Autor: vibration

Rozvoj a rast. Tieto dva pojmy, hoci sa zvyknú zamieňať, sa výrazne líšia. Rast je len možný komponent rozvoja, no nie jeho ekvivalent. Dokonca môžeme mať zároveň rast a žiaden rozvoj.  Ak prudko rastie ekonomika, ešte to neznamená, že z toho má čosi reálne spoločnosť, a tobôž nie jednotlivci v nej.

Ide tak o krajiny, v ktorých sa ekonomický rast nepremieta do ich rozvoja. A teda do zvýšenia kvality života ich obyvateľov, lepšieho zdravotníctva, školstva, sociálneho systému, bezpečnosti, verejnej správy. Príkladom je napríklad Nigéria, ale aj niektoré ázijské krajiny, ktoré sa pýšia vysokým rastom, no napriek tomu bojujú s chudobou a obrovskými nerovnosťami. A pri týchto krajinách to zďaleka nekončí.

V tejto súvislosti sa dá spomenúť výrok nemenovaného brazílskeho politika: “Brazílii sa darí, Brazílčanom nie”. Brazília sa v čase, z ktorého výrok pochádza, zvykla uvádzať ako príklad krajiny rastu bez rozvoja. Bolo to koncom 80. rokov a tento nesúlad medzi rastom a rozvojom bol viditeľný v extrémnych príjmových nerovnostiach, ktoré meria Giniho koeficient. Ten koncom 80. rokov dosahoval v krajine na škále od nula do sto hodnotu 63. Po Sierra Leone tak bola Brazília druhým najnerovnejším štátom sveta, ukazujú štatistiky Svetovej banky.

Teraz si rozdiel medzi rastom a rozvojom rozmeňme na drobné. Ekonomický rast môžeme merať napríklad hrubým domácim produktom na obyvateľa. Znamená to súčet všetkých výrobkov a služieb vyprodukovaných na území krajiny v určitom čase – zväčša sa to ráta za jeden rok. Nedozvieme sa však z neho, ako sa vyvíjal život ľudí v nejakej krajine. Naopak, ekonomický rozvoj môžeme odmerať napríklad indexom ľudského rozvoja, ktorý na pravidelnej báze publikuje Rozvojový program OSN.

Čo meria index ľudského rozvoja? Neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.

V skratke, kým hrubý domáci produkt ukazuje, koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje, index ľudského rozvoja berie do úvahy našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016, ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete. Hoci znie 35. priečka nelichotivo, nie je to tak. Patríme totiž do množiny najrozvinutejších krajín sveta spolu so Švajčiarskom, Nórskom či Českom.

Ako sme spomenuli na príklade Brazílie: keď krajina rastie, no nerozvíja sa, vidieť napríklad na príjmových nerovnostiach meraných Giniho koeficientom. No ani tento index nevie ukázať polarizáciu v spoločnosti. Ak je totiž priveľa ľudí chudobných a podobne veľká skupina bohatých, v Giniho koeficiente sa to neodzrkadlí. A pritom polarizácia v krajine je obrovským problémom, ktorý neraz vedie k vnútorným nepokojom.

Foto: Business Day Online

Otca má zo Sýrie, mamu z Českej republiky. Hovorí, že to, čo sa v Sýrii deje, dosiaľ poznala len z hlúpych filmov a rozpráva príbehy o tom, ako v krajine bojujú bratranci proti bratrancom. Aj preto sa snaží v Grécku pomôcť tým, ktorým sa podarilo zo Sýrie utiecť. Adéla Al Sharua, dobrovoľníčka Človeka v ohrození.

Otca má zo Sýrie, mamu z Českej republiky. Hovorí, že to, čo sa v Sýrii deje, dosiaľ poznala len z hlúpych filmov a rozpráva príbehy o tom, ako v krajine bojujú bratranci proti bratrancom. Aj preto sa snaží v Grécku pomôcť tým, ktorým sa podarilo zo Sýrie utiecť. Adéla Al Sharua, dobrovoľníčka Človeka v ohrození.

„Ešte pred troma týždňami ich tam bolo 5500, no kemp má kapacitu asi 3000 ľudí,“ hovorí mi Adéla a pomedzi náš rozhovor vkladá do modrých tašiek tri páry ponožiek, rukavice a čiapku. Občas sa na chvíľu zastaví a narýchlo skontroluje, či počty v zimnom balíčku sedia. Nechce, aby čosi chýbalo.

„Asi dve tisícky potom premiestnili, no ostatní v tábore Moria stále bývajú v stanoch. A v noci pritom mrzne,“ dodáva vzápätí.

Je koniec januára a my sme na Lesbose, jednom z gréckych ostrovov ležiacom veľmi blízko k Turecku. Na lepšiu budúcnosť tam stále čakajú tisícky utečencov. A čakajú v azda najťažších podmienkach spomedzi táborov naprieč Gréckom. Len nedávno z ich chabých príbytkov zmizol sneh, no nízke teploty ostali. A na to tábory nie sú prispôsobené. Iba deň po našom prílete sa dozvedáme o treťom úmrtí v kempe za menej než týždeň. Dvadsaťročný Pakistanec. Oficiálne dôvody nie sú známe, no hovoria nám, že išlo o podchladenie.

„Každý dostane zimný balíček, vetrovku, sveter alebo mikinu, termoprádlo a spodnú bielizeň,” vysvetľuje Adéla. “Je dôležité, aby ľudia mali možnosť vybrať si, čo sa im páči. Dať im pocit ľudskosti. Potom aj oni rešpektujú naše pravidlá,“ zdôrazňuje.

Na Lesbose fungujú dva oficiálne utečenecké tábory, Moria a Kara Tepe. Oba sú naplnené nad svoju kapacitu, pričom v Morii tento fakt výrazne prispieva ku kritickej situácii. Aby sa napätie eliminovalo, v posledných januárových dňoch začali rodiny, maloletých bez sprievodu a ďalších zraniteľných prevážať do alternatívneho ubytovania na ostrove.

Utečenecký tábor Moria autor: Piet den Blanken

Obchod v kamióne

Adéla pracuje v utečeneckých táboroch v okolí gréckeho Solúna, no v posledné januárové dni nasadla do kamióna s humanitárnou pomocou smerujúceho na Lesbos. Organizácia sa totiž pre chladné počasie a slabé vybavenie kempov rozhodla na ostrove distribuovať teplé oblečenie.

Je krásny deň, keď spolu vychádzame zo skladu aspoň trochu sa zohriať lúčmi slnka. Na prvú distribúciu je už takmer všetko pripravené. Ľudia vojdú do prívesu kamiónu, naplneného vešiakmi s vetrovkami a budú si môcť normálne vybrať, ako v obchode. A každý sa zaregistruje.

„Momentálne je na Lesbose táto pomoc asi najviac potrebná, ľudia sa aspoň trochu upokoja,“ uvažuje Adéla.

Keďže vie po arabsky, v gréckych táboroch poskytuje najmä psychosociálnu podporu. Svojou arabčinou tak Adéla dokáže hneď prelomiť prvé ľady a ľudia jej viac veria. Hovorí, že mnohí z nich sú frustrovaní. Často čakajú dlhé mesiace, kým sa dozvedia, aká bude ich budúcnosť a donedávna na Lesbose pre toľké množstvo ľudí nebolo ani dostatok teplej vody.

Pripadám si neviditeľný

Najhorší je podľa Adély nedostatok informácií. Ľudia často nevedia, čo sa s nimi bude diať a kedy sa to bude diať. Na svoje otázky veľakrát nedostávajú odpovede a táto nevedomosť ich trápi azda najviac.

„Majú preto tendenciu myslieť si, že sú niečo menej. Nedávno za mnou prišiel chalan a povedal: Ja si pripadám, akoby som bol neviditeľný, keď sa pýtam na základné veci. Ale potom, keď sedím v autobuse, už zrazu viditeľný som. Vždy, keď príde revízor, som totiž prvý, ktorého skontroluje. Pretože vie, že som utečenec,“ rozpráva Adéla.

Podmienky v utečeneckých táboroch na pevninskom Grécku sú na rozdiel od Lesbosu relatívne dobré. Ľudí postupne presťahovali zo stanov a skladov do obytných buniek z drevotriesky či isoboxov, iných zas do miestnych hotelov a bytov. Niektorí ale nové ubytovanie odmietli.

„Z bytov sa totiž mnohé rodiny boja vychádzať. Nevedia jazyk, nepoznajú mesto, nemajú odkiaľ vedieť, ako používať hromadnú dopravu. Nik ich na to nepripravil. Iba ich previezli do bytov a povedali: Žite. Ľudia tiež majú strach, že sa na nich miestni budú pozerať cez prsty a hovoriť si: Pozrite sa, utečenci,“ hovorí Adéla.

Aj preto neziskové organizácie pracujú okrem utečeneckých táborov už i v centrách miest či v hoteloch. Ľudí na úteku sa snažia nielen mentálne podporiť, ale i pripraviť na všetko, čo ich bude čakať, keď opustia Grécko. Od toho, ako si napísať životopis či motivačný list, lebo to v Sýrii nie je bežné, až po to, ako fungujú jednotlivé krajiny Európy. Ľudia sa však po vojne chcú vrátiť domov.

V súčasnosti sa nachádza v Grécku asi 50-tisíc ľudí na úteku, pričom 15-tisíc z nich žije na ostrovoch. Na Lesbos už dnes neprichádzajú veľké počty utečencov, do krajiny sa doplaví v priemere 40 ľudí denne.

Bratranci proti bratrancom

Adéla žila v Sýrii do svojich siedmich rokov. Vysvetľuje, že v krajine je u mnohých rodina veľmi dôležitá, drží pri sebe a je základom štátu. Ak niektorý z jej členov umrie, o vdovu a siroty sa všetci ostatní vždy postarajú.

„A toto sa dnes, bohužiaľ, úplne zmenilo a aj preto ľudia utekajú. Rodiny si už navzájom neveria,“ hovorí Adéla a opisuje, že sa stali aj prípady, kedy jeden člen rodiny udal iného len preto, že bol odlišného politického zmýšľania.

Veľakrát v Sýrii bojujú bratranci proti bratrancom, pretože nik nevie, kto ku komu patrí a komu môžu veriť, pokračuje Adéla. „Ľudia mi hovorili: Niekto tam umrel a my sme zistili, že náš bratranec bojuje s Islamským štátom. V živote by sme to o ňom nepovedali. Nedá sa žiť vo vojne, nikto nechce vidieť svoje rodiny umierať. To je to, prečo ľudia utekajú. Každý by to urobil.“

To, čo sa deje iba v hlúpych filmoch

Adéla vysvetľuje, že ľudia s organizáciou Islamský štát nesúhlasia a utekajú od nej. Pre nich to nie je islam.

„Ľudia utiekli pred barelovými bombami, zažili si svoje. Pri niektorých príbehoch si hovorím: Toto som si myslela, že sa deje len v hlúpych filmoch. Ak by sa to stalo mne, tak chceš, aby tu pre teba niekto bol. Že niekto má o teba záujem. Že nie si slaboch, pretože si utiekol. Niekto môže povedať, že chlapi by mali držať zbraň a brániť krajinu. Ale v Sýrii existujú desiatky rôznych drobných organizácií a zoskupení, že ani nevieš, proti komu bojuješ. Oni by nezdvihli zbraň iba proti jednej strane.“

Mnoho ľudí má podľa Adély traumatické zážitky a s tými treba pracovať viac. Okrem toho, že v Sýrii sa ľudia boja hoc len chodiť po ulici, veľmi sa zmenila i cena položiek v obchodoch. Adéla hovorí, že podľa utečencov zo Sýrie chlieb zdražel šesťnásobne, v Aleppe dokonca až vyše 30-násobne. A čaká sa naň niekoľko hodín.

To, čo sa dnes deje, je obrovská ľudská katastrofa, hovorí Adéla. „Mali by sme týmto ľuďom ukázať, že im chceme pomôcť. Nebrať ich ako utečencov, ale jednoducho, že ja a ty sme ľudia. Je jedno, odkiaľ pochádzaš, v čo veríš, obaja sme z mäsa a kostí, tak poď, ukážem ti, ako to u nás chodí. Ani my sami nevieme, kedy sa toto môže stať nám. A každý by chcel v takej situácii niekoho, kto tu bude preňho a dá mu pocit ľudskosti a dôstojnosti. Pocit, že je človek.“

Do Európy začali prúdiť státisíce ľudí na úteku pred približne dvoma rokmi. Väčšina sa snaží uniknúť pred dlhoročnými vojnami v ich krajinách. Najviac ich momentálne podľa Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) na africký kontinent prichádza zo Sýrie a Afganistanu. Podrobnejšie údaje nájdete TU alebo TU.

autorka: Jana Fedáková

Zuzana Kizáková pomáha už viac ako rok a pol ľuďom na úteku v Srbsku. Zmenila kvôli tomu spôsob života, lebo verí, že všetci máme zodopovednosť za to, čo sa deje vo svete, a najmä v Európe. Zuzka je ideálnou ukážkou toho, čo kedysi povedal Mahatmá Gandhí: Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.

Zuzana Kizáková pomáha už viac ako rok a pol ľuďom na úteku v Srbsku. Zmenila kvôli tomu spôsob života, lebo verí, že všetci máme zodopovednosť za to, čo sa deje vo svete, a najmä v Európe. Zuzka je ideálnou ukážkou toho, čo kedysi povedal Mahatmá Gandhí: Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete. A okrem toho je aj najskúsenejšou Slovenkou, s ktorou sa rozprávať o situácii ľudí na úteku v Srbsku.

Kedy si sa rozhodla odísť z Bratislavy do Srbska a venovať svoj čas najmä utečencom?

Uprostred slnečného, štyridsaťstupňového dňa na konci septembra 2015 som stála v Horgoši na sbrsko-maďarských hraniciach, ktoré sa premenili na obrovský utečenecký tábor. Nakladala som do autobusov ľudí zo Sýrie, a platila im za lístky, aby sa dostali bližšie k EÚ, do Chorvátska. Deťom som oblievala vodou hlavičky, aby nedostali úpal. Po tom, čo sme rozdali posledné fľaše vody a posledné chleby, videla som film svojho života. A vedela som, že sa späť do toho života, po tom, čo som na hraniciach zažila a videla, už nemôžem vrátiť.

Čo sa dialo potom?

Potom nabralo všetko rýchly spád. Dala som výpoveď z práce a presťahovala som sa do Srbska. Začala som žiť iný, nový život. S mojím partnerom, tiež dobrovoľníkom, sme začali pomáhať utečencom, aj miestnym chudobným ľuďom. Naše dni, naše životy, naše životné hodnoty, náš štýl života sa zmenili, hoci to, ako myslím, že sme v pomoci tým, ktorí ju potrebujú, a nielen utečencom, ale aj ľuďom okolo nás, rodinám, priateľom či neznámym okoloidúcim, našli zmysel našich životov.

Niekomu takéto slová môžu znieť naivne…

Nečakáme, že vyriešime globálne problémy, ale ani nečakáme, že to za nás urobia iní. Cítime, že nesieme osobnú zodpovednosť za to, aký je či bude tento svet. S tou osobnou zodpovednosťou však neprišla len pomoc iným, ale aj životný štýl či postoj, ktorým neubližujeme nikomu a ničomu, teda ani ľuďom, ani zvieratám či životnému prostrediu.

Niektorí si možno položia otázku, z čoho takí dobrovoľníci ako vy žijú?

Už pred odchodom do Srbska som niekoľko rokov pracovala na voľnej nohe ako PR a marketingová manažérka v kultúre. Vďaka trinásťročným skúsenostiam z novinárskeho prostredia a s PR nemám ani po odchode do Srbska núdzu o ponuky a môžem PR-ovať na diaľku. Mojím odchodom do Srbska som nespálila žiadne mosty, len sa moje pracovisko z bratislavských kaviarní a bratislavskej malej pracovne premiestnilo na farmu do Srbska. Stále pracujem pre slovenské kultúrne prostredie a z tých honorárov žijeme aj pomáhame.

Vravíš, že ste zmenili aj spôsob života, nielen prácu, a žijete na farme. Tam asi nemáte vysoké náklady?

Žijeme z minima financií, okrem jedla a benzínu nenakupujeme nič, náš dlhodobý plán je byť samostatní, teda čo najviac nezávislí od peňazí aj systému. To, čo potrebujeme, si plánujeme dopestovať a dochovať.

Ako máš teda rozdelenú prácu medzi PR, farmu a pomáhanie utečencom?

Naše dni sú rozdelené medzi moju prácu, ktorá nás živí, medzi prácu na farme, ktorá nás raz dúfam bude živiť, a medzi pomáhanie, ktoré si vďaka práci a nášmu životnému štýlu i štandardu môžeme dovoliť. Zvolili sme si takýto život, s menej peniazmi, ale s oveľa väčšou slobodou nad vlastným životom, časom, nik nám nediktuje, kedy vstávať, kedy prísť a odísť z kancelárie, sami sme si pánmi svojho času a života a vďaka tomu môžeme robiť to, čo chceme a považujeme za zmysluplné.

Pomoc utečencom

Ako vyzerá váš deň, keď s partnerom pomáhate utečencom? 

Nedá sa to zovšeobecniť. Môžem uviesť príklad, ako vyzerali naše dni od tejto zimy, keď sme začali variť. Skoro sme vstali, a spolu s rannou kávou sme šúpali zemiaky, mrkvu, cibuľu. V špajzi sme zriadili mini-kuchyňku. Okolo ôsmej ráno som do 100-litrového hrnca dala variť, väčšinou čosi indické či pakistanské. To už sme mali rannú kávu dopitú. Popri raňajkách som vybavovala pracovné maily, zadávala inzercie, písala tlačové správy, môj partner dal zatiaľ najesť psom. Ja som ich potom zobrala do polí na prechádzku, zatiaľ on strážil jedlo, keď sa dovarilo, to už som mala rozposlanú tlačovú správu do médií, jedlo sme preliali a v obednom čase nasadli do auta a išli do Subotice, pol hodinu cesty od nás. Tam sme potom rozdali jedlo mužom z Pakistanu a Afganistanu v takmer zbúranej, bývalej tehlovej fabrike, kde ich žijú desiatky.

Mávali sme okolo 150 ľudí na distribúcii. Poobede sme sa vrátili domov, ja som opäť pracovala, Krištof sa venoval prácam okolo domu. Večer čítame médiá, vybavujeme korešpondencie ohľadom situácie s utečencami, plánujeme na ďalšie dni.

Pomáhali ste vždy v Subotici?

Za rok a pol sme pomáhali na viacerých miestach v Srbsku, podľa toho, kde bola najakútnejšia situácia, kde bol nedostatok pomoci. Máme za sebou 12 000 kilometrov, 8 utečeneckých táborov. Na jeseň 2015 sme chodili do Berkasovo, cez ktoré utečenci prúdili, keď zavreli maďarsko-srbskú hranicu. Chýbali tam lieky, teplé oblečenie. Vtedy som tam zo Slovenska preniesla stovky krabičiek liekov, kufre s oblečením – tváriac sa na hraniciach, že ideme na návštevu.

Zuzana a jej priateľ najazdili po Srbsku už viac ako 12-tisíc km – pre pomoc utečencom. z Archívu Zuzany Kizákovej

Kde ešte a ako ste pomáhali?

Strávili sme aj pár týždňov v Preševe, na opačnom konci Srbska, kde vtedy z Macedónska prichádzali denne tisícky utečencov, po niektoré dni aj 7 – 10-tisíc ľudí. Prúdili neustále, ale v tej dobe tam pomáhali len miestni dobrovoľníci, mladé decká, a Červený kríž, ktorý dával jedlo len ženám a deťom do 16 rokov. Keď začali prichádzať dobrovoľníci, nebol nastavený takmer žiadny systém. Navyše, v tom čase, v začiatkoch krízy, neprichádzali skúsení dobrovoľníci. Často sa stávalo, že kolabovali zo situácie, z toho, čo videli, v akom prostredí boli. Pomáhali sme teda aj samotným dobrovoľníkom, s lokálnym kontextom, aj ľudsky. Pomohli sme tu vybudovať sklad, malé distribučné stredisko pre medzinárodných dobrovoľníkov, ako aj výdajňu čaju a mlieka pre deti.

Krátko na to sa vybudoval systém, že utečencov autobusmi prenášali z Preševa do Šídu, k chorvátskym hraniciam, kde často celé hodiny čakali, bez jedla, vody, začali sme jazdiť tam. Nik sa tam neodvážil distribuovať jedlo, lebo na to nik nemal oficiálne povolenie. My sme však vždy boli tak trochu „punk“, a vždy sme vedeli zvládať situácie, a tak sme tam začali rozdávať jedlo, a to tak suverénne, že nikto z oficiálnych ľudí sa nám neodvážil nič povedať.

Po uzatvorení Balkánskej trasy ste sa presunuli do Belehradu. Čo sa dialo tam?

V Belehrade žili stovky ľudí v parkoch alebo squatovali, no z krajiny sa zrazu nemali ako dostať. Nosili sme tam jedlo, mlieko pre deti, oblečenie, ktoré zväčša pochádzalo z mnou organizovaných zbierok na Slovensku, ostatné sme nakupovali z financií, ktoré mi občas známi aj neznámi poslali na účet. Na jar sa opäť zmenil systém a Maďari začali púšťať zopár ľudí – žiadateľov o azyl z tzv. tranzitných zón na srbsko-maďarských hraniciach, takže opäť začalo byť rušno tu pri nás. Vtedy desiatky, stovky ľudí prichádzali z Belehradu autobusmi do Subotice. Do tranzitov sme prístup nemali, keďže je to územie, kde je zákaz vstupu a povolenie od srbského komisariátu, ktorý spravuje túto agendu, sme nedostali, rovnako ako žiadna dobrovoľnícka organizácia. Tak sme začali v noci jazdiť každý deň na autobusovú stanicu v Subotici, rodinám sme rozdávali stany, aby nespali pod holým nebom v tranzitoch, spacáky, karimatky, jedlo, oblečenie a uplakaným deťom hračky a mamám nosiče pre deti z projektu Domov na mame.

Pomáhali tam vtedy aj iné organizácie či dobrovoľníci?

Bola to zvláštna situácia, lebo sme niekoľko týždňov boli naozaj len sami dvaja, čo tam chodili s pomocou. Až neskôr prišli aj Lekári bez hraníc a UNHCR. Deti s rodinami prespávali na autobusovej stanici, na kartónoch, mnohí sa pokúšali prejsť cez hranice ilegálne, taxikári im sľúbili, že ich zoberú na hranice, ale aj rodiny s deťmi vykladali len zopár kilometrov za Subticou, v lesoch. V médiách sa písalo, ako sa skončila kríza, ale my sme vedeli, že to tak nie je.

Zuzana a jej partner pomáhajú utečencom v Srbsku už viac ako rok a pol. autor Klaus Petrus

Spojili ste sa niekedy s inými dobrovoľníkmi či s organizáciami?

Medzičasom otvorili tábor v Subotici, hromadili sa tu ľudia a my dvaja sme na to už nestačili. Minuli sa nám veci zo zbierok, aj vlastné financie. Vtedy k nám došiel kamarát zo Švajčiarska, ktorého sme spoznali rok predtým v Horgoši aj v Preševe, a začal s nami pomáhať. Pritiahol sem iného známeho, ktorý rok koordinoval pomoc v Grécku a z toho vznikol projekt medzinárodných nezávislých dobrovoľníkov Fresh response. Zabezpečili sme im tu sklad, ubytovanie, administratívne veci a každodenne sme začali distribuovať potraviny, čerstvé ovocie a zeleninu, aby si ľudia v tranzitoch mohli variť. Pomohli sme tiež založiť komunitné centrum pri hraniciach pri Kelebiji. Tam sme pracovali aj s deťmi, urobili sme im detský stan plný hračiek, vystavali infraštruktúru aj kino.

Aká je situácia dnes v oblasti, kde pôsobíte?

Situácia sa tu mení každý deň. Uplynulé jesenné aj zimné mesiace sa situácia natoľko skomplikovala, že Maďari púšťajú denne len desať žiadateľov o azyl, no v Srbsku je podľa oficiálnych údajov v táboroch okolo 7-tisíc ľudí a sú tisíce ľudí, ktorí nie sú registrovaní, teda nie sú v oficiálnom systéme, na zozname žiadateľov o azyl. Buď vedia, že azyl nedostanú, alebo jednoducho v táboroch už nie je miesto. V Belehrade v zime squatovali dve tisícky ľudí – najmä mužov a mladistvých chlapcov z Afganistanu, Pakistanu. Väčšina z nich nemá žiadne financie, šanca dostať sa nelegálne cez hranice je veľmi malá a brutalita na maďarských hraniciach je nevýslovná.

Čo sa deje na maďarských hraniciach, keď spomínaš brutalitu?

Brutalita maďarských pohraničníkov sa posledné mesiace stupňuje. Keď bolo mínus 20 stupňov, niektorí utečenci hovorili, že ich maďarskí policajti chytili v lesoch pri hraniciach, vyzliekli do naha, nechali ich v zime kľačať celé hodiny, striekali im slzný plyn do očí, smiali sa im a všetko si to točili. Ukradli im mobily, posledné peniaze, zobrali topánky aj šaty, a „prehodili“ ich cez plot späť do Srbska.

Dobrovoľníci teda okrem distribúcie jedla a šiat začali pomáhať aj lekársky. Začali monitorovať násilie páchané na hraniciach. Spojili sa s ďalšími mimovládkami, najmä s Lekármi bez hraníc. Vznikli nahrávky, rozhovory, videá, svedectvá, prišli sem svetové médiá a pred pár týždňami sa už začali objavovať články o tomto násilí. Svet sa o tom pomaly dozvedá, ale na hraniciach bijú ľudí stále.

Vítame ich humanitárnou katastrofou

 Zlyhala podľa teba Európa v prístupe k tejto humanitarnej kríze?

Áno. Ako celok systémov vyspelých a bohatých krajín Európa zlyhala. Stále sa mi nechce veriť, že nechávame vojnových utečencov žiť – prežívať v Európe v takýchto strašných podmienkach. V zime máme v našich bytoch v priemere 21 stupňov, oni spali v novembri v najlacnejších stanoch, v ktorých „náš“ človek spí nanajvýš na letnom festivale. Nemali kde umyť deti, nemali kde ísť na potrebu, pálili deťom hračky, aby si uvarili, pálili šaty, aby mali oheň. Pomenujme to už konečne – utekajú sem z humanitárnych katastrof, a my ich tu vítame humanitárnou katastrofou.

Bijeme sa do pŕs, ako ďaleko pokročila medicína, veda, technika. Lenže tu, za naším chrbtom sme nechali ženy rodiť na člnoch na mori, aj na paletách niekde v strede poľa na hraniciach.

Po novom zavrú v Maďarsku žiadateľov o azyl do kontajnerového tábora na hraniciach, hoci je to proti základným ľudským právam.

Čo mohla Európa podľa teba urobiť inak?

Mali sme ukázať tým, čo utekajú, naše hodnoty, tie, na ktorých Európa stojí. Či stála? Som presvedčená, že toľko financií Európa má, aby sa o týchto ľudí vedela slušne postarať. Veď sú to ľudia, rovnakí ako my, len nemali to šťastie sa narodiť v Hamburgu, v Londýne či v Bratislave, či inde, kde nie je vojna, alebo kde sú normálne podmienky na život. K situácii sa treba postaviť ľudsky, nie politicky.

Z toho, čo popisuješ však nie ste jediní jednotlivci, ktorí sa zmobilizovali v pomoci.

Myslím, že tvárou v tvár tej neľudskosti a neschopnosti krajín sme pochopili, že ak nie my, jednotlivci, tak kto pomôže? Od začiatku zlyhávala pomoc krajín aj veľkých organizácií, a vždy si budem stáť za tým, že dobrovoľníci boli od začiatku v prvej línii pomoci, v Grécku, v Srbsku, v Macedónsku, v Maďarsku, aj inde.

Ako vnímaš pomoc jednotlivcov zo Slovenska, ktorí sa zapájajú do zbierok – je ich dnes menej ako na začiatku?

Kedykoľvek sme potrebovali veci a dala som výzvu na Facebook, vždy sa našli desiatky ľudí, ktorí prispeli, či už šatstvom, stanmi, hračkami, liekmi, aj financiami. Tí, ktorí sa stali darcami, tí sa zaujímajú, tých situácia trápi.

Zuzana rozdávala v Srbsku jedlo i oblečenie vyzbierané aj v slovenských zbierkach. z Archívu Zuzany Kizákovej

Takže nemáš pocit, že záujem o túto tému klesá?

Vo všeobecnosti klesá záujem o túto tému, v lete 2015 sa médiá trhali, kto, kde bude a aký príbeh prinesie. Po dvoch rokoch sú však ľudia presýtení, veci sa nehýbu k lepšiemu, práve naopak. Už ani tému brutálneho násilia na hraniciach blízko pri nás v slovenských médiách nevidíte. Predtým sa tiež hlásili desiatky dobrovoľníkov, dnes už to tak nie je.

V Srbsku si z utečencov nerobia kampaň

Ako reaguje na situáciu s utečencami sbrská vláda?

Srbská vláda vydala na jeseň oficiálny zákaz pomáhať neregistrovaným migrantom. Oficiálne organizácie im odvtedy nepomáhajú – žiaden Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, žiaden Červený kríž, ani žiadne srbské mimovládky. Pomoc teda stojí len na dobrovoľníkoch.

Vidíš nejaké pozitíva na sbrskej strane, čo sa týka prístup k riešeniu utečeneckej otázky?

Srbsko je tranzitná krajina. Takmer nikto tu nežiada o azyl. Za to, že zostalo pre utečencov otvorené, dostáva pravdaže podporu EÚ, azda aj zlepšenie vzťahov s EÚ do budúcnosti, a financie. Srbsko sa bez ohľadu na to postavilo k situácii celkom fér. Vybudovalo tábory, ubytovalo väčšinu ľudí. Pravdaže, mohlo urobiť aj viac.

A ako vnímajú utečeneckú tému Srbi?

Myslím, že tu hrá rolu aj to, že Srbsko bolo len pred pár rokmi vo vojne. Mali vlastných utečencov, vlastnú chudobu. Prežili časy, keď ľudia naozaj nemali ani chlieb. A stále tu majú chudobu. Azda aj preto majú oveľa vyššiu mieru empatie. Aj srbskí policajti sú empatickejší  v porovnaní s maďarskými.

Je aj v Srbsku, tak ako v mnohých iných európskych krajinách, silný nacionalizmus? 

Áno, ale plynie z iného historicko-politického kontextu ako napr. dnes na Slovensku, v Maďarsku či v Poľsku. Ten spúšťač ani dôvod nie sú utečenci. Z utečencov si tu nikto z politkov nerobí kampaň, ako napríklad v Maďarsku či aj na Slovensku. Aj to je pozitívum.

Na záver Zuzanina obľúbená báseň o domove…

“Home” by Warsan Shire

no one leaves home unless
home is the mouth of a shark
you only run for the border
when you see the whole city running as well

your neighbors running faster than you
breath bloody in their throats
the boy you went to school with
who kissed you dizzy behind the old tin factory
is holding a gun bigger than his body
you only leave home
when home won’t let you stay.

no one leaves home unless home chases you
fire under feet
hot blood in your belly
it’s not something you ever thought of doing
until the blade burnt threats into
your neck
and even then you carried the anthem under
your breath
only tearing up your passport in an airport toilets
sobbing as each mouthful of paper
made it clear that you wouldn’t be going back.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

titulná fotografia: Zuzana rozdáva jedlo ľuďom na úteku v Srbsku. z Archívu Zuzany Kizákovej

Štrnásť mladých odvážlivcov zo sociálne vylúčených komunít sa vydalo na neľahkú cestu. Okrem dobrodružstva, expedície a zážitkov, ich čakala príprava a realizácia dobrovoľníckeho projektu. Článok prináša možnosť nakuknúť pod pokličku vzdelávacích aktivít cez skúsenosť jednej z lektoriek.

Človek v ohrození v spolupráci s Outward Bound Slovensko realizuje projekt zameraný na podporu a posilnenie mladých ľudí zo sociálne vylúčených komunít. V rámci neho sa 14 mladých odvážlivcov vydalo na neľahkú cestu, za to plnú dobrodružstva. Článok prináša možnosť nakuknúť pod pokličku cez skúsenosť jednej z lektoriek.

Niektoré lekcie z pokory dostanete vtedy, keď ich čakáte najmenej. Pre mňa bola najväčšou lekciou posledných mesiacov možnosť byť lektorkou v projekte Support and Empower Roma Youth. Za komplikovaným názvom sa skrýva ešte náročnejšia myšlienka – tábor pre mladých z rómskych komunít, behom ktorého mali vymyslieť a zrealizovať vlastný dobrovoľnícky projekt. Ak máte v tomto momente pochybnosti, ste na tom rovnako ako v prvom momente ja. Na začiatku mi to prišlo akonereálny cieľ. Dnes sa na svoje pôvodné obavy dívam s pobavením. 

Moje prvé stretnutie s našimi deckami bolo miernym šokom. Už na prvý pohľad bolo zjavné, že máme na starosti rôznorodú skupinku veľmi živých deciek z úplne iného prostredia, než do akého sme ich priviezli. Prvé dni sme sa sami seba pýtali, či sme si neodhryzli priveľké sústo, či decká zvládnu aktivity, ktoré sme pre nich pripravili, či zvládnu expedíciu, či vymyslia a naplánujú dobrovoľníctvo. Takmer každý náš plán mal aj plány B a C.

Nakoniec sme ale žiadne plány B nepotrebovali. Decká nás prekvapili svojím prístupom a odhodlaním. Desaťkilometrová expedícia s prespávačkou na hrade? V pohode. Vynášať vedrá piesku na hrad a pomáhať s jeho opravou? Jeden chalan vyniesol 20 vedier. Vymyslieť dobrovoľnícky projekt? Decká ponúkli takmer 20 nápadov a nakoniec mali problém vybrať si z nich len dva.

Deti nás poučili o zápale aj radosti

Na druhom kempe decká realizovali dobrovoľnícky projekt v obci Sveržov, odkiaľ pochádzala väčšina našich mládežníkov. V komunite zorganizovali koncert, pre svojich mladších kamarátov a súrodencov prichystali hry, súťaže a opekačku. Deti, ktoré majú v Komunitnom centre Sveržov vlastnú kapelu, naučili ostatných všetky texty, aby mohli vystupovať spoločne. Jedno z dievčat si celý deň písalo svoje moderovacie vstupy a učilo sa ich čo najviac naspamäť. Na treťom kempe sa deti rozhodli rovno pre dva projekty. Jedným z nich bola potravinová pomoc v rómskej osade Dlhé Stráže, druhou zasa vymaľovanie toaliet na ZŠ v Roškovciach, ktorú niektorí z nich navštevovali.

Kým sme si my ako lektori mysleli, že deti niečo učíme o svete mimo ich komunity, o zodpovednosti, o tímovej práci, o ich schopnostiach a možnosti meniť svoje okolie skrz dobrovoľníctvo, oni nás učili iné lekcie. O odvahe, keď ani na chvíľku nezaváhali pri nízkych lanových prekážkach. O skromnosti, keď chceli pomôcť „niekomu skutočne chudobnému, nie u nás v komunite, ale napríklad bezdomovcom v Levoči“. O tímovej práci, vždy, keď mali niečo tvoriť alebo prekonávať spoločne. O zápale pre vec, keď sa po polhodinovej diskusii ako spravodlivo rozdeliť potravinovú pomoc, rozhodli rozdať ju. Napriek tomu, že by niekoho mohla aj uraziť či vyvolať nepokoj v obci. O tom, že tancovať sa dá aj o ôsmej ráno a že na kvalite nahrávky nezáleží. Hlavne nech hrá nahlas.

No nebola to len zásluha detí, že tábory dopadli nad očakávania. Hlavnú zásluhu na tom mal výborný tím lektorov z organizácií Človek v ohrození a Outward Bound Slovensko, ale aj kolegovia z maďarskej Elemenyakadémie, ktorí sa nebáli podeliť o svoje know-how a uistili sa, že sme na svoju úlohu lektorov pripravení čo najlepšie.

Autorka: Shoshana Chovan

Vzdelávací program pre mladých je realizovaný v rámci strategického partnerstva podporeného cez Erasmus+. 

Podľa Svetového potravinového programu OSN hrozí regiónu východnej Afriky, do ktorého patrí Keňa, Etiópia, či Južný Sudán, horšia situácia než aká ho postihla pri poslednom veľkom suchu v rokoch 2010 a 2011. Medzinárodné organizácie už od konca minulého roka upozorňujú na negatívny vývoj, v uplynulých týždňoch im dali za pravdu aj miestne vlády, medzi inými aj vláda v Keni, v ktorej Slovensko dlhodobo realizuje rozvojovú spoluprácu.

V dôsledku pretrvávajúceho sucha vyhlásila kenská vláda humanitárne ohrozenie v až polovici regiónov krajiny. Počet ľudí bez dostatočného prístupu k jedlu sa pritom od augusta 2016 zdvojnásobil z 1,3 milióna na 2,7 miliónov. Aktuálne tak kvôli negatívnemu vývoju trpí v krajine podvýživou až 360-tisíc detí, či tehotných a dojčiacich žien. A to je len Keňa, ešte väčším problémom je vystavený Južný Sudán a vážne problémy má aj Etiópia.

Joseph Matere z Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) upozorňuje, že veľkou výzvou budú predovšetkým nastávajúce mesiace. “Zvlášť apríl a máj,” vysvetľuje Matere pre agentúru Reuters. 

Miestne vzorce zrážok podľa odborníkov narúša meniaca sa klíma. William Kinyarkyo z kenského mesta Narok vysvetľuje v rozhovore v magazíne Rozvojová spolupráca, že jeho otec kedysi mohol vyjsť pred dom a povedať “tento pondelok bude pršať.” Dnes sa už podľa neho nič také urobiť nedá. Na dážď sa viac nedá spoľahnúť.

Naposledy tak dažde neprišli minulý rok. V dôsledku chýbajúcej vlahy preto dnes ľudia musia na ceste za vodou prekonávať čoraz dlhšie vzdialenosti. V niektorých regiónoch musia ísť kvôli vode až trikrát ďalej. Napríklad v kenskom regióne Turkana, v severozápadnom najsuchšom cípe krajiny, im predtým stačilo prejsť približne osem kilometrov, dnes aj viac než dvadsať.

Okrem prepadu úrody, ktorý v niektorých oblastiach dosahuje až 99 percent, prispieva sucho aj k stratám dobytka. To sa zvlášť dotýka pastierskych komunít, ktoré od neho závisia. Predstavitelia oblastí ako je už spomínaná Turkana, ale aj ďalšie, hlásia vysoké počty uhynutých zvierat. Podľa tlačovej agentúry Inter Press Service je dnes len v Keni smrťou priamo ohrozených až 11-tisíc kusov dobytka, v apríli by straty mohli dosiahnuť až 90 percent pôvodných stád.

S nedostatkom vody narastajú medzi miestnymi spoločenstvami konflikty o zdroje vody. Dôsledkom toho prestávajú deti navštevovať školy. Podľa UNICEF kvôli suchu – či už kvôli hladu alebo konfliktom – prestali do školy chodiť státisíce detí.

Mnohé rodiny z nedostatku pristupujú aj k radikálnym riešeniam. Aby situáciu zvládli, vynechávajú jedlo, a neraz sa oň delia so svojimi zvieratami. Mnohí tiež hľadajú iné pracovné príležitosti mimo poľnohospodárstva, predávajú svoj majetok vrátane zvierat, len aby si zaistili jedlo pre seba a svoje rodiny.

Keňa je dlhoročnou programovou krajinou slovenskej oficiálnej rozvojovej spolupráce, ktorú Slovensko realizuje pod hlavičkou SlovakAid.

Fotografia na titulke: UNICEF/Etiópia/Nahom Tesfaye

Nezisková organizácia Oxfam zverejnila v januári 2017 správu o roztváraní sa príjmových nožníc vo svete. Vyplýva z nej, že osem ľudí na svete vlastní toľko majetku, ako polovica najchudobnejšej svetovej populácie, teda ako 3,6 miliardy najchudobnejších ľudí. Ich správa z roku 2016 pritom hovorila o tom, že polovicu svetového majetku vlastní 62 jednotlivcov.

Ak sa bude bohatstvo vo svete hromadiť podobným tempom ako dnes, svet spozná prvého bilionára už o 25 rokov. Pre lepšiu predstavu: ak by človek míňal milión dolárov denne, potreboval by 2783 rokov na to, aby minul biliardu dolárov, prepočítal Oxfam.

Podľa Oxfamu vidieť, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú zhruba posledné tri dekády. Organizácia upozorňuje, že len medzi rokmi 2010 a 2015 sa majetok chudobnejšej polovice ľudstva znížil až o 38 percent.  Vo svete je dnes takmer 2,5-tisíca miliardárov. (Zo Slovenska pochádza jeden.)

Narastajúce príjmové nerovnosti sú pritom hrozbou aj pre svetovú ekonomiku, upozorňuje Svetové ekonomické fórum. Môže totiž viesť napríklad k polarizácii spoločnosti a následným nepokojom v krajine. Priveľké nerovnosti navyše spomaľujú ekonomický rast.

Platí pritom, že na rovnosti záleží. Poukazujú na to štúdie, podľa ktorých sú ľudia v rovnostárskejších spoločnostiach zdravší, dosahujú vyššie vzdelanie, v krajine je menej kriminality.

Niektoré štúdie poukazujú na to, že nerovnosť v krajinách súvisí so stabilitou politického systému. Čím je politický režim stabilnejší, tým by mali byť nerovnosti nižšie. Tvrdí to napríklad organizácia OECD. Existujú však aj výnimky. Napríklad  Spojené štáty americké. Sú bohaté, politicky stabilné, no príjmovú nerovnosť majú vysokú.

Rovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Foto: pngimg.com

V apríli 2017 dosiahla planéta ďalšiu okrúhlu métu: Zem prekročila 7,5 miliardy ľudí. Celý fenomén zvaný populačná explózia je pritom otázkou len desiatok rokov. Ľudstvu trvalo 200-tisíc rokov, kým dosiahlo miliardovú populáciu. A za necelých 200 rokov to dotiahlo na sedem miliárd.

Spúšťačom rýchleho rastu populácie bola priemyselná revolúcia. Veľká Británia, kde sa to celé začalo, dokázala za takmer sto rokov zdvojnásobiť svoju doposiaľ stabilnú populáciu, informuje Americké múzeum prírodnej histórie.

Významným faktorom k vysokému rastu populácia bola zelená revolúcia. V roku 1940 sa podľa portálu Thoughco podarilo Mexičanom vyprodukovať viac pšenice, ako potrebovali. Zásluha patrila Normanovi Borlaugovi, ktorý vyvinul vysokoúrodné sadenice pšenice, navyše odolné voči chorobám. Mexiko sa stalo nielen výrazným exportérom obilia, ale aj vďaka tomuto “know-how” odštartovalo zelenú revolúciu.

Okrem nového typu zŕn sa začali využívať poľnohospodárske stroje. Kanada, Spojené štáty a Mexiko sa stali významnými obilnicami sveta a Čína alebo India, ktoré sa dovtedy pre svoju obrovskú populáciu báli hladomoru, ho od polovice dvadsiateho storočia nezažili.

Chudoba a rast populácie

Posledné roky sme svedkami spomaľovania rastu populácie. OSN predpokladá, že v roku 2030 dosiahne svetová populácia 8,5 miliardy ľudí, v roku 2050 už 9,7 miliardy a na rok 2100 predpovedá, že nás bude na Zemi žiť 11,2 miliardy.

Aj keď ľudí na planéte pribúda pomalším tempom, stále platí, že populácia rastie rýchlo v tých najchudobnejších krajinách. Väčšinu krajín s najrýchlejším tempom prírastku obyvateľov nájdeme v najchudobnejších častiach Afriky.  

So zvyšujúcim sa blahobytom a vzdelaním však  klesá aj populačný nárast. V Guatemale sa napríklad od roku 1992 znížila extrémna chudoba o 40 percent. Za ten istý čas sa znížil aj počet detí v rodine, a to až o polovicu. V Kambodži či Namíbii stačil pokles chudoby o 20 percent, aby počet detí v rodine klesol tiež o polovicu.

Postavenie žien

Chudoba a populačný rast tvoria začarovaný kruh, z ktorého sa dostáva len ťažko. Jedným z dôvodov je aj zlé postavenie žien. Platí totiž, že ak sa ženy nedostanú k vzdelaniu a nezapoja sa do pracovného procesu, rodia viac detí. Platí totiž, že ak ženy vstúpia na pracovný trh a začnú domov nosiť peniaze, tak ich manželia sami pochopia, že je pre rodinu výhodnejšie, ak pracujú. Vo výsledku sa tak rodí nielen menej detí, ale zároveň do rodiny prichádza aj viac peňazí. Z tých viac peňazí potom môžu rodičia tým menej deťom zaistiť lepšie školy či zdravotnú starostlivosť..

Ďalšou dôležitou príčinou vysokého populačného rastu v chudobných krajinách je aj chýbajúce dôchodkové zabezpečenie zo strany štátu. Ak štát neposkytuje svojim občanom dôchodky, často si to rodiny nahrádzajú väčším počtom detí. A to predovšetkým chlapcov. Práve tí sú v mnohých krajinách vnímané rodičmi ako dôchodkové zabezpečenie. V prírode však platí, že sa rodí zhruba rovnako veľa chlapcov ako dievčat. Preto je podľa Ivaniča počet detí potrebných k sociálnemu zaisteniu do staroby dvojnásobný. Každé narodené dievča je pritom potenciálnou budúcou matkou, čo prispieva k populačnej špirále.

Populačný nárast spôsobuje aj zlá zdravotná starostlivosť, vysoká úmrtnosť novorodencov. Ak by sa zlepšila zdravotná starostlivosť, ženy by mali menej detí, pretože by neumierali tak často. Rovnako dôležitý je aj prístup k antikoncepcií. Až 200 miliónov žien v súčasnej dobe nechce mať ďalšie deti, no nemajú na výber.

Titulná fotografia: Missio Global

Nová administratíva v Bielom dome sa chystá a o tretinu okresať rozpočet na rozvojovú spoluprácu aj na príspevky do OSN. Jedným z argumentov je, že pomoc neraz nie je využívaná efektívne a končí v nesprávnych rukách.

Podľa návrhu, ktorý americká vláda predložila na rokovanie do Kongresu, by mali prostriedky vynakladané na tzv. mäkké nástroje zahraničnej politiky Spojených štátov amerických klesnúť o viac než tretinu. Presunúť by sa mali do rozpočtovej kapitoly určenej na armádu. A teda na tvrdý nástroj zahraničnej politiky. Vo svojej analýze o tom informoval špecializovaný portál Devex.

Jeden z mnohých argumentov Trumpovho tímu je, že finančné zdroje aj tak nie sú vždy využívané efektívne a neraz končia napríklad na účtoch skorumpovaných úradníkov či miestnych vojenských vodcov. Podobné diskusie sa pritom často objavujú aj v Európe.

Končí pomoc v nesprávnych rukách?

“Môže to byť  otázka života a smrti,” hovorí na margo tejto otázky slovenská humanitárna pracovníčka Mária Sliacka. Ilustruje to na príklade prepravy pomoci do konfliktom postihnutej oblasti. “Predstavte si, že cestujete s kamiónom plným humanitárnej pomoci, zastavíte na check-pointe a ozbrojenci vám povedia, že máte na výber – buď im dáte kus nákladu, alebo vám zastrelia, či zbijú človeka,” vysvetľuje. Zvyšok nákladu sa však k adresátom dostane a reálne im pomôže. Pomoc podľa nej so sebou prirodzene nesie mnohé riziká, pretože nefunguje v ideálnych podmienkach.

S inými problémami sa zas stretávajú realizátori rozvojovej spolupráce či projektov obnovy po rôznych katastrofách. Teda dlhodobých projektov, ktoré neraz zahŕňajú výstavbu infraštruktúry. Pri nej sa, podobne ako u nás, objavujú podozrenia na korupciu.

Rozvojové agentúry vrátane Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu prezentujúcou Slovenskou pod značkou SlovakAid sa tomu snažia brániť paletou opatrení zahŕňajúcich predovšetkým zefektívnenie monitoringu. Podľa estónskej organizácie Mondo, ktorá sa touto témou zaoberá, sa pritom tento problém oproti minulosti darí zvrátiť.

Ako príklad z minulosti Mondo uvádza legendárnu charitatívnu kampaň z 80-tych rokov Live Aid, ktorú promovali predovšetkým speváci Bono a Bob Geldof. Vyzbierať na pomoc hladomorom sužovanej Etiópii sa vtedy podarilo až 250 miliónov dolárov. Časť z nich však vtedy skončila v rukách miestnych vojenských zoskupení a nie u ľudí, ku ktorým pôvodne smerovali.

Odborníci sa zhodujú, že kľúčové je sa z takýchto prípadov poučiť a hľadať cesty, ako týmto nedostatkom zamedziť. Pričom však nie je riešením odoprieť pomoc tým, ktorí ju skutočne potrebujú a pre ktorých je to neraz otázka prežitia.

Sliacka na záver pripomína, že pomoc je niekedy neefektívna aj v dôsledku nastavenia legislatívy. Tá totiž niekedy pomoci bráni alebo ju spomaľuje. Na jej zefektívnenie – a teda na to, aby sa pomoc dostala do správnych rúk – pritom niekedy stačí lepšie nastavenie legislatívy. Tým sa zníži administratívna záťaž pri poskytovaní finančnej, či materiálnej pomoci.

Globalizácia nás, či sa nám to páči alebo nie, v čoraz vyššej miere uvádza do bezprostredného vzťahu s ľuďmi v iných častiach planéty. To, čo bolo kedysi ďaleko, sa nás odrazu priamo dotýka. Už preto nestačí deliť svet na “domáce” a “zahraničie”, ale treba ho vnímať a prezentovať ako poprepájaný komplex rôznorodých, a nie vždy férových vzťahov a väzieb, ktorých sme priamou a viac či menej aktívnou súčasťou. A toto nové vnímanie by mali reflektovať aj mediálne výstupy novinárov, no zároveň aj publikum by sa malo napríklad prostredníctvom mediálnej výchovy naučiť tieto výstupy novinárov analyzovať.

Aj mediálna výchova by totiž mala reflektovať skutočnosť, že svet médií sa dnes rapídne mení, čo si mnohí ľudia, ktorí sa vo svete médií nepohybujú, veľmi neuvedomujú. V médiách dnes totiž nastáva paradoxná situácia. Informácie zo sveta sa nás na jednej strane čoraz viac priamo dotýkajú, no na druhej stran sú redakčné možnosti vycestovať “na miesto činu” oproti minulosti čoraz menšie a menšie. Zahraničné oddelenia sa zmenšujú, zahraniční korešpondenti sa sťahujú domov, správy zo zahraničia sa komponujú od stola usadeného napríklad kdesi v strede Európy.

Aké dopady to má na mediálnu realitu? Absencia osobnej skúsenosti prirodzene vedie k nadužívaniu “európskych okuliarov”, našej šablóny reality postavenej na u nás ustálenej predstave o svete, nezávisle od skutočnosti postavenej na znalosti či skúsenosti novinára. Nehovoriac o publiku, zvlášť ak nie je vybavené kompetenciami umožňujúcimi analyticky nahliadať na informácie, ktoré sa k nemu dostanú. Dôsledkom tej absencie osobnej skúsenosti totiž môže novinár ľahko priniesť svojmu publiku pokrivený obraz reality sveta kdesi inde, obraz, ktorý už v zárodku bráni iným možným vysvetleniam tej-ktorej skutočnosti či javu. A to sa následne môže – a veľmi často aj prenesie – na diváka a formovanie jeho či jej predstavy o svete.

V očiach a mysliach publika teda médiá nie vždy vytvárajú komplexný obraz reality, len jej zjednodušenú a neraz výrazne pokrivenú verziu. To má svoje dôsledky aj v praktickom živote a o.i. sa odráža v našich vzťahoch s krajinami globálneho Juhu. No zároveň môžeme tento prístup preniesť napríklad aj na informovanie o rôznych sociálnych skupinách aj v rámci Slovenska samotného. Na informovanie o znevýhodnených komunitách perom neznevýhodnených, o sociálne deprivovaných perom sociálne nedeprivovaných, o ľuďoch trpiacich chudobou perom ľudí žijúcich v dostatku – prejavujúci sa neschopnosťou reflektovať na perspektívu ľudí v iných mocenských pozíciách.

Na ten istý jav, na tú istú skutočnosť, sa teda dá nazerať z rôznych perspektív a pozícií, pričom to, čo je považované za normálne a pravdivé, určuje ten, kto je držiteľom moci. A aj novinár disponuje mocou, je strážcom obsahu a svojimi výstupmi ovplyvňuje diskurz, štruktúru debaty, “pravidlá pravdy”, ktoré určujú, čo je “normálne” a čo nie (no zároveň je tým diskurzom aj sám ovplyvňovaný). Novinári tak môžu do svojich výstupov vkladať predstavy o realite vnímané len z jednej perspektívy. Obvykle z pohľadu dominantného diskurzu, viac či menej otvorene potláčajúc alternatívne prístupy, riešenia a vysvetlenia. A tým pomedzi riadky formujú vnímanie reality u svojho publika so všetkými negatívnymi dopadmi takéhoto jednostranného vplyvu.

Zároveň je však nutné na záver podotknúť, že postupy rôznych tzv. alternatívnych médií, ignorujúcich čo i len najzákladnejšie novinárske štandardy, ľubovoľne si zamieňajúcich spravodajstvo s publicistikou a využívajúcich “alternatívne” fakty na potvrdenie svojich postojov a názorov bez potreby verifikácie, za novinárčinu zohľadňujúcu iné perspektívy považovať nemôžeme. Z jednodnoduchého dôvodu – nie je to novinárčina. Zohľadňovať iné perspektívy neznamená používať alternatívne fakty, ale snahu pozerať sa na svet očami dotknutých. A to tak v prípade novinárov, ako aj prijímateľov obsahu – teda nás, ako divákov.

Titulná fotografia: Wikimedia Commons

Negatívna externalita je pojem z ekonómie. Zjednodušene povedané ide o výdavok, ktorý nenesie ten, kto ho urobil, ale ktosi iný. Medzinárodný menový fond napríklad vypočítal, že priemysel s fosílnymi palivami produkuje každú minútu skryté náklady vo výške desať miliónov dolárov.

Ide napríklad o výdavky na zdravotníctvo spôsobené zhoršeným zdravím kvôli exhalátom, či nižšia miera dožitia a ďalšie. Náklady spojené s používaním fosílnych palív sa tak prenášajú na plecia niekoho (daňovníkov, štátu, jednotlivcov, ktorí ochorejú a pod.) či niečoho (životného prostredia). Napríklad aj nižší počet návštevníkov turistického rezortu spôsobený smogom je kvantifikovateľný, o zmene klímy a jej dopadoch na celý svet ani nehovoriac. Tieto výdajky sa však bežne nezohľadňujú, zaplatí ich ktosi iný, obvykle daňoví poplatníci. Ide tak vlastne o skryté štátne dotácie.

Dobrým príkladom je spaľovanie fosílnych palív a zvlášť čierneho či hnedého uhlia. Podľa reportu NexGen Climate America a PSE Healthy Energy napríklad zomrelo len v americkom štáte Ohio predčasne 2130 ľudí kvôli znečisteniu, ktoré spôsobili elektrárne spaľujúce v ňom uhlie. Navyše však negatívne externality činnosti týchto elektrární stáli asi 18 miliárd dolárov na zdravotných poplatkoch. A to iba v roku 2015 a iba v jednom americkom štáte. Správa ďalej odhalila, že až 88 percent elektrárni sa nachádza v blízkosti chudobnejších štvrtí, v ktorých žijú menšiny či rodiny s nižšími príjmami.

Organizácie HEAL, Climate Action Network Europe, WWF European Policy Office a Sandbag sa pozreli aj na Európu. Vydali preto správu s názvom Europe´s Dark Cloud, v ktorej po prvýkrát analyzovali ako látky uvoľnené pri spaľovaní prekračujú hranice a majú dopad na zdravie všetkých Európanov. V roku 2013 podľa správy zomrelo predčasne asi 22900 ľudí a boli zaznamenané desiatky tisícok prípadov ochorení zavinených znečistením z elektrární. Od srdcových chorôb až po bronchitídu. A zdravotné náklady boli vyčíslené na 62,3 miliardy eur.

Tieto škody sa rozhodol vyčísliť Medzinárodný menový fond, ktorý sa nedá považovať za nekritického podporovateľa zelenej energie. Podľa správy fondu z roku 2015 sa skryté škody z využívania fosílnych palív, teda negatívne externality, ktoré znečisťovatelia prenášajú na plecia vlád, šplhajú na neuveriteľných desať miliónov dolárov za minútu. Ročne teda ide o 5,3 bilióna dolárov skrytých dotácií. Samotní autori správy číslu najskôr neverili, ale opakované výpočty výsledok potvrdili.

Ekonómovia však majú odpoveď na to, ako sa s negatívnymi externalitami vysporiadať. Štát môže napríklad siahnuť po dotáciách na zelenú energiu, alebo zaviesť uhlíkovú daň. Tú nedávno zaviedli Briti. A opatrenie zafungovalo, píše Financial Times. Ešte pred dvoma rokmi tvorilo uhlie až 23 percent energetického mixu krajiny, dnes je to len deväť percent. Pre porovnanie, na Slovensku vypĺňa uhlie viac než 21 percent našich energetických potrieb a vláda napriek medzinárodným záväzkom priamo dotuje jeho ťažbu a podporuje jeho používanie v elektrárňach.

Ďalším príkladom sú emisné povolenky. Obchod s emisnými povolenkami funguje v Európskej únii od roku 2005. Brusel rozdelil medzi členské krajiny emisné kvóty – štátom teda určil maximálne množstvo priemyselných škodlivín, ktoré môžu vypúšťať do ovzdušia. Keď tento limit prekročia, musia si nakúpiť emisné povolenky. Krajiny, ktoré znečisťujú ovzdušie menej, tak môžu emisné povolenky predávať a zarobiť na nich. Krajiny, ktoré znečisťujú viac, si aj viac priplatia. Problémom európskeho modelu dnes je, že sú povolenky príliš lacné, keďže o ich kúpu je nízky záujem.

Okrem negatívnych externalít poznáme aj pozitívne externality, z ktorých profituje viac spoločnosť než súkromník. Podľa Medzinárodného menového fondu je typickým príkladom výskum a vývoj. Z pozitívneho efektu výskumu a vývoja totiž častokrát profituje nielen firma, ktorá výskum dotuje, ale aj celá spoločnosť. Pri pozitívnych externalitách sú pritom sociálne benefity vyššie než výhody, ktoré získa súkromná firma.

Foto: Drake Bodin / CC

„Je to skutočne klamstvo, je to fejk“. Tieto tvrdé slová zazneli z úst legendárneho klimatológa Jamesa Hansena, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o zvýšenie povedomia o zmene klímy, hneď po skončení samitu v decembri 2015 v Paríži. Hovoril o Parížskej dohode o zmene klímy, ktorá pred pár týždňami vstúpila do platnosti. Jej cieľom je zabrániť tomu, aby globálna teplota stúpla o viac než 2 a ideálne nie o viac než 1,5 stupňa Celzia. A prečo tie ostré slová?

Po prvé, aj s odstupom jedného roka môžeme povedať, že dohoda je mäkšia, než dúfali vedci či odborníci z mimovládnych organizácií. A po druhé, tí najchudobnejší a klimatickou zmenou najohrozenejší ostali na okraji záujmu. Akákoľvek zmienka o ľudských právach spojená s dosahmi zmeny klímy z daného schváleného návrhu nenávratne zmizla. Bohaté krajiny zároveň neboli ochotné uznať a tobôž nie vyčísliť svoju výrazne vyššiu mieru zodpovednosti za meniace sa podnebie planéty a dosahy tohto procesu na ľudí a celé komunity, ktoré na tom často nenesú žiadnu vinu.

Dohoda sa tak nemusí pozdávať ľuďom v krajinách na chvoste rozvojových rebríčkov, ktorí sú aj najväčšími obeťami meniacej sa klímy a nemajú ten luxus čakať na riešenia. Napríklad súostrovie Tuvalu, ktoré sa môže čoskoro potopiť, či krajiny Sahelu, teda južného okraja Sahary, ktoré zmena klímy oberá aj o to málo pravidelných dažďov, na ktoré boli zvyknuté. A pozdávať sa nemusí ani tým, ktorí dúfali v skutočné riešenia, nie v plán o budúcich plánoch.

Dohoda a zároveň paradoxne aj jej nedostatky sa dajú zhrnúť do tých istých niekoľkých bodov. Mali by sme podniknúť kroky, ktoré zaistia, aby priemerná globálna teplota nestúpla o viac než dva stupne nad predindustriálnu úroveň. To znie racionálne. Naozaj konkrétne kroky smerom k dvom stupňom však podľa dohody nemáme urobiť hneď. Zaviazať sa až na také ambície si krajiny netrúfli.

Je síce pravda, že sa v dohode ocitla aj zmienka o potrebe udržať nárast dokonca už pod 1,5 stupňa, no tá je ešte neurčitejšia a nereálnejšia než jej dvojstupňová sestra.

K cieľu dvoch stupňov sa máme dopracovať postupne. A to tak, že budeme v päťročných intervaloch vyhodnocovať plnenie záväzkov a následne prehodnocovať ciele, aby sme sa v budúcnosti do tých dvoch stupňov predsa len nejako vtesnali.

To je však podľa mnohých veľmi riskantný prístup, ktorý si nemôžeme dovoliť. Za každý rok, v ktorom neuberieme dosť z emisií, ktoré zmenu spôsobujú, za každý rok, v ktorom naďalej dostatočne neupravíme náš energetický mix či nezavedieme nové zelené technológie, si totiž do budúcna zúžime manévrovací priestor na realizáciu potrebných krokov. Neskôr tak budeme musieť ubrať rádovo viac emisií a zmeniť zdroje našej energie v ešte kratšom čase.

Faktom je, že do rovnice môžeme vložiť očakávaný vývoj nových technológií, ktoré nám pri podliezaní dvoch stupňov môžu pomôcť. Ale nemusia. A ak aj pomôžu, tak to nemusí byť dosť. Predovšetkým je však spoliehanie sa na túto možnosť pre niektoré krajiny, ale aj planetárnu spoločnosť ako celok, až priveľkým rizikom.

Už pred summitom v Paríži upozorňovali mimovládne organizácie ako ActionAid či Oxfam, že nová dohoda musí klásť dôraz na tých najzraniteľnejších. Na tých, ktorí žijú už dnes na hrane, v hraničných regiónoch, kde sa vplyvom zmeny klímy stávajú životné podmienky neznesiteľnými pre človeka a neraz vedú k narúšaniu celých kultúr či k fenoménu klimatickej migrácie. Sú to často tí najchudobnejší z chudobných. A práve na tých dohoda opätovne nemyslí viac než okrajovo.

Kto zaplatí klimatický účet?

Rozvinuté krajiny vrátane Slovenska by podľa nezáväznej časti dohody mali poskytovať od roku 2020 prinajmenšom sto miliárd dolárov ročne menej rozvinutým krajinám, aby im pomohli vyrovnať sa s dosahmi meniacej sa klímy. Odhliadnuc od toho, že ide o „nezáväzný záväzok”, to ani nestačí.

Najmä ak vezmeme do úvahy mieru nákladov, ktoré pred tieto krajiny zmena klímy kladie a zároveň nízku mieru ich zodpovednosti za nezvratné zmeny životného prostredia. Ide totiž obvykle o krajiny a komunity, ktoré sa na dnešnom stave nijako nepodieľali, ale následky niesť musia. Rovnako tak finančné, ako aj iba ťažko vyčísliteľné sociálne či kultúrne. A to je v prvom rade nefér.

Ak aj zostaneme len pri číslach, rozvinuté krajiny nesú za zmenu klímy desaťnásobne vyššiu zodpovednosť oproti tým menej rozvinutým krajinám. Najmä ak sa na to pozrieme z historickej perspektívy. Niektoré krajiny už totiž dymia výrazne dlhšie než iné. Zhodou náhod sú to tie, ktoré majú najviac zdrojov a určujú nastavenie globálneho ekonomického systému.

Takže hoci aj Čína momentálne vedie v množstve vypúšťaných emisií, zodpovednosť Spojených štátov je výrazne vyššia. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Nature Climate Change by len Američania museli na klimatické reparácie vynaložiť štyri bilióny dolárov.

Zraniteľní sú na konci. Napokon, ako vždy

Neklamným znakom, že rozvinuté krajiny nechcú niesť túto zodpovednosť, je fakt, že vytrhli z finálnej dohody zmienky, ktoré by klimatickú zmenu a jej dosahy vkladali do ľudskoprávneho kontextu.

Zmienky, ktoré by ju dali do roviny zodpovednosti za miznutie celých kultúr, do roviny zodpovednosti za spoločenské zmeny v komunitách pôvodných obyvateľov v rôznych častiach sveta, do roviny zodpovednosti za prehlbovanie chudoby tých, ktorí sú už dnes nepomerne chudobnejší než my a nemajú prostriedky sa rýchlej zmene brániť. A do roviny, že by za to zodpovední mali aj zaplatiť.

Plán určený Parížskou dohodou je nejasný, len čiastočne záväzný, dáva priestor na prílišný hazard so stupňami hore-dolu. A necháva tých najzraniteľnejších, tých, ktorí si nemôžu namiešať lepšie karty, tam, kde vždy boli – na ďalekom okraji záujmu. Na takom ďalekom okraji, že z neho možno už čoskoro spadnú a pohltí ich rastúca hladina morí, opakujúce sa vlny neznesiteľného tepla či extrémne suchá.

A aké je aktuálne status quo? Hoci pred pár týždňami vstúpila dohoda do platnosti potom, ako ju ratifikovalo dostatočné množstvo krajín emitujúcich dostatočné množstvo emisií, viacerí signatári avizujú, že k požadovaným krokom pristúpia len v obmedzenej miere. A nadôvažok budúci prezident Spojených štátov amerických, ktorého čaká budúci mesiac inaugurácia, sa zastrája, že z dohody odstúpi. A to aj napriek tomu, že ten odchádzajúci zaistil jej ratifikáciu v kongrese.

Titulná fotografia: climate.nasa.gov

Jednou z množstva aktivít, ktoré iniciatíva Svet medzi riadkami v rámci svojho vzdelávacieho programu ponúka pre študentov žurnalistiky a aktívnych novinárov, sú novinárske cesty do sveta.

Organizované cesty smerujú napríklad do Kene, Grécka, Senegalu, Tuniska, Maroka či Nemecka a mnohých ďalších krajín, vďaka individuálnym grantom sa však novinári a novinárky môžu dostať aj do krajín mimo nášho zoznamu. 

Viac info získate na peter.ivanic@clovekvohrozeni.sk 

Návrat na stránku programu Svet medzi riadkami

Keď sa povie chudoba, mnohí z nás si predstavia niečo vzdialené, čo sa nás netýka. Prestavia si absolútnu chudobu, ktorá sa spája s hladom, chatrným či žiadnym obydlím. Chudoba je však prítomná všade, aj v tých najbohatších krajinách. Pri diskusii o nej je podstatné rozlišovať medzi relatívnou a absolútnou chudobou.

Absolútna chudoba

Najskôr k absolútnej chudobe. Podľa Svetovej banky znamená absolútna chudoba, keď si človek musí vystačiť s menej než 1,9 medzinárodným dolárom na deň.

Na to, čo tento stav znamená, je potrebné pochopiť pojem medzinárodný dolár. Ide o fiktívnu menu, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak napríklad v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára.

Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN pozerajú skepticky. Spojené národy definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985. Počet extrémne chudobných tak klesal len na papieri.

Relatívna chudoba

A teraz k relatívnej chudobe. Človek žijúci v relatívnej chudobe má obmedzené možnosti, trpí materiálnym aj nemateriálnym nedostatkom. Nemôže si napríklad dovoliť kúpiť si kvalitné topánky či lístok do kina. Keďže ide o relatívnu chudobu, meria sa v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Relatívna chudoba sa často spája so sociálnym vylúčením. Ľudia sú kvôli nedostatku vytláčaní na okraj spoločnosti. To potom ide ruka v ruke s tým, že sa menej zúčastňujú sociálneho a kultúrneho života, pocit vylúčenosti zo spoločnosti a obmedzené príležitosti.

Chudoba postupne mení myslenie aj zvyky človeka. Ľudia strácajú schopnosti využiť nové príležitosti. To môže viesť napríklad k tomu, že sa nestretávajú s priateľmi, alebo ich deti vynechávajú vyučovanie.

Foto: Pixabay

Rozšírená predstava, že bohaté krajiny svojimi peniazmi pomáhajú chudobným, podľa nedávno uverejnenej štúdie amerického think-tanku Global Financial Integrity nezodpovedá realite. Štúdia, zjednodušene povedané, hovorí, že podobne ako v minulosti, aj dnes bohatý svet, do ktorého patríme aj my, “vyťahuje” z chudobných krajín peniaze. A nie naopak, ako sa to prezentuje. 

Na jednej každoročne do menej rozvinutého globálneho Juhu posielame peniaze vo forme rozvojovej pomoci – ročne ide podľa údajov OECD o viac než 150 miliárd dolárov, zároveň však z nich omnoho viac berieme. Významnou príčinou tohto nelichotivého stavu sú pritom daňové úniky, zvlášť tie, ktoré smerujú na globálny Sever.

Malí platia viac než veľkí 

V mnohých krajinách Afriky platí, že drobní podnikatelia odvedú na daniach viac než veľké firmy. Nastavenie medzinárodného daňového systému to umožňuje. Ilustruje to príbeh Marty Luttgrodt z Ghany, ktorý pred časom opísala správa britskej organizácie ActionAid s názvom Calling Time.

Správa predstavuje Martu a jej podnikanie so stánkom s jedlom a pivom v ghanskej metropole Akra. Za fľašu tamojšieho piva od spoločnosti Accra Brewery účtuje svojim zákazníkom 1,10 eura. Tento biznis jej vynáša necelých 280 eur za mesiac. Z nich musí uživiť seba a troch zamestnancov. Príjem z podnikania v kombinácii s platom jej muža musí tiež pokryť štúdium ich dvoch detí a životné náklady rodiny.

V kontraste s Martiným príbehom správa odhaľuje zákulisie firmy Accra Brewery. A tam ponúkla celkom iný príbeh. Napriek tomu, že jej materská spoločnosť SABMiller ovládala v Ghane zhruba 30 percent trhu s pivom, bola pozoruhodne nezisková. Medzi rokmi 2007 až 2010 minuli Ghančania na jej produkty takmer 80 miliónov eur. I tak sa jej podarilo dosiahnuť straty pred zdanením zhruba 3,9 milióna eur.

Správa organizácie ActionAid odhalila, že daňové účty firmy Accra Brewery sa za štyri roky rovnali 270-tisíc eurám. V priebehu troch z týchto štyroch rokov spoločnosť neodviedla absolútne žiadne dane. Je teda celkom možné, že človek predávajúci produkty nadnárodných korporácií (akým je aj Marta) zaplatil v rovnakom období pomerne k svojmu príjmu vyššiu daň než firma vyrábajúca a predávajúca v tejto krajine tovar.

Možno si poviete, “áno, ale to sa týka aj nás”. Nedá sa než nesúhlasiť, rozdiel je však tak v pomeroch a percentách, ako aj absolútnych číslach. Podľa Gabriela Zucmana z americkej univerzity v Berkeley, ktorý sa zaoberá daňovými únikmi, priemer daní ilegálne uniknutých z afrického kontinentu do offshore centier dosahuje tridsať percent, zatiaľ čo z Európy je to len desať. Aj keď v prípade Slovenska môže byť číslo vyššie.

Zároveň nie je percento ako percento. V niektorých krajinách totiž aj percentuálne rovnaké úniky daní môžu pre jej obyvateľov znamenať čosi celkom iné. Je iné, ak vám ukradnú desať percent z minimálnej mzdy, než ako keď vám zmizne desať percent z podstatne vyššieho príjmu.

V prípade tých prvých desiatich percent je to otázka, či sa deti dostanú do školy, alebo či bude v okrese jeden alebo dvaja lekári. Prípadne aspoň nejaký.

V prípade druhých tvorí desať percent otázku, či na školách zateplíme okná a kúpime interaktívnu tabuľu, alebo či zvýšime plat pedagógom, prípadne či zostane nemocnica v každom aj pár kilometrov vzdialenom okresnom meste, alebo v niektorých z nich zostane len poliklinika.

Organizácia ActionAid túto dimenziu prepočítala na čísla. V prípade odohrávajúcom sa v Malawi, africkej krajine s najnižším HDP na hlavu na svete, organizácia pred časom poukázala na austrálskych ťažiarov. Tí za šesť rokov činnosti neodviedli na daniach do malawijskej štátnej kasy ani euro.

Organizácia vo svojej správe z roku 2015 vypočítala, že v prípade, že by firma dane riadne platila, Malawi by v priebehu šiestich rokov získalo 43 miliónov dolárov. Prepočítané na verejné služby 17-tisíc sestričiek, 39-tisíc učiteľov alebo 8500 lekárov.

A to je vlastne len omrvinka, ktorá však poukazuje na širší ešte hrozivejší kontext. Podľa Africkej únie a OSN ide pri daňových únikoch celkovo o zdroje, ktoré dvojnásobne prekračujú sumy poskytovanej rozvojovej spolupráce pre tento kontinent.

Inými slovami, ak by sa podarilo v krajinách Afriky znížiť daňovú medzeru o polovicu, ročne by si kontinent mohol polepšiť až o štyri percentá hrubého domáceho produktu, vyplýva z odhadu OSN.

Ako minulý rok ukázala spoločná správa OSN a Africkej únie, len ilegálnou cestou odíde z Afriky ročne 50 miliárd dolárov. Obvykle smerom na “Sever”. Je to omnoho viac, než tam bohaté krajiny pošlú vo forme zahraničnej pomoci. Vo výpočte pritom nie sú zahrnuté sporné, no potenciálne legálne finančné toky, ktorým sa narozdiel od rozvinutých krajín mnohé africké štáty dokážu brániť menej efektívne. A firmy z rozvinutých krajín to využívajú.

“Daňové plánovanie sa stalo jadrom biznis modelu,” povedal pre The Guardian Pascal Saint-Amans, ktorý viedol dvojročný daňový reformný program OECD s názvom Base Erosion and Profit Shifting. Na tento spôsob myslenia niektorých európskych manažérov v afrických krajinách poukázali aj nedávno uniknuté panamské zložky. BBC napríklad vďaka nim oprášila jeden starý prípad z roku 2010. Malí platia viac než veľkí Malí platia viac než veľkí Daňové úniky prispievajú k nerovnosti

Možnosťou obchádzať dane cez daňové raje získali mocní a vplyvní praktickú a v globalizovanom svete poľahky dostupnú možnosť ďalej hromadiť svoj majetok a tým ďalej zvyšovať majetkovú nerovnosť na planéte.

A to tak  vnútri krajín, kde musia byť výpadky kompenzované vyššími daňami zvyšku obyvateľov, ako aj medzi štátmi. Zvlášť smerom k bohatým krajinám s dostatkom zdrojov na právnikov a účtovníkov, smerom od krajín, ktoré na týchto “odborníkov” nemajú.

Takýmto zamedzovaním mobilizácii domácich zdrojov podkopávajú bohaté krajiny tým chudobným možnosti rozvoja a bránia im postaviť sa na vlastné nohy. A výrazne viac než tým bohatým, chýbajú dane tým chudobnejším.

Môžeme pritom vidieť, kam to vedie. K svetu, v ktorom podľa analýzy Oxfamu polovicu celého majetku vlastní celkom 62 (slovom šesťdesiatdva) ľudí a percento najbohatších má viac majetku než celý zvyšok svetovej populácie. K situácii, keď rastúca nerovnosť posilňuje  seba samu, k víru vysávajúcemu majetok smerom k tým, ktorí miešajú karty. A teda k tým, ktorí ten vír sami spúšťajú a vlastne de facto aj ovládajú. “Rich-get-richer” dynamika.

Európska únia, ktorá hrá nezanedbateľnú úlohu v tvorbe medzinárodnej politiky, je najväčším donorom rozvojovej pomoci na svete. No zároveň je aj domovom viacerých nadnárodných firiem patriacich k najväčším na svete, hlavným importérom a exportérom z a do krajín globálneho Juhu a hostí nemalé množstvo krajín, ktoré sa podľa niektorých znakov dajú považovať za daňové raje. Napríklad Holandsko, Monako, San Marino a iné.

Jej činnosti a záujmy si tak neraz odporujú. V jazyku OECD môžeme povedať, že jej politiky sú v nesúlade s rozvojom. Jednou rukou dávame, zatiaľ čo druhou berieme. Viac. Boj proti týmto praktikám je tak dnes výzvou, pred ktorou stojí nielen Európa, ale aj Slovensko samotné. 

Titulná fotografia: Occupy.com

1. Globalisation puts us in direct relationship with people in other parts of our common planet, so GDJ puts emphasis on global interconnections (having so called global, not only foreign outlook, epistemological level).

2. Thematically reflects increasing need to cover (sustainable) development and humanitarian issues.

3. Ethically emphasises unbalanced power structures and relations within society (locally, globally as well as “glocally”), gives voice to those without power, to those who are not heard within these unbalanced relations.

4. Analytically builds on critical discourse analysis and media framing analysis, in order to enable journalists to step out of dominant discourse(s) – transformative element, ability to change frames of reference, see the world through others´ eyes.

And by all that it aims to contribute to positive social change.

Na to, aby sme pochopili, čo je to alterglobalizácia, je potrebné si najskôr povedať, čo je to globalizácia.

Globalizácia je, teoreticky, neutrálny objektívny pojem. Deje sa, či sa nám to páči alebo nie. V skutočnosti je to však zložitejšie, globalizácia má ako sociálny proces určitý charakter, daný činnosťou ľudí a nie vždy férovými vzťahmi medzi nimi.

Globalizácia má viacero dimenzií. Najvýraznejší je jej ekonomický rozmer, ekonomika dnes prestáva brať do úvahy hranice štátov. No podobne sa to týka aj politickej sféry, ako aj oblasti kultúry, ktorá sa stáva uniformnou. A rovnako tak sa týka aj environmentálnych otázok.

Podstatou aktuálnej verzie globalizácie – tej, v ktorej žijeme – je spôsob, akým je zorganizovaná globálna spoločnosť. Čoraz prepojenejšia spoločnosť stojí na komunikačných technológiách, charakterizujú ju globálne finančné toky, ktoré nepoznajú štátne hranice, stavia na princípoch voľného trhu a sprevádza ju vzájomná asimilácia kultúrnych vzorcov, obzvlášť v masovom merítku. Tomuto nastaveniu, tomuto aktuálnemu globalizačnému diskurzu, dominuje ekonomická dimenzia rozvoja a rastu (viď rozdiel medzi rastom a rozvojom vysvetlený v predošlej kapitole).

Okrem prevládajúceho globalizačného diskurzu existujú aj alternatívne pohľady, ako je napríklad globalizáciu celkom odmietajúci antiglobalizmus alebo aj alterglobalizmus.

Ak vychádzame z toho, že globalizácia sa objektívne deje a len ťažko jej zabránime, máme ju možnosť aspoň skorigovať. Ide tak o náplň, akú jej dáme. Práve na týchto princípoch stojí alterglobalistický pohľad na globalizáciu.

Alterglobalisti chcú inú globalizáciu. Narozdiel od antiglobalistov ju však neodmietajú ako celok. Naopak,  niektoré jej súčasti – napríklad informatizáciu – vyzdvihujú ako možné riešenia globálnych problémov.

Celkovo odmietajú vyhranenosť prevládajúceho vnímania globalizácie v duchu “trh a globalizácia alebo ekonomická katastrofa” a hľadajú cesty medzi týmito pólmi, svet nie je buď-alebo. Tá vyhranenosť sa pritom často prejavuje aj v médiách a iné názory sú neraz označované negatívnymi nálepkami. Tu pritom treba zohľadniť pozície a mocenské postavenie aktérov.

Známa teoretička alterglobalizmu, politologička a aktivistka Susan George vidí rozdiel medzi antiglobalizmom a alterglobalizmom nasledovne: Podľa antiglobalistov by sme sa mali hýbať len vo vnútri svojich národno-štátnych hraníc, v ktorých sa o seba údajne dokážeme postarať. Alterglobalisti to odmietajú a tvrdia, že by sme sa nemali uzatvárať, obchod je predsa dobrá myšlienka.

Alterglobalizmus podľa George ďalej hlása, že ak je to možné, mali by sme mať dobré vzťahy s každým. Hovorí tiež o tom, aby sme chápanie moci nestavali na hrubej sile a armáde, ale napríklad na spoločných záujmoch. Jednoducho povedané, alterglobalizmus znamená, že nemáme nič proti zvyšku sveta a spolupráci, aj keď sa pritom staráme aj o naše vlastné záujmy. A vieme to robiť v mieri, pomocou vzdelávania a otvorenosti k iným ľuďom.

Foto: Wikimedia Commons

Ako učiť o migrácii? Na mnohých školách sa tejto téme vyhýbajú. Dôvodov môže byť viac– učitelia niekedy nemajú o téme dostatok relevantných informácii, prípadne nevedia o kvalitných zdrojoch, ktoré by tému žiakom predstavili citlivo a zaujímavo. Niekedy sa boja reakcii žiakov a toho, či na ňu budú vedieť vhodne zareagovať. A možno preto, lebo doteraz nikto existujúce zdroje učiteľom v kocke nepredstavil. To sme sa snažili napraviť v novom článku. Continue reading “Ako učiť o migrácii – metodické príručky a voľné online zdroje” →

Ako kupovať múdro ale zároveň zodpovedne – voči ľuďom aj planéte? Čo konkrétne môžeme urobiť, aby sme prispeli k pozitívnej zmene? A prečo by sme to mali vôbec robiť? Continue reading “Krátky kurz zodpovedného spotrebiteľa” →

Veľká Británia a ďalšie bohaté krajiny závisia od dovozu vody z miest priamo ohrozených suchami a nedostatkom tejto životodarnej tekutiny. Tak nejako znel záver štúdie z dielne britskej Kráľovskej akadémie spred niekoľkých rokov. Dovážame k nám tovar, pri ktorého produkcii a transporte bolo neraz treba použiť enormné množstvá vody v regiónoch, ktoré sú na vodu obzvlášť citlivé.

Podľa denníku Guardian tvorí takáto pred našimi zrakmi skrytá voda, tzv. virtuálna, až ⅔ spotreby vody v bohatom svete. My, v krajinách s dostatkom vody, ktorá nám pomáha rozvíjať sa – lebo bez nej to skutočne ide len ťažko – si lacno berieme viac vody od tých, ktorí jej zďaleka nemajú dostatok.

Percentá

Ľudské telo pozostáva až zo sedemdesiatich percent z vody. A nejakou šťastnou náhodou jej približne toľko – 71 percent – tvorí aj povrch našej planéty. Problém je, že väčšina z nej, narozdiel od tej v našom tele, pre nás nie je využiteľná – až 97 percent všetkej vody tvorí morská voda. Vhodná akurát tak pre rybičky a ďalšie morské plody.

Zostávajú nám tak len tri percentá sladkej vody. No z nej sú až štyri pätiny zamrznuté v ľadovci. Áno, môžeme si povedať, že tie sa predsa topia. To je síce pravda, no pravda je aj to, že väčšia časť z roztopenej vody sa aj tak pridá k tým 97 percentám morskej vody spomínaným vyššie.

Zostane nám tak približne 0,6 percenta. A to stále nie sme na konci. Tri štvrtiny z toho totiž tvorí voda, ktorá síce tečie, no kdesi hlboko pod zemou. A nie vždy sa nájdu možnosti a odhodlanie ako napríklad u staviteľov starovekých kanátov, z ktorých niektoré vznikali celé desaťročia a mnohé dodnes fungujú.

Zvyšok, teda 0,15 percenta, je síce sladká a dostupná, no nie vždy čistá voda. Tá naozaj vhodná na konzumáciu tvorí len 0,003 percenta všetkej vody.

Komplexný globálny prístup

Dostupnej vody je naozaj málo. Aj to je dôvod, prečo o nej treba uvažovať v širších súvislostiach než skrz vypínanie vodovodného kohútika či páky pri umývaní zubov. Oproti tomu, koľko vody minieme iným spôsobom, totiž ide v podstate o omrvinky. Podstatné, no stále len omrvinky.

Pre názornosť stačí malé porovnanie. Zatiaľ čo vegetarián denne “zje” 2500 litrov vody, klasický na mäse odchovaný slovenský stravník až 5000 litrov. Spláchnutie toalety sa tak javí menším problémom. A práve tam by mala nastať zmena.

Tento komplexný, holistický prístup k vode spropagoval “vodný guru”, geograf John Anthony Allan, emeritný, no stále aktívny profesor na londýnskej King’s College. Vo svojich štúdiách sa zaoberá dovozom potravín a ďalších na vodu citlivých produktov, ako jednou z ciest efektívneho znižovania tlaku na vzácne vodné zdroje. Vo svojich analýzach, ktoré nie sú limitované štátnymi hranicami, odhaľuje vzťahy medzi poľnohospodárskou produkciou, využívaním vody, planetárnymi ekonomikami a politikou. Za svoju prácu získal aj prestížnu Stockholm Water Prize – podľa niektorých ekvivalent Nobelovej ceny za oblasť životného prostredia.

Ako to funguje?

Funguje to vlastne veľmi jednoducho. Ukázať si to môžeme na hovädzom dobytku. To je obľúbený, pomerne jednoznačný a obzvlášť desivý príklad. Na vyprodukovanie jedného kilogramu peknej sviečkovice totiž treba nie menej než 15-tisíc litrov vody. Steak tak vyjde skutočne draho.

Ale začnime od začiatku. Trvá nejaký čas, kým je zviera pripravené na porážku. Spravidla asi tri roky. Vtedy je z jedného zvieraťa možné získať približne 200 kilogramov čistej váhy mäsa. No prežúvavec za tie roky čosi aj zje. Povedzme, že 1300 kíl zrnovín a 7200 kíl slamy či trávy.

A aby sme to krmivo získali, je ho treba zalievať, či už dažďom alebo umelo zavlažovať. Každá krava si tak vyžiada viac až 3 milióny litrov vody. A to sme ešte nezarátali tie desatisíce litrov, ktoré krava vypije, prípadne ďalšie vodné náklady. Spočítané a zrátané, 3 milióny aj čosi litrov vody deleno 200 kíl mäsa sa rovná 15-tisíc a viac l/kg.

Svoje samozrejme využíva, a nie málo, aj priemyselná výroba, alebo napríklad chladenie serverov spoločností ako je Google, Facebook či Netflix (podľa Wall Street Journal minú servery na chladenie len v Kalifornii, kde leží legendárne Silicon Valley, až 158-tisíc veľkých olympíjskych bazénov ročne), no poľnohospodárska produkcia hrá prím.

Zdroj: Water Footprint Manual, 2009 (adaptované)

A čo z toho celého vyplýva? Okrem toho, že je svet skutočne veľmi prepojený, je to tiež fakt, že si môžeme vybrať a pomerne malými rozhodnutiami – a nie, nie je to zatváranie kohútika pri umývaní zubov – dokážeme ušetriť naozaj veľké množstvá vody. Keď v ničom inom, tak môžeme začať napríklad obmedzením plytvania potravinami. Inými slovami, berme zreteľ na to, že každý jeden kus potraviny na smetisku má za sebou celý vodný rodokmeň. Ale rovnako tak na to myslime aj pri odievaní, premyslenej zmene jedálnička či čomkoľvek ďalšom.

Úvodné foto: https://www.flickr.com/photos/iucnweb/6788528430/in/photostream/

Stále viac ľudí hľadá lepšiu budúcnosť vo veľkých mestách. Tie sa tak stávajú ešte väčšími, s viac odpadkami, viac autami, väčším znečistením. Mnohé mestá vo svete už zistili, že sa musia vydať na cestu udržateľného rozvoja. Prečítajte si príklady zaujímavých projektov pre zelenejšie mestá. Continue reading “Udržateľné metropoly, ktoré môžu inšpirovať svet” →

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť. Extra bonus sú krátke youtube videá Selassieho s metodikou, vhodné na 45 min. vyučovaciu hodinu.

V rámci projektu Jeden svet na školách pribudli v databáze dokumentárnych filmov neziskovej organizácie Človek ohrození nové filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

Projekt je určený predovšetkým vyučujúcim na stredných školách, no je možné ho adaptovať aj pre žiakov základných škôl. Cieľom je inovatívnou a pre študentov atraktívnou formou diskutovať o najpálčivejších globálnych témach dneška a uvedomiť si ich previazanosť s našimi životmi.
Ku každému filmu bola vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí pracovať s filmom a citlivo otvárať a reflektovať túto tému so žiakmi a študentami.

Mladý, hrdý nácko
David Modell /Velká Británie/ 2002/49 min./české titulky
Témy filmu: ľudské práva, rasizmus, xenofóbia, nebezpečenstvo pravicového extrémizmu

Reportér David Modell strávil niekoľko mesiacov po boku vplyvného člena extrémistickej Britskej národnej strany Marka Coletta. Tento univerzitný študent sa netají svojimi sympatiami k nacistickému Nemecku aj k jeho vodcovi a svoje prejavy prešpikuje nenávistnými rasistickými poznámkami. Dokument vykresľuje portrét mladého muža, ktorý dokazuje, že nebezpečné idey nestrácajú svoju pôsobivosť ani po tom, čo sa stali príčinou a základom rozsiahlych genocíd. Hoci film vznikol v roku 2002, jeho téma je u nás aj v zahraničí čoraz aktuálnejšia.

Môj džihád
MarkDeVisscher / Belgicko/ 2015 / 52 min. / nemecky, francúzsky, holandsky / české titulky
Témy filmu: identita, radikalizácia a náboženský extrémizmus

Tisíce moslimov žijúcich v Európe sa nechali zlákať radikálnou ideológiou takzvaného Islamského štátu (Dá’iš) a odišli na Blízky východ bojovať svoju „svätú vojnu“. Len Belgicko vlani opustilo vyše 400 mladíkov. V regióne Vilvoorde snáď „každý pozná niekoho, kto odišiel bojovať“ a miestna moslimská komunita sa na túto situáciu snaží reagovať. Jej výraznou osobnosťou je imám Sulyaman, ktorý zrozumiteľne vysvetľuje príčiny radikalizácie a svojím výchovným    pôsobením ukazuje, ako jej možno predchádzať. Kľúčom je podľa neho využiť energiu mladých ľudí k ich osobnému rozvoju a motivovať ich, aby prispeli k pozitívnym zmenám vo svojom okolí. Tak môžu aj oni vrátiť slovu džihád jeho  pôvodný – mierumilovný – význam. 

Deti 404
Pavel Loparev, Askold Kurov / Rusko / 2014 / 52 min., / ruský jazyk / české titulky
Témy filmu: ľudské práva, homofóbia, osobná identita

V roku 2013 prijalo Rusko zákon proti „propagácii homosexuality” medzi mládežou. Mladí gejovia a lesby sa tak stali „chybou systému” a ich šikanovanie získalo posvätenie z najvyšších miest. Internetová stránka Deti 404 zverejňuje odkazy mladých ľudí, ktorí sa kvôli svojej sexuálnej orientácii stávajú obeťami drsného ponižovania. Rovnako je prenasledovaná aj zakladateľka webu, novinárka Elena Klimovová. Tvorcovia filmu rozdali niekoľkým jej „deťom“ kamery, aby sami zaznamenali, ako žijú. Autentické videodenníky sa striedajú s rozhovormi a vytvárajú mrazivý obraz ruskej súčasnosti.  

#VýletyNaslepo 
Slovensko / 2016 / 13-14 min. / slovenský jazyk 
Témy videí: hate speech, ľudské práva

Matej Slažanský alias Selassie patrí k najúspešnejším slovenským youtuberom a popularitu si získal najmä medzi mladými ľuďmi. Má takmer pol milióna odberateľov na YouTube, 80-tisíc fanúšikov na Facebooku a na Instagrame ho sleduje skoro 200-tisíc ľudí. Pre mladých ľudí do 25 rokov je určite známejší ako väčšina tvárí, ktoré sa objavujú v televízii. Hovorí, že jeho názory majú vplyv na celú generáciu. Aj preto sa rozhodol, že v spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti nakrúti sériu videí pod názvom Výlety naslepo. V nich približuje osudy mladých ľudí, ktorí sa v minulosti alebo dnes ocitli v ťažkých životných podmienkach. Prostredníctvom vlastných zážitkov hovorí o svojich názoroch a nabúrava niektoré stereotypy a predsudky.
Spolu vznikli 3 videá:

• Všetci nie sú rovnakí (miesto: Rómska osada v Moldave na Bodvou)
• Utekajú pred vojnou (miesto: utečenecké tábory v Srbsku)
• Tu vyvrcholila nenávisť (miesto: koncentračný tábor v českom Terezíne)

Uvedené filmy spolu s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník.

Metodiky k filmom a videám.

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore zo Zastupiteľstva Európskej komisie na Slovensklu. 

V absolútnej biede, z 1,9 medzinárodného dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 bezmála 11 percent svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Počet ľudí v absolútnej chudobe teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

Ale vráťme sa späť k téme. V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN stavajú mierne skepticky. Spojené národy totiž definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985.

Počet extrémne chudobných tak podľa mnohých klesal len na papieri. Zároveň sa už menej spomína, že k zníženiu chudoby neprispeli ani tak veľké rozvojové snahy, ako skôr výrazný ekonomický boom v Číne. A v mnohých častiach sveta a zvlášť v častiach subsaharskej Afriky absolútny počet extrémne chudobných dokonca klesol. A to aj napriek tomu, že percentuálne poklesol – zároveň im totiž narástol aj počet obyvateľov.

V nových Cieľoch udržateľného rozvoja sa OSN zaviazala odstrániť celkovú chudobu do roku 2030. Podobný plán má aj Svetová banka, ktorá chce do toho istého roku odstrániť extrémnu chudobu vo svete. Dosiahnuť to chce napríklad investíciami do zdravia a vzdelania žien a detí, zabezpečením sociálnej siete, ktorá by obyvateľov chránila pred prírodnými katastrofami a pandémiami, zvýšením poľnohospodárskej produktivity a vybudovaním infraštruktúry, ktorá umožní prístup k energii a trhom.  

Kľúčom k odstraňovaniu extrémnej chudoby je podľa Svetovej banky aj silnejší ekonomický rast. Vidieť to na príklade Číny. Medzi rokmi 1981 a 2008 klesol počet obyvateľov žijúcich v extrémnej chudobe z 85 na 13 percent. Znamená to, že z chudoby sa vymanilo zhruba 600 miliónov ľudí.

Niektoré krajiny však nemajú šancu vymaniť sa z chudoby. Takúto teóriu zastáva profesor Oxfordskej univerzity Paul Collier, ktorý vo svojej knihe The Bottom Billion opísal štyri pasce chudoby. Jednou z pascí je geografická poloha.  Ťažšie to majú krajiny ďaleko od mora, navyše obklopené nepriateľský mi štátmi.

Okrem zlej geografickej polohy je ďalšou z pascí konflikt v krajine. Takmer tri štvrtiny z najchudobnejšej miliardy ľudí žijú v krajine, v ktorej buď prebieha vojenský konflikt, alebo sa z neho zotavuje. Ďalšou pascou je nefunkčná vláda. Väčšina najchudobnejších ľudí žije v štátoch, ktoré sú zlyhané alebo zlyhali niekedy v poslednom čase. Poslednou pascou je kliatba nerastného bohatstva. Znamená to, že krajiny s veľkým prírodným bohatstvom sa napriek nemu často nedokážu dopracovať k dobre spravovanej spoločnosti. Spoločnosti, ktoré získavajú bohatstvo “zo zeme” nie sú občanmi tlačené do demokracie, lebo ich vlády “korumpujú” ziskami z ropy či iných zdrojov. Ľudia nemôžu od vlády žiadať viac, lebo štátu sami nič nedávajú napríklad vo forme daní. Zároveň to neraz vedie ku korupčnému správaniu. Príkladom je Angola, či bohaté ropné štáty Blízkeho východu.

Na to, či sa krajine darí, má do veľkej miery vplyv aj moc a politika. Niektoré krajiny nemohli v 19. storočí dobiehať iné kvôli tomu, že boli pod ich nadvládou. Respektíve niektoré rástli a bohatli práve vďaka tomu, že mali pod nadvládou iné. Európske krajiny kolonizovali mnohé africké, ázijské či juhoamerické krajiny, záujem mali predovšetkým o ich nerastné bohatstvo. Ekonomiky týchto krajín z kolonizácie neprofitovali, mocnosti ich držali v stagnácii. A zároveň ich neraz viedli k sociálnemu rozvratu, narušili kontinuity existujúcich spoločností, zaviedli nové nerovnosti. Dôsledky, ktoré tieto procesy spôsobili, sú súčasťou DNA dnešnej podoby globalizácie.

Foto: Flickr