielen našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016 , ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete.

Nerovnosti a Giniho koeficient

Rovnosť alebo nerovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Meranie absolútnej a relatívnej chudoby

Podľa Svetovej banky je absolútne chudobný ten človek, ktorý si musí vystačiť s menej než  1,9 medzinárodným dolárom na deň. V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

A teraz späť k téme. Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

Relatívna chudoba sa meria v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu. Nejde o situáciu, v ktorej ľudia musia bojovať o samotné prežitie, je skôr o tom, že si nemôžu dovoliť dôstojne fungovať v spoločnosti, v ktorej žijú. Nemôžu si dovoliť zaplatiť deťom lepšie oblečenie, musia sa stravovať čo najlacnejšie a teda nezdravšie a v neposlednom rade si napríklad nemôžu dovoliť ani len raz za čas kúpiť knihu či vyjsť s priateľmi na kávu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Foto: waronwant.com

Globálny produkčný reťazec

Globálny produkčný reťazec je v skratke cesta výrobku od ťažby nerastných surovín, cez ich spracovanie, výrobu samotného produktu, cez jeho predaj až po chvíľu, kedy sa ho zbavíme a stáva sa odpadom. Globálny produkčný reťazec môže byť neraz komplikovaným klbkom rôznych vzťahov medzi viacerými firmami, ich dodávateľmi a dodávateľmi ich dodávateľov. Na výrobe jedného výrobku sa môžu podieľať desiatky firiem.

Gobálny produkčný reťazec prekračuje hranice štátov a ich jurisdikcií. Ten môže mať pri tovaroch bez pridanej hodnoty podobu priamky, v ktorej prvotná surovina putuje z krajiny, odkiaľ pochádza, priamo do krajiny, ktorá ju spracuje a predá. Ukážeme si to na príklade kávy.

Kávu treba najskôr na kávových plantážach (napríklad v Brazílii) pozbierať. Tam sa aj vysuší a vyexpeduje loďou napríklad smerom do Európy, hoci aj do továrne a pražiarne v Poprade. Až u nás sa potom bobule spracujú – opražia, zomelú, zabalia – čím získajú na pridanej hodnote. Potom sa už káva dopraví do obchodu, odkiaľ sa dostane ku konečnému spotrebiteľovi. Aj na tejto relatívne jednoduchej ceste od kávovej čerešne (zrnká sú vlastne jej kôstky) po šálku kávy môže káva prejsť desiatkami rúk, viacerými firmami aj krajinami.

A teraz si predstavte, aký zložitý môže byť globálny produkčný reťazec pri výrobe elektroniky či automobilov. Môže mať komplikovanú podobu rôznych vzťahov medzi desiatkami firiem. Častokrát nadnárodných korporácií, ktoré majú veľkú ekonomickú silu.

Cestou globálneho produkčného reťazca sa preto vyberieme ešte raz. Tentokrát si  ukážeme, že v jednotlivých fázach tohto reťazca sa aj vďaka sile obrích korporácií objavujú napríklad neférové pracovné podmienky, či znečisťovanie životného prostredia. Ukážeme si to na príklade mobilu. Jedna zo základných surovín potrebných na výrobu telefónu sa ťaží v Afrike, odkiaľ putuje do Ázie, kde sa vyrobí samotný telefón, ktorý sa potom predáva na trhoch v Európe a Spojených štátoch. V celom reťazci chýba znázornenie toho, kde končí použitý a už nechcený mobilný telefón. Jeho pohrebisko je veľmi často opäť v Afrike alebo v Ázii, na obrovských skládkach elektronického odpadu.

1. Ťažba kobaltu

Príbeh jednej časti mobilu sa zväčša začína v Demokratickej republike Kongo, kde sa ťaží viac ako polovica svetovej produkcie kobaltu – kovu, ktorý je súčasťou výroby smartfónov či počítačov. Veľká časť kobaltu pritom pochádza z provincie Katanga, kde podľa Amnesty International pracuje odhadom 110- až 150-tisíc baníkov. Medzi nimi ženy, ale aj deti vo veku okolo sedem rokov. Drvivá väčšina baníkov pracuje v bani bez ochranných pomôcok, ako sú rukavice či rúška. Vdychovanie čiastočiek kobaltu môže zapríčiniť respiračné problémy alebo pľúcne choroby ako napríklad astmu. Pracuje sa v hlbokých a dlhých tuneloch, v ktorých hrozia časté závaly. Medzi septembrom 2014 až decembrom 2015 zomrelo v provincii Katanga viac ako 80 baníkov, cituje report Amnesty Internetional miestne Radio Okapi. V skutočnosti však môžu byť čísla vyššie, keďže veľa nehôd sa nezaznemanáva a telá zostávajú pochované pod zemou.

2. Výroba telefónov

Mnohé zo zberní kobaltu vlastnia čínske firmy, ktoré si surovinu prevážajú do Číny. A práve v Číne sa vyrobí každý druhý telefón na svete. O nedôstojných pracovných podmienkach pri výrobe elektroniky v Číne informuje napríklad dokumentárny film z roku 2014 “Who Pays the Price? The Human Cost of Cheap Electronics” od režisérky Heather White, ktorá pôsobila na Harvardskej univerzite a zaoberá sa transparentnosťou v globálnom produkčnom reťazci.

Dokument opisuje pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s chemikáliami, ako je benzén, ktorý sa len donedávna používal pri produkcii niektorých mobilných telefónov. Niekoľkým z interviewovaných pracovníkov diagnostifikovali leukémiu. Iní došli k úrazu kvôli kazovým strojom. Mnohí z nich sa vrátili späť do rodných dedín, kde ako nevyliečiteľne chorí bez zdravotného poistenia bojujú o prežitie. Okrem práce s nebezpečnými chemikáliami je v Číne, ale aj mnohých iných ázijských krajinách, stále problém s extrémne vysokými nadčasmi, či so zákazom zakladať odbory, ale aj s ničením životného prostredia pri produkcii. 

3. Predaj telefónov v Európe a USA

Dostávame sa k samotným spotrebiteľom. V posledných rokoch sa každoročne predá okolo 1,8 miliardy mobilných telefónov. Mobily dnes meníme približne každé dva roky. A napríklad v Spojených štátoch ešte častejšie. Významná časť z nás telefón nemení preto, lebo aparát “odišiel”, ale preto, že prišiel nový model s o čosi lepším softvérom.

Výrobcovia, a v tejto fáze spotrebiteľského reťazca aj telefónni operátori, nás v tom len podporujú. Článok v časopise Scientific American z roku 2013 spomína vyhlásenia AT&T a T-mobilu, telefónnych operátorov, ktorí verejne oznámili svoj plán presvedčiť amerických spotrebiteľov, že majú svoje telefóny meniť každý rok. Prieskum Gallupovho inštitútu z roku 2015 ukázal, že sa im to zatiaľ nepodarilo.

Platí totiž, že napriek rapídnemu rastu počtu telefónov, stále viac než polovica ľudstva mobil nevlastní. Mobilný telefón a obzvlášť smartfón pritom môže v rozvojových krajinách – krajinách globálneho Juhu – pomôcť napríklad pri zlepšovaní zdravotnej starostlivosti či pri vzdelávaní.

4. Pohrebisko mobilov

Kúpou nového smartfónu sa cesta mobilu nekončí. Jeho koniec je na elektronickej skládke, zväčša v Afrike alebo Ázii. Veľakrát sa tam pritom vyváža ilegálne. Západoeurópania svoj e-odpad vyvážajú najčastejšie do západnej Afriky, Indie a Pakistanu, miestami do východnej Európy. Do Číny zas vyvážajú elektronický odpad najmä Američania, Kanaďania a Japonci. Hovoríme pritom o miliónoch ton odpadu.

Tých najzodpovednejších niekoľko málo percent z nás pošle svoj telefón do zberne odpadu. Tam ho zrecyklujú, okrem iného z neho dostanú aj kobalt, ale aj striebro či ďalšie prvky, ktoré sa dajú opätovne použiť. Ďalšia časť našich mobilov končí v šuplíkoch, odkiaľ ich však po čase aj tak vyhodíme. Či už do zberného dvora alebo na skládku. Podľa českého portálu ADSL zameraného na komunikačné technológie to Čechom trvá tak 4,5 roka. U nás to môže byť podobné.

Foto: www.pinimg.com

 

Súvisí naše spotrebiteľské správanie so životom ľudí v krajinách globálneho Juhu?

“V minulosti sme lovili dva-tri kilometre od brehu. Dnes musíme ísť ďaleko na more a byť preč štyri či päť dní a keď sa vrátime, musíme predávať lacno, lebo priekupníci nám neponúkajú férové ceny,” hovorí Ibrahima Sarr, prezident Southern section of the Artisanal Fishing Free Federation v Mauretánii.

Táto západoafrická krajina leží hneď vedľa niekdajších najhojnejších lovísk sardiniek na svete. “V roku 1990 sme mali veľmi veľa sardiniek. Nikdy by mi nebolo ani napadlo, že príde čas, kedy strávime týždeň bez chytenia jedinej. A dnes to môžu byť aj mesiace, kedy nechytíme žiadne,” dodáva s horkosťou Sarr pre publikáciu Voices from African Artisanal Fisheries.

Rozvoj a naše nákupy

Podmienky Mauretánie podľa Greenpeace umožňujú zahraničným rybárskym lodiam loviť aj načierno bez obáv z odhalenia. Používajú tak metódu “príď, nalov, odíď”.

Pre miestnych rybárov je to však likvidačné. Podľa správy Africa Progress Panelu, zoskupenia, ktorému predsedá niekdajší šéf OSN Kofi Anan, prepad populácie rýb v polovici nultých rokov a konkurencia veľkých rybárskych továrenských lodí uvrhli celé časti populácie západoafrických krajín do chudoby a neraz aj hladu a životné prostredie do vážnej nerovnováhy.

Významnú časť rybárskej flotily pritom tvoria lode s tovarom pre európskych zákazníkov – EÚ je najväčším dovozcom darov mora na svete. A podobnými spôsobmi našinec môže a aj zasahuje do života ľudí aj inde na planéte, v iných krajinách a odvetviach priemyslu.

Konzum proti rozvoju

Naše konzumné správanie poháňa globálnu ekonomiku vpred. No neraz sa tak deje na úkor niekoho či niečoho iného. Na úkor ľudí na opačnom konci planéty, na úkor budúcich generácií, na úkor životného prostredia.

Len málokto z nás sa niekedy zamýšľa nad otázkou, odkiaľ pochádzajú sardinky, ktoré si otvorí na raňajky, či tričko, ktoré má práve na sebe. Spotrebiteľ v Európe, teda aj našinec, sa však aj vďaka svojím bežným nákupom stáva súčasťou dlhého reťazca, ktorého začiatok sa môže spájať s prácou v nedôstojných podmienkach, ničením životného prostredia, či porušovaním ľudských práv.

Časť nákladov sa pritom prenáša na plecia iných ľudí, obvykle tých, ktorí sa tomu nedokážu brániť a sú vďační aj za to málo, čo im prepadne z bohatšej časti sveta. Prípadne tie náklady prenesieme na životné prostredie. To však máva na zraniteľné komunity podobne devastujúce účinky. Znečistením pri výrobe či poľnohospodárstve počnúc, cez vykynoženie celých rybích populácií, po klimatickú zmenu, na ktorú sú nerozvinuté časti sveta výrazne citlivejšie než rozvinuté krajiny v miernejšom klimatickom pásme.

Čo s tým môžeme urobiť? Podľa Dagmar Mekiňovej z Platformy mimovládnych rozvojových organizácií je možností viac. “Isto však nie je cieľom prestať jesť, obliekať sa či telefonovať, či obrať tamojších ľudí o prácu. No môžeme zvážiť, odkiaľ pochádza tovar, ktorý si kupujeme,” vysvetľuje Mekiňová. Môžeme napríklad siahnuť – aj keď s istou mierou opatrnosti – po výrobkoch označených ako Fair Trade, či po odeve s niektorým z certifikátov potvrdzujúcim férovosť produkcie. Alebo po sardinkách s označením Seafriendly.

Vyjde to síce viac, no celková cena sa nezmení. Stane sa len to, že časť účtu nezaplatí rybár bez práce v Mauretánii, či šička kdesi v Juhovýchodnej Ázii.

Titulná fotografia: 2014 Joburg Shopping Festival

Medzinárodný deň nenakupovania

23. november je tohto roku medzinárodným dňom nenakupovania. Často nakupujeme veci, bez ktorých sa dá žiť, ale nie sú pre kvalitný život nevyhnutné. Týmto dňom by sme chceli poukázať na prepojenosť sveta a podporiť ochranu životného prostredia.
Tu vám ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinách.

Ostrov odpadu
Aktivita umožňuje žiakom lepšie pochopenie systému morských prúdov a Coriolisovej sily vo Svetovom oceáne. Zároveň v nej, pri vyhľadávaní ohnísk odpadu, budú pracovať so zemepisnými súradnicami a mapou sveta. Jedným z cieľov je i zamyslenie sa a scitlivenie žiakov pri vlastnej spotrebe a nakladaní s odpadom.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu geografia na stredných školách, strana 8.

Made in the world (prípad nutelly)
Aktivita žiakom predstavuje produkt, ktorý každý z nich pozná z inej perspektívy. Na príklade orieškovej nátierky žiaci lepšie pochopia, ako funguje globálna ekonomika a akú výrobno-logistickú štruktúru môže mať potravinová nadnárodná korporácia. Zároveň lepšie pochopia vzájomnú prepojenosť sveta v našej každodennej spotrebe. V reflexii môžu diskutovať o možných pozitívnych a negatívnych dôsledkoch globálnej ekonomiky.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu geografia na stredných školách, strana 36.

Férový obchod
Žiaci sa oboznámia s ekonomickými väzbami medzi ekonomicky rozvinutými krajinami a vybranými rozvojovými krajinami a regiónmi sveta. Na príklade ekonomických komodít budú analyzovať pozitívne i negatívne dôsledky týchto prepojení a ich dopad na hospodárstvo, životné prostredie, mier, či sociálne aspekty v rozvojových krajinách.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu geografia na stredných školách, strana 49.

Rozklad predmetov
Cieľom aktivity je opísať životný cyklus predmetov a vedieť vysvetliť ich vplyv na životné prostredie.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu umenie a kultúra na stredných školách, strana 55.

Fair Trade
Žiaci sa oboznámia s tématom Fair Trade, spravia štatistický prieskum v škole a následne vysledky znázornia do stĺpcového alebo koláčového diagramu.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – matematika, strana 57.

iPhone
Cieľom aktivity je oboznámiť žiakov s kódom EAN, pomocou ktorého môžu zistiť krajinu pôvodu výrobku. Rovnako zistia, prečo sa rôzne časti výrobkov vyrábajú v rôznych častiach sveta.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – matematika, strana 60.

Zemeguľa – guľazem?
Žiaci si v tejto aktivite uvedomia vplyv globalizácie a vzájomnú prepojenosť sveta prostredníctvom modelu Zeme.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 18.

Obalový dizajn
Otvorte diskusiu o prepojenosti sveta, spotrebiteľskom správaní a globálnom význame recyklácie na základe obalov z výrobkov.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 21.

Odevný dizajn
Cieľom aktivity je spoznať globálnu prepojenosť problematiky odievania a s ňou súvisiacu situáciu detí z krajín globálneho Juhu.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 27.

Ja som sa rozhodol
Cieľom aktivity je, aby si žiaci uvedomili a zhodnotili ako sa nás dotýkajú záležitosti iných kontinentov.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – geografía, strana 34.

Džíny z Číny
Počas aktivity sa žiaci zamýšľajú nad ich rozhodnutiami a konaním, ktoré môže ovplyvniť lokálne aj globálne záležitosti. zamerajú sa na motiváciu, aby sa žiak podieľal (podľa svojich schopností a možností) na riešení lokálnych a globálnych problémov. V aktivite žiaci budú analyzovať príčiny a dôsledky ťažkých životných podmienok ľudí žijúcich v rôznych oblastiach sveta.
Aktivitu nájdete v príručke MODELOVÉ ŠKOLY GLOBÁLNEHO VZDELÁVANIA, strana 53.

Čo chcem, čo potrebujem, a čoho sa viem vzdať
Cieľom aktivity je poznať fungovanie trhového mechanizmu, pochopiť vzťah medzi potrebami spotrebiteľov a záujmami výrobcov a uvedomiť si negativny dopad výroby na životné prostredie.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – občianska náuka, strana 54.

Príručka Čo skutočne (s)potrebuješ
Príručka k zodpovednému spotrebiteľskému správaniu – pre vyššie ročníky základných škôl a stredné školy.
Príručku nájdete na tomto odkaze.

 

Roztváranie príjmových nožníc vo svete

Nezisková organizácia Oxfam zverejnila v januári 2017 správu o roztváraní sa príjmových nožníc vo svete. Vyplýva z nej, že osem ľudí na svete vlastní toľko majetku, ako polovica najchudobnejšej svetovej populácie, teda ako 3,6 miliardy najchudobnejších ľudí. Ich správa z roku 2016 pritom hovorila o tom, že polovicu svetového majetku vlastní 62 jednotlivcov.

Ak sa bude bohatstvo vo svete hromadiť podobným tempom ako dnes, svet spozná prvého bilionára už o 25 rokov. Pre lepšiu predstavu: ak by človek míňal milión dolárov denne, potreboval by 2783 rokov na to, aby minul biliardu dolárov, prepočítal Oxfam.

Podľa Oxfamu vidieť, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú zhruba posledné tri dekády. Organizácia upozorňuje, že len medzi rokmi 2010 a 2015 sa majetok chudobnejšej polovice ľudstva znížil až o 38 percent.  Vo svete je dnes takmer 2,5-tisíca miliardárov. (Zo Slovenska pochádza jeden.)

Narastajúce príjmové nerovnosti sú pritom hrozbou aj pre svetovú ekonomiku, upozorňuje Svetové ekonomické fórum. Môže totiž viesť napríklad k polarizácii spoločnosti a následným nepokojom v krajine. Priveľké nerovnosti navyše spomaľujú ekonomický rast.

Platí pritom, že na rovnosti záleží. Poukazujú na to štúdie, podľa ktorých sú ľudia v rovnostárskejších spoločnostiach zdravší, dosahujú vyššie vzdelanie, v krajine je menej kriminality.

Niektoré štúdie poukazujú na to, že nerovnosť v krajinách súvisí so stabilitou politického systému. Čím je politický režim stabilnejší, tým by mali byť nerovnosti nižšie. Tvrdí to napríklad organizácia OECD. Existujú však aj výnimky. Napríklad  Spojené štáty americké. Sú bohaté, politicky stabilné, no príjmovú nerovnosť majú vysokú.

Rovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Foto: pngimg.com

Koniec extrémnej chudoby?

V absolútnej biede, z 1,9 medzinárodného dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 bezmála 11 percent svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Počet ľudí v absolútnej chudobe teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

Ale vráťme sa späť k téme. V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN stavajú mierne skepticky. Spojené národy totiž definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985.

Počet extrémne chudobných tak podľa mnohých klesal len na papieri. Zároveň sa už menej spomína, že k zníženiu chudoby neprispeli ani tak veľké rozvojové snahy, ako skôr výrazný ekonomický boom v Číne. A v mnohých častiach sveta a zvlášť v častiach subsaharskej Afriky absolútny počet extrémne chudobných dokonca klesol. A to aj napriek tomu, že percentuálne poklesol – zároveň im totiž narástol aj počet obyvateľov.

V nových Cieľoch udržateľného rozvoja sa OSN zaviazala odstrániť celkovú chudobu do roku 2030. Podobný plán má aj Svetová banka, ktorá chce do toho istého roku odstrániť extrémnu chudobu vo svete. Dosiahnuť to chce napríklad investíciami do zdravia a vzdelania žien a detí, zabezpečením sociálnej siete, ktorá by obyvateľov chránila pred prírodnými katastrofami a pandémiami, zvýšením poľnohospodárskej produktivity a vybudovaním infraštruktúry, ktorá umožní prístup k energii a trhom.  

Kľúčom k odstraňovaniu extrémnej chudoby je podľa Svetovej banky aj silnejší ekonomický rast. Vidieť to na príklade Číny. Medzi rokmi 1981 a 2008 klesol počet obyvateľov žijúcich v extrémnej chudobe z 85 na 13 percent. Znamená to, že z chudoby sa vymanilo zhruba 600 miliónov ľudí.

Niektoré krajiny však nemajú šancu vymaniť sa z chudoby. Takúto teóriu zastáva profesor Oxfordskej univerzity Paul Collier, ktorý vo svojej knihe The Bottom Billion opísal štyri pasce chudoby. Jednou z pascí je geografická poloha.  Ťažšie to majú krajiny ďaleko od mora, navyše obklopené nepriateľský mi štátmi.

Okrem zlej geografickej polohy je ďalšou z pascí konflikt v krajine. Takmer tri štvrtiny z najchudobnejšej miliardy ľudí žijú v krajine, v ktorej buď prebieha vojenský konflikt, alebo sa z neho zotavuje. Ďalšou pascou je nefunkčná vláda. Väčšina najchudobnejších ľudí žije v štátoch, ktoré sú zlyhané alebo zlyhali niekedy v poslednom čase. Poslednou pascou je kliatba nerastného bohatstva. Znamená to, že krajiny s veľkým prírodným bohatstvom sa napriek nemu často nedokážu dopracovať k dobre spravovanej spoločnosti. Spoločnosti, ktoré získavajú bohatstvo “zo zeme” nie sú občanmi tlačené do demokracie, lebo ich vlády “korumpujú” ziskami z ropy či iných zdrojov. Ľudia nemôžu od vlády žiadať viac, lebo štátu sami nič nedávajú napríklad vo forme daní. Zároveň to neraz vedie ku korupčnému správaniu. Príkladom je Angola, či bohaté ropné štáty Blízkeho východu.

Na to, či sa krajine darí, má do veľkej miery vplyv aj moc a politika. Niektoré krajiny nemohli v 19. storočí dobiehať iné kvôli tomu, že boli pod ich nadvládou. Respektíve niektoré rástli a bohatli práve vďaka tomu, že mali pod nadvládou iné. Európske krajiny kolonizovali mnohé africké, ázijské či juhoamerické krajiny, záujem mali predovšetkým o ich nerastné bohatstvo. Ekonomiky týchto krajín z kolonizácie neprofitovali, mocnosti ich držali v stagnácii. A zároveň ich neraz viedli k sociálnemu rozvratu, narušili kontinuity existujúcich spoločností, zaviedli nové nerovnosti. Dôsledky, ktoré tieto procesy spôsobili, sú súčasťou DNA dnešnej podoby globalizácie.

Foto: Flickr

Aký je rozdiel medzi relatívnou a absolútnou chudobou

Keď sa povie chudoba, mnohí z nás si predstavia niečo vzdialené, čo sa nás netýka. Prestavia si absolútnu chudobu, ktorá sa spája s hladom, chatrným či žiadnym obydlím. Chudoba je však prítomná všade, aj v tých najbohatších krajinách. Pri diskusii o nej je podstatné rozlišovať medzi relatívnou a absolútnou chudobou.

Absolútna chudoba

Najskôr k absolútnej chudobe. Podľa Svetovej banky znamená absolútna chudoba, keď si človek musí vystačiť s menej než 1,9 medzinárodným dolárom na deň.

Na to, čo tento stav znamená, je potrebné pochopiť pojem medzinárodný dolár. Ide o fiktívnu menu, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak napríklad v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára.

Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN pozerajú skepticky. Spojené národy definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985. Počet extrémne chudobných tak klesal len na papieri.

Relatívna chudoba

A teraz k relatívnej chudobe. Človek žijúci v relatívnej chudobe má obmedzené možnosti, trpí materiálnym aj nemateriálnym nedostatkom. Nemôže si napríklad dovoliť kúpiť si kvalitné topánky či lístok do kina. Keďže ide o relatívnu chudobu, meria sa v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Relatívna chudoba sa často spája so sociálnym vylúčením. Ľudia sú kvôli nedostatku vytláčaní na okraj spoločnosti. To potom ide ruka v ruke s tým, že sa menej zúčastňujú sociálneho a kultúrneho života, pocit vylúčenosti zo spoločnosti a obmedzené príležitosti.

Chudoba postupne mení myslenie aj zvyky človeka. Ľudia strácajú schopnosti využiť nové príležitosti. To môže viesť napríklad k tomu, že sa nestretávajú s priateľmi, alebo ich deti vynechávajú vyučovanie.

Foto: Pixabay

 

Alternatíva menom alterglobalizácia

Na to, aby sme pochopili, čo je to alterglobalizácia, je potrebné si najskôr povedať, čo je to globalizácia.

Globalizácia je, teoreticky, neutrálny objektívny pojem. Deje sa, či sa nám to páči alebo nie. V skutočnosti je to však zložitejšie, globalizácia má ako sociálny proces určitý charakter, daný činnosťou ľudí a nie vždy férovými vzťahmi medzi nimi.

Globalizácia má viacero dimenzií. Najvýraznejší je jej ekonomický rozmer, ekonomika dnes prestáva brať do úvahy hranice štátov. No podobne sa to týka aj politickej sféry, ako aj oblasti kultúry, ktorá sa stáva uniformnou. A rovnako tak sa týka aj environmentálnych otázok.

Podstatou aktuálnej verzie globalizácie – tej, v ktorej žijeme – je spôsob, akým je zorganizovaná globálna spoločnosť. Čoraz prepojenejšia spoločnosť stojí na komunikačných technológiách, charakterizujú ju globálne finančné toky, ktoré nepoznajú štátne hranice, stavia na princípoch voľného trhu a sprevádza ju vzájomná asimilácia kultúrnych vzorcov, obzvlášť v masovom merítku. Tomuto nastaveniu, tomuto aktuálnemu globalizačnému diskurzu, dominuje ekonomická dimenzia rozvoja a rastu (viď rozdiel medzi rastom a rozvojom vysvetlený v predošlej kapitole).

Okrem prevládajúceho globalizačného diskurzu existujú aj alternatívne pohľady, ako je napríklad globalizáciu celkom odmietajúci antiglobalizmus alebo aj alterglobalizmus.

Ak vychádzame z toho, že globalizácia sa objektívne deje a len ťažko jej zabránime, máme ju možnosť aspoň skorigovať. Ide tak o náplň, akú jej dáme. Práve na týchto princípoch stojí alterglobalistický pohľad na globalizáciu.

Alterglobalisti chcú inú globalizáciu. Narozdiel od antiglobalistov ju však neodmietajú ako celok. Naopak,  niektoré jej súčasti – napríklad informatizáciu – vyzdvihujú ako možné riešenia globálnych problémov.

Celkovo odmietajú vyhranenosť prevládajúceho vnímania globalizácie v duchu “trh a globalizácia alebo ekonomická katastrofa” a hľadajú cesty medzi týmito pólmi, svet nie je buď-alebo. Tá vyhranenosť sa pritom často prejavuje aj v médiách a iné názory sú neraz označované negatívnymi nálepkami. Tu pritom treba zohľadniť pozície a mocenské postavenie aktérov.

Známa teoretička alterglobalizmu, politologička a aktivistka Susan George vidí rozdiel medzi antiglobalizmom a alterglobalizmom nasledovne: Podľa antiglobalistov by sme sa mali hýbať len vo vnútri svojich národno-štátnych hraníc, v ktorých sa o seba údajne dokážeme postarať. Alterglobalisti to odmietajú a tvrdia, že by sme sa nemali uzatvárať, obchod je predsa dobrá myšlienka.

Alterglobalizmus podľa George ďalej hlása, že ak je to možné, mali by sme mať dobré vzťahy s každým. Hovorí tiež o tom, aby sme chápanie moci nestavali na hrubej sile a armáde, ale napríklad na spoločných záujmoch. Jednoducho povedané, alterglobalizmus znamená, že nemáme nič proti zvyšku sveta a spolupráci, aj keď sa pritom staráme aj o naše vlastné záujmy. A vieme to robiť v mieri, pomocou vzdelávania a otvorenosti k iným ľuďom.

Foto: Wikimedia Commons

Exotické ovocie a oriešky – cesta na váš stôl

Vchádzam do supermarketu a v prvých regáloch vidím ovocie a oriešky zo všetkých kútov sveta. Chytám do ruky čosi malé, žlté, v tvare vajíčka. Nikdy predtým som toto ovocie nevidela, netuším, kde rastie, ani akú má chutiť.

Napríklad s takým anásom je to zdanlivo inak. Poznáme ho, vieme, ako vyzerá, a možno si aj myslíme, že vieme, ako má chutiť. Ale vieme, ako rastie? Či kto a v akých podmienkach ho pre nás pestuje?

Neférové ananásy z Kostariky

Podľa správy kampane Make Fruit Fair stúpla produkcia ananásov v Kostarike medzi rokmi 2000 – 2008 až o tristo percent. Ananásy sa tak stali hlavným vývozným poľnohospodárskym artiklom krajiny – predbehli aj kávu a banány.
Výhodné obchodovanie pre tamojšiu ekonomiku však pre každodenný život miestnych znamená neľahké pracovné podmienky, znečistené vodné zdroje v dôsledku používania chemických postrekov či odlesňovanie.

Kostarické lesy ustupujú plantážam a dochádza tak k narúšaniu tamojších ekosystémov. Ananásy sa často pestujú ako monokultúry. Ananás rastie zo zeme, na jednej rastlinke nájdete maximálne dve ovocia a trvá im aj 18 mesiacov, kým dozrejú. Plantáže musia byť bez akýchkoľvek rastlín, ktoré by ananásom tienili. „Nemáme dobré miesto, kde by sme sa najedli počas obedňajšej prestávky. Obedujeme pod nákladiakmi plnými ananásov, čuchajúc pach chemikálií,“ cituje International Labor Rights Forum v spomínanej správe Fredyho, pracovníka jednej ananásovej plantáže. S používaním toxických pesticídov súvisí aj znečistenie vody v okolí plantáží, ktoré negatívne vplýva na zdravie obyvateľov krajiny. Pracovníci plantáží sa zase sťažovali na alergie, oslabený imunitný systém či migrény.
Mnohými pracovníkmi na kostarických ananásových plantážach sú migranti z Nikaragui, ktorí nemajú dokumenty a preto je pre veľké spoločnosti jednoduchšie ich zneužívať. Dostávajú nižšie platy a neodvážia sa sťažovať si, aby neprišli o prácu. Podľa Make Fruit Fair väčšina pracovníkov na plantážach nadnárodných firiem síce zarába minimálnu mzdu, ale musia za to pracovať aj štrnásť hodín denne, šesť dní v týždni.

Férové kolumbijské banány   

Oswaldo zdedil svoju banánovú plantáž po otcovi. Keď však začal s farmárčením, boli iné časy, než aké panujú v banánovom biznise dnes – v čase medzinárodných certifikátov.
„Farmári v oblasti La Magdalena sú malými producentmi s maximálne piatimi hektármi pôdy. Nemajú ekonomické možnosti, aby sami čelili problémom, ako je znehodnocovanie miestnej meny či fenomén El Niňo,“ vysvetľuje Elkin Valencia, riaditeľ združenia pestovateľov banánov Augura. Keď teda zahraničné spoločnosti začali od producentov vyžadovať certifikáty kvality, museli sa spojiť v naplňovaní všetkých podmienok – napríklad v nákupe potrebného vybavenia pre plantáže.
Spájanie pomohlo aj v obdržaní certifikátu Fairtrade, keďže poplatok zaň môže združenie farmárov platiť spoločne. Spoločne tiež obchodujú s banánmi či riešia problémy s vodou, ktorej je v oblasti nedostatok.
Keď prechádzame po Oswaldovej plantáži, voda z polievacích zariadení strieka na všetky strany. Dva mesiace vôbec nezapršalo, a to už malo byť obdobie dažďov. „Banány potrebujú slnko a vodu. Najmä s vodou máme problém,“ povzdychne si Oswaldo.
Jeho plantáži sa však darí oveľa lepšie, odkedy je zapojený do systému Fair trade. „Tá pomoc je veľmi veľká,“ vraví.
Ku každej dvadsaťkilovej škatuli banánov, ktorú predá ako fairtradovú, dostane asi 60 centov navyše, plus jeden dolár na rozvoj komunity.


„Ako viete, ktoré banány sú fairtradové?“ pýtam sa. „Tie, ktoré od nás ako fairtradové kúpia,“ vraví Oswaldo. Certifikát má celá plantáž, ako fairtradové môže teda predávať všetky banány. Nie po všetkých je však dopyt. Pomer ceny férových (faritradových) a konvenčných banánov v supermarketoch často nezodpovedá rozdielu v cene, ktorú farmár dostane. Vyššia cena za férové banány môže spôsobiť, že po nich nakupujúci nesiahnu a farmár nedostane ani o ten dolár navyše. Dolár, ktorý pre neho znamená veľa.
Oswaldo predáva svoje banány napríklad firme DOLE. V reťazci medzi rukami Oswaldových zamestnancov, ktorí banány na jeho plantáži balia, a nami, ktorí si na jeho banánoch doma vychutnávame, je však minimálne sedem ďalších článkov. Distribútorské firmy na oboch stranách Atlantiku robia s farmármi biznis aj predajom všetkého, čo potrebujú na pestovanie. Dopravné spoločnosti na oboch kontinentoch či dopravca cez oceán inkasujú od distribútora na prijímajúcom kontinente. Samotné supermarkety poctivým lobby stanovujú ceny.
Združení kolumbijskí farmári sa snažia reťazec skrátiť, predávať priamo, ich možnosti sú však obmedzené.

Vietnamské kešu s popáleninami 

Ešte obmedzenejšie sú možnosti vietnamských väzňov, ktorí možno aj pre nás čistia kešu oriešky. Podľa nezávislého obchodného združenia Viet Labor malo byť 100 – 200-tisíc väzňov v pracovných táboroch nútených k práci – napríklad aj k vylupovaniu kešu orieškov. Tie patria v Európe i v USA medzi najobľúbenejšie oriešky, odborníci na zdravú výživu ich radi vyhlasujú za veľmi zdravé a dnes už z nich stále viac ľudí rado pripravuje krémy do raw koláčov.
Väzni mali byť podľa organizácie nútení k práci 40 – 50 hodín týždenne bez nároku na odmenu. Organizácia Human Rights Watch tvrdí, že kešu oriešky vo Vietname nečistia iba väzni, ale aj klienti v rehabilitačných zariadeniach – napríklad drogovo závislí či HIV pozitívni Vietnamci.
Okrem toho, že za túto nútenú práca často zamestnanci nedostávajú mzdu, môže byť aj nebezpečná. Kešu oriešky sú obalené v tvrdej škrupine z dvoch vrstiev, medzi ktorými sú zdraviu škodlivé žieraviny. Vietnamcom, ktorí ich čistia, tak hrozia prudké popáleniny. Rukavice však od zamestnávateľov nedostávajú.

Kolumbijské ananásy, čo spájajú

Ananásy z Thajska trhajú v neľahkých podmienkach často zneužívaní migranti z Mjanmarska (Barmy). Brazílske pomaranče v džúsoch zamestnanci plantáží tiež často ošetrujú chemikáliami bez rukavíc. A vedeli ste, že na vypestovanie jednej mandle sú potrebné až 4 litre vody a na vypestovanie pol kilogramu avokád takmer 250 litrov? Často sa pritom tieto pochúťky pestujú v krajinách, kde miestni ľudia trpia nedostatkom vody.
Ak počas zimy zavítate do supermarketu, hneď pri banánoch a mandarinkách uvidíte davy, pretekajúce sa, kto uchytí lepší trs. Lepší trs banánov, ktoré nikdy nebudú chutiť tak, ako chutia banány odtrhnuté dozreté. A predsa je banán najobľúbenejšie ovocie na svete!
Nakupovať lokálne je jednou z možností, ako neprispievať k porušovaniu ľudských práv a ničeniu životného prostredia. Milióny farmárov v zahraničí však žijú z toho, že nám chutia práve banány či ananásy. Môžeme sa zaujímať aspoň o to, ako sa naše obľúbené ovocie či oriešky pestujú a hľadať férové a k životnému prostrediu šetrnejšie plody.


A ako nádej, že nie všetko sa pestuje v neľudských podmienkach a s negatívnym dopadom na životné prostredie, máme na záver ešte jeden kolumbijský príklad.

Ananásová farma La Fortuna, ktorá vznikla vo východnej časti Kolumbie, spája bývalých bojovníkov v kolumbijskom konflikte. Bývalí členovia ozbrojených skupín, ktorí bojovali proti tamojšej vláde, ale ktorí sa po návarte (či dokonca úteku) do normálneho života ocitli na okraji kolumbijskej spoločnosti, pestujú spoločne pol milióna ananásov. V projekte sa spojili tí, ktorí proti sebe kedysi bojovali. Farma tak môže byť príkladom toho, ako v krajine, ktorá dlhé desaťročia čelila vnútornému konfliktu, nastoliť mier.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

foto na titulke: Gratisography

Z afrických krajín uniká až 30 percent daní, čo blokuje ich rozvoj

Rozšírená predstava, že bohaté krajiny svojimi peniazmi pomáhajú chudobným, podľa nedávno uverejnenej štúdie amerického think-tanku Global Financial Integrity nezodpovedá realite. Štúdia, zjednodušene povedané, hovorí, že podobne ako v minulosti, aj dnes bohatý svet, do ktorého patríme aj my, “vyťahuje” z chudobných krajín peniaze. A nie naopak, ako sa to prezentuje. 

Na jednej každoročne do menej rozvinutého globálneho Juhu posielame peniaze vo forme rozvojovej pomoci – ročne ide podľa údajov OECD o viac než 150 miliárd dolárov, zároveň však z nich omnoho viac berieme. Významnou príčinou tohto nelichotivého stavu sú pritom daňové úniky, zvlášť tie, ktoré smerujú na globálny Sever.

Malí platia viac než veľkí 

V mnohých krajinách Afriky platí, že drobní podnikatelia odvedú na daniach viac než veľké firmy. Nastavenie medzinárodného daňového systému to umožňuje. Ilustruje to príbeh Marty Luttgrodt z Ghany, ktorý pred časom opísala správa britskej organizácie ActionAid s názvom Calling Time.

Správa predstavuje Martu a jej podnikanie so stánkom s jedlom a pivom v ghanskej metropole Akra. Za fľašu tamojšieho piva od spoločnosti Accra Brewery účtuje svojim zákazníkom 1,10 eura. Tento biznis jej vynáša necelých 280 eur za mesiac. Z nich musí uživiť seba a troch zamestnancov. Príjem z podnikania v kombinácii s platom jej muža musí tiež pokryť štúdium ich dvoch detí a životné náklady rodiny.

V kontraste s Martiným príbehom správa odhaľuje zákulisie firmy Accra Brewery. A tam ponúkla celkom iný príbeh. Napriek tomu, že jej materská spoločnosť SABMiller ovládala v Ghane zhruba 30 percent trhu s pivom, bola pozoruhodne nezisková. Medzi rokmi 2007 až 2010 minuli Ghančania na jej produkty takmer 80 miliónov eur. I tak sa jej podarilo dosiahnuť straty pred zdanením zhruba 3,9 milióna eur.

Správa organizácie ActionAid odhalila, že daňové účty firmy Accra Brewery sa za štyri roky rovnali 270-tisíc eurám. V priebehu troch z týchto štyroch rokov spoločnosť neodviedla absolútne žiadne dane. Je teda celkom možné, že človek predávajúci produkty nadnárodných korporácií (akým je aj Marta) zaplatil v rovnakom období pomerne k svojmu príjmu vyššiu daň než firma vyrábajúca a predávajúca v tejto krajine tovar.

Možno si poviete, “áno, ale to sa týka aj nás”. Nedá sa než nesúhlasiť, rozdiel je však tak v pomeroch a percentách, ako aj absolútnych číslach. Podľa Gabriela Zucmana z americkej univerzity v Berkeley, ktorý sa zaoberá daňovými únikmi, priemer daní ilegálne uniknutých z afrického kontinentu do offshore centier dosahuje tridsať percent, zatiaľ čo z Európy je to len desať. Aj keď v prípade Slovenska môže byť číslo vyššie.

Zároveň nie je percento ako percento. V niektorých krajinách totiž aj percentuálne rovnaké úniky daní môžu pre jej obyvateľov znamenať čosi celkom iné. Je iné, ak vám ukradnú desať percent z minimálnej mzdy, než ako keď vám zmizne desať percent z podstatne vyššieho príjmu.

V prípade tých prvých desiatich percent je to otázka, či sa deti dostanú do školy, alebo či bude v okrese jeden alebo dvaja lekári. Prípadne aspoň nejaký.

V prípade druhých tvorí desať percent otázku, či na školách zateplíme okná a kúpime interaktívnu tabuľu, alebo či zvýšime plat pedagógom, prípadne či zostane nemocnica v každom aj pár kilometrov vzdialenom okresnom meste, alebo v niektorých z nich zostane len poliklinika.

Organizácia ActionAid túto dimenziu prepočítala na čísla. V prípade odohrávajúcom sa v Malawi, africkej krajine s najnižším HDP na hlavu na svete, organizácia pred časom poukázala na austrálskych ťažiarov. Tí za šesť rokov činnosti neodviedli na daniach do malawijskej štátnej kasy ani euro.

Organizácia vo svojej správe z roku 2015 vypočítala, že v prípade, že by firma dane riadne platila, Malawi by v priebehu šiestich rokov získalo 43 miliónov dolárov. Prepočítané na verejné služby 17-tisíc sestričiek, 39-tisíc učiteľov alebo 8500 lekárov.

A to je vlastne len omrvinka, ktorá však poukazuje na širší ešte hrozivejší kontext. Podľa Africkej únie a OSN ide pri daňových únikoch celkovo o zdroje, ktoré dvojnásobne prekračujú sumy poskytovanej rozvojovej spolupráce pre tento kontinent.

Inými slovami, ak by sa podarilo v krajinách Afriky znížiť daňovú medzeru o polovicu, ročne by si kontinent mohol polepšiť až o štyri percentá hrubého domáceho produktu, vyplýva z odhadu OSN.

Ako minulý rok ukázala spoločná správa OSN a Africkej únie, len ilegálnou cestou odíde z Afriky ročne 50 miliárd dolárov. Obvykle smerom na “Sever”. Je to omnoho viac, než tam bohaté krajiny pošlú vo forme zahraničnej pomoci. Vo výpočte pritom nie sú zahrnuté sporné, no potenciálne legálne finančné toky, ktorým sa narozdiel od rozvinutých krajín mnohé africké štáty dokážu brániť menej efektívne. A firmy z rozvinutých krajín to využívajú.

“Daňové plánovanie sa stalo jadrom biznis modelu,” povedal pre The Guardian Pascal Saint-Amans, ktorý viedol dvojročný daňový reformný program OECD s názvom Base Erosion and Profit Shifting. Na tento spôsob myslenia niektorých európskych manažérov v afrických krajinách poukázali aj nedávno uniknuté panamské zložky. BBC napríklad vďaka nim oprášila jeden starý prípad z roku 2010. Malí platia viac než veľkí Malí platia viac než veľkí Daňové úniky prispievajú k nerovnosti

Možnosťou obchádzať dane cez daňové raje získali mocní a vplyvní praktickú a v globalizovanom svete poľahky dostupnú možnosť ďalej hromadiť svoj majetok a tým ďalej zvyšovať majetkovú nerovnosť na planéte.

A to tak  vnútri krajín, kde musia byť výpadky kompenzované vyššími daňami zvyšku obyvateľov, ako aj medzi štátmi. Zvlášť smerom k bohatým krajinám s dostatkom zdrojov na právnikov a účtovníkov, smerom od krajín, ktoré na týchto “odborníkov” nemajú.

Takýmto zamedzovaním mobilizácii domácich zdrojov podkopávajú bohaté krajiny tým chudobným možnosti rozvoja a bránia im postaviť sa na vlastné nohy. A výrazne viac než tým bohatým, chýbajú dane tým chudobnejším.

Môžeme pritom vidieť, kam to vedie. K svetu, v ktorom podľa analýzy Oxfamu polovicu celého majetku vlastní celkom 62 (slovom šesťdesiatdva) ľudí a percento najbohatších má viac majetku než celý zvyšok svetovej populácie. K situácii, keď rastúca nerovnosť posilňuje  seba samu, k víru vysávajúcemu majetok smerom k tým, ktorí miešajú karty. A teda k tým, ktorí ten vír sami spúšťajú a vlastne de facto aj ovládajú. “Rich-get-richer” dynamika.

Európska únia, ktorá hrá nezanedbateľnú úlohu v tvorbe medzinárodnej politiky, je najväčším donorom rozvojovej pomoci na svete. No zároveň je aj domovom viacerých nadnárodných firiem patriacich k najväčším na svete, hlavným importérom a exportérom z a do krajín globálneho Juhu a hostí nemalé množstvo krajín, ktoré sa podľa niektorých znakov dajú považovať za daňové raje. Napríklad Holandsko, Monako, San Marino a iné.

Jej činnosti a záujmy si tak neraz odporujú. V jazyku OECD môžeme povedať, že jej politiky sú v nesúlade s rozvojom. Jednou rukou dávame, zatiaľ čo druhou berieme. Viac. Boj proti týmto praktikám je tak dnes výzvou, pred ktorou stojí nielen Európa, ale aj Slovensko samotné. 

Titulná fotografia: Occupy.com

Skrytá voda

Veľká Británia a ďalšie bohaté krajiny závisia od dovozu vody z miest priamo ohrozených suchami a nedostatkom tejto životodarnej tekutiny. Tak nejako znel záver štúdie z dielne britskej Kráľovskej akadémie spred niekoľkých rokov. Dovážame k nám tovar, pri ktorého produkcii a transporte bolo neraz treba použiť enormné množstvá vody v regiónoch, ktoré sú na vodu obzvlášť citlivé.

Podľa denníku Guardian tvorí takáto pred našimi zrakmi skrytá voda, tzv. virtuálna, až ⅔ spotreby vody v bohatom svete. My, v krajinách s dostatkom vody, ktorá nám pomáha rozvíjať sa – lebo bez nej to skutočne ide len ťažko – si lacno berieme viac vody od tých, ktorí jej zďaleka nemajú dostatok.

Percentá

Ľudské telo pozostáva až zo sedemdesiatich percent z vody. A nejakou šťastnou náhodou jej približne toľko – 71 percent – tvorí aj povrch našej planéty. Problém je, že väčšina z nej, narozdiel od tej v našom tele, pre nás nie je využiteľná – až 97 percent všetkej vody tvorí morská voda. Vhodná akurát tak pre rybičky a ďalšie morské plody.

Zostávajú nám tak len tri percentá sladkej vody. No z nej sú až štyri pätiny zamrznuté v ľadovci. Áno, môžeme si povedať, že tie sa predsa topia. To je síce pravda, no pravda je aj to, že väčšia časť z roztopenej vody sa aj tak pridá k tým 97 percentám morskej vody spomínaným vyššie.

Zostane nám tak približne 0,6 percenta. A to stále nie sme na konci. Tri štvrtiny z toho totiž tvorí voda, ktorá síce tečie, no kdesi hlboko pod zemou. A nie vždy sa nájdu možnosti a odhodlanie ako napríklad u staviteľov starovekých kanátov, z ktorých niektoré vznikali celé desaťročia a mnohé dodnes fungujú.

Zvyšok, teda 0,15 percenta, je síce sladká a dostupná, no nie vždy čistá voda. Tá naozaj vhodná na konzumáciu tvorí len 0,003 percenta všetkej vody.

Komplexný globálny prístup

Dostupnej vody je naozaj málo. Aj to je dôvod, prečo o nej treba uvažovať v širších súvislostiach než skrz vypínanie vodovodného kohútika či páky pri umývaní zubov. Oproti tomu, koľko vody minieme iným spôsobom, totiž ide v podstate o omrvinky. Podstatné, no stále len omrvinky.

Pre názornosť stačí malé porovnanie. Zatiaľ čo vegetarián denne “zje” 2500 litrov vody, klasický na mäse odchovaný slovenský stravník až 5000 litrov. Spláchnutie toalety sa tak javí menším problémom. A práve tam by mala nastať zmena.

Tento komplexný, holistický prístup k vode spropagoval “vodný guru”, geograf John Anthony Allan, emeritný, no stále aktívny profesor na londýnskej King’s College. Vo svojich štúdiách sa zaoberá dovozom potravín a ďalších na vodu citlivých produktov, ako jednou z ciest efektívneho znižovania tlaku na vzácne vodné zdroje. Vo svojich analýzach, ktoré nie sú limitované štátnymi hranicami, odhaľuje vzťahy medzi poľnohospodárskou produkciou, využívaním vody, planetárnymi ekonomikami a politikou. Za svoju prácu získal aj prestížnu Stockholm Water Prize – podľa niektorých ekvivalent Nobelovej ceny za oblasť životného prostredia.

Ako to funguje?

Funguje to vlastne veľmi jednoducho. Ukázať si to môžeme na hovädzom dobytku. To je obľúbený, pomerne jednoznačný a obzvlášť desivý príklad. Na vyprodukovanie jedného kilogramu peknej sviečkovice totiž treba nie menej než 15-tisíc litrov vody. Steak tak vyjde skutočne draho.

Ale začnime od začiatku. Trvá nejaký čas, kým je zviera pripravené na porážku. Spravidla asi tri roky. Vtedy je z jedného zvieraťa možné získať približne 200 kilogramov čistej váhy mäsa. No prežúvavec za tie roky čosi aj zje. Povedzme, že 1300 kíl zrnovín a 7200 kíl slamy či trávy.

A aby sme to krmivo získali, je ho treba zalievať, či už dažďom alebo umelo zavlažovať. Každá krava si tak vyžiada viac až 3 milióny litrov vody. A to sme ešte nezarátali tie desatisíce litrov, ktoré krava vypije, prípadne ďalšie vodné náklady. Spočítané a zrátané, 3 milióny aj čosi litrov vody deleno 200 kíl mäsa sa rovná 15-tisíc a viac l/kg.

Svoje samozrejme využíva, a nie málo, aj priemyselná výroba, alebo napríklad chladenie serverov spoločností ako je Google, Facebook či Netflix (podľa Wall Street Journal minú servery na chladenie len v Kalifornii, kde leží legendárne Silicon Valley, až 158-tisíc veľkých olympíjskych bazénov ročne), no poľnohospodárska produkcia hrá prím.


Zdroj: Water Footprint Manual, 2009 (adaptované)

A čo z toho celého vyplýva? Okrem toho, že je svet skutočne veľmi prepojený, je to tiež fakt, že si môžeme vybrať a pomerne malými rozhodnutiami – a nie, nie je to zatváranie kohútika pri umývaní zubov – dokážeme ušetriť naozaj veľké množstvá vody. Keď v ničom inom, tak môžeme začať napríklad obmedzením plytvania potravinami. Inými slovami, berme zreteľ na to, že každý jeden kus potraviny na smetisku má za sebou celý vodný rodokmeň. Ale rovnako tak na to myslime aj pri odievaní, premyslenej zmene jedálnička či čomkoľvek ďalšom.

Úvodné foto: https://www.flickr.com/photos/iucnweb/6788528430/in/photostream/

Nahradia našu prácu stroje a technológie?

Slovensko je podľa štúdie OECD extrémne ohrozené automatizáciou. Futurológovia a experti predvídajú, že skôr alebo neskôr nahradia roboty a počítače značnú časť pracovných úloh, ktoré dnes vykonávame my – ľudia. Ako sme na túto zmenu pripravení? Je nevyhnutná? Aké bude mať dôsledky? A čo môžeme urobiť na lokálnej aj globálnej úrovni pre to, aby neboli následky pre našu spoločnosť a ekonomiku zničujúce? Continue reading “Nahradia našu prácu stroje a technológie?”

Ako učiť o migrácii – metodické príručky a voľné online zdroje

Ako učiť o migrácii? Na mnohých školách sa tejto téme vyhýbajú. Dôvodov môže byť viac– učitelia niekedy nemajú o téme dostatok relevantných informácii, prípadne nevedia o kvalitných zdrojoch, ktoré by tému žiakom predstavili citlivo a zaujímavo. Niekedy sa boja reakcii žiakov a toho, či na ňu budú vedieť vhodne zareagovať. A možno preto, lebo doteraz nikto existujúce zdroje učiteľom v kocke nepredstavil. To sme sa snažili napraviť v novom článku. Continue reading “Ako učiť o migrácii – metodické príručky a voľné online zdroje”

Klimatická dohoda z Paríža – rok od prijatia

„Je to skutočne klamstvo, je to fejk“. Tieto tvrdé slová zazneli z úst legendárneho klimatológa Jamesa Hansena, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o zvýšenie povedomia o zmene klímy, hneď po skončení samitu v decembri 2015 v Paríži. Hovoril o Parížskej dohode o zmene klímy, ktorá pred pár týždňami vstúpila do platnosti. Jej cieľom je zabrániť tomu, aby globálna teplota stúpla o viac než 2 a ideálne nie o viac než 1,5 stupňa Celzia. A prečo tie ostré slová?

Po prvé, aj s odstupom jedného roka môžeme povedať, že dohoda je mäkšia, než dúfali vedci či odborníci z mimovládnych organizácií. A po druhé, tí najchudobnejší a klimatickou zmenou najohrozenejší ostali na okraji záujmu. Akákoľvek zmienka o ľudských právach spojená s dosahmi zmeny klímy z daného schváleného návrhu nenávratne zmizla. Bohaté krajiny zároveň neboli ochotné uznať a tobôž nie vyčísliť svoju výrazne vyššiu mieru zodpovednosti za meniace sa podnebie planéty a dosahy tohto procesu na ľudí a celé komunity, ktoré na tom často nenesú žiadnu vinu.

Dohoda sa tak nemusí pozdávať ľuďom v krajinách na chvoste rozvojových rebríčkov, ktorí sú aj najväčšími obeťami meniacej sa klímy a nemajú ten luxus čakať na riešenia. Napríklad súostrovie Tuvalu, ktoré sa môže čoskoro potopiť, či krajiny Sahelu, teda južného okraja Sahary, ktoré zmena klímy oberá aj o to málo pravidelných dažďov, na ktoré boli zvyknuté. A pozdávať sa nemusí ani tým, ktorí dúfali v skutočné riešenia, nie v plán o budúcich plánoch.

Dohoda a zároveň paradoxne aj jej nedostatky sa dajú zhrnúť do tých istých niekoľkých bodov. Mali by sme podniknúť kroky, ktoré zaistia, aby priemerná globálna teplota nestúpla o viac než dva stupne nad predindustriálnu úroveň. To znie racionálne. Naozaj konkrétne kroky smerom k dvom stupňom však podľa dohody nemáme urobiť hneď. Zaviazať sa až na také ambície si krajiny netrúfli.

Je síce pravda, že sa v dohode ocitla aj zmienka o potrebe udržať nárast dokonca už pod 1,5 stupňa, no tá je ešte neurčitejšia a nereálnejšia než jej dvojstupňová sestra.

K cieľu dvoch stupňov sa máme dopracovať postupne. A to tak, že budeme v päťročných intervaloch vyhodnocovať plnenie záväzkov a následne prehodnocovať ciele, aby sme sa v budúcnosti do tých dvoch stupňov predsa len nejako vtesnali.

To je však podľa mnohých veľmi riskantný prístup, ktorý si nemôžeme dovoliť. Za každý rok, v ktorom neuberieme dosť z emisií, ktoré zmenu spôsobujú, za každý rok, v ktorom naďalej dostatočne neupravíme náš energetický mix či nezavedieme nové zelené technológie, si totiž do budúcna zúžime manévrovací priestor na realizáciu potrebných krokov. Neskôr tak budeme musieť ubrať rádovo viac emisií a zmeniť zdroje našej energie v ešte kratšom čase.

Faktom je, že do rovnice môžeme vložiť očakávaný vývoj nových technológií, ktoré nám pri podliezaní dvoch stupňov môžu pomôcť. Ale nemusia. A ak aj pomôžu, tak to nemusí byť dosť. Predovšetkým je však spoliehanie sa na túto možnosť pre niektoré krajiny, ale aj planetárnu spoločnosť ako celok, až priveľkým rizikom.

Už pred summitom v Paríži upozorňovali mimovládne organizácie ako ActionAid či Oxfam, že nová dohoda musí klásť dôraz na tých najzraniteľnejších. Na tých, ktorí žijú už dnes na hrane, v hraničných regiónoch, kde sa vplyvom zmeny klímy stávajú životné podmienky neznesiteľnými pre človeka a neraz vedú k narúšaniu celých kultúr či k fenoménu klimatickej migrácie. Sú to často tí najchudobnejší z chudobných. A práve na tých dohoda opätovne nemyslí viac než okrajovo.

Kto zaplatí klimatický účet?

Rozvinuté krajiny vrátane Slovenska by podľa nezáväznej časti dohody mali poskytovať od roku 2020 prinajmenšom sto miliárd dolárov ročne menej rozvinutým krajinám, aby im pomohli vyrovnať sa s dosahmi meniacej sa klímy. Odhliadnuc od toho, že ide o „nezáväzný záväzok”, to ani nestačí.

Najmä ak vezmeme do úvahy mieru nákladov, ktoré pred tieto krajiny zmena klímy kladie a zároveň nízku mieru ich zodpovednosti za nezvratné zmeny životného prostredia. Ide totiž obvykle o krajiny a komunity, ktoré sa na dnešnom stave nijako nepodieľali, ale následky niesť musia. Rovnako tak finančné, ako aj iba ťažko vyčísliteľné sociálne či kultúrne. A to je v prvom rade nefér.

Ak aj zostaneme len pri číslach, rozvinuté krajiny nesú za zmenu klímy desaťnásobne vyššiu zodpovednosť oproti tým menej rozvinutým krajinám. Najmä ak sa na to pozrieme z historickej perspektívy. Niektoré krajiny už totiž dymia výrazne dlhšie než iné. Zhodou náhod sú to tie, ktoré majú najviac zdrojov a určujú nastavenie globálneho ekonomického systému.

Takže hoci aj Čína momentálne vedie v množstve vypúšťaných emisií, zodpovednosť Spojených štátov je výrazne vyššia. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Nature Climate Change by len Američania museli na klimatické reparácie vynaložiť štyri bilióny dolárov.

Zraniteľní sú na konci. Napokon, ako vždy

Neklamným znakom, že rozvinuté krajiny nechcú niesť túto zodpovednosť, je fakt, že vytrhli z finálnej dohody zmienky, ktoré by klimatickú zmenu a jej dosahy vkladali do ľudskoprávneho kontextu.

Zmienky, ktoré by ju dali do roviny zodpovednosti za miznutie celých kultúr, do roviny zodpovednosti za spoločenské zmeny v komunitách pôvodných obyvateľov v rôznych častiach sveta, do roviny zodpovednosti za prehlbovanie chudoby tých, ktorí sú už dnes nepomerne chudobnejší než my a nemajú prostriedky sa rýchlej zmene brániť. A do roviny, že by za to zodpovední mali aj zaplatiť.

Plán určený Parížskou dohodou je nejasný, len čiastočne záväzný, dáva priestor na prílišný hazard so stupňami hore-dolu. A necháva tých najzraniteľnejších, tých, ktorí si nemôžu namiešať lepšie karty, tam, kde vždy boli – na ďalekom okraji záujmu. Na takom ďalekom okraji, že z neho možno už čoskoro spadnú a pohltí ich rastúca hladina morí, opakujúce sa vlny neznesiteľného tepla či extrémne suchá.

A aké je aktuálne status quo? Hoci pred pár týždňami vstúpila dohoda do platnosti potom, ako ju ratifikovalo dostatočné množstvo krajín emitujúcich dostatočné množstvo emisií, viacerí signatári avizujú, že k požadovaným krokom pristúpia len v obmedzenej miere. A nadôvažok budúci prezident Spojených štátov amerických, ktorého čaká budúci mesiac inaugurácia, sa zastrája, že z dohody odstúpi. A to aj napriek tomu, že ten odchádzajúci zaistil jej ratifikáciu v kongrese.

Titulná fotografia: climate.nasa.gov

Udržateľné metropoly, ktoré môžu inšpirovať svet

Stále viac ľudí hľadá lepšiu budúcnosť vo veľkých mestách. Tie sa tak stávajú ešte väčšími, s viac odpadkami, viac autami, väčším znečistením. Mnohé mestá vo svete už zistili, že sa musia vydať na cestu udržateľného rozvoja. Prečítajte si príklady zaujímavých projektov pre zelenejšie mestá. Continue reading “Udržateľné metropoly, ktoré môžu inšpirovať svet”

Jeden svet na školách

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť. Extra bonus sú krátke youtube videá Selassieho s metodikou, vhodné na 45 min. vyučovaciu hodinu.

V rámci projektu Jeden svet na školách pribudli v databáze dokumentárnych filmov neziskovej organizácie Človek ohrození nové filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

Projekt je určený predovšetkým vyučujúcim na stredných školách, no je možné ho adaptovať aj pre žiakov základných škôl. Cieľom je inovatívnou a pre študentov atraktívnou formou diskutovať o najpálčivejších globálnych témach dneška a uvedomiť si ich previazanosť s našimi životmi.
Ku každému filmu bola vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí pracovať s filmom a citlivo otvárať a reflektovať túto tému so žiakmi a študentami.

Mladý, hrdý nácko
David Modell /Velká Británie/ 2002/49 min./české titulky
Témy filmu: ľudské práva, rasizmus, xenofóbia, nebezpečenstvo pravicového extrémizmu

Reportér David Modell strávil niekoľko mesiacov po boku vplyvného člena extrémistickej Britskej národnej strany Marka Coletta. Tento univerzitný študent sa netají svojimi sympatiami k nacistickému Nemecku aj k jeho vodcovi a svoje prejavy prešpikuje nenávistnými rasistickými poznámkami. Dokument vykresľuje portrét mladého muža, ktorý dokazuje, že nebezpečné idey nestrácajú svoju pôsobivosť ani po tom, čo sa stali príčinou a základom rozsiahlych genocíd. Hoci film vznikol v roku 2002, jeho téma je u nás aj v zahraničí čoraz aktuálnejšia.

 

Môj džihád
MarkDeVisscher / Belgicko/ 2015 / 52 min. / nemecky, francúzsky, holandsky / české titulky
Témy filmu: identita, radikalizácia a náboženský extrémizmus

Tisíce moslimov žijúcich v Európe sa nechali zlákať radikálnou ideológiou takzvaného Islamského štátu (Dá’iš) a odišli na Blízky východ bojovať svoju „svätú vojnu“. Len Belgicko vlani opustilo vyše 400 mladíkov. V regióne Vilvoorde snáď „každý pozná niekoho, kto odišiel bojovať“ a miestna moslimská komunita sa na túto situáciu snaží reagovať. Jej výraznou osobnosťou je imám Sulyaman, ktorý zrozumiteľne vysvetľuje príčiny radikalizácie a svojím výchovným    pôsobením ukazuje, ako jej možno predchádzať. Kľúčom je podľa neho využiť energiu mladých ľudí k ich osobnému rozvoju a motivovať ich, aby prispeli k pozitívnym zmenám vo svojom okolí. Tak môžu aj oni vrátiť slovu džihád jeho  pôvodný – mierumilovný – význam. 

 

Deti 404
Pavel Loparev, Askold Kurov / Rusko / 2014 / 52 min., / ruský jazyk / české titulky
Témy filmu: ľudské práva, homofóbia, osobná identita

V roku 2013 prijalo Rusko zákon proti „propagácii homosexuality” medzi mládežou. Mladí gejovia a lesby sa tak stali „chybou systému” a ich šikanovanie získalo posvätenie z najvyšších miest. Internetová stránka Deti 404 zverejňuje odkazy mladých ľudí, ktorí sa kvôli svojej sexuálnej orientácii stávajú obeťami drsného ponižovania. Rovnako je prenasledovaná aj zakladateľka webu, novinárka Elena Klimovová. Tvorcovia filmu rozdali niekoľkým jej „deťom“ kamery, aby sami zaznamenali, ako žijú. Autentické videodenníky sa striedajú s rozhovormi a vytvárajú mrazivý obraz ruskej súčasnosti.  

 

#VýletyNaslepo 
Slovensko / 2016 / 13-14 min. / slovenský jazyk 
Témy videí: hate speech, ľudské práva

Matej Slažanský alias Selassie patrí k najúspešnejším slovenským youtuberom a popularitu si získal najmä medzi mladými ľuďmi. Má takmer pol milióna odberateľov na YouTube, 80-tisíc fanúšikov na Facebooku a na Instagrame ho sleduje skoro 200-tisíc ľudí. Pre mladých ľudí do 25 rokov je určite známejší ako väčšina tvárí, ktoré sa objavujú v televízii. Hovorí, že jeho názory majú vplyv na celú generáciu. Aj preto sa rozhodol, že v spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti nakrúti sériu videí pod názvom Výlety naslepo. V nich približuje osudy mladých ľudí, ktorí sa v minulosti alebo dnes ocitli v ťažkých životných podmienkach. Prostredníctvom vlastných zážitkov hovorí o svojich názoroch a nabúrava niektoré stereotypy a predsudky.
Spolu vznikli 3 videá:

  

Uvedené filmy spolu s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník.

Metodiky k filmom a videám
.

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore zo Zastupiteľstva Európskej komisie na Slovensklu.