Mesiac: apríl 2019

Inšpirujte sa! Vzdelávací program, v ktorom sa využíva zážitková pedagogika a dobrovoľníctvo na osobný rozvoj a posilnenie mladých ľudí. Článok obsahuje link na elektronickú metodickú príručku so vzdelávacím modulom.

„Kým sme si my ako lektori mysleli, že deti niečo učíme o svete mimo ich komunity, o zodpovednosti, o tímovej práci, o ich schopnostiach a možnosti meniť svoje okolie skrz dobrovoľníctvo, oni nás učili iné lekcie. O odvahe, keď ani na chvíľku nezaváhali pri nízkych lanových prekážkach. O skromnosti, keď chceli pomôcť „niekomu skutočne chudobnému, nie u nás v komunite, ale napríklad bezdomovcom v Levoči“ (slová inštruktorky) .

Ako organizácia Človek v ohrození pôsobíme už dlhé roky v sociálne vylúčených komunitách, prevažne na východnom Slovensku. Posledný rok vďaka projektu Support and Empower Roma Youth sme mali možnosť pripraviť a otestovať nový vzdelávací program pre mladých od cca 13 rokov. Inšpiráciou bol program v Maďarsku – From Us To You.

Tento program je postavený na neformálnom vzdelávaní, využíva zážitkovú pedagogiku a dobrovoľníctvo na osobný rozvoj a posilnenie mladých. Dôležitý je partnerský prístup a prenášanie zodpovednosti priamo na mladých ľudí, účastníkov.

Vzdelávací program napĺňa viacero cieľov:

• zvyšuje u mladých sebadôveru, sebavedomie a ochotu prevziať zodpovednosť,
• vytvára nové príležitosti pre mladých ľudí zo sociálne vylúčeného prostredia, ako aj pre samotné komunity,
• vytvárať príležitosť zažiť radosť z dobrovoľníckej práce,
• rozvíja kompetencie mladých ľudí ako komunikačné zručnosti, schopnosť pracovať v tíme, plánovať a pripravovať dobrovoľnícku aktivitu,
• posilňuje a rozvíja samotné komunity.

Program u nás bol realizovaný pre skupinu štrnástich mladých vo veku 12 – 17 rokov a trval spolu 18 dní (mal tri časti po 6 dní). Počas tohto obdobia účastníci ako tím naplánovali a zrealizovali dve hlavné dobrovoľnícke aktivity:

• koncert pre ľudí vo Sveržove a pre svojich mladších kamarátov a súrodencov prichystali hry a opekačku
• vymysleli, naplánovali a distribuovali potravinovú pomoc rodinám v núdzi v obci Dlhé Stráže plus vymaľovali steny toaliet na ZŠ v Roškovciach, ktorú niektorí z nich navštevovali.

Metodická príručka Hrdinovia – Vzdelávací program pre mladých ľudí zo sociálne vylúčeného prostredia

Celý vzdelávací program bol spracovaný na šírenie do ďalších organizácii, ktoré s mladými ľuďmi pracujú, vo forme metodickej príručky. Nájdete v nej informácie o tom ako prebiehala príprava tímu inštruktorov, ako a prečo môže dobrovoľníctvo fungovať a posilňovať mladých zo sociálne vylúčených komunít a najmä čo fungovalo nám v tomto projekte a čo bolo pre nás výzva.

Príručka v elektronickej verzii je dostupná na stiahnutie TU.

Atmosféru z programu vám priblíži video, v ktorom sú zachytené vyjadrenia samotných mladých:

Video z programu Hrdinovia 2018 

Ako tento program vnímali inštruktori?

„Účastníci projektu sa pritom počas kurzu premieňali priam zo dňa na deň. Posuny v komunikácii a sebadôvere boli u mladých zreteľné už v priebehu samotného programu. To mi dodávalo pocit, že robota, ktorú robíme, je zmysluplná. Tá zmysluplnosť mi pomáhala zvládať aj vyčerpanie, keďže aktivity mi zhltli neuveriteľne veľa energie.“ (slová inštruktorky)

„Mladí sa za tie tri týždne prejavovali krásnym a vždy prekvapivým spôsobom. Osobne verím, že prínos pre nich bol aj v tom, že si zažili niečo nové a nahliadli do sveta, v ktorom sa s nimi dospelí rozprávajú ako so seberovnými.“ (slová inštruktorky)

Ak vás zaujíma viac, prečítajte si článok o ich skúsenosti: Mladí z vylúčených komunít mohli nahliadnuť do nového sveta

Vzdelávací program pre mladých bol realizovaný v rámci projektu strategického partnerstva podporeného cez Erasmus+. Tvorili ho organizácie Človek v ohrození, Outward bound Slovensko a Élményakdémia (Academy of experience). 

Na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet ako aj oddelení globálneho vzdelávania v Človeku v ohrození máme každý rok stážistku/stážistu z Univerzity Palackého v Olomouci. Naposledy neodeliteľnou súčasťou tímu bola Veronika. Aké to pre ňu bolo?

Každý rok na festivale dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svet ako aj oddelení globálneho vzdelávania v Človeku v ohrození máme stážistku/stážistu z Univerzity Palackého v Olomouci. V roku 2018 to bola Veronika, ktorá bola neodeliteľnou súčasťou tímu. Chceli sme vedieť aké to pre ňu bolo, stráviť tu tri mesiace a spulpracovať s nami.

1) Čo bolo pre teba najviac prínosné?
Nejvíce přínosná pro mě byla práce na DEAR projektu (veľký medzinárodný projekt). Mohla jsem nahlédnout do jeho rozpočtu, podílet se na přípravě mezinárodní konference pro učitele z celé Evropy, spolupracovat s učiteli ze Slovenska a podílet se na přípravě metodik zahrnující globální témata. Díky tomu jsem získala vhled do globálních témat i z jiné než české perspektivy.

2) Na čom konkrétne si pracovala? 
Pracovala jsem na evropském DEAR projektu, jehož součástí byla příprava mezinárodní konferece, které jsem se také mohla zúčastnit a spolupráce s učiteli na přípravě metodik zaměřených na SDGs. Dále jsem pomáhala s editováním webu www.globalnevzdelavanie.sk.

3) V čom bola pre teba táto stáž prínosná po osobnej stránke?
Stáž v ČvO jsem si neskutečně užívala především díky skvělému týmu, díky kterému jsem se do kanceláře vždy těšila, nenapadá mě snad jediné ráno, kdy by se mi do práce nechtělo. Všichni z organizace byli velmi přátelští a připraveni mi s čímkoliv pomoci. Zároveň jsem se zúčastnila teambuildingu, během kterého jsem blíže poznala nejen lidi z ČvO, kteří pracují v Bratislavě, ale také další kolegy z komunitních center, kteří pomáhají především ve východní části Slovenska. Přátelskou atmosféru v organizaci také dodává vzájemné si tykání se všemi kolegy.

4) Prečo by si stáž v Človeku v ohrození odporučila študentom vás na škole?
Stáž v PiN bych doporučila především kvůli skvělému týmu lidí, kteří jsou ochotni vás začlenit mezi sebe a předat vám své zkušenosti a dovednosti. Nepracovala jsem jen na administrativě nebo na aktivitách, které se “nikomu jinému nechtějí dělat”, ale na kreativních úlohách, které jsou součástí globálního vzdělávání.

Od augusta či septembra hľadáme dve posily do nášho tímu. Stáž je možné financovať cez Erasmus+ stáž a viac informácií a postup na prihlásenie na stáž nájdeš na Intlagu.

Ak ťa Veronikina skúsenosť zaujala a chcela/chcel by si si vyskúšať prácu a život v Bratislave, neváhaj sa nám ozvať. Kontaktuj Lenku Putalovú (lenka.putalova@clovekvohrozeni.sk), ktorá je absolventkou Medzinárodných rozvojových štúdií v Olomouci.

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

V rámci projektu Jeden svet na školách pribudli v databáze dokumentárnych filmov neziskovej organizácie Človek ohrození nové filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

Filmy sú určené pre žiakov od 14 rokov. Ku každému bola vytvorená metodika/y, ktorá vám uľahčí prácu s filmom a umožní citlivo otvárať témy, ktoré v ňom zaznievajú. Okrem toho podklady k filmu dopĺňa aj informačná časť. 

Zoči voči strachu
(Spojené štáty/ 2013/ 23 min/ české titulky)
Matthewa Bogera vyhodili ako trinásťročného kvôli jeho sexuálnej orientácii z domu. Nasledujúce roky žil na uliciach Hollywoodu, kde bol tiež v postrannej uličke brutálne zbitý skupinou neonacistických skinheadov. Matthew útok přežil a šťastne se zo života na ulici dostal. O 25 rokov neskôr sa náhodou zoznámil s bývalým skinheadom Timom Zaalom. Obaja muži si čoskoro uvedomili, že sa už stretli. Tim bol jedným z útočníkov, ktorí Matthewa zmlátili a odišli, považujúc ho za mŕtveho. Ich životy sa obrátili naruby a oni se vydali na cestu odpúšťania a uzmierenia. Pre oboch to znamenalo vyrovnať sa s vlastným presvedčením a strachom. Ani jedného z nich by nenapadlo, že ich stretnutie povedie k spolupráci… a priateľstvu. 
Témy filmu: extrémizmus, ľudské práva, LGBT, homofóbia

Čakanie (Dánsko/ 2016/ 58 min/české titulky)

Je chytrá, krásna, úspešná v škole, nadaná vo futbale a obľúbená medzi kamarátkami. Napriek tomu nie je štrnásťročná Rokhsar šťastná. Pred piatimi rokmi utiekla s rodičmi a niekoľkými staršími súrodencami do Dánska. V Afganistane im išlo o život, napriek tomu celej početnej rodine dodnes chýba povolenie k pobytu v Dánsku. Každodenne nad nimi totiž visí hrozba deportácie. Rokhsar sa dostáva vinou osudu do neľahkej úlohy. Ako jediná hovorí plynulo dánsky, a preto práve na nej zostáva všetka komunikácia s právnikmi a imigračným oddelením. Môže štrnásťročné dievča uniesť takéto bremeno? Priatelia, susedia aj známi ponúkajú pomoc, ale azylová politika je často neúprosná.
Témy filmu: migrácia, vzájomná pomoc, integrácia, nádej na lepší život

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.
Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

Foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Ako funguje objednávka filmov?

• vybratý film/y s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník. 
• následne vám zašleme link na získanie filmu/filmov

Metodiky k filmom na stiahnutie 

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore z Ministerstva spravodlivosti SR v rámci programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám rasizmu, xenofóbie, antisiemtizmu a ostatným prejovom intolerancie. 

„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktorá cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. K filmu je vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí prácovať s filmom rôznymi spôsobmi. 

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.

Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

 

Film si môžete objednať cez tento dotazník (následne vám zašleme link na stiahnutie)

Metodika k filmu na stiahnutie 

 

Zdroj foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Žena patrí za sporák a k deťom, muž je živiteľ rodiny. S takýmto stereotypom sa často môžeme stretnúť ešte aj dnes.

Zapojenie sa žien do zamestnania pritom v uplynulých desaťročiach prispelo k rastu globálnej ekonomiky viac než nové technológie či globálne koncerny. V rozvojových krajinách dokonca prispeli po nástupe nového milénia ženy k hospodárskemu rastu oveľa viac než enormne sa rozrastajúca Čína. Ak by sme k tomu pripočítali aj objem neplatenej práce v domácnosti, prínos by ešte oveľa vyšší.

Organizácia Spojených národov to vyjadrila aj číselne. Ak by sa ženy zapojili do pracovného procesu v rovnakej miere ako muži a zároveň by mali aj rovnaké platy ako muži, globálne by sa zvýšil ich príjem o 76 percent. To má hodnotu 17 biliónov dolárov.

Neformálne a bezplatne

Rodová nerovnosť brzdí najviac rozvojové ekonomiky. Najhoršie sú na tom krajiny západnej Afriky a Blízkeho východu. Rodová nerovnosť sa v rozvojových krajinách prejavuje najmä v školstve, práci, ale aj politickej participácii, kde sú ženy takmer úplne vylúčené z hry. Ženy v rozvojových krajinách častokrát pracujú, avšak ich zamestnanie má neformálny charakter. V južnej Ázii takto pracuje až 80 percent žien, v subsaharskej Afrike 74 percent, Latinskej Amerike a Karibiku niečo viac ako polovica. Vo vidieckych oblastiach ženy často pracujú na farmách, avšak neraz neformálne a bez toho, aby boli zaplatené.

Kľúčom k vyššej participácii žien na pracovnom trhu je vzdelanie. Za zhruba polovicu ekonomického rastu v krajinách OECD za posledných 50 rokov vďačíme tomu, že sa zvýšilo vzdelanie žien a dievčat.

Platí pritom, že čím sú ženy vzdelanejšie, tým menej detí rodia. A to aj v krajinách, kde prevládajú mnohopočetné rodiny. Ak sa žena dostane k vzdelaniu a začne pracovať, zarába peniaze, ktoré sú silným argumentom, prečo by z roboty odísť nemala. Manželské zväzky, v ktorých žena pracuje, majú väčšinou menej detí. Tým sa dostáva väčšej pozornosti, lepšej stravy a napokon aj kvalitnejšie vzdelanie. Svetlým príkladom je napríklad Bangladéš, v ktorom sa vďaka výraznému zvýšeniu zamestnanosti žien podarilo znížiť pôrodnosť na približne 2,1 dieťaťa na jednu ženu. To je demografmi považované za ideálne ak si chce krajina zachovať stabilné množstvo populácie.

Obavy z negatívneho vývoja populácie pri zvyšovaní ekonomickej aktivity žien sa pritom ukazujú ako neopodstatnené. Pre ženy v krajinách s dobrým systémom podpory rodín, s dostupnou vzdelanosťou a podmienkami pre prácu, je prirodzené hľadať strednú cestu medzi kariérou a rodinným životom. Krajiny s vysokým zapojením žien do pracovného procesu ako Švédsko a USA majú vyššiu pôrodnosť ako Japonsko a Taliansko, kde oveľa viac žien zostáva v domácnosti.

Príjmové nerovnosti

Samostatnou kapitolou je veľký rozdiel medzi mzdami mužov a žien. Napríklad na Slovensku je rozdiel v platoch medzi pohlaviami vo verejnom sektore 13,4 percenta, v súkromnom sektore až 20,9 percenta. Dôvodom je aj to, že ženy pracujú zväčša v slabšie platených odvetviach ako je školstvo či zdravotníctvo.  Avšak rozdiely v platoch nájdeme aj na rovnakých pozíciách. Žena, ktorá robí to isté ako muž, uvidí na výplatnej páske o sedem percent nižšiu mzdu, ukazujú čísla zhromaždené portálom Platy.sk.

Do hry pritom výrazne vstupuje aj materstvo. Okolo tridsiatky zväčša ženy odchádzajú na materskú dovolenku a príjmové nožnice medzi pohlaviami sa roztvárajú. Každým ďalším narodeným dieťaťom je rozdiel medzi mzdami mužov a žien vyšší. Takýto efekt rodičovstva sa prejavuje takmer vo všetkých krajinách Európskej únie, na Slovensku je však extrémne silný.

Foto: VOA News

Nová administratíva v Bielom dome sa chystá a o tretinu okresať rozpočet na rozvojovú spoluprácu aj na príspevky do OSN. Jedným z argumentov je, že pomoc neraz nie je využívaná efektívne a končí v nesprávnych rukách.

Podľa návrhu, ktorý americká vláda predložila na rokovanie do Kongresu, by mali prostriedky vynakladané na tzv. mäkké nástroje zahraničnej politiky Spojených štátov amerických klesnúť o viac než tretinu. Presunúť by sa mali do rozpočtovej kapitoly určenej na armádu. A teda na tvrdý nástroj zahraničnej politiky. Vo svojej analýze o tom informoval špecializovaný portál Devex.

Jeden z mnohých argumentov Trumpovho tímu je, že finančné zdroje aj tak nie sú vždy využívané efektívne a neraz končia napríklad na účtoch skorumpovaných úradníkov či miestnych vojenských vodcov. Podobné diskusie sa pritom často objavujú aj v Európe.

Končí pomoc v nesprávnych rukách?

“Môže to byť  otázka života a smrti,” hovorí na margo tejto otázky slovenská humanitárna pracovníčka Mária Sliacka. Ilustruje to na príklade prepravy pomoci do konfliktom postihnutej oblasti. “Predstavte si, že cestujete s kamiónom plným humanitárnej pomoci, zastavíte na check-pointe a ozbrojenci vám povedia, že máte na výber – buď im dáte kus nákladu, alebo vám zastrelia, či zbijú človeka,” vysvetľuje. Zvyšok nákladu sa však k adresátom dostane a reálne im pomôže. Pomoc podľa nej so sebou prirodzene nesie mnohé riziká, pretože nefunguje v ideálnych podmienkach.

S inými problémami sa zas stretávajú realizátori rozvojovej spolupráce či projektov obnovy po rôznych katastrofách. Teda dlhodobých projektov, ktoré neraz zahŕňajú výstavbu infraštruktúry. Pri nej sa, podobne ako u nás, objavujú podozrenia na korupciu.

Rozvojové agentúry vrátane Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu prezentujúcou Slovenskou pod značkou SlovakAid sa tomu snažia brániť paletou opatrení zahŕňajúcich predovšetkým zefektívnenie monitoringu. Podľa estónskej organizácie Mondo, ktorá sa touto témou zaoberá, sa pritom tento problém oproti minulosti darí zvrátiť.

Ako príklad z minulosti Mondo uvádza legendárnu charitatívnu kampaň z 80-tych rokov Live Aid, ktorú promovali predovšetkým speváci Bono a Bob Geldof. Vyzbierať na pomoc hladomorom sužovanej Etiópii sa vtedy podarilo až 250 miliónov dolárov. Časť z nich však vtedy skončila v rukách miestnych vojenských zoskupení a nie u ľudí, ku ktorým pôvodne smerovali.

Odborníci sa zhodujú, že kľúčové je sa z takýchto prípadov poučiť a hľadať cesty, ako týmto nedostatkom zamedziť. Pričom však nie je riešením odoprieť pomoc tým, ktorí ju skutočne potrebujú a pre ktorých je to neraz otázka prežitia.

Sliacka na záver pripomína, že pomoc je niekedy neefektívna aj v dôsledku nastavenia legislatívy. Tá totiž niekedy pomoci bráni alebo ju spomaľuje. Na jej zefektívnenie – a teda na to, aby sa pomoc dostala do správnych rúk – pritom niekedy stačí lepšie nastavenie legislatívy. Tým sa zníži administratívna záťaž pri poskytovaní finančnej, či materiálnej pomoci.

Zoznam dokumentárnych filmov z festivalu Jeden Svet s metodikami, vhodné na školské vyučovanie (45 min vyučovacie hod.) ale aj neformálne vzdelávanie v mládežníckych organizáciach. 

Z každého ročníka festivalu Jeden Svet vyberáme filmy vhodné pre školské prostredie a vytvárame k nim metodiky a informačné listy k danej téme filmu. Prehľad dokumentárnych filmov pre školy, ktoré sú k dispozícii a môžete si ich objednať v rámci projektu – Jeden svet na školách.

 

 

 

TÉMA MIGRÁCIA:

Rok bez rodičov (Els van Driel / Holandsko / 2015/ 24 min./ český dabing / vhodné pre vek od 10 rokov)
11-ročnému Tareqovi sa podarilo spolu so strýkom a bratrancom utiecť z vojnou zmietanej Sýrie. Film hovorí o jeho dlhej ceste do Holandska, kde žije už takmer rok bez rodičov a zobrazuje jeho život v novej škole. Rodičom pravidelne posiela video 

 záznamy a verí, že čoskoro dostanú azyl, aby mohli žiť opäť spolu.

 

Nora spieva pre Sýriu (Els van Driel / Holandsko / 2014 / 20 min. / český dabing / vhodné pre vek od 10 rokov)
 10-ročná Nora a jej rodina utiekla kvôli vojne z domova v Sýrii. Nora žije v utečeneckom tábore v Jordánsku a napriek smútku za domovom sa snaží byť optimistická a sníva o tom, ako si jedného dňa otvorí umeleckú školu v slobodnej Sýrii.

 

  

Čakanie (Dánsko/ 2016/ 58 min/české titulky)
Je chytrá, krásna, úspešná v škole, nadaná vo futbale a obľúbená medzi kamarátkami. Napriek tomu nie je štrnásťročná Rokhsar šťastná. Pred piatimi rokmi utiekla s rodičmi a niekoľkými staršími súrodencami do Dánska. V Afganistane im išlo o život, napriek tomu celej početnej rodine dodnes chýba povolenie k pobytu v Dánsku. Každodenne nad nimi totiž visí hrozba deportácie. Rokhsar sa dostáva vinou osudu do neľahkej úlohy. Ako jediná hovorí plynulo dánsky, a preto práve na nej zostáva všetka komunikácia s právnikmi a imigračným oddelením. Môže štrnásťročné dievča uniesť takéto bremeno? Priatelia, susedia aj známi ponúkajú pomoc, ale azylová politika je často neúprosná.
Témy filmu: migrácia, vzájomná pomoc, integrácia, nádej na lepší život
 

  Plavba (The Crossing, George Kurian, Nórsko | 2015 | 55 min./ české titulky / vhodné pre vek od 14 rokov)
  Muzikant Nabil, novinárka Angela a IT-ičkár Rami utiekli pred vojnou v Sýrii do Egypta. Situácia utečencov sa tu však zo dňa na deň zhoršuje a hrozí najhoršie – deportácia. Skupina           priateľov volí veľmi riskantné riešenie: plavbu do Európy. Autentické zábery natočené priamo na lodi umožňujú divákom cestu fyzicky prežiť spolu s nimi. Ako z toho vyviaznu? A čo ich v   Európe čaká? Dokážu byť znovu šťastní? Po niekoľkých mesiacoch na novom kontinente zisťujú, že z lode, ktorá sa môže kedykoľvek potopiť, bohužiaľ ešte nevystúpili. 

 Aj my sme tu doma (Marcel Pázman a IOM / SR / 2013 / 22 min. / v slovenčine / vhodné pre vek od 12 rokov)
 Slovenský dokument o živote cudzincov na Slovensku zobrazujúci osobné príbehy palestínskeho lekára, kvetinárky z Ukrajiny a podnikateľa z Vietnamu a o tom ako ich vidia Slováci.

 

 

Metodiky sú dostupné v knižnici  na stránke globálne vzdelávanie
Filmy si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník 

 

 TÉMY: EXTRÉMIZMUS, NEZNÁŠANLIVOSŤ

  Zoči voči strachu (Spojené štáty/ 2013/ 23 min/ slovenské titulky)
  Matthewa Bogera vyhodili ako trinásťročného kvôli jeho sexuálnej orientácii z domu. Nasledujúce roky žil na uliciach Hollywoodu, kde bol tiež v postrannej uličke brutálne zbitý skupinou neonacistických skinheadov. Matthew útok       přežil   a šťastne se zo života na ulici dostal. O 25 rokov neskôr sa náhodou zoznámil s bývalým skinheadom Timom Zaalom. Obaja muži si čoskoro uvedomili, že sa už stretli. Tim bol jedným z útočníkov, ktorí Matthewa zmlátili a odišli,   považujúc ho za mŕtveho. Ich životy sa obrátili naruby a oni se vydali na cestu odpúšťania a uzmierenia. Pre oboch to znamenalo vyrovnať sa s vlastným presvedčením a strachom. Ani jedného z nich by nenapadlo, že ich stretnutie     povedie k spolupráci… a priateľstvu.
 Témy filmu: extrémizmus, ľudské práva, LGBT, homofóbia

 

Narodil som sa na Luníku IX (Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.
Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí.

 Mladý, hrdý nácko (Velká Británie/ 2002/49 min./české titulky) 
 Reportér David Modell strávil niekoľko mesiacov po boku vplyvného člena extrémistickej Britskej národnej strany Marka Coletta. Tento univerzitný študent sa netají svojimi sympatiami k   nacistickému Nemecku aj k jeho vodcovi a svoje prejavy prešpikuje nenávistnými rasistickými poznámkami. Dokument vykresľuje portrét mladého muža, ktorý dokazuje, že nebezpečné   idey nestrácajú svoju pôsobivosť ani po tom, čo sa stali príčinou a základom rozsiahlych genocíd. Hoci film vznikol v roku 2002, jeho téma je u nás aj v zahraničí čoraz aktuálnejšia.
 Témy filmu: ľudské práva, rasizmus, xenofóbia, nebezpečenstvo pravicového extrémizmu

 Deti 404 (Rusko / 2014 / 52 min., / ruský jazyk / české titulky)
 V roku 2013 prijalo Rusko zákon proti „propagácii homosexuality” medzi mládežou. Mladí gejovia a lesby sa tak stali „chybou systému” a ich šikanovanie získalo posvätenie z najvyšších   miest. Internetová stránka Deti 404 zverejňuje odkazy mladých ľudí, ktorí sa kvôli svojej sexuálnej orientácii stávajú obeťami drsného ponižovania. Rovnako je prenasledovaná aj  zakladateľka webu, novinárka Elena Klimovová. Tvorcovia filmu rozdali niekoľkým jej „deťom“ kamery, aby sami zaznamenali, ako žijú. Autentické videodenníky sa striedajú s rozhovormi a vytvárajú mrazivý obraz ruskej súčasnosti.
Témy filmu: ľudské práva, homofóbia, osobná identita 

 

#VýletyNaslepo (Slovensko / 2016 / 13-14 min. / slovenský jazyk) 
Matej Slažanský alias Selassie patrí k najúspešnejším slovenským youtuberom a popularitu si získal najmä medzi mladými ľuďmi. Má takmer pol milióna odberateľov na YouTube, 80-tisíc fanúšikov na Facebooku a na Instagrame ho sleduje skoro 200-tisíc ľudí. Pre mladých ľudí do 25 rokov je určite známejší ako väčšina tvárí, ktoré sa objavujú v televízii. Hovorí, že jeho názory majú vplyv na celú generáciu. Aj preto sa rozhodol, že v spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti nakrúti sériu videí pod názvom Výlety naslepo. V nich približuje osudy mladých ľudí, ktorí sa v minulosti alebo dnes ocitli v ťažkých životných podmienkach. Prostredníctvom vlastných zážitkov hovorí o svojich názoroch a nabúrava niektoré stereotypy a predsudky.
Témy videí: hate speech, ľudské práva

Spolu vznikli 3 videá:

• Všetci nie sú rovnakí (miesto: Rómska osada v Moldave na Bodvou)
• Utekajú pred vojnou (miesto: utečenecké tábory v Srbsku)
• Tu vyvrcholila nenávisť (miesto: koncentračný tábor v českom Terezíne)

Náhľad do metodík a info listov nájdete tu 

Film/y s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník. 

 

Coca-Cola a McDonald. Dve značky, ktoré pozná každý. Stretnete sa s ním kdekoľvek vo svete. Považujeme ich za akési symboly globalizácie – za symboly súčasnej prepojenosti sveta.

Za priekopníčku v globalizácii môžeme považovať prvú menovanú značku – Coca-Colu. Práve v súvislosti s Coca-Colou sa rozšíril pojem Coca-kolonizácia. Stojí za ním myšlienka, že spolu s Coca-Colou ľudia nepijú len sladký nápoj, ale konzumujú americkú kultúru. Postupom času sa však aj samotná americká kultúra globalizuje. Napríklad Hollywood netočí filmy určené pre americký, ale pre globálny trh. Musia sa páčiť divákom od Los Angeles po Kalkatu.

 

 

Foto: eboy.com

Hovorí sa aj o mcdonaldizácii spoločnosti. Nejde však o rozšírenie fastfoodových pobočiek do celého sveta, ale o preberanie prvkov rýchloobslužných reštaurácií do iných oblastí spoločnosti. Svet sa jednoducho zrýchľuje. Tovary, služby aj informácie sa šíria naprieč planétou veľkou rýchlosťou.

Známy teoretik médií Marshall McLuhan prišiel už v 60. rokoch minulého storočia s pojmom globálna dedina, ktorý vypovedá o tom, ako sa Zem zmenšuje, a to vďaka elektronickým médiám, ktoré šíria informácie obrovskou rýchlosťou. Písal o tom v čase, keď svet nepoznal internet. Dnes ho poznáme a výsledkom je, že kým pred 200 rokmi putoval list z Európy do Ameriky zhruba 40 dní, dnes sa šírenie informácií počíta maximálne v sekundách.

Celé si to môžeme poľahky spojiť s rozvojom prepravy. Železnice naprieč kontinentmi, cesty a ďalšie pozemné komunikácie, lodná doprava a letectvo umožnili rýchlu prepravu ľudí a tovarov na dlhé vzdialenosti. Vďaka technickému pokrok vo všetkých štyroch oblastiach, ale najmä vďaka vynájdeniu lietadla, sa cestovanie enormne zrýchlilo. Za 200 rokov sa maximálna rýchlosť presunu zvýšila z 18 kilometrov za hodinu na viac ako 1000 kilometrov za hodinu.

S tým všetkým súvisí aj nasledujúca schéma, ktorá vám objasní súčasnú ilúziu globálnej ekonomiky, s ktorou je úzko spätá práve aj Coca-Cola či McDonald´s – ilúziu rozmanitosti. O čo ide? Na prvý pohľad to vyzerá tak, že pulty supermarketov sa prehýbajú tisíckami produktov od všemožných značiek. Mnohé z nich však patria rovnakej spoločnosti. Takýto “globálni hráči” veľmi silne ovplyvňujú svetovú ekonomiku. Cez vysoké zisky a vysoké investície vyvíjajú tlak na vlády a chcú od nich, aby zmenili legislatívne pravidlá v ich prospech.

 

Foto: Businessinsider.com (pre zväčšenie treba kliknúť)

Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.

To, že si svet nie je rovný, nie je žiadnou novinkou. Mnohé štúdie a štatistiky z posledných rokov ukazujú, ako sa príjmové nožnice vo svete roztvárajú, bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú. Krajiny kvôli tomu rastú a rozvíjajú sa pomalšie ako by mohli. Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.

Index ľudského rozvoja

Potrebujeme rozlišovať medzi rozvojom a rastom. Rast zväčša meriame hrubým domácim produktom. Ten ukazuje koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje. Rozvoj meriame napríklad indexom ľudského rozvoja. Ten neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.

Idex ľudského rozvoja teda berie do úvahy nielen našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016 , ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete.

Nerovnosti a Giniho koeficient

Rovnosť alebo nerovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Meranie absolútnej a relatívnej chudoby

Podľa Svetovej banky je absolútne chudobný ten človek, ktorý si musí vystačiť s menej než  1,9 medzinárodným dolárom na deň. V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

A teraz späť k téme. Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

Relatívna chudoba sa meria v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu. Nejde o situáciu, v ktorej ľudia musia bojovať o samotné prežitie, je skôr o tom, že si nemôžu dovoliť dôstojne fungovať v spoločnosti, v ktorej žijú. Nemôžu si dovoliť zaplatiť deťom lepšie oblečenie, musia sa stravovať čo najlacnejšie a teda nezdravšie a v neposlednom rade si napríklad nemôžu dovoliť ani len raz za čas kúpiť knihu či vyjsť s priateľmi na kávu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Foto: waronwant.com

Nezisková organizácia Oxfam zverejnila v januári 2017 správu o roztváraní sa príjmových nožníc vo svete. Vyplýva z nej, že osem ľudí na svete vlastní toľko majetku, ako polovica najchudobnejšej svetovej populácie, teda ako 3,6 miliardy najchudobnejších ľudí. Ich správa z roku 2016 pritom hovorila o tom, že polovicu svetového majetku vlastní 62 jednotlivcov.

Ak sa bude bohatstvo vo svete hromadiť podobným tempom ako dnes, svet spozná prvého bilionára už o 25 rokov. Pre lepšiu predstavu: ak by človek míňal milión dolárov denne, potreboval by 2783 rokov na to, aby minul biliardu dolárov, prepočítal Oxfam.

Podľa Oxfamu vidieť, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú zhruba posledné tri dekády. Organizácia upozorňuje, že len medzi rokmi 2010 a 2015 sa majetok chudobnejšej polovice ľudstva znížil až o 38 percent.  Vo svete je dnes takmer 2,5-tisíca miliardárov. (Zo Slovenska pochádza jeden.)

Narastajúce príjmové nerovnosti sú pritom hrozbou aj pre svetovú ekonomiku, upozorňuje Svetové ekonomické fórum. Môže totiž viesť napríklad k polarizácii spoločnosti a následným nepokojom v krajine. Priveľké nerovnosti navyše spomaľujú ekonomický rast.

Platí pritom, že na rovnosti záleží. Poukazujú na to štúdie, podľa ktorých sú ľudia v rovnostárskejších spoločnostiach zdravší, dosahujú vyššie vzdelanie, v krajine je menej kriminality.

Niektoré štúdie poukazujú na to, že nerovnosť v krajinách súvisí so stabilitou politického systému. Čím je politický režim stabilnejší, tým by mali byť nerovnosti nižšie. Tvrdí to napríklad organizácia OECD. Existujú však aj výnimky. Napríklad  Spojené štáty americké. Sú bohaté, politicky stabilné, no príjmovú nerovnosť majú vysokú.

Rovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Foto: pngimg.com

Globalizácia nás, či sa nám to páči alebo nie, v čoraz vyššej miere uvádza do bezprostredného vzťahu s ľuďmi v iných častiach planéty. To, čo bolo kedysi ďaleko, sa nás odrazu priamo dotýka. Už preto nestačí deliť svet na “domáce” a “zahraničie”, ale treba ho vnímať a prezentovať ako poprepájaný komplex rôznorodých, a nie vždy férových vzťahov a väzieb, ktorých sme priamou a viac či menej aktívnou súčasťou. A toto nové vnímanie by mali reflektovať aj mediálne výstupy novinárov, no zároveň aj publikum by sa malo napríklad prostredníctvom mediálnej výchovy naučiť tieto výstupy novinárov analyzovať.

Aj mediálna výchova by totiž mala reflektovať skutočnosť, že svet médií sa dnes rapídne mení, čo si mnohí ľudia, ktorí sa vo svete médií nepohybujú, veľmi neuvedomujú. V médiách dnes totiž nastáva paradoxná situácia. Informácie zo sveta sa nás na jednej strane čoraz viac priamo dotýkajú, no na druhej stran sú redakčné možnosti vycestovať “na miesto činu” oproti minulosti čoraz menšie a menšie. Zahraničné oddelenia sa zmenšujú, zahraniční korešpondenti sa sťahujú domov, správy zo zahraničia sa komponujú od stola usadeného napríklad kdesi v strede Európy.

Aké dopady to má na mediálnu realitu? Absencia osobnej skúsenosti prirodzene vedie k nadužívaniu “európskych okuliarov”, našej šablóny reality postavenej na u nás ustálenej predstave o svete, nezávisle od skutočnosti postavenej na znalosti či skúsenosti novinára. Nehovoriac o publiku, zvlášť ak nie je vybavené kompetenciami umožňujúcimi analyticky nahliadať na informácie, ktoré sa k nemu dostanú. Dôsledkom tej absencie osobnej skúsenosti totiž môže novinár ľahko priniesť svojmu publiku pokrivený obraz reality sveta kdesi inde, obraz, ktorý už v zárodku bráni iným možným vysvetleniam tej-ktorej skutočnosti či javu. A to sa následne môže – a veľmi často aj prenesie – na diváka a formovanie jeho či jej predstavy o svete.

V očiach a mysliach publika teda médiá nie vždy vytvárajú komplexný obraz reality, len jej zjednodušenú a neraz výrazne pokrivenú verziu. To má svoje dôsledky aj v praktickom živote a o.i. sa odráža v našich vzťahoch s krajinami globálneho Juhu. No zároveň môžeme tento prístup preniesť napríklad aj na informovanie o rôznych sociálnych skupinách aj v rámci Slovenska samotného. Na informovanie o znevýhodnených komunitách perom neznevýhodnených, o sociálne deprivovaných perom sociálne nedeprivovaných, o ľuďoch trpiacich chudobou perom ľudí žijúcich v dostatku – prejavujúci sa neschopnosťou reflektovať na perspektívu ľudí v iných mocenských pozíciách.

Na ten istý jav, na tú istú skutočnosť, sa teda dá nazerať z rôznych perspektív a pozícií, pričom to, čo je považované za normálne a pravdivé, určuje ten, kto je držiteľom moci. A aj novinár disponuje mocou, je strážcom obsahu a svojimi výstupmi ovplyvňuje diskurz, štruktúru debaty, “pravidlá pravdy”, ktoré určujú, čo je “normálne” a čo nie (no zároveň je tým diskurzom aj sám ovplyvňovaný). Novinári tak môžu do svojich výstupov vkladať predstavy o realite vnímané len z jednej perspektívy. Obvykle z pohľadu dominantného diskurzu, viac či menej otvorene potláčajúc alternatívne prístupy, riešenia a vysvetlenia. A tým pomedzi riadky formujú vnímanie reality u svojho publika so všetkými negatívnymi dopadmi takéhoto jednostranného vplyvu.

Zároveň je však nutné na záver podotknúť, že postupy rôznych tzv. alternatívnych médií, ignorujúcich čo i len najzákladnejšie novinárske štandardy, ľubovoľne si zamieňajúcich spravodajstvo s publicistikou a využívajúcich “alternatívne” fakty na potvrdenie svojich postojov a názorov bez potreby verifikácie, za novinárčinu zohľadňujúcu iné perspektívy považovať nemôžeme. Z jednodnoduchého dôvodu – nie je to novinárčina. Zohľadňovať iné perspektívy neznamená používať alternatívne fakty, ale snahu pozerať sa na svet očami dotknutých. A to tak v prípade novinárov, ako aj prijímateľov obsahu – teda nás, ako divákov.

Titulná fotografia: Wikimedia Commons

Aj mnohí obyvatelia Slovenska žijú v situácii, kedy by potrebovali pomôcť. Ľudia bez domova, znevýhodnené komunity, slobodné matky s deťmi, ale napríklad aj časť dôchodcov, sa môžu oprávnene pýtať, či máme posielať časť rozpočtu krajiny do rozvojových krajín, namiesto toho, aby sme pomáhali im.

Aj mnohí obyvatelia Slovenska žijú v situácii, kedy by potrebovali pomôcť. Ľudia bez domova, znevýhodnené komunity, slobodné matky s deťmi, ale napríklad aj časť dôchodcov, sa môžu oprávnene pýtať, či máme posielať časť rozpočtu krajiny do rozvojových krajín, namiesto toho, aby sme pomáhali im.

Väčšina našincov by tak súhlasila s tvrdením, že by sme sa mali zamerať v prvom rade na svojich občanov. No faktom je, že presne to robíme. Až 99,9 percenta nášho hrubého domáceho produktu totiž putuje na Slovensko. Na naše zdravotníctvo, školstvo, sociálne zabezpečenie či obranu.

“Otázkou teda je, či by tých niekoľko desatín, alebo hoci aj celé percento, pomohlo vyriešiť tunajšie problémy,” hovorí Dagmar Mekiňová z Platformy mimovládnych rozvojových organizácií. “Skôr nie,” myslí si.

Prečo? Cath Taylor v blogu na stránke z austrálskej organizácie Uniting World vysvetľuje na príklade Austrálie, no to isté platí aj pre Slovensko, že napríklad prípady medzigeneračnej chudoby či bezdomovectva doma sú veľmi komplexné problémy, ktoré nedokážeme vyriešiť len peniazmi. A ak sme to nedokázali s použitím 99 percent, nie je pravdepodobné, že by sa nám to podarilo len vďaka využitiu celého rozpočtu. A podobne tak to platí aj na problémy zdravotníctva, či školstva.

Zároveň platí, že za dané peniaze – hoci aj za to jedno percento – sa dá v mnohých krajinách urobiť nepomerne viac. Problémy, ktoré nám zostali u nás v rozvinutej krajine – povedzme v zdravotníctve – sú tie, ktorých riešenie je pomerne drahé.

Ilustruje to naša legislatíva, ktorá považuje maximálnu sumu 26,5-tisíca eur (35-násobok priemerne mzdy) vynaloženú na pridanie jedného roka života jedného človeka na Slovensku, za nákladovo efektívnu. Pridať rok života u nás je tak nepomerne drahšie ako v krajinách s nižším štandardom. Práve vďaka tomu môžu naše pomerne malé príspevky urobiť relatívne väčšiu zmenu.

Jeffrey Sachs, odborník na udržateľný rozvoj z Kolumbijskej univerzity v New Yorku a niekdajší poradca bývalého generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna napríklad ukázal na príklade sietí proti malárii, že ľudský život dokáže pred maláriu zachrániť investícia 200 dolárov. Počítal pritom so skutočnosťou, že nie každá sieť skutočne pomôže – ani bez nej by predsa maláriu nedostalo každé dieťa, či to, že sa sieť časom opotrebuje.

A ak k tomu hoci aj pripočítame ďalšie desiatky či stovky dolárov na distribúciu, administratívu či zaúčanie, stále ide o neporovnateľne nižšie sumy, ktoré sú potrebné na záchranu života. A podobný vzorec sa dá podľa štúdie používať aj pri iných odvetviach rozvojovej spolupráce. Napríklad školstve či ochrane životného prostredia.

V neposlednom rade pritom platí, že zdroje, ktoré potláčajú chudobu, klimatickú zmenu, zlepšujú vzdelanosť a prispievajú k riešeniu ďalších rozvojových problémov v zahraničí, prispievajú aj k stabilite v oblasti. “Vďaka tomu nie sú tamojší obyvatelia nútení uvažovať o rôznych exit stratégiách,” uzatvára Mekiňová.

Fotografia: SlovakAid

Negatívna externalita je pojem z ekonómie. Zjednodušene povedané ide o výdavok, ktorý nenesie ten, kto ho urobil, ale ktosi iný. Medzinárodný menový fond napríklad vypočítal, že priemysel s fosílnymi palivami produkuje každú minútu skryté náklady vo výške desať miliónov dolárov.

Ide napríklad o výdavky na zdravotníctvo spôsobené zhoršeným zdravím kvôli exhalátom, či nižšia miera dožitia a ďalšie. Náklady spojené s používaním fosílnych palív sa tak prenášajú na plecia niekoho (daňovníkov, štátu, jednotlivcov, ktorí ochorejú a pod.) či niečoho (životného prostredia). Napríklad aj nižší počet návštevníkov turistického rezortu spôsobený smogom je kvantifikovateľný, o zmene klímy a jej dopadoch na celý svet ani nehovoriac. Tieto výdajky sa však bežne nezohľadňujú, zaplatí ich ktosi iný, obvykle daňoví poplatníci. Ide tak vlastne o skryté štátne dotácie.

Dobrým príkladom je spaľovanie fosílnych palív a zvlášť čierneho či hnedého uhlia. Podľa reportu NexGen Climate America a PSE Healthy Energy napríklad zomrelo len v americkom štáte Ohio predčasne 2130 ľudí kvôli znečisteniu, ktoré spôsobili elektrárne spaľujúce v ňom uhlie. Navyše však negatívne externality činnosti týchto elektrární stáli asi 18 miliárd dolárov na zdravotných poplatkoch. A to iba v roku 2015 a iba v jednom americkom štáte. Správa ďalej odhalila, že až 88 percent elektrárni sa nachádza v blízkosti chudobnejších štvrtí, v ktorých žijú menšiny či rodiny s nižšími príjmami.

Organizácie HEAL, Climate Action Network Europe, WWF European Policy Office a Sandbag sa pozreli aj na Európu. Vydali preto správu s názvom Europe´s Dark Cloud, v ktorej po prvýkrát analyzovali ako látky uvoľnené pri spaľovaní prekračujú hranice a majú dopad na zdravie všetkých Európanov. V roku 2013 podľa správy zomrelo predčasne asi 22900 ľudí a boli zaznamenané desiatky tisícok prípadov ochorení zavinených znečistením z elektrární. Od srdcových chorôb až po bronchitídu. A zdravotné náklady boli vyčíslené na 62,3 miliardy eur.

Tieto škody sa rozhodol vyčísliť Medzinárodný menový fond, ktorý sa nedá považovať za nekritického podporovateľa zelenej energie. Podľa správy fondu z roku 2015 sa skryté škody z využívania fosílnych palív, teda negatívne externality, ktoré znečisťovatelia prenášajú na plecia vlád, šplhajú na neuveriteľných desať miliónov dolárov za minútu. Ročne teda ide o 5,3 bilióna dolárov skrytých dotácií. Samotní autori správy číslu najskôr neverili, ale opakované výpočty výsledok potvrdili.

Ekonómovia však majú odpoveď na to, ako sa s negatívnymi externalitami vysporiadať. Štát môže napríklad siahnuť po dotáciách na zelenú energiu, alebo zaviesť uhlíkovú daň. Tú nedávno zaviedli Briti. A opatrenie zafungovalo, píše Financial Times. Ešte pred dvoma rokmi tvorilo uhlie až 23 percent energetického mixu krajiny, dnes je to len deväť percent. Pre porovnanie, na Slovensku vypĺňa uhlie viac než 21 percent našich energetických potrieb a vláda napriek medzinárodným záväzkom priamo dotuje jeho ťažbu a podporuje jeho používanie v elektrárňach.

Ďalším príkladom sú emisné povolenky. Obchod s emisnými povolenkami funguje v Európskej únii od roku 2005. Brusel rozdelil medzi členské krajiny emisné kvóty – štátom teda určil maximálne množstvo priemyselných škodlivín, ktoré môžu vypúšťať do ovzdušia. Keď tento limit prekročia, musia si nakúpiť emisné povolenky. Krajiny, ktoré znečisťujú ovzdušie menej, tak môžu emisné povolenky predávať a zarobiť na nich. Krajiny, ktoré znečisťujú viac, si aj viac priplatia. Problémom európskeho modelu dnes je, že sú povolenky príliš lacné, keďže o ich kúpu je nízky záujem.

Okrem negatívnych externalít poznáme aj pozitívne externality, z ktorých profituje viac spoločnosť než súkromník. Podľa Medzinárodného menového fondu je typickým príkladom výskum a vývoj. Z pozitívneho efektu výskumu a vývoja totiž častokrát profituje nielen firma, ktorá výskum dotuje, ale aj celá spoločnosť. Pri pozitívnych externalitách sú pritom sociálne benefity vyššie než výhody, ktoré získa súkromná firma.

Foto: Drake Bodin / CC

V apríli 2017 dosiahla planéta ďalšiu okrúhlu métu: Zem prekročila 7,5 miliardy ľudí. Celý fenomén zvaný populačná explózia je pritom otázkou len desiatok rokov. Ľudstvu trvalo 200-tisíc rokov, kým dosiahlo miliardovú populáciu. A za necelých 200 rokov to dotiahlo na sedem miliárd.

Spúšťačom rýchleho rastu populácie bola priemyselná revolúcia. Veľká Británia, kde sa to celé začalo, dokázala za takmer sto rokov zdvojnásobiť svoju doposiaľ stabilnú populáciu, informuje Americké múzeum prírodnej histórie.

Významným faktorom k vysokému rastu populácia bola zelená revolúcia. V roku 1940 sa podľa portálu Thoughco podarilo Mexičanom vyprodukovať viac pšenice, ako potrebovali. Zásluha patrila Normanovi Borlaugovi, ktorý vyvinul vysokoúrodné sadenice pšenice, navyše odolné voči chorobám. Mexiko sa stalo nielen výrazným exportérom obilia, ale aj vďaka tomuto “know-how” odštartovalo zelenú revolúciu.

Okrem nového typu zŕn sa začali využívať poľnohospodárske stroje. Kanada, Spojené štáty a Mexiko sa stali významnými obilnicami sveta a Čína alebo India, ktoré sa dovtedy pre svoju obrovskú populáciu báli hladomoru, ho od polovice dvadsiateho storočia nezažili.

Chudoba a rast populácie

Posledné roky sme svedkami spomaľovania rastu populácie. OSN predpokladá, že v roku 2030 dosiahne svetová populácia 8,5 miliardy ľudí, v roku 2050 už 9,7 miliardy a na rok 2100 predpovedá, že nás bude na Zemi žiť 11,2 miliardy.

Aj keď ľudí na planéte pribúda pomalším tempom, stále platí, že populácia rastie rýchlo v tých najchudobnejších krajinách. Väčšinu krajín s najrýchlejším tempom prírastku obyvateľov nájdeme v najchudobnejších častiach Afriky.  

So zvyšujúcim sa blahobytom a vzdelaním však  klesá aj populačný nárast. V Guatemale sa napríklad od roku 1992 znížila extrémna chudoba o 40 percent. Za ten istý čas sa znížil aj počet detí v rodine, a to až o polovicu. V Kambodži či Namíbii stačil pokles chudoby o 20 percent, aby počet detí v rodine klesol tiež o polovicu.

Postavenie žien

Chudoba a populačný rast tvoria začarovaný kruh, z ktorého sa dostáva len ťažko. Jedným z dôvodov je aj zlé postavenie žien. Platí totiž, že ak sa ženy nedostanú k vzdelaniu a nezapoja sa do pracovného procesu, rodia viac detí. Platí totiž, že ak ženy vstúpia na pracovný trh a začnú domov nosiť peniaze, tak ich manželia sami pochopia, že je pre rodinu výhodnejšie, ak pracujú. Vo výsledku sa tak rodí nielen menej detí, ale zároveň do rodiny prichádza aj viac peňazí. Z tých viac peňazí potom môžu rodičia tým menej deťom zaistiť lepšie školy či zdravotnú starostlivosť..

Ďalšou dôležitou príčinou vysokého populačného rastu v chudobných krajinách je aj chýbajúce dôchodkové zabezpečenie zo strany štátu. Ak štát neposkytuje svojim občanom dôchodky, často si to rodiny nahrádzajú väčším počtom detí. A to predovšetkým chlapcov. Práve tí sú v mnohých krajinách vnímané rodičmi ako dôchodkové zabezpečenie. V prírode však platí, že sa rodí zhruba rovnako veľa chlapcov ako dievčat. Preto je podľa Ivaniča počet detí potrebných k sociálnemu zaisteniu do staroby dvojnásobný. Každé narodené dievča je pritom potenciálnou budúcou matkou, čo prispieva k populačnej špirále.

Populačný nárast spôsobuje aj zlá zdravotná starostlivosť, vysoká úmrtnosť novorodencov. Ak by sa zlepšila zdravotná starostlivosť, ženy by mali menej detí, pretože by neumierali tak často. Rovnako dôležitý je aj prístup k antikoncepcií. Až 200 miliónov žien v súčasnej dobe nechce mať ďalšie deti, no nemajú na výber.

Titulná fotografia: Missio Global

Globálny produkčný reťazec je v skratke cesta výrobku od ťažby nerastných surovín, cez ich spracovanie, výrobu samotného produktu, cez jeho predaj až po chvíľu, kedy sa ho zbavíme a stáva sa odpadom. Globálny produkčný reťazec môže byť neraz komplikovaným klbkom rôznych vzťahov medzi viacerými firmami, ich dodávateľmi a dodávateľmi ich dodávateľov. Na výrobe jedného výrobku sa môžu podieľať desiatky firiem.

Gobálny produkčný reťazec prekračuje hranice štátov a ich jurisdikcií. Ten môže mať pri tovaroch bez pridanej hodnoty podobu priamky, v ktorej prvotná surovina putuje z krajiny, odkiaľ pochádza, priamo do krajiny, ktorá ju spracuje a predá. Ukážeme si to na príklade kávy.

Kávu treba najskôr na kávových plantážach (napríklad v Brazílii) pozbierať. Tam sa aj vysuší a vyexpeduje loďou napríklad smerom do Európy, hoci aj do továrne a pražiarne v Poprade. Až u nás sa potom bobule spracujú – opražia, zomelú, zabalia – čím získajú na pridanej hodnote. Potom sa už káva dopraví do obchodu, odkiaľ sa dostane ku konečnému spotrebiteľovi. Aj na tejto relatívne jednoduchej ceste od kávovej čerešne (zrnká sú vlastne jej kôstky) po šálku kávy môže káva prejsť desiatkami rúk, viacerými firmami aj krajinami.

A teraz si predstavte, aký zložitý môže byť globálny produkčný reťazec pri výrobe elektroniky či automobilov. Môže mať komplikovanú podobu rôznych vzťahov medzi desiatkami firiem. Častokrát nadnárodných korporácií, ktoré majú veľkú ekonomickú silu.

Cestou globálneho produkčného reťazca sa preto vyberieme ešte raz. Tentokrát si  ukážeme, že v jednotlivých fázach tohto reťazca sa aj vďaka sile obrích korporácií objavujú napríklad neférové pracovné podmienky, či znečisťovanie životného prostredia. Ukážeme si to na príklade mobilu. Jedna zo základných surovín potrebných na výrobu telefónu sa ťaží v Afrike, odkiaľ putuje do Ázie, kde sa vyrobí samotný telefón, ktorý sa potom predáva na trhoch v Európe a Spojených štátoch. V celom reťazci chýba znázornenie toho, kde končí použitý a už nechcený mobilný telefón. Jeho pohrebisko je veľmi často opäť v Afrike alebo v Ázii, na obrovských skládkach elektronického odpadu.

1. Ťažba kobaltu

Príbeh jednej časti mobilu sa zväčša začína v Demokratickej republike Kongo, kde sa ťaží viac ako polovica svetovej produkcie kobaltu – kovu, ktorý je súčasťou výroby smartfónov či počítačov. Veľká časť kobaltu pritom pochádza z provincie Katanga, kde podľa Amnesty International pracuje odhadom 110- až 150-tisíc baníkov. Medzi nimi ženy, ale aj deti vo veku okolo sedem rokov. Drvivá väčšina baníkov pracuje v bani bez ochranných pomôcok, ako sú rukavice či rúška. Vdychovanie čiastočiek kobaltu môže zapríčiniť respiračné problémy alebo pľúcne choroby ako napríklad astmu. Pracuje sa v hlbokých a dlhých tuneloch, v ktorých hrozia časté závaly. Medzi septembrom 2014 až decembrom 2015 zomrelo v provincii Katanga viac ako 80 baníkov, cituje report Amnesty Internetional miestne Radio Okapi. V skutočnosti však môžu byť čísla vyššie, keďže veľa nehôd sa nezaznemanáva a telá zostávajú pochované pod zemou.

2. Výroba telefónov

Mnohé zo zberní kobaltu vlastnia čínske firmy, ktoré si surovinu prevážajú do Číny. A práve v Číne sa vyrobí každý druhý telefón na svete. O nedôstojných pracovných podmienkach pri výrobe elektroniky v Číne informuje napríklad dokumentárny film z roku 2014 “Who Pays the Price? The Human Cost of Cheap Electronics” od režisérky Heather White, ktorá pôsobila na Harvardskej univerzite a zaoberá sa transparentnosťou v globálnom produkčnom reťazci.

Dokument opisuje pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s chemikáliami, ako je benzén, ktorý sa len donedávna používal pri produkcii niektorých mobilných telefónov. Niekoľkým z interviewovaných pracovníkov diagnostifikovali leukémiu. Iní došli k úrazu kvôli kazovým strojom. Mnohí z nich sa vrátili späť do rodných dedín, kde ako nevyliečiteľne chorí bez zdravotného poistenia bojujú o prežitie. Okrem práce s nebezpečnými chemikáliami je v Číne, ale aj mnohých iných ázijských krajinách, stále problém s extrémne vysokými nadčasmi, či so zákazom zakladať odbory, ale aj s ničením životného prostredia pri produkcii. 

3. Predaj telefónov v Európe a USA

Dostávame sa k samotným spotrebiteľom. V posledných rokoch sa každoročne predá okolo 1,8 miliardy mobilných telefónov. Mobily dnes meníme približne každé dva roky. A napríklad v Spojených štátoch ešte častejšie. Významná časť z nás telefón nemení preto, lebo aparát “odišiel”, ale preto, že prišiel nový model s o čosi lepším softvérom.

Výrobcovia, a v tejto fáze spotrebiteľského reťazca aj telefónni operátori, nás v tom len podporujú. Článok v časopise Scientific American z roku 2013 spomína vyhlásenia AT&T a T-mobilu, telefónnych operátorov, ktorí verejne oznámili svoj plán presvedčiť amerických spotrebiteľov, že majú svoje telefóny meniť každý rok. Prieskum Gallupovho inštitútu z roku 2015 ukázal, že sa im to zatiaľ nepodarilo.

Platí totiž, že napriek rapídnemu rastu počtu telefónov, stále viac než polovica ľudstva mobil nevlastní. Mobilný telefón a obzvlášť smartfón pritom môže v rozvojových krajinách – krajinách globálneho Juhu – pomôcť napríklad pri zlepšovaní zdravotnej starostlivosti či pri vzdelávaní.

4. Pohrebisko mobilov

Kúpou nového smartfónu sa cesta mobilu nekončí. Jeho koniec je na elektronickej skládke, zväčša v Afrike alebo Ázii. Veľakrát sa tam pritom vyváža ilegálne. Západoeurópania svoj e-odpad vyvážajú najčastejšie do západnej Afriky, Indie a Pakistanu, miestami do východnej Európy. Do Číny zas vyvážajú elektronický odpad najmä Američania, Kanaďania a Japonci. Hovoríme pritom o miliónoch ton odpadu.

Tých najzodpovednejších niekoľko málo percent z nás pošle svoj telefón do zberne odpadu. Tam ho zrecyklujú, okrem iného z neho dostanú aj kobalt, ale aj striebro či ďalšie prvky, ktoré sa dajú opätovne použiť. Ďalšia časť našich mobilov končí v šuplíkoch, odkiaľ ich však po čase aj tak vyhodíme. Či už do zberného dvora alebo na skládku. Podľa českého portálu ADSL zameraného na komunikačné technológie to Čechom trvá tak 4,5 roka. U nás to môže byť podobné.

Foto: www.pinimg.com

 

Rozvoj a rast. Tieto dva pojmy, hoci sa zvyknú zamieňať, sa výrazne líšia. Rast je len možný komponent rozvoja, no nie jeho ekvivalent. Dokonca môžeme mať zároveň rast a žiaden rozvoj.  Ak prudko rastie ekonomika, ešte to neznamená, že z toho má čosi reálne spoločnosť, a tobôž nie jednotlivci v nej.

Ide tak o krajiny, v ktorých sa ekonomický rast nepremieta do ich rozvoja. A teda do zvýšenia kvality života ich obyvateľov, lepšieho zdravotníctva, školstva, sociálneho systému, bezpečnosti, verejnej správy. Príkladom je napríklad Nigéria, ale aj niektoré ázijské krajiny, ktoré sa pýšia vysokým rastom, no napriek tomu bojujú s chudobou a obrovskými nerovnosťami. A pri týchto krajinách to zďaleka nekončí.

V tejto súvislosti sa dá spomenúť výrok nemenovaného brazílskeho politika: “Brazílii sa darí, Brazílčanom nie”. Brazília sa v čase, z ktorého výrok pochádza, zvykla uvádzať ako príklad krajiny rastu bez rozvoja. Bolo to koncom 80. rokov a tento nesúlad medzi rastom a rozvojom bol viditeľný v extrémnych príjmových nerovnostiach, ktoré meria Giniho koeficient. Ten koncom 80. rokov dosahoval v krajine na škále od nula do sto hodnotu 63. Po Sierra Leone tak bola Brazília druhým najnerovnejším štátom sveta, ukazujú štatistiky Svetovej banky.

Teraz si rozdiel medzi rastom a rozvojom rozmeňme na drobné. Ekonomický rast môžeme merať napríklad hrubým domácim produktom na obyvateľa. Znamená to súčet všetkých výrobkov a služieb vyprodukovaných na území krajiny v určitom čase – zväčša sa to ráta za jeden rok. Nedozvieme sa však z neho, ako sa vyvíjal život ľudí v nejakej krajine. Naopak, ekonomický rozvoj môžeme odmerať napríklad indexom ľudského rozvoja, ktorý na pravidelnej báze publikuje Rozvojový program OSN.

Čo meria index ľudského rozvoja? Neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.

V skratke, kým hrubý domáci produkt ukazuje, koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje, index ľudského rozvoja berie do úvahy našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016, ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete. Hoci znie 35. priečka nelichotivo, nie je to tak. Patríme totiž do množiny najrozvinutejších krajín sveta spolu so Švajčiarskom, Nórskom či Českom.

Ako sme spomenuli na príklade Brazílie: keď krajina rastie, no nerozvíja sa, vidieť napríklad na príjmových nerovnostiach meraných Giniho koeficientom. No ani tento index nevie ukázať polarizáciu v spoločnosti. Ak je totiž priveľa ľudí chudobných a podobne veľká skupina bohatých, v Giniho koeficiente sa to neodzrkadlí. A pritom polarizácia v krajine je obrovským problémom, ktorý neraz vedie k vnútorným nepokojom.

Foto: Business Day Online

Otca má zo Sýrie, mamu z Českej republiky. Hovorí, že to, čo sa v Sýrii deje, dosiaľ poznala len z hlúpych filmov a rozpráva príbehy o tom, ako v krajine bojujú bratranci proti bratrancom. Aj preto sa snaží v Grécku pomôcť tým, ktorým sa podarilo zo Sýrie utiecť. Adéla Al Sharua, dobrovoľníčka Človeka v ohrození.

Otca má zo Sýrie, mamu z Českej republiky. Hovorí, že to, čo sa v Sýrii deje, dosiaľ poznala len z hlúpych filmov a rozpráva príbehy o tom, ako v krajine bojujú bratranci proti bratrancom. Aj preto sa snaží v Grécku pomôcť tým, ktorým sa podarilo zo Sýrie utiecť. Adéla Al Sharua, dobrovoľníčka Človeka v ohrození.

„Ešte pred troma týždňami ich tam bolo 5500, no kemp má kapacitu asi 3000 ľudí,“ hovorí mi Adéla a pomedzi náš rozhovor vkladá do modrých tašiek tri páry ponožiek, rukavice a čiapku. Občas sa na chvíľu zastaví a narýchlo skontroluje, či počty v zimnom balíčku sedia. Nechce, aby čosi chýbalo.

„Asi dve tisícky potom premiestnili, no ostatní v tábore Moria stále bývajú v stanoch. A v noci pritom mrzne,“ dodáva vzápätí.

Je koniec januára a my sme na Lesbose, jednom z gréckych ostrovov ležiacom veľmi blízko k Turecku. Na lepšiu budúcnosť tam stále čakajú tisícky utečencov. A čakajú v azda najťažších podmienkach spomedzi táborov naprieč Gréckom. Len nedávno z ich chabých príbytkov zmizol sneh, no nízke teploty ostali. A na to tábory nie sú prispôsobené. Iba deň po našom prílete sa dozvedáme o treťom úmrtí v kempe za menej než týždeň. Dvadsaťročný Pakistanec. Oficiálne dôvody nie sú známe, no hovoria nám, že išlo o podchladenie.

„Každý dostane zimný balíček, vetrovku, sveter alebo mikinu, termoprádlo a spodnú bielizeň,” vysvetľuje Adéla. “Je dôležité, aby ľudia mali možnosť vybrať si, čo sa im páči. Dať im pocit ľudskosti. Potom aj oni rešpektujú naše pravidlá,“ zdôrazňuje.

Na Lesbose fungujú dva oficiálne utečenecké tábory, Moria a Kara Tepe. Oba sú naplnené nad svoju kapacitu, pričom v Morii tento fakt výrazne prispieva ku kritickej situácii. Aby sa napätie eliminovalo, v posledných januárových dňoch začali rodiny, maloletých bez sprievodu a ďalších zraniteľných prevážať do alternatívneho ubytovania na ostrove.

Utečenecký tábor Moria autor: Piet den Blanken

Obchod v kamióne

Adéla pracuje v utečeneckých táboroch v okolí gréckeho Solúna, no v posledné januárové dni nasadla do kamióna s humanitárnou pomocou smerujúceho na Lesbos. Organizácia sa totiž pre chladné počasie a slabé vybavenie kempov rozhodla na ostrove distribuovať teplé oblečenie.

Je krásny deň, keď spolu vychádzame zo skladu aspoň trochu sa zohriať lúčmi slnka. Na prvú distribúciu je už takmer všetko pripravené. Ľudia vojdú do prívesu kamiónu, naplneného vešiakmi s vetrovkami a budú si môcť normálne vybrať, ako v obchode. A každý sa zaregistruje.

„Momentálne je na Lesbose táto pomoc asi najviac potrebná, ľudia sa aspoň trochu upokoja,“ uvažuje Adéla.

Keďže vie po arabsky, v gréckych táboroch poskytuje najmä psychosociálnu podporu. Svojou arabčinou tak Adéla dokáže hneď prelomiť prvé ľady a ľudia jej viac veria. Hovorí, že mnohí z nich sú frustrovaní. Často čakajú dlhé mesiace, kým sa dozvedia, aká bude ich budúcnosť a donedávna na Lesbose pre toľké množstvo ľudí nebolo ani dostatok teplej vody.

Pripadám si neviditeľný

Najhorší je podľa Adély nedostatok informácií. Ľudia často nevedia, čo sa s nimi bude diať a kedy sa to bude diať. Na svoje otázky veľakrát nedostávajú odpovede a táto nevedomosť ich trápi azda najviac.

„Majú preto tendenciu myslieť si, že sú niečo menej. Nedávno za mnou prišiel chalan a povedal: Ja si pripadám, akoby som bol neviditeľný, keď sa pýtam na základné veci. Ale potom, keď sedím v autobuse, už zrazu viditeľný som. Vždy, keď príde revízor, som totiž prvý, ktorého skontroluje. Pretože vie, že som utečenec,“ rozpráva Adéla.

Podmienky v utečeneckých táboroch na pevninskom Grécku sú na rozdiel od Lesbosu relatívne dobré. Ľudí postupne presťahovali zo stanov a skladov do obytných buniek z drevotriesky či isoboxov, iných zas do miestnych hotelov a bytov. Niektorí ale nové ubytovanie odmietli.

„Z bytov sa totiž mnohé rodiny boja vychádzať. Nevedia jazyk, nepoznajú mesto, nemajú odkiaľ vedieť, ako používať hromadnú dopravu. Nik ich na to nepripravil. Iba ich previezli do bytov a povedali: Žite. Ľudia tiež majú strach, že sa na nich miestni budú pozerať cez prsty a hovoriť si: Pozrite sa, utečenci,“ hovorí Adéla.

Aj preto neziskové organizácie pracujú okrem utečeneckých táborov už i v centrách miest či v hoteloch. Ľudí na úteku sa snažia nielen mentálne podporiť, ale i pripraviť na všetko, čo ich bude čakať, keď opustia Grécko. Od toho, ako si napísať životopis či motivačný list, lebo to v Sýrii nie je bežné, až po to, ako fungujú jednotlivé krajiny Európy. Ľudia sa však po vojne chcú vrátiť domov.

V súčasnosti sa nachádza v Grécku asi 50-tisíc ľudí na úteku, pričom 15-tisíc z nich žije na ostrovoch. Na Lesbos už dnes neprichádzajú veľké počty utečencov, do krajiny sa doplaví v priemere 40 ľudí denne.

Bratranci proti bratrancom

Adéla žila v Sýrii do svojich siedmich rokov. Vysvetľuje, že v krajine je u mnohých rodina veľmi dôležitá, drží pri sebe a je základom štátu. Ak niektorý z jej členov umrie, o vdovu a siroty sa všetci ostatní vždy postarajú.

„A toto sa dnes, bohužiaľ, úplne zmenilo a aj preto ľudia utekajú. Rodiny si už navzájom neveria,“ hovorí Adéla a opisuje, že sa stali aj prípady, kedy jeden člen rodiny udal iného len preto, že bol odlišného politického zmýšľania.

Veľakrát v Sýrii bojujú bratranci proti bratrancom, pretože nik nevie, kto ku komu patrí a komu môžu veriť, pokračuje Adéla. „Ľudia mi hovorili: Niekto tam umrel a my sme zistili, že náš bratranec bojuje s Islamským štátom. V živote by sme to o ňom nepovedali. Nedá sa žiť vo vojne, nikto nechce vidieť svoje rodiny umierať. To je to, prečo ľudia utekajú. Každý by to urobil.“

To, čo sa deje iba v hlúpych filmoch

Adéla vysvetľuje, že ľudia s organizáciou Islamský štát nesúhlasia a utekajú od nej. Pre nich to nie je islam.

„Ľudia utiekli pred barelovými bombami, zažili si svoje. Pri niektorých príbehoch si hovorím: Toto som si myslela, že sa deje len v hlúpych filmoch. Ak by sa to stalo mne, tak chceš, aby tu pre teba niekto bol. Že niekto má o teba záujem. Že nie si slaboch, pretože si utiekol. Niekto môže povedať, že chlapi by mali držať zbraň a brániť krajinu. Ale v Sýrii existujú desiatky rôznych drobných organizácií a zoskupení, že ani nevieš, proti komu bojuješ. Oni by nezdvihli zbraň iba proti jednej strane.“

Mnoho ľudí má podľa Adély traumatické zážitky a s tými treba pracovať viac. Okrem toho, že v Sýrii sa ľudia boja hoc len chodiť po ulici, veľmi sa zmenila i cena položiek v obchodoch. Adéla hovorí, že podľa utečencov zo Sýrie chlieb zdražel šesťnásobne, v Aleppe dokonca až vyše 30-násobne. A čaká sa naň niekoľko hodín.

To, čo sa dnes deje, je obrovská ľudská katastrofa, hovorí Adéla. „Mali by sme týmto ľuďom ukázať, že im chceme pomôcť. Nebrať ich ako utečencov, ale jednoducho, že ja a ty sme ľudia. Je jedno, odkiaľ pochádzaš, v čo veríš, obaja sme z mäsa a kostí, tak poď, ukážem ti, ako to u nás chodí. Ani my sami nevieme, kedy sa toto môže stať nám. A každý by chcel v takej situácii niekoho, kto tu bude preňho a dá mu pocit ľudskosti a dôstojnosti. Pocit, že je človek.“

Do Európy začali prúdiť státisíce ľudí na úteku pred približne dvoma rokmi. Väčšina sa snaží uniknúť pred dlhoročnými vojnami v ich krajinách. Najviac ich momentálne podľa Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) na africký kontinent prichádza zo Sýrie a Afganistanu. Podrobnejšie údaje nájdete TU alebo TU.

 

autorka: Jana Fedáková

Podľa Svetového potravinového programu OSN hrozí regiónu východnej Afriky, do ktorého patrí Keňa, Etiópia, či Južný Sudán, horšia situácia než aká ho postihla pri poslednom veľkom suchu v rokoch 2010 a 2011. Medzinárodné organizácie už od konca minulého roka upozorňujú na negatívny vývoj, v uplynulých týždňoch im dali za pravdu aj miestne vlády, medzi inými aj vláda v Keni, v ktorej Slovensko dlhodobo realizuje rozvojovú spoluprácu.

V dôsledku pretrvávajúceho sucha vyhlásila kenská vláda humanitárne ohrozenie v až polovici regiónov krajiny. Počet ľudí bez dostatočného prístupu k jedlu sa pritom od augusta 2016 zdvojnásobil z 1,3 milióna na 2,7 miliónov. Aktuálne tak kvôli negatívnemu vývoju trpí v krajine podvýživou až 360-tisíc detí, či tehotných a dojčiacich žien. A to je len Keňa, ešte väčším problémom je vystavený Južný Sudán a vážne problémy má aj Etiópia.

Joseph Matere z Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) upozorňuje, že veľkou výzvou budú predovšetkým nastávajúce mesiace. “Zvlášť apríl a máj,” vysvetľuje Matere pre agentúru Reuters. 

Miestne vzorce zrážok podľa odborníkov narúša meniaca sa klíma. William Kinyarkyo z kenského mesta Narok vysvetľuje v rozhovore v magazíne Rozvojová spolupráca, že jeho otec kedysi mohol vyjsť pred dom a povedať “tento pondelok bude pršať.” Dnes sa už podľa neho nič také urobiť nedá. Na dážď sa viac nedá spoľahnúť.

Naposledy tak dažde neprišli minulý rok. V dôsledku chýbajúcej vlahy preto dnes ľudia musia na ceste za vodou prekonávať čoraz dlhšie vzdialenosti. V niektorých regiónoch musia ísť kvôli vode až trikrát ďalej. Napríklad v kenskom regióne Turkana, v severozápadnom najsuchšom cípe krajiny, im predtým stačilo prejsť približne osem kilometrov, dnes aj viac než dvadsať.

Okrem prepadu úrody, ktorý v niektorých oblastiach dosahuje až 99 percent, prispieva sucho aj k stratám dobytka. To sa zvlášť dotýka pastierskych komunít, ktoré od neho závisia. Predstavitelia oblastí ako je už spomínaná Turkana, ale aj ďalšie, hlásia vysoké počty uhynutých zvierat. Podľa tlačovej agentúry Inter Press Service je dnes len v Keni smrťou priamo ohrozených až 11-tisíc kusov dobytka, v apríli by straty mohli dosiahnuť až 90 percent pôvodných stád.

S nedostatkom vody narastajú medzi miestnymi spoločenstvami konflikty o zdroje vody. Dôsledkom toho prestávajú deti navštevovať školy. Podľa UNICEF kvôli suchu – či už kvôli hladu alebo konfliktom – prestali do školy chodiť státisíce detí.

Mnohé rodiny z nedostatku pristupujú aj k radikálnym riešeniam. Aby situáciu zvládli, vynechávajú jedlo, a neraz sa oň delia so svojimi zvieratami. Mnohí tiež hľadajú iné pracovné príležitosti mimo poľnohospodárstva, predávajú svoj majetok vrátane zvierat, len aby si zaistili jedlo pre seba a svoje rodiny.

Keňa je dlhoročnou programovou krajinou slovenskej oficiálnej rozvojovej spolupráce, ktorú Slovensko realizuje pod hlavičkou SlovakAid.

Fotografia na titulke: UNICEF/Etiópia/Nahom Tesfaye

Chudoba vo svete je obrovským problémom a rozvojová spolupráca, či zastarane pomoc, ju stále nedokázala celkom potlačiť. Sumy, ktoré na pomoc vynakladáme sú na prvý pohľad vysoké. Ročne je to približne 130 až 140 miliárd dolárov. Čo sa teda podarilo?

Joseph pôsobí ako učiteľ v dedinke pár desiatok kilometrov od kenského regionálneho centra Narok. Pochádza z kmeňa Ogiekov, malého horského kmeňa, ktorý neuznáva ani samotná jeho domovina. Pomery, v ktorých sa Joseph narodil – Ogiekovia tvoria menšinu v regióne Masajov, ktorí ich nepovažujú za rovnocenných – mu neumožňovali študovať a nieto ešte snívať o práci učiteľa.

No napokon sa mu to podarilo. Nepomohla mu v tom však len vlastné odhodlanie, ale aj rozvojová pomoc či spolupráca zameraná aj na oblasti mimo záujmu štátu. Napríklad na menšinové školstvo. Aj toto je príklad toho, že rozvojová spolupráca funguje.

Pomoc funguje

Chudoba vo svete je obrovským problémom a rozvojová spolupráca, či zastarane pomoc, ju stále nedokázala celkom potlačiť. Sumy, ktoré na pomoc vynakladáme sú na prvý pohľad vysoké. Ročne je to približne 130 až 140 miliárd dolárov. Zrejme si poviete, že sú to predsa veľké peniaze.

Áno aj nie. Len pre porovnanie – vojna v Iraku stála podľa odhadu Brownovej univerzity amerických daňovníkov viac než dva bilióny. Teda až 15-krát viac. A celkovo tvorí rozvojová pomoc len 0,3 percenta hrubého domáceho produktu darcovských krajín. Teda 3 eurá z tisícky, na Slovensku dokonca len jedno jediné euro. No aj napriek tomu, že na pomoc vynakladáme pomerne malé čiastky, darí sa toho dosiahnuť veľmi veľa. Príklady sú mnohé.

• V 80-tych rokoch sa ľudstvu podarilo celkom vyhubiť vírus pravých kiahní. Za týmto úspechom sa skrýva iniciatíva Svetovej zdravotníckej organizácie, s ktorou OSN prišla v roku 1959. Táto extrémne nákazlivá choroba mala kedysi zvlášť devastujúce dopady v krajinách južnej a juhovýchodnej Ázie, kde umierala až polovica nakazených a preživší zostávali zmrzačení.

• Vďaka pomoci a zvlášť iniciatíve UNICEF či WHO sa bude môcť svet už čoskoro rozlúčiť aj s ďalším zdravotným neduhom – tzv. guinejský červ, parazit, ktorý ešte pred 30 rokmi napadol ročne až 3,5 milióna ľudí, je dnes “úspešný” len v približne 20 prípadoch ročne.

• Institute of Health Metrics and Evaluation odhadol, že medzi rokmi 2000 a 2014 sa podarilo vďaka pomoci zabrániť úmrtiu až 14 miliónov novorodencov a detí.

• Ešte nie tak dávno navštevovali školy, ak teda, predovšetkým chlapci. Vďaka rozvojovej pomoci sa návštevnosť škôl globálne už v roku 2015 dostala do rovnováhy. V niektorých krajinách dnes dokonca chodí do škôl viac dievčat než chlapcov.

• V roku 1990 malo prístup k pitnej vode len 2,3 miliardy ľudí, dnes ich sú 4,2 miliardy. Ľudská populácia medzitým síce poskočila bezmála o polovicu, no počet ľudí s prístupom k vode sa aj vďaka pomoci takmer zdvojnásobil.

A takto by sa dalo pokračovať. To neznamená, že viaceré rozvojové aktivity nevyšli, ako mali a že nie je čo kritizovať či opraviť, že nie je priestor zaviesť do spolupráce partnerstvo, ktoré v ňom dnes neraz chýba. No ako myšlienka rozvojovej spolupráce funguje a prináša výsledky pre milióny ľudí, ktorí mali menej šťastia než my, v najbohatšej a najrozvinutejšej časti planéty. Napríklad pre Josepha, ktorý dnes môže aj po odchode darcov ďalej učiť a pomáhať komunite, z ktorej pochádza. A prispievať tak k jej ďalšiemu rozvoju vlastnými silami.