Autor: vibration

Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.

To, že si svet nie je rovný, nie je žiadnou novinkou. Mnohé štúdie a štatistiky z posledných rokov ukazujú, ako sa príjmové nožnice vo svete roztvárajú, bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú. Krajiny kvôli tomu rastú a rozvíjajú sa pomalšie ako by mohli. Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.

Index ľudského rozvoja

Potrebujeme rozlišovať medzi rozvojom a rastom. Rast zväčša meriame hrubým domácim produktom. Ten ukazuje koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje. Rozvoj meriame napríklad indexom ľudského rozvoja. Ten neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.

Idex ľudského rozvoja teda berie do úvahy nielen našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016 , ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete.

Nerovnosti a Giniho koeficient

Rovnosť alebo nerovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Meranie absolútnej a relatívnej chudoby

Podľa Svetovej banky je absolútne chudobný ten človek, ktorý si musí vystačiť s menej než  1,9 medzinárodným dolárom na deň. V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

A teraz späť k téme. Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

Relatívna chudoba sa meria v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu. Nejde o situáciu, v ktorej ľudia musia bojovať o samotné prežitie, je skôr o tom, že si nemôžu dovoliť dôstojne fungovať v spoločnosti, v ktorej žijú. Nemôžu si dovoliť zaplatiť deťom lepšie oblečenie, musia sa stravovať čo najlacnejšie a teda nezdravšie a v neposlednom rade si napríklad nemôžu dovoliť ani len raz za čas kúpiť knihu či vyjsť s priateľmi na kávu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Foto: waronwant.com

V apríli 2017 dosiahla planéta ďalšiu okrúhlu métu: Zem prekročila 7,5 miliardy ľudí. Celý fenomén zvaný populačná explózia je pritom otázkou len desiatok rokov. Ľudstvu trvalo 200-tisíc rokov, kým dosiahlo miliardovú populáciu. A za necelých 200 rokov to dotiahlo na sedem miliárd.

Spúšťačom rýchleho rastu populácie bola priemyselná revolúcia. Veľká Británia, kde sa to celé začalo, dokázala za takmer sto rokov zdvojnásobiť svoju doposiaľ stabilnú populáciu, informuje Americké múzeum prírodnej histórie.

Významným faktorom k vysokému rastu populácia bola zelená revolúcia. V roku 1940 sa podľa portálu Thoughco podarilo Mexičanom vyprodukovať viac pšenice, ako potrebovali. Zásluha patrila Normanovi Borlaugovi, ktorý vyvinul vysokoúrodné sadenice pšenice, navyše odolné voči chorobám. Mexiko sa stalo nielen výrazným exportérom obilia, ale aj vďaka tomuto “know-how” odštartovalo zelenú revolúciu.

Okrem nového typu zŕn sa začali využívať poľnohospodárske stroje. Kanada, Spojené štáty a Mexiko sa stali významnými obilnicami sveta a Čína alebo India, ktoré sa dovtedy pre svoju obrovskú populáciu báli hladomoru, ho od polovice dvadsiateho storočia nezažili.

Chudoba a rast populácie

Posledné roky sme svedkami spomaľovania rastu populácie. OSN predpokladá, že v roku 2030 dosiahne svetová populácia 8,5 miliardy ľudí, v roku 2050 už 9,7 miliardy a na rok 2100 predpovedá, že nás bude na Zemi žiť 11,2 miliardy.

Aj keď ľudí na planéte pribúda pomalším tempom, stále platí, že populácia rastie rýchlo v tých najchudobnejších krajinách. Väčšinu krajín s najrýchlejším tempom prírastku obyvateľov nájdeme v najchudobnejších častiach Afriky.  

So zvyšujúcim sa blahobytom a vzdelaním však  klesá aj populačný nárast. V Guatemale sa napríklad od roku 1992 znížila extrémna chudoba o 40 percent. Za ten istý čas sa znížil aj počet detí v rodine, a to až o polovicu. V Kambodži či Namíbii stačil pokles chudoby o 20 percent, aby počet detí v rodine klesol tiež o polovicu.

Postavenie žien

Chudoba a populačný rast tvoria začarovaný kruh, z ktorého sa dostáva len ťažko. Jedným z dôvodov je aj zlé postavenie žien. Platí totiž, že ak sa ženy nedostanú k vzdelaniu a nezapoja sa do pracovného procesu, rodia viac detí. Platí totiž, že ak ženy vstúpia na pracovný trh a začnú domov nosiť peniaze, tak ich manželia sami pochopia, že je pre rodinu výhodnejšie, ak pracujú. Vo výsledku sa tak rodí nielen menej detí, ale zároveň do rodiny prichádza aj viac peňazí. Z tých viac peňazí potom môžu rodičia tým menej deťom zaistiť lepšie školy či zdravotnú starostlivosť..

Ďalšou dôležitou príčinou vysokého populačného rastu v chudobných krajinách je aj chýbajúce dôchodkové zabezpečenie zo strany štátu. Ak štát neposkytuje svojim občanom dôchodky, často si to rodiny nahrádzajú väčším počtom detí. A to predovšetkým chlapcov. Práve tí sú v mnohých krajinách vnímané rodičmi ako dôchodkové zabezpečenie. V prírode však platí, že sa rodí zhruba rovnako veľa chlapcov ako dievčat. Preto je podľa Ivaniča počet detí potrebných k sociálnemu zaisteniu do staroby dvojnásobný. Každé narodené dievča je pritom potenciálnou budúcou matkou, čo prispieva k populačnej špirále.

Populačný nárast spôsobuje aj zlá zdravotná starostlivosť, vysoká úmrtnosť novorodencov. Ak by sa zlepšila zdravotná starostlivosť, ženy by mali menej detí, pretože by neumierali tak často. Rovnako dôležitý je aj prístup k antikoncepcií. Až 200 miliónov žien v súčasnej dobe nechce mať ďalšie deti, no nemajú na výber.

Titulná fotografia: Missio Global

Aj mnohí obyvatelia Slovenska žijú v situácii, kedy by potrebovali pomôcť. Ľudia bez domova, znevýhodnené komunity, slobodné matky s deťmi, ale napríklad aj časť dôchodcov, sa môžu oprávnene pýtať, či máme posielať časť rozpočtu krajiny do rozvojových krajín, namiesto toho, aby sme pomáhali im.

Aj mnohí obyvatelia Slovenska žijú v situácii, kedy by potrebovali pomôcť. Ľudia bez domova, znevýhodnené komunity, slobodné matky s deťmi, ale napríklad aj časť dôchodcov, sa môžu oprávnene pýtať, či máme posielať časť rozpočtu krajiny do rozvojových krajín, namiesto toho, aby sme pomáhali im.

Väčšina našincov by tak súhlasila s tvrdením, že by sme sa mali zamerať v prvom rade na svojich občanov. No faktom je, že presne to robíme. Až 99,9 percenta nášho hrubého domáceho produktu totiž putuje na Slovensko. Na naše zdravotníctvo, školstvo, sociálne zabezpečenie či obranu.

“Otázkou teda je, či by tých niekoľko desatín, alebo hoci aj celé percento, pomohlo vyriešiť tunajšie problémy,” hovorí Dagmar Mekiňová z Platformy mimovládnych rozvojových organizácií. “Skôr nie,” myslí si.

Prečo? Cath Taylor v blogu na stránke z austrálskej organizácie Uniting World vysvetľuje na príklade Austrálie, no to isté platí aj pre Slovensko, že napríklad prípady medzigeneračnej chudoby či bezdomovectva doma sú veľmi komplexné problémy, ktoré nedokážeme vyriešiť len peniazmi. A ak sme to nedokázali s použitím 99 percent, nie je pravdepodobné, že by sa nám to podarilo len vďaka využitiu celého rozpočtu. A podobne tak to platí aj na problémy zdravotníctva, či školstva.

Zároveň platí, že za dané peniaze – hoci aj za to jedno percento – sa dá v mnohých krajinách urobiť nepomerne viac. Problémy, ktoré nám zostali u nás v rozvinutej krajine – povedzme v zdravotníctve – sú tie, ktorých riešenie je pomerne drahé.

Ilustruje to naša legislatíva, ktorá považuje maximálnu sumu 26,5-tisíca eur (35-násobok priemerne mzdy) vynaloženú na pridanie jedného roka života jedného človeka na Slovensku, za nákladovo efektívnu. Pridať rok života u nás je tak nepomerne drahšie ako v krajinách s nižším štandardom. Práve vďaka tomu môžu naše pomerne malé príspevky urobiť relatívne väčšiu zmenu.

Jeffrey Sachs, odborník na udržateľný rozvoj z Kolumbijskej univerzity v New Yorku a niekdajší poradca bývalého generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna napríklad ukázal na príklade sietí proti malárii, že ľudský život dokáže pred maláriu zachrániť investícia 200 dolárov. Počítal pritom so skutočnosťou, že nie každá sieť skutočne pomôže – ani bez nej by predsa maláriu nedostalo každé dieťa, či to, že sa sieť časom opotrebuje.

A ak k tomu hoci aj pripočítame ďalšie desiatky či stovky dolárov na distribúciu, administratívu či zaúčanie, stále ide o neporovnateľne nižšie sumy, ktoré sú potrebné na záchranu života. A podobný vzorec sa dá podľa štúdie používať aj pri iných odvetviach rozvojovej spolupráce. Napríklad školstve či ochrane životného prostredia.

V neposlednom rade pritom platí, že zdroje, ktoré potláčajú chudobu, klimatickú zmenu, zlepšujú vzdelanosť a prispievajú k riešeniu ďalších rozvojových problémov v zahraničí, prispievajú aj k stabilite v oblasti. “Vďaka tomu nie sú tamojší obyvatelia nútení uvažovať o rôznych exit stratégiách,” uzatvára Mekiňová.

Fotografia: SlovakAid

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

V rámci projektu Jeden svet na školách pribudli v databáze dokumentárnych filmov neziskovej organizácie Človek ohrození nové filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

Filmy sú určené pre žiakov od 14 rokov. Ku každému bola vytvorená metodika/y, ktorá vám uľahčí prácu s filmom a umožní citlivo otvárať témy, ktoré v ňom zaznievajú. Okrem toho podklady k filmu dopĺňa aj informačná časť. 

Zoči voči strachu
(Spojené štáty/ 2013/ 23 min/ české titulky)
Matthewa Bogera vyhodili ako trinásťročného kvôli jeho sexuálnej orientácii z domu. Nasledujúce roky žil na uliciach Hollywoodu, kde bol tiež v postrannej uličke brutálne zbitý skupinou neonacistických skinheadov. Matthew útok přežil a šťastne se zo života na ulici dostal. O 25 rokov neskôr sa náhodou zoznámil s bývalým skinheadom Timom Zaalom. Obaja muži si čoskoro uvedomili, že sa už stretli. Tim bol jedným z útočníkov, ktorí Matthewa zmlátili a odišli, považujúc ho za mŕtveho. Ich životy sa obrátili naruby a oni se vydali na cestu odpúšťania a uzmierenia. Pre oboch to znamenalo vyrovnať sa s vlastným presvedčením a strachom. Ani jedného z nich by nenapadlo, že ich stretnutie povedie k spolupráci… a priateľstvu. 
Témy filmu: extrémizmus, ľudské práva, LGBT, homofóbia

Čakanie (Dánsko/ 2016/ 58 min/české titulky)

Je chytrá, krásna, úspešná v škole, nadaná vo futbale a obľúbená medzi kamarátkami. Napriek tomu nie je štrnásťročná Rokhsar šťastná. Pred piatimi rokmi utiekla s rodičmi a niekoľkými staršími súrodencami do Dánska. V Afganistane im išlo o život, napriek tomu celej početnej rodine dodnes chýba povolenie k pobytu v Dánsku. Každodenne nad nimi totiž visí hrozba deportácie. Rokhsar sa dostáva vinou osudu do neľahkej úlohy. Ako jediná hovorí plynulo dánsky, a preto práve na nej zostáva všetka komunikácia s právnikmi a imigračným oddelením. Môže štrnásťročné dievča uniesť takéto bremeno? Priatelia, susedia aj známi ponúkajú pomoc, ale azylová politika je často neúprosná.
Témy filmu: migrácia, vzájomná pomoc, integrácia, nádej na lepší život

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.
Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

Foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Ako funguje objednávka filmov?

• vybratý film/y s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník. 
• následne vám zašleme link na získanie filmu/filmov

Metodiky k filmom na stiahnutie 

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore z Ministerstva spravodlivosti SR v rámci programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám rasizmu, xenofóbie, antisiemtizmu a ostatným prejovom intolerancie. 

„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktorá cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. K filmu je vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí prácovať s filmom rôznymi spôsobmi. 

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.

Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

Film si môžete objednať cez tento dotazník (následne vám zašleme link na stiahnutie)

Metodika k filmu na stiahnutie 

Zdroj foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Zoznam dokumentárnych filmov z festivalu Jeden Svet s metodikami, vhodné na školské vyučovanie (45 min vyučovacie hod.) ale aj neformálne vzdelávanie v mládežníckych organizáciach. 

Z každého ročníka festivalu Jeden Svet vyberáme filmy vhodné pre školské prostredie a vytvárame k nim metodiky a informačné listy k danej téme filmu. Prehľad dokumentárnych filmov pre školy, ktoré sú k dispozícii a môžete si ich objednať v rámci projektu – Jeden svet na školách.

TÉMA MIGRÁCIA:

Rok bez rodičov (Els van Driel / Holandsko / 2015/ 24 min./ český dabing / vhodné pre vek od 10 rokov)
11-ročnému Tareqovi sa podarilo spolu so strýkom a bratrancom utiecť z vojnou zmietanej Sýrie. Film hovorí o jeho dlhej ceste do Holandska, kde žije už takmer rok bez rodičov a zobrazuje jeho život v novej škole. Rodičom pravidelne posiela video 

 záznamy a verí, že čoskoro dostanú azyl, aby mohli žiť opäť spolu.

Nora spieva pre Sýriu (Els van Driel / Holandsko / 2014 / 20 min. / český dabing / vhodné pre vek od 10 rokov)
 10-ročná Nora a jej rodina utiekla kvôli vojne z domova v Sýrii. Nora žije v utečeneckom tábore v Jordánsku a napriek smútku za domovom sa snaží byť optimistická a sníva o tom, ako si jedného dňa otvorí umeleckú školu v slobodnej Sýrii.

Čakanie (Dánsko/ 2016/ 58 min/české titulky)
Je chytrá, krásna, úspešná v škole, nadaná vo futbale a obľúbená medzi kamarátkami. Napriek tomu nie je štrnásťročná Rokhsar šťastná. Pred piatimi rokmi utiekla s rodičmi a niekoľkými staršími súrodencami do Dánska. V Afganistane im išlo o život, napriek tomu celej početnej rodine dodnes chýba povolenie k pobytu v Dánsku. Každodenne nad nimi totiž visí hrozba deportácie. Rokhsar sa dostáva vinou osudu do neľahkej úlohy. Ako jediná hovorí plynulo dánsky, a preto práve na nej zostáva všetka komunikácia s právnikmi a imigračným oddelením. Môže štrnásťročné dievča uniesť takéto bremeno? Priatelia, susedia aj známi ponúkajú pomoc, ale azylová politika je často neúprosná.
Témy filmu: migrácia, vzájomná pomoc, integrácia, nádej na lepší život
 

  Plavba (The Crossing, George Kurian, Nórsko | 2015 | 55 min./ české titulky / vhodné pre vek od 14 rokov)
  Muzikant Nabil, novinárka Angela a IT-ičkár Rami utiekli pred vojnou v Sýrii do Egypta. Situácia utečencov sa tu však zo dňa na deň zhoršuje a hrozí najhoršie – deportácia. Skupina           priateľov volí veľmi riskantné riešenie: plavbu do Európy. Autentické zábery natočené priamo na lodi umožňujú divákom cestu fyzicky prežiť spolu s nimi. Ako z toho vyviaznu? A čo ich v   Európe čaká? Dokážu byť znovu šťastní? Po niekoľkých mesiacoch na novom kontinente zisťujú, že z lode, ktorá sa môže kedykoľvek potopiť, bohužiaľ ešte nevystúpili. 

 Aj my sme tu doma (Marcel Pázman a IOM / SR / 2013 / 22 min. / v slovenčine / vhodné pre vek od 12 rokov)
 Slovenský dokument o živote cudzincov na Slovensku zobrazujúci osobné príbehy palestínskeho lekára, kvetinárky z Ukrajiny a podnikateľa z Vietnamu a o tom ako ich vidia Slováci.

Metodiky sú dostupné v knižnici  na stránke globálne vzdelávanie
Filmy si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník 

 TÉMY: EXTRÉMIZMUS, NEZNÁŠANLIVOSŤ

  Zoči voči strachu (Spojené štáty/ 2013/ 23 min/ slovenské titulky)
  Matthewa Bogera vyhodili ako trinásťročného kvôli jeho sexuálnej orientácii z domu. Nasledujúce roky žil na uliciach Hollywoodu, kde bol tiež v postrannej uličke brutálne zbitý skupinou neonacistických skinheadov. Matthew útok       přežil   a šťastne se zo života na ulici dostal. O 25 rokov neskôr sa náhodou zoznámil s bývalým skinheadom Timom Zaalom. Obaja muži si čoskoro uvedomili, že sa už stretli. Tim bol jedným z útočníkov, ktorí Matthewa zmlátili a odišli,   považujúc ho za mŕtveho. Ich životy sa obrátili naruby a oni se vydali na cestu odpúšťania a uzmierenia. Pre oboch to znamenalo vyrovnať sa s vlastným presvedčením a strachom. Ani jedného z nich by nenapadlo, že ich stretnutie     povedie k spolupráci… a priateľstvu.
 Témy filmu: extrémizmus, ľudské práva, LGBT, homofóbia

Narodil som sa na Luníku IX (Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.
Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí.

 Mladý, hrdý nácko (Velká Británie/ 2002/49 min./české titulky) 
 Reportér David Modell strávil niekoľko mesiacov po boku vplyvného člena extrémistickej Britskej národnej strany Marka Coletta. Tento univerzitný študent sa netají svojimi sympatiami k   nacistickému Nemecku aj k jeho vodcovi a svoje prejavy prešpikuje nenávistnými rasistickými poznámkami. Dokument vykresľuje portrét mladého muža, ktorý dokazuje, že nebezpečné   idey nestrácajú svoju pôsobivosť ani po tom, čo sa stali príčinou a základom rozsiahlych genocíd. Hoci film vznikol v roku 2002, jeho téma je u nás aj v zahraničí čoraz aktuálnejšia.
 Témy filmu: ľudské práva, rasizmus, xenofóbia, nebezpečenstvo pravicového extrémizmu

 Deti 404 (Rusko / 2014 / 52 min., / ruský jazyk / české titulky)
 V roku 2013 prijalo Rusko zákon proti „propagácii homosexuality” medzi mládežou. Mladí gejovia a lesby sa tak stali „chybou systému” a ich šikanovanie získalo posvätenie z najvyšších   miest. Internetová stránka Deti 404 zverejňuje odkazy mladých ľudí, ktorí sa kvôli svojej sexuálnej orientácii stávajú obeťami drsného ponižovania. Rovnako je prenasledovaná aj  zakladateľka webu, novinárka Elena Klimovová. Tvorcovia filmu rozdali niekoľkým jej „deťom“ kamery, aby sami zaznamenali, ako žijú. Autentické videodenníky sa striedajú s rozhovormi a vytvárajú mrazivý obraz ruskej súčasnosti.
Témy filmu: ľudské práva, homofóbia, osobná identita 

#VýletyNaslepo (Slovensko / 2016 / 13-14 min. / slovenský jazyk) 
Matej Slažanský alias Selassie patrí k najúspešnejším slovenským youtuberom a popularitu si získal najmä medzi mladými ľuďmi. Má takmer pol milióna odberateľov na YouTube, 80-tisíc fanúšikov na Facebooku a na Instagrame ho sleduje skoro 200-tisíc ľudí. Pre mladých ľudí do 25 rokov je určite známejší ako väčšina tvárí, ktoré sa objavujú v televízii. Hovorí, že jeho názory majú vplyv na celú generáciu. Aj preto sa rozhodol, že v spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti nakrúti sériu videí pod názvom Výlety naslepo. V nich približuje osudy mladých ľudí, ktorí sa v minulosti alebo dnes ocitli v ťažkých životných podmienkach. Prostredníctvom vlastných zážitkov hovorí o svojich názoroch a nabúrava niektoré stereotypy a predsudky.
Témy videí: hate speech, ľudské práva

Spolu vznikli 3 videá:

• Všetci nie sú rovnakí (miesto: Rómska osada v Moldave na Bodvou)
• Utekajú pred vojnou (miesto: utečenecké tábory v Srbsku)
• Tu vyvrcholila nenávisť (miesto: koncentračný tábor v českom Terezíne)

Náhľad do metodík a info listov nájdete tu 

Film/y s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník. 

Štrnásť mladých odvážlivcov zo sociálne vylúčených komunít sa vydalo na neľahkú cestu. Okrem dobrodružstva, expedície a zážitkov, ich čakala príprava a realizácia dobrovoľníckeho projektu. Článok prináša možnosť nakuknúť pod pokličku vzdelávacích aktivít cez skúsenosť jednej z lektoriek.

Človek v ohrození v spolupráci s Outward Bound Slovensko realizuje projekt zameraný na podporu a posilnenie mladých ľudí zo sociálne vylúčených komunít. V rámci neho sa 14 mladých odvážlivcov vydalo na neľahkú cestu, za to plnú dobrodružstva. Článok prináša možnosť nakuknúť pod pokličku cez skúsenosť jednej z lektoriek.

Niektoré lekcie z pokory dostanete vtedy, keď ich čakáte najmenej. Pre mňa bola najväčšou lekciou posledných mesiacov možnosť byť lektorkou v projekte Support and Empower Roma Youth. Za komplikovaným názvom sa skrýva ešte náročnejšia myšlienka – tábor pre mladých z rómskych komunít, behom ktorého mali vymyslieť a zrealizovať vlastný dobrovoľnícky projekt. Ak máte v tomto momente pochybnosti, ste na tom rovnako ako v prvom momente ja. Na začiatku mi to prišlo akonereálny cieľ. Dnes sa na svoje pôvodné obavy dívam s pobavením. 

Moje prvé stretnutie s našimi deckami bolo miernym šokom. Už na prvý pohľad bolo zjavné, že máme na starosti rôznorodú skupinku veľmi živých deciek z úplne iného prostredia, než do akého sme ich priviezli. Prvé dni sme sa sami seba pýtali, či sme si neodhryzli priveľké sústo, či decká zvládnu aktivity, ktoré sme pre nich pripravili, či zvládnu expedíciu, či vymyslia a naplánujú dobrovoľníctvo. Takmer každý náš plán mal aj plány B a C.

Nakoniec sme ale žiadne plány B nepotrebovali. Decká nás prekvapili svojím prístupom a odhodlaním. Desaťkilometrová expedícia s prespávačkou na hrade? V pohode. Vynášať vedrá piesku na hrad a pomáhať s jeho opravou? Jeden chalan vyniesol 20 vedier. Vymyslieť dobrovoľnícky projekt? Decká ponúkli takmer 20 nápadov a nakoniec mali problém vybrať si z nich len dva.

Deti nás poučili o zápale aj radosti

Na druhom kempe decká realizovali dobrovoľnícky projekt v obci Sveržov, odkiaľ pochádzala väčšina našich mládežníkov. V komunite zorganizovali koncert, pre svojich mladších kamarátov a súrodencov prichystali hry, súťaže a opekačku. Deti, ktoré majú v Komunitnom centre Sveržov vlastnú kapelu, naučili ostatných všetky texty, aby mohli vystupovať spoločne. Jedno z dievčat si celý deň písalo svoje moderovacie vstupy a učilo sa ich čo najviac naspamäť. Na treťom kempe sa deti rozhodli rovno pre dva projekty. Jedným z nich bola potravinová pomoc v rómskej osade Dlhé Stráže, druhou zasa vymaľovanie toaliet na ZŠ v Roškovciach, ktorú niektorí z nich navštevovali.

Kým sme si my ako lektori mysleli, že deti niečo učíme o svete mimo ich komunity, o zodpovednosti, o tímovej práci, o ich schopnostiach a možnosti meniť svoje okolie skrz dobrovoľníctvo, oni nás učili iné lekcie. O odvahe, keď ani na chvíľku nezaváhali pri nízkych lanových prekážkach. O skromnosti, keď chceli pomôcť „niekomu skutočne chudobnému, nie u nás v komunite, ale napríklad bezdomovcom v Levoči“. O tímovej práci, vždy, keď mali niečo tvoriť alebo prekonávať spoločne. O zápale pre vec, keď sa po polhodinovej diskusii ako spravodlivo rozdeliť potravinovú pomoc, rozhodli rozdať ju. Napriek tomu, že by niekoho mohla aj uraziť či vyvolať nepokoj v obci. O tom, že tancovať sa dá aj o ôsmej ráno a že na kvalite nahrávky nezáleží. Hlavne nech hrá nahlas.

No nebola to len zásluha detí, že tábory dopadli nad očakávania. Hlavnú zásluhu na tom mal výborný tím lektorov z organizácií Človek v ohrození a Outward Bound Slovensko, ale aj kolegovia z maďarskej Elemenyakadémie, ktorí sa nebáli podeliť o svoje know-how a uistili sa, že sme na svoju úlohu lektorov pripravení čo najlepšie.

Autorka: Shoshana Chovan

Vzdelávací program pre mladých je realizovaný v rámci strategického partnerstva podporeného cez Erasmus+. 

Z festivalu Jeden Svet 2018 sme vybrali 3 dokumentárne filmy pre školy. Vytvorili sme k nim metodiku s užitočnými informáciami k témam, ktoré filmy otvárajú.

Z festivalu Jeden Svet 2018 sme vybrali tri dokumentárne filmy pre školy. Ku každému je vytvorená metodika s užitočnými informáciami k témam, ktoré filmy otvárajú. Prioritne sú určené vám, ktorí učíte žiakov od 14 rokov. Ak pracujete s mladými v neformálnom vzdelávaní, môžete si ich taktiež objednať.

Filmy rozposielame na školy od januára 2019, stačí vyplniť prihlasovací formulár nižšie.

Aktivistka
(Activist, Petteri Saario / Fínsko / 2017/ 57 min/české titulky)

Riikka žije v malom meste na severe Fínska, ktorého okolitá príroda mala zostať navždy nedotknutá, keďže je začlenená do siete chránených lokalít Natura 2000. Keď jedna z najväčších medzinárodných ťažobných spoločností prejaví záujem o ťažbu kovov na chránenom území, študentka sa rozhodne konať. Na svoju stranu však musí získať nielen vlastného otca, ale aj niekoľko členov mestského zastupiteľstva. Tí v ponuke ťažiarov vidia najmä príležitosť na miestny ekonomický rozvoj. Riikka márne vysvetľuje, že priemyselná ťažba predstavuje pre región hrozbu a pre ďalšie generácie už nezostane zo vzácnej prírody vôbec nič. Dokument ukazuje príbeh motivovaného dievčaťa, ktoré medzi dospelými zakúša prvé prehry, ale sebavedome pokračuje v boji.

Témy filmu: ochrana prírody, postavenie jednotlivca v spoločnosti, aktivizmus mladých

Bojovníčka s nenávisťou
(The Hate Destroyer / Fabrizio Lussu, Vincenzo Caruso / Nemecko, Taliansko / 2017 / 52 min / české titulky)

Svojrázna sedemdesiatročná Berlínčanka Irmela už tridsať rokov každý deň neúnavne vyráža do boja s nenávistnými symbolmi, vyzbrojená sprejom, škrabkou a čistiacimi prostriedkami. Žiadne antisemitské plagáty, hákové kríže v     podchodoch či homofóbne heslá na električkových zastávkach nie sú pred ňou v bezpečí. Irmela premaľuje a zoškriabe všetko, čo súvisí s akýmkoľvek prejavom nenávisti. Nezľakne sa ani vyhrážok neonacistov či dokonca konfliktu so   zákonom. Film sa týka nemeckej neonacistickej scény a zároveň je psychologickým portrétom hlavnej hrdinky.

Témy filmu: boj proti extrémizmu, aktivizmus jednotlivca

Čo dokáže lož
(Co dokáže lež / Tomáš Kudrna / Česko, Francie / 2016 / 52 min / český jazyk)

Kto stojí za nepravdivými informáciami v médiách a najmä na konšpiračných webových stránkach? Dokumentárny film Tomáša Kudrnu skúma tzv. informačnú vojnu a vplyv dezinformácií v Českej republike. Snaží sa zistiť, kto stojí za lžami, ktoré sa šíria najmä na sociálnych sieťach a alternatívnych weboch. Autori tiež hľadali odpoveď na otázku, do akej miery sú šírené správy, príbehy a emócie súčasťou ruskej propagandy, a akú úlohu v nej zohrávajú Česi a Češky, nespokojní s vývojom v krajine po roku 1989. Dokument sa nakrúcal v Česku, vo Veľkej Británii, v Holandsku aj v Rusku. Účinkujú v ňom experti, ktorí sa téme dezinformácií venujú dlhodobo.

Témy filmu: falošné správy, konšpiračné weby, hybridná vojna

Filmy si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník.

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore z Ministerstva spravodlivosti SR v rámci programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám rasizmu, xenofóbie, antisiemtizmu a ostatným prejovom intolerancie. 

Časy, keď obchodné reťazce s módny oblečením menili sortiment každú sezónu, teda asi štyrikrát za rok, sú už dávno preč. Fenomén rýchlej módy spôsobil, že sa predáva a vyhadzuje viac oblečenia ako kedykoľvek predtým. Aké sú dôsledky? Continue reading “Rýchla móda alebo čo s obnoseným šatstvom, ktoré nikto nechce?” →

“Skúšala som, kde sú moje vlastné limity. To je niečo, čo nikto iný za vás neurobí”, hovorí Kadri Sikk o svojej skúsenosti žiť niekoľko mesiacov bez produkcie odpadov. Continue reading “Môj život bez odpadu” →

1. Globalisation puts us in direct relationship with people in other parts of our common planet, so GDJ puts emphasis on global interconnections (having so called global, not only foreign outlook, epistemological level).

2. Thematically reflects increasing need to cover (sustainable) development and humanitarian issues.

3. Ethically emphasises unbalanced power structures and relations within society (locally, globally as well as “glocally”), gives voice to those without power, to those who are not heard within these unbalanced relations.

4. Analytically builds on critical discourse analysis and media framing analysis, in order to enable journalists to step out of dominant discourse(s) – transformative element, ability to change frames of reference, see the world through others´ eyes.

And by all that it aims to contribute to positive social change.

Slovensko je podľa štúdie OECD extrémne ohrozené automatizáciou. Futurológovia a experti predvídajú, že skôr alebo neskôr nahradia roboty a počítače značnú časť pracovných úloh, ktoré dnes vykonávame my – ľudia. Ako sme na túto zmenu pripravení? Je nevyhnutná? Aké bude mať dôsledky? A čo môžeme urobiť na lokálnej aj globálnej úrovni pre to, aby neboli následky pre našu spoločnosť a ekonomiku zničujúce? Continue reading “Nahradia našu prácu stroje a technológie?” →

Ako učiť o migrácii? Na mnohých školách sa tejto téme vyhýbajú. Dôvodov môže byť viac– učitelia niekedy nemajú o téme dostatok relevantných informácii, prípadne nevedia o kvalitných zdrojoch, ktoré by tému žiakom predstavili citlivo a zaujímavo. Niekedy sa boja reakcii žiakov a toho, či na ňu budú vedieť vhodne zareagovať. A možno preto, lebo doteraz nikto existujúce zdroje učiteľom v kocke nepredstavil. To sme sa snažili napraviť v novom článku. Continue reading “Ako učiť o migrácii – metodické príručky a voľné online zdroje” →

Ako kupovať múdro ale zároveň zodpovedne – voči ľuďom aj planéte? Čo konkrétne môžeme urobiť, aby sme prispeli k pozitívnej zmene? A prečo by sme to mali vôbec robiť? Continue reading “Krátky kurz zodpovedného spotrebiteľa” →

Príbeh o Nauru – malom ostrove v Tichom oceáne – je o stratenom raji, ktorí sa už nikdy nevráti, o premeškanej príležitosti, aj o tom, čo pre izolovanú komunitu môže priniesť “rozvoj”. Continue reading “Nauru – stratený raj” →

Stále viac ľudí hľadá lepšiu budúcnosť vo veľkých mestách. Tie sa tak stávajú ešte väčšími, s viac odpadkami, viac autami, väčším znečistením. Mnohé mestá vo svete už zistili, že sa musia vydať na cestu udržateľného rozvoja. Prečítajte si príklady zaujímavých projektov pre zelenejšie mestá. Continue reading “Udržateľné metropoly, ktoré môžu inšpirovať svet” →

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť. Extra bonus sú krátke youtube videá Selassieho s metodikou, vhodné na 45 min. vyučovaciu hodinu.

V rámci projektu Jeden svet na školách pribudli v databáze dokumentárnych filmov neziskovej organizácie Človek ohrození nové filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

Projekt je určený predovšetkým vyučujúcim na stredných školách, no je možné ho adaptovať aj pre žiakov základných škôl. Cieľom je inovatívnou a pre študentov atraktívnou formou diskutovať o najpálčivejších globálnych témach dneška a uvedomiť si ich previazanosť s našimi životmi.
Ku každému filmu bola vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí pracovať s filmom a citlivo otvárať a reflektovať túto tému so žiakmi a študentami.

Mladý, hrdý nácko
David Modell /Velká Británie/ 2002/49 min./české titulky
Témy filmu: ľudské práva, rasizmus, xenofóbia, nebezpečenstvo pravicového extrémizmu

Reportér David Modell strávil niekoľko mesiacov po boku vplyvného člena extrémistickej Britskej národnej strany Marka Coletta. Tento univerzitný študent sa netají svojimi sympatiami k nacistickému Nemecku aj k jeho vodcovi a svoje prejavy prešpikuje nenávistnými rasistickými poznámkami. Dokument vykresľuje portrét mladého muža, ktorý dokazuje, že nebezpečné idey nestrácajú svoju pôsobivosť ani po tom, čo sa stali príčinou a základom rozsiahlych genocíd. Hoci film vznikol v roku 2002, jeho téma je u nás aj v zahraničí čoraz aktuálnejšia.

Môj džihád
MarkDeVisscher / Belgicko/ 2015 / 52 min. / nemecky, francúzsky, holandsky / české titulky
Témy filmu: identita, radikalizácia a náboženský extrémizmus

Tisíce moslimov žijúcich v Európe sa nechali zlákať radikálnou ideológiou takzvaného Islamského štátu (Dá’iš) a odišli na Blízky východ bojovať svoju „svätú vojnu“. Len Belgicko vlani opustilo vyše 400 mladíkov. V regióne Vilvoorde snáď „každý pozná niekoho, kto odišiel bojovať“ a miestna moslimská komunita sa na túto situáciu snaží reagovať. Jej výraznou osobnosťou je imám Sulyaman, ktorý zrozumiteľne vysvetľuje príčiny radikalizácie a svojím výchovným    pôsobením ukazuje, ako jej možno predchádzať. Kľúčom je podľa neho využiť energiu mladých ľudí k ich osobnému rozvoju a motivovať ich, aby prispeli k pozitívnym zmenám vo svojom okolí. Tak môžu aj oni vrátiť slovu džihád jeho  pôvodný – mierumilovný – význam. 

Deti 404
Pavel Loparev, Askold Kurov / Rusko / 2014 / 52 min., / ruský jazyk / české titulky
Témy filmu: ľudské práva, homofóbia, osobná identita

V roku 2013 prijalo Rusko zákon proti „propagácii homosexuality” medzi mládežou. Mladí gejovia a lesby sa tak stali „chybou systému” a ich šikanovanie získalo posvätenie z najvyšších miest. Internetová stránka Deti 404 zverejňuje odkazy mladých ľudí, ktorí sa kvôli svojej sexuálnej orientácii stávajú obeťami drsného ponižovania. Rovnako je prenasledovaná aj zakladateľka webu, novinárka Elena Klimovová. Tvorcovia filmu rozdali niekoľkým jej „deťom“ kamery, aby sami zaznamenali, ako žijú. Autentické videodenníky sa striedajú s rozhovormi a vytvárajú mrazivý obraz ruskej súčasnosti.  

#VýletyNaslepo 
Slovensko / 2016 / 13-14 min. / slovenský jazyk 
Témy videí: hate speech, ľudské práva

Matej Slažanský alias Selassie patrí k najúspešnejším slovenským youtuberom a popularitu si získal najmä medzi mladými ľuďmi. Má takmer pol milióna odberateľov na YouTube, 80-tisíc fanúšikov na Facebooku a na Instagrame ho sleduje skoro 200-tisíc ľudí. Pre mladých ľudí do 25 rokov je určite známejší ako väčšina tvárí, ktoré sa objavujú v televízii. Hovorí, že jeho názory majú vplyv na celú generáciu. Aj preto sa rozhodol, že v spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti nakrúti sériu videí pod názvom Výlety naslepo. V nich približuje osudy mladých ľudí, ktorí sa v minulosti alebo dnes ocitli v ťažkých životných podmienkach. Prostredníctvom vlastných zážitkov hovorí o svojich názoroch a nabúrava niektoré stereotypy a predsudky.
Spolu vznikli 3 videá:

• Všetci nie sú rovnakí (miesto: Rómska osada v Moldave na Bodvou)
• Utekajú pred vojnou (miesto: utečenecké tábory v Srbsku)
• Tu vyvrcholila nenávisť (miesto: koncentračný tábor v českom Terezíne)

Uvedené filmy spolu s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník.

Metodiky k filmom a videám.

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore zo Zastupiteľstva Európskej komisie na Slovensklu. 

V absolútnej biede, z 1,9 medzinárodného dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 bezmála 11 percent svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Počet ľudí v absolútnej chudobe teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

Ale vráťme sa späť k téme. V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN stavajú mierne skepticky. Spojené národy totiž definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985.

Počet extrémne chudobných tak podľa mnohých klesal len na papieri. Zároveň sa už menej spomína, že k zníženiu chudoby neprispeli ani tak veľké rozvojové snahy, ako skôr výrazný ekonomický boom v Číne. A v mnohých častiach sveta a zvlášť v častiach subsaharskej Afriky absolútny počet extrémne chudobných dokonca klesol. A to aj napriek tomu, že percentuálne poklesol – zároveň im totiž narástol aj počet obyvateľov.

V nových Cieľoch udržateľného rozvoja sa OSN zaviazala odstrániť celkovú chudobu do roku 2030. Podobný plán má aj Svetová banka, ktorá chce do toho istého roku odstrániť extrémnu chudobu vo svete. Dosiahnuť to chce napríklad investíciami do zdravia a vzdelania žien a detí, zabezpečením sociálnej siete, ktorá by obyvateľov chránila pred prírodnými katastrofami a pandémiami, zvýšením poľnohospodárskej produktivity a vybudovaním infraštruktúry, ktorá umožní prístup k energii a trhom.  

Kľúčom k odstraňovaniu extrémnej chudoby je podľa Svetovej banky aj silnejší ekonomický rast. Vidieť to na príklade Číny. Medzi rokmi 1981 a 2008 klesol počet obyvateľov žijúcich v extrémnej chudobe z 85 na 13 percent. Znamená to, že z chudoby sa vymanilo zhruba 600 miliónov ľudí.

Niektoré krajiny však nemajú šancu vymaniť sa z chudoby. Takúto teóriu zastáva profesor Oxfordskej univerzity Paul Collier, ktorý vo svojej knihe The Bottom Billion opísal štyri pasce chudoby. Jednou z pascí je geografická poloha.  Ťažšie to majú krajiny ďaleko od mora, navyše obklopené nepriateľský mi štátmi.

Okrem zlej geografickej polohy je ďalšou z pascí konflikt v krajine. Takmer tri štvrtiny z najchudobnejšej miliardy ľudí žijú v krajine, v ktorej buď prebieha vojenský konflikt, alebo sa z neho zotavuje. Ďalšou pascou je nefunkčná vláda. Väčšina najchudobnejších ľudí žije v štátoch, ktoré sú zlyhané alebo zlyhali niekedy v poslednom čase. Poslednou pascou je kliatba nerastného bohatstva. Znamená to, že krajiny s veľkým prírodným bohatstvom sa napriek nemu často nedokážu dopracovať k dobre spravovanej spoločnosti. Spoločnosti, ktoré získavajú bohatstvo “zo zeme” nie sú občanmi tlačené do demokracie, lebo ich vlády “korumpujú” ziskami z ropy či iných zdrojov. Ľudia nemôžu od vlády žiadať viac, lebo štátu sami nič nedávajú napríklad vo forme daní. Zároveň to neraz vedie ku korupčnému správaniu. Príkladom je Angola, či bohaté ropné štáty Blízkeho východu.

Na to, či sa krajine darí, má do veľkej miery vplyv aj moc a politika. Niektoré krajiny nemohli v 19. storočí dobiehať iné kvôli tomu, že boli pod ich nadvládou. Respektíve niektoré rástli a bohatli práve vďaka tomu, že mali pod nadvládou iné. Európske krajiny kolonizovali mnohé africké, ázijské či juhoamerické krajiny, záujem mali predovšetkým o ich nerastné bohatstvo. Ekonomiky týchto krajín z kolonizácie neprofitovali, mocnosti ich držali v stagnácii. A zároveň ich neraz viedli k sociálnemu rozvratu, narušili kontinuity existujúcich spoločností, zaviedli nové nerovnosti. Dôsledky, ktoré tieto procesy spôsobili, sú súčasťou DNA dnešnej podoby globalizácie.

Foto: Flickr

„Je to skutočne klamstvo, je to fejk“. Tieto tvrdé slová zazneli z úst legendárneho klimatológa Jamesa Hansena, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o zvýšenie povedomia o zmene klímy, hneď po skončení samitu v decembri 2015 v Paríži. Hovoril o Parížskej dohode o zmene klímy, ktorá pred pár týždňami vstúpila do platnosti. Jej cieľom je zabrániť tomu, aby globálna teplota stúpla o viac než 2 a ideálne nie o viac než 1,5 stupňa Celzia. A prečo tie ostré slová?

Po prvé, aj s odstupom jedného roka môžeme povedať, že dohoda je mäkšia, než dúfali vedci či odborníci z mimovládnych organizácií. A po druhé, tí najchudobnejší a klimatickou zmenou najohrozenejší ostali na okraji záujmu. Akákoľvek zmienka o ľudských právach spojená s dosahmi zmeny klímy z daného schváleného návrhu nenávratne zmizla. Bohaté krajiny zároveň neboli ochotné uznať a tobôž nie vyčísliť svoju výrazne vyššiu mieru zodpovednosti za meniace sa podnebie planéty a dosahy tohto procesu na ľudí a celé komunity, ktoré na tom často nenesú žiadnu vinu.

Dohoda sa tak nemusí pozdávať ľuďom v krajinách na chvoste rozvojových rebríčkov, ktorí sú aj najväčšími obeťami meniacej sa klímy a nemajú ten luxus čakať na riešenia. Napríklad súostrovie Tuvalu, ktoré sa môže čoskoro potopiť, či krajiny Sahelu, teda južného okraja Sahary, ktoré zmena klímy oberá aj o to málo pravidelných dažďov, na ktoré boli zvyknuté. A pozdávať sa nemusí ani tým, ktorí dúfali v skutočné riešenia, nie v plán o budúcich plánoch.

Dohoda a zároveň paradoxne aj jej nedostatky sa dajú zhrnúť do tých istých niekoľkých bodov. Mali by sme podniknúť kroky, ktoré zaistia, aby priemerná globálna teplota nestúpla o viac než dva stupne nad predindustriálnu úroveň. To znie racionálne. Naozaj konkrétne kroky smerom k dvom stupňom však podľa dohody nemáme urobiť hneď. Zaviazať sa až na také ambície si krajiny netrúfli.

Je síce pravda, že sa v dohode ocitla aj zmienka o potrebe udržať nárast dokonca už pod 1,5 stupňa, no tá je ešte neurčitejšia a nereálnejšia než jej dvojstupňová sestra.

K cieľu dvoch stupňov sa máme dopracovať postupne. A to tak, že budeme v päťročných intervaloch vyhodnocovať plnenie záväzkov a následne prehodnocovať ciele, aby sme sa v budúcnosti do tých dvoch stupňov predsa len nejako vtesnali.

To je však podľa mnohých veľmi riskantný prístup, ktorý si nemôžeme dovoliť. Za každý rok, v ktorom neuberieme dosť z emisií, ktoré zmenu spôsobujú, za každý rok, v ktorom naďalej dostatočne neupravíme náš energetický mix či nezavedieme nové zelené technológie, si totiž do budúcna zúžime manévrovací priestor na realizáciu potrebných krokov. Neskôr tak budeme musieť ubrať rádovo viac emisií a zmeniť zdroje našej energie v ešte kratšom čase.

Faktom je, že do rovnice môžeme vložiť očakávaný vývoj nových technológií, ktoré nám pri podliezaní dvoch stupňov môžu pomôcť. Ale nemusia. A ak aj pomôžu, tak to nemusí byť dosť. Predovšetkým je však spoliehanie sa na túto možnosť pre niektoré krajiny, ale aj planetárnu spoločnosť ako celok, až priveľkým rizikom.

Už pred summitom v Paríži upozorňovali mimovládne organizácie ako ActionAid či Oxfam, že nová dohoda musí klásť dôraz na tých najzraniteľnejších. Na tých, ktorí žijú už dnes na hrane, v hraničných regiónoch, kde sa vplyvom zmeny klímy stávajú životné podmienky neznesiteľnými pre človeka a neraz vedú k narúšaniu celých kultúr či k fenoménu klimatickej migrácie. Sú to často tí najchudobnejší z chudobných. A práve na tých dohoda opätovne nemyslí viac než okrajovo.

Kto zaplatí klimatický účet?

Rozvinuté krajiny vrátane Slovenska by podľa nezáväznej časti dohody mali poskytovať od roku 2020 prinajmenšom sto miliárd dolárov ročne menej rozvinutým krajinám, aby im pomohli vyrovnať sa s dosahmi meniacej sa klímy. Odhliadnuc od toho, že ide o „nezáväzný záväzok”, to ani nestačí.

Najmä ak vezmeme do úvahy mieru nákladov, ktoré pred tieto krajiny zmena klímy kladie a zároveň nízku mieru ich zodpovednosti za nezvratné zmeny životného prostredia. Ide totiž obvykle o krajiny a komunity, ktoré sa na dnešnom stave nijako nepodieľali, ale následky niesť musia. Rovnako tak finančné, ako aj iba ťažko vyčísliteľné sociálne či kultúrne. A to je v prvom rade nefér.

Ak aj zostaneme len pri číslach, rozvinuté krajiny nesú za zmenu klímy desaťnásobne vyššiu zodpovednosť oproti tým menej rozvinutým krajinám. Najmä ak sa na to pozrieme z historickej perspektívy. Niektoré krajiny už totiž dymia výrazne dlhšie než iné. Zhodou náhod sú to tie, ktoré majú najviac zdrojov a určujú nastavenie globálneho ekonomického systému.

Takže hoci aj Čína momentálne vedie v množstve vypúšťaných emisií, zodpovednosť Spojených štátov je výrazne vyššia. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Nature Climate Change by len Američania museli na klimatické reparácie vynaložiť štyri bilióny dolárov.

Zraniteľní sú na konci. Napokon, ako vždy

Neklamným znakom, že rozvinuté krajiny nechcú niesť túto zodpovednosť, je fakt, že vytrhli z finálnej dohody zmienky, ktoré by klimatickú zmenu a jej dosahy vkladali do ľudskoprávneho kontextu.

Zmienky, ktoré by ju dali do roviny zodpovednosti za miznutie celých kultúr, do roviny zodpovednosti za spoločenské zmeny v komunitách pôvodných obyvateľov v rôznych častiach sveta, do roviny zodpovednosti za prehlbovanie chudoby tých, ktorí sú už dnes nepomerne chudobnejší než my a nemajú prostriedky sa rýchlej zmene brániť. A do roviny, že by za to zodpovední mali aj zaplatiť.

Plán určený Parížskou dohodou je nejasný, len čiastočne záväzný, dáva priestor na prílišný hazard so stupňami hore-dolu. A necháva tých najzraniteľnejších, tých, ktorí si nemôžu namiešať lepšie karty, tam, kde vždy boli – na ďalekom okraji záujmu. Na takom ďalekom okraji, že z neho možno už čoskoro spadnú a pohltí ich rastúca hladina morí, opakujúce sa vlny neznesiteľného tepla či extrémne suchá.

A aké je aktuálne status quo? Hoci pred pár týždňami vstúpila dohoda do platnosti potom, ako ju ratifikovalo dostatočné množstvo krajín emitujúcich dostatočné množstvo emisií, viacerí signatári avizujú, že k požadovaným krokom pristúpia len v obmedzenej miere. A nadôvažok budúci prezident Spojených štátov amerických, ktorého čaká budúci mesiac inaugurácia, sa zastrája, že z dohody odstúpi. A to aj napriek tomu, že ten odchádzajúci zaistil jej ratifikáciu v kongrese.

Titulná fotografia: climate.nasa.gov