Mesiac: apríl 2019

Nezisková organizácia Oxfam zverejnila v januári 2017 správu o roztváraní sa príjmových nožníc vo svete. Vyplýva z nej, že osem ľudí na svete vlastní toľko majetku, ako polovica najchudobnejšej svetovej populácie, teda ako 3,6 miliardy najchudobnejších ľudí. Ich správa z roku 2016 pritom hovorila o tom, že polovicu svetového majetku vlastní 62 jednotlivcov.

Ak sa bude bohatstvo vo svete hromadiť podobným tempom ako dnes, svet spozná prvého bilionára už o 25 rokov. Pre lepšiu predstavu: ak by človek míňal milión dolárov denne, potreboval by 2783 rokov na to, aby minul biliardu dolárov, prepočítal Oxfam.

Podľa Oxfamu vidieť, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú zhruba posledné tri dekády. Organizácia upozorňuje, že len medzi rokmi 2010 a 2015 sa majetok chudobnejšej polovice ľudstva znížil až o 38 percent.  Vo svete je dnes takmer 2,5-tisíca miliardárov. (Zo Slovenska pochádza jeden.)

Narastajúce príjmové nerovnosti sú pritom hrozbou aj pre svetovú ekonomiku, upozorňuje Svetové ekonomické fórum. Môže totiž viesť napríklad k polarizácii spoločnosti a následným nepokojom v krajine. Priveľké nerovnosti navyše spomaľujú ekonomický rast.

Platí pritom, že na rovnosti záleží. Poukazujú na to štúdie, podľa ktorých sú ľudia v rovnostárskejších spoločnostiach zdravší, dosahujú vyššie vzdelanie, v krajine je menej kriminality.

Niektoré štúdie poukazujú na to, že nerovnosť v krajinách súvisí so stabilitou politického systému. Čím je politický režim stabilnejší, tým by mali byť nerovnosti nižšie. Tvrdí to napríklad organizácia OECD. Existujú však aj výnimky. Napríklad  Spojené štáty americké. Sú bohaté, politicky stabilné, no príjmovú nerovnosť majú vysokú.

Rovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Foto: pngimg.com

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

V rámci projektu Jeden svet na školách pribudli v databáze dokumentárnych filmov neziskovej organizácie Človek ohrození nové filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

Filmy sú určené pre žiakov od 14 rokov. Ku každému bola vytvorená metodika/y, ktorá vám uľahčí prácu s filmom a umožní citlivo otvárať témy, ktoré v ňom zaznievajú. Okrem toho podklady k filmu dopĺňa aj informačná časť. 

Zoči voči strachu
(Spojené štáty/ 2013/ 23 min/ české titulky)
Matthewa Bogera vyhodili ako trinásťročného kvôli jeho sexuálnej orientácii z domu. Nasledujúce roky žil na uliciach Hollywoodu, kde bol tiež v postrannej uličke brutálne zbitý skupinou neonacistických skinheadov. Matthew útok přežil a šťastne se zo života na ulici dostal. O 25 rokov neskôr sa náhodou zoznámil s bývalým skinheadom Timom Zaalom. Obaja muži si čoskoro uvedomili, že sa už stretli. Tim bol jedným z útočníkov, ktorí Matthewa zmlátili a odišli, považujúc ho za mŕtveho. Ich životy sa obrátili naruby a oni se vydali na cestu odpúšťania a uzmierenia. Pre oboch to znamenalo vyrovnať sa s vlastným presvedčením a strachom. Ani jedného z nich by nenapadlo, že ich stretnutie povedie k spolupráci… a priateľstvu. 
Témy filmu: extrémizmus, ľudské práva, LGBT, homofóbia

Čakanie (Dánsko/ 2016/ 58 min/české titulky)

Je chytrá, krásna, úspešná v škole, nadaná vo futbale a obľúbená medzi kamarátkami. Napriek tomu nie je štrnásťročná Rokhsar šťastná. Pred piatimi rokmi utiekla s rodičmi a niekoľkými staršími súrodencami do Dánska. V Afganistane im išlo o život, napriek tomu celej početnej rodine dodnes chýba povolenie k pobytu v Dánsku. Každodenne nad nimi totiž visí hrozba deportácie. Rokhsar sa dostáva vinou osudu do neľahkej úlohy. Ako jediná hovorí plynulo dánsky, a preto práve na nej zostáva všetka komunikácia s právnikmi a imigračným oddelením. Môže štrnásťročné dievča uniesť takéto bremeno? Priatelia, susedia aj známi ponúkajú pomoc, ale azylová politika je často neúprosná.
Témy filmu: migrácia, vzájomná pomoc, integrácia, nádej na lepší život

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.
Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

Foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Ako funguje objednávka filmov?

• vybratý film/y s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník. 
• následne vám zašleme link na získanie filmu/filmov

Metodiky k filmom na stiahnutie 

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore z Ministerstva spravodlivosti SR v rámci programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám rasizmu, xenofóbie, antisiemtizmu a ostatným prejovom intolerancie. 

„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktorá cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. K filmu je vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí prácovať s filmom rôznymi spôsobmi. 

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.

Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

Film si môžete objednať cez tento dotazník (následne vám zašleme link na stiahnutie)

Metodika k filmu na stiahnutie 

Zdroj foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Podľa Svetového potravinového programu OSN hrozí regiónu východnej Afriky, do ktorého patrí Keňa, Etiópia, či Južný Sudán, horšia situácia než aká ho postihla pri poslednom veľkom suchu v rokoch 2010 a 2011. Medzinárodné organizácie už od konca minulého roka upozorňujú na negatívny vývoj, v uplynulých týždňoch im dali za pravdu aj miestne vlády, medzi inými aj vláda v Keni, v ktorej Slovensko dlhodobo realizuje rozvojovú spoluprácu.

V dôsledku pretrvávajúceho sucha vyhlásila kenská vláda humanitárne ohrozenie v až polovici regiónov krajiny. Počet ľudí bez dostatočného prístupu k jedlu sa pritom od augusta 2016 zdvojnásobil z 1,3 milióna na 2,7 miliónov. Aktuálne tak kvôli negatívnemu vývoju trpí v krajine podvýživou až 360-tisíc detí, či tehotných a dojčiacich žien. A to je len Keňa, ešte väčším problémom je vystavený Južný Sudán a vážne problémy má aj Etiópia.

Joseph Matere z Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) upozorňuje, že veľkou výzvou budú predovšetkým nastávajúce mesiace. “Zvlášť apríl a máj,” vysvetľuje Matere pre agentúru Reuters. 

Miestne vzorce zrážok podľa odborníkov narúša meniaca sa klíma. William Kinyarkyo z kenského mesta Narok vysvetľuje v rozhovore v magazíne Rozvojová spolupráca, že jeho otec kedysi mohol vyjsť pred dom a povedať “tento pondelok bude pršať.” Dnes sa už podľa neho nič také urobiť nedá. Na dážď sa viac nedá spoľahnúť.

Naposledy tak dažde neprišli minulý rok. V dôsledku chýbajúcej vlahy preto dnes ľudia musia na ceste za vodou prekonávať čoraz dlhšie vzdialenosti. V niektorých regiónoch musia ísť kvôli vode až trikrát ďalej. Napríklad v kenskom regióne Turkana, v severozápadnom najsuchšom cípe krajiny, im predtým stačilo prejsť približne osem kilometrov, dnes aj viac než dvadsať.

Okrem prepadu úrody, ktorý v niektorých oblastiach dosahuje až 99 percent, prispieva sucho aj k stratám dobytka. To sa zvlášť dotýka pastierskych komunít, ktoré od neho závisia. Predstavitelia oblastí ako je už spomínaná Turkana, ale aj ďalšie, hlásia vysoké počty uhynutých zvierat. Podľa tlačovej agentúry Inter Press Service je dnes len v Keni smrťou priamo ohrozených až 11-tisíc kusov dobytka, v apríli by straty mohli dosiahnuť až 90 percent pôvodných stád.

S nedostatkom vody narastajú medzi miestnymi spoločenstvami konflikty o zdroje vody. Dôsledkom toho prestávajú deti navštevovať školy. Podľa UNICEF kvôli suchu – či už kvôli hladu alebo konfliktom – prestali do školy chodiť státisíce detí.

Mnohé rodiny z nedostatku pristupujú aj k radikálnym riešeniam. Aby situáciu zvládli, vynechávajú jedlo, a neraz sa oň delia so svojimi zvieratami. Mnohí tiež hľadajú iné pracovné príležitosti mimo poľnohospodárstva, predávajú svoj majetok vrátane zvierat, len aby si zaistili jedlo pre seba a svoje rodiny.

Keňa je dlhoročnou programovou krajinou slovenskej oficiálnej rozvojovej spolupráce, ktorú Slovensko realizuje pod hlavičkou SlovakAid.

Fotografia na titulke: UNICEF/Etiópia/Nahom Tesfaye

„Je to skutočne klamstvo, je to fejk“. Tieto tvrdé slová zazneli z úst legendárneho klimatológa Jamesa Hansena, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o zvýšenie povedomia o zmene klímy, hneď po skončení samitu v decembri 2015 v Paríži. Hovoril o Parížskej dohode o zmene klímy, ktorá pred pár týždňami vstúpila do platnosti. Jej cieľom je zabrániť tomu, aby globálna teplota stúpla o viac než 2 a ideálne nie o viac než 1,5 stupňa Celzia. A prečo tie ostré slová?

Po prvé, aj s odstupom jedného roka môžeme povedať, že dohoda je mäkšia, než dúfali vedci či odborníci z mimovládnych organizácií. A po druhé, tí najchudobnejší a klimatickou zmenou najohrozenejší ostali na okraji záujmu. Akákoľvek zmienka o ľudských právach spojená s dosahmi zmeny klímy z daného schváleného návrhu nenávratne zmizla. Bohaté krajiny zároveň neboli ochotné uznať a tobôž nie vyčísliť svoju výrazne vyššiu mieru zodpovednosti za meniace sa podnebie planéty a dosahy tohto procesu na ľudí a celé komunity, ktoré na tom často nenesú žiadnu vinu.

Dohoda sa tak nemusí pozdávať ľuďom v krajinách na chvoste rozvojových rebríčkov, ktorí sú aj najväčšími obeťami meniacej sa klímy a nemajú ten luxus čakať na riešenia. Napríklad súostrovie Tuvalu, ktoré sa môže čoskoro potopiť, či krajiny Sahelu, teda južného okraja Sahary, ktoré zmena klímy oberá aj o to málo pravidelných dažďov, na ktoré boli zvyknuté. A pozdávať sa nemusí ani tým, ktorí dúfali v skutočné riešenia, nie v plán o budúcich plánoch.

Dohoda a zároveň paradoxne aj jej nedostatky sa dajú zhrnúť do tých istých niekoľkých bodov. Mali by sme podniknúť kroky, ktoré zaistia, aby priemerná globálna teplota nestúpla o viac než dva stupne nad predindustriálnu úroveň. To znie racionálne. Naozaj konkrétne kroky smerom k dvom stupňom však podľa dohody nemáme urobiť hneď. Zaviazať sa až na také ambície si krajiny netrúfli.

Je síce pravda, že sa v dohode ocitla aj zmienka o potrebe udržať nárast dokonca už pod 1,5 stupňa, no tá je ešte neurčitejšia a nereálnejšia než jej dvojstupňová sestra.

K cieľu dvoch stupňov sa máme dopracovať postupne. A to tak, že budeme v päťročných intervaloch vyhodnocovať plnenie záväzkov a následne prehodnocovať ciele, aby sme sa v budúcnosti do tých dvoch stupňov predsa len nejako vtesnali.

To je však podľa mnohých veľmi riskantný prístup, ktorý si nemôžeme dovoliť. Za každý rok, v ktorom neuberieme dosť z emisií, ktoré zmenu spôsobujú, za každý rok, v ktorom naďalej dostatočne neupravíme náš energetický mix či nezavedieme nové zelené technológie, si totiž do budúcna zúžime manévrovací priestor na realizáciu potrebných krokov. Neskôr tak budeme musieť ubrať rádovo viac emisií a zmeniť zdroje našej energie v ešte kratšom čase.

Faktom je, že do rovnice môžeme vložiť očakávaný vývoj nových technológií, ktoré nám pri podliezaní dvoch stupňov môžu pomôcť. Ale nemusia. A ak aj pomôžu, tak to nemusí byť dosť. Predovšetkým je však spoliehanie sa na túto možnosť pre niektoré krajiny, ale aj planetárnu spoločnosť ako celok, až priveľkým rizikom.

Už pred summitom v Paríži upozorňovali mimovládne organizácie ako ActionAid či Oxfam, že nová dohoda musí klásť dôraz na tých najzraniteľnejších. Na tých, ktorí žijú už dnes na hrane, v hraničných regiónoch, kde sa vplyvom zmeny klímy stávajú životné podmienky neznesiteľnými pre človeka a neraz vedú k narúšaniu celých kultúr či k fenoménu klimatickej migrácie. Sú to často tí najchudobnejší z chudobných. A práve na tých dohoda opätovne nemyslí viac než okrajovo.

Kto zaplatí klimatický účet?

Rozvinuté krajiny vrátane Slovenska by podľa nezáväznej časti dohody mali poskytovať od roku 2020 prinajmenšom sto miliárd dolárov ročne menej rozvinutým krajinám, aby im pomohli vyrovnať sa s dosahmi meniacej sa klímy. Odhliadnuc od toho, že ide o „nezáväzný záväzok”, to ani nestačí.

Najmä ak vezmeme do úvahy mieru nákladov, ktoré pred tieto krajiny zmena klímy kladie a zároveň nízku mieru ich zodpovednosti za nezvratné zmeny životného prostredia. Ide totiž obvykle o krajiny a komunity, ktoré sa na dnešnom stave nijako nepodieľali, ale následky niesť musia. Rovnako tak finančné, ako aj iba ťažko vyčísliteľné sociálne či kultúrne. A to je v prvom rade nefér.

Ak aj zostaneme len pri číslach, rozvinuté krajiny nesú za zmenu klímy desaťnásobne vyššiu zodpovednosť oproti tým menej rozvinutým krajinám. Najmä ak sa na to pozrieme z historickej perspektívy. Niektoré krajiny už totiž dymia výrazne dlhšie než iné. Zhodou náhod sú to tie, ktoré majú najviac zdrojov a určujú nastavenie globálneho ekonomického systému.

Takže hoci aj Čína momentálne vedie v množstve vypúšťaných emisií, zodpovednosť Spojených štátov je výrazne vyššia. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Nature Climate Change by len Američania museli na klimatické reparácie vynaložiť štyri bilióny dolárov.

Zraniteľní sú na konci. Napokon, ako vždy

Neklamným znakom, že rozvinuté krajiny nechcú niesť túto zodpovednosť, je fakt, že vytrhli z finálnej dohody zmienky, ktoré by klimatickú zmenu a jej dosahy vkladali do ľudskoprávneho kontextu.

Zmienky, ktoré by ju dali do roviny zodpovednosti za miznutie celých kultúr, do roviny zodpovednosti za spoločenské zmeny v komunitách pôvodných obyvateľov v rôznych častiach sveta, do roviny zodpovednosti za prehlbovanie chudoby tých, ktorí sú už dnes nepomerne chudobnejší než my a nemajú prostriedky sa rýchlej zmene brániť. A do roviny, že by za to zodpovední mali aj zaplatiť.

Plán určený Parížskou dohodou je nejasný, len čiastočne záväzný, dáva priestor na prílišný hazard so stupňami hore-dolu. A necháva tých najzraniteľnejších, tých, ktorí si nemôžu namiešať lepšie karty, tam, kde vždy boli – na ďalekom okraji záujmu. Na takom ďalekom okraji, že z neho možno už čoskoro spadnú a pohltí ich rastúca hladina morí, opakujúce sa vlny neznesiteľného tepla či extrémne suchá.

A aké je aktuálne status quo? Hoci pred pár týždňami vstúpila dohoda do platnosti potom, ako ju ratifikovalo dostatočné množstvo krajín emitujúcich dostatočné množstvo emisií, viacerí signatári avizujú, že k požadovaným krokom pristúpia len v obmedzenej miere. A nadôvažok budúci prezident Spojených štátov amerických, ktorého čaká budúci mesiac inaugurácia, sa zastrája, že z dohody odstúpi. A to aj napriek tomu, že ten odchádzajúci zaistil jej ratifikáciu v kongrese.

Titulná fotografia: climate.nasa.gov

Ak si myslíte, že niekto, kto je veľmi múdry, nemôže byť zároveň aj veľmi hlúpy, spomeňte si na to, ako chcel najmúdrejší muž v Amerike zabiť moriaka elektrickým prúdom.

Benjamin Franklin už dlhšie experimentoval so zachytením elektrického prúdu do sklených pohárov, čím vytvoril akúsi primitívnu batériu. Po niekoľkých úspešných experimentoch využíval tento trik na zaimponovanie pred priateľmi – použil elektrický prúd na usmrtenie a čiastočné upečenie moriaka. Diváci boli ohromení Franklinovou schopnosťou riadiť túto strašnú a neznámu silu.

Na jednej domonštrácii bol ale Franklin roztržitý a urobil neuveriteľnú chybu – do jednej ruky uchopil sklený pohár, kým v druhej držal železnú reťaz. “Prítomná spoločnosť bola svedkom veľkého záblesku a explózie, ktorá znela ako výstrel z pištole,” napísal neskôr Franklin. 

“Potom som cítil, čo nedokážem celkom dobre popísať; ranu cez celé moje telo, od hlavy až po päty, po ktorej som si všimol, že sa celý trasiem.”

Je zrejmé, že inteligencia neznamená, že človek je zároveň racionálny alebo rozumný. Aj keď sa Franklinovej roztržitosti môžeme vysmievať, veľké chyby robí každý z nás. Americký chirurg Atul Gawande napísal o veľkom fenoméne v modernej medicíne. Chirurgovia, napriek ich závideniahodnej zručnosti, spôsobujú zbytočné straty na životoch jednoduchou nedbanlivosťou – zabudnú si pred operáciou umyť ruky alebo použiť čistý obväz. V podnikaní zas môžu viesť krátkozraké a hlúpe rozhodnutia k pádu celej spoločnosti.

Nový spôsob myslenia

Podľa Roberta Sternberga z Cornell University je problém v tom, že náš vzdelávací systém nie je navrhnutý tak, aby nás učil uvažovať spôsobom, ktorý je užitočný pre zvyšok nášho života. Výsledky testov v školách majú minimálnu výpovednú hodnotu,” hovorí. “Vidíte ľudí, ktorí majú veľmi dobré známky, a potom zlyhajú vo vedení tímu. Sú to dobrí technici bez zdravého rozumu a etiky. Dostanú sa na pozíciou prezidenta alebo viceprezidenta korporácií spoločností a sú pritom úplne nekompetentní.”

Čo sa dá v tejto veci robiť? Sternberg a iní teraz bojujú za nový druh vzdelania. Takého, ktoré bude učiť ľudí ako efektívnejšie myslieť, a to popri tradičnejšej akademickej forme vzdelávania. Ich poznatky môžu pomôcť každému z nás – bez ohľadu na našu inteligenciu – byť o niečo menej hlúpy:

1. Spoznajte svoje vlastné “slepé škvrny”

Väčšina z nás si myslí, že je múdrejší ako ostatní. Tento fenomén sa nazýva “iluzórna nadradenosť” a je obzvlášť rozšírená medzi tými, ktorí v skutočnosti nie sú obdarovaní veľkou inteligenciou. Svoju intelektuálnu nadradenosť niekedy obhajujeme dobrými známkami v škole alebo znalosťou odpovedí pri sledovaní televíznych kvízov. Môžeme ale trpieť na tzv. “potvrdzujúce skreslenie”. Je to tendencia uprednostňovat tie informácie a interpretácie, které podporujú náš vlastný názor, a naopak ignorovať alebo podceňovať tie, ktoré sú v rozpore s našim presvedčením. Stále sme vás nepresvedčili? V takom prípade psychológovia tvrdia, že trpíte na tzv. “Kognitívnu slepú škvrnu”. Je to tendencia myslieť si, že naše etické názory sú, v porovnaní s názormi iných ľudí, tie správne a objektivne, alebo inými slovami – schopnosť vnímať kognitivne skreslenie u ostatných, ale nie u samého seba.

V skutočnosti máme všetci niektoré z podvedomých predsudkov. To ovplyvňuje všetko – od rozhodovania o kúpe bytu po naše názory na konflikt vo Východnej Ukrajine. Našťastie, psychológovia zisťujú, že sme schopní naučiť sa ich rozpoznávať. Existuje ich asi sto a s ich študovaním a bojovaním proti nim môžete začať aj vy TU v angličtine a TU skrz náš predchádzajúci článok.

2. Buďte pripravený priznať si, že ste sa mýlili
Všetci máme podvedomé predsudky

“Človek by sa nikdy nemal hanbiť za to, že sa mýlil, čo sa dá inými slovami vysvetliť tak, že dnes je múdrejší, ako bol včera,” napísal v 18. storočí básnik Alexander Pope. Pre dnešných psychológov je takáto forma myslenia považovaná za kľúčový rys osobnosti, známy ako otvorenosť. Okrem iného vyjadruje, ako ľahko sa dokážete vysporiadať s neistotou a ako rýchlo viete zmeniť názor na základe nových dôkazov. Je to ľudská črta, ktorú prekvapujúco veľa ľudí nedokáže kultivovať ale je veľmi užitočná. Napríklad Philip Tetlock z Pensylvánskej univerzity vo svojom výskume vyzval vzorku ľudí, aby predvídali, ako sa podľa nich zmení o štyri roky priebeh zložitých politických udalostí. Zistil, že najlepší prognostici sa spoliehali rovnako na svoju nadpriemernú inteligenciu ako na vlastnú otvorenosť.
Intelektuálna skromnosť má rôzne podoby – ale v jej centre je schopnosť spochybňovať hranice svojho poznania.

Na základe akých predpokladoch robíte svoje rozhodnutia? Nakoľko sú tieto predpoklady overiteľné? Aké ďalšie informácie by ste mali vyhľadať, aby ste si vytvorili vyváženejšie hľadisko? Porovnali ste si ho s inými podobnými príkladmi a situáciami? Po krátkom tréningu boli Tetlockove skúmané subjekty schopné poraziť tých profesionálnych prognostikov, ktorí neboli ochotní vzdať sa vlasntej ignorancie a spohybňovať svoje poznanie.

3. Hádajte sa sami so sebou – a buďte úprimný

Ak sebaspochybňovanie nepatrí medzi vaše silné stránky, existuje jednoduchá technika na boj proti vlastným predsudkom: vyberte si presne opačný názorový pól a začnite argumentovať proti vlastnému presvedčeniu. Táto vnútorná argumentácia môže odhaliť príčiny vlastných predsudkov – ako napríklad prílišné sebavedomie a “kotvenie” – teda prirodzenú ľudskú vlastnosť, spoliehať sa (alebo „kotviť“) pri rozhodovaní na prvú informáciu ktorá sa k vám dostane. Podobnou taktikou je vcítiť sa do kože iného a predstaviť si jeho alebo jej uhol pohľadu. To môže byť obzvlášť užitočné pri riešení osobných problémov. Často sme oveľa “múdrejší” pri dávaní rád iným ako pri riešení vlastných problémov.

4. Predstavte si, čo by bolo, keby….

Jeden z najväčších problémov súčasného vzdelávacieho systému je podľa Sternberga v tom, že sa neučíme používať našu myseľ prakticky alebo kreatívne. Aj keď naše školy už nie sú o mechanickom memorovaní, mnohí učitelia neučia žiakov k dostatočnej flexibilite, ktorá v reálnom živote taká potrebná. Jedným spôsobom, ako cvičiť tieto zručnosti je predstaviť si kľúčové udalosti. Žiaci na hodinách dejepisu môžu napríklad napísať esej, v ktorej by uvažovali o tom, “Čo by sa bolo bývalo stalo, ak by Nemecko vyhralo 2.svetovú vojnu?” Alebo “Čo by sa bolo bývalo stalo, ak by Británia v 17. storočí zrušila monarchiu?”. Samozrejme, nemusíme byť ale limitovaní dejepisom.

Hoci sa nám takáto forma aktivity môže zdať zvláštna, jej cieľom je prinútiť človek vziať do úvahy rôzne eventuality a vytvoriť hypotézy. Už malé deti sa rady hrajú takéto hry, čo im pomáha zdokonaľovať “porovnávacie myslenie” – naučia sa tak všetko od fyzikálnych zákonov po sociálne zručnosti. Možno sami zistíte, že keď ste konfrontovaní s niečim nečakaným alebo nepravdepodobným, pomáha vám to rozšíriť vlastné myslenie.

5. Nepodceňujte kontrolné zoznamy

Ako ukazuje aj príklad Benjamina Franklina, rozptýlenie a roztržitosť môžu spôsobiť zlyhanie aj tých najlepších. Ak sme konfrontovaní s komlexnými situáciami, je ľahké zabudnúť na základy – preto je Gawande vášnivým zástancom kontrolných zoznamov a jemných pripomenutí. Napríklad v nemocnici Johns Hopkins Hospital, pomohol zoznam piatich bodov pripomínajúcich doktorom základnú hygienu zredukovať mieru 10-dňovej infekcie z 11 % na 0 %. Podobné kontrolné zoznamy pre pilotov, pripomíňajúce im základné postupy pre vzlet a pristátie, podľa všetkého znížilo počet úmrtí amerických pilotov v druhej svetovej vojne o polovicu. Gawande poukazuje na to, že hoci to boli vysoko-zruční profesionáli, ktorí mali k dispozícii špičkovú technológiu, bol to obyčajný list papiera, ktorý zachránil tak veľa ľudských životov. Bez ohľadu na vašu profesiu, tieto skutočnosti stoja za zváženie, predtým, než si poviete, že už všetko viete.

Trénujte tieto kroky a možno si uvedomíte, že začínate nachádzať vlastný talent, ktorý vám bol pre vás doteraz nepoznaný.
Dobrou inšpiráciou môže byť sám Sternberg. Ako dieťa na základnej škole prepadol pri IQ teste a vo všeobecnosti zlyhal aj na akademickej úrovni. “Všetci moji učitelia si mysleli, že som hlúpy. A ja sám som si myslel, že som hlúpy.” Možno by prepadol, ak by nenašiel mentora, ktorý bol presvedčený, že k inteligentnému mysleniu patrí viac, než len riešenie abstraktných problémov, a ktorý ho povzbudil trénovať svoju myseľ. Vďaka tejto podpore je dnes Sternberg profesorom na univerzite v Cornell.

“Inteligencia nie je o skóre v IQ teste – je to schopnosť uvedomiť si, čo od života očakávame a nájsť cesty dosiahnuť to”, hovorí – dokonca aj ak to znamená bolestivé uvedomenie si vlastnej nevedomosti.

Voľne preložené z pôvodného zdroja: David Robson: A five-step guide to not being stupid, BBC, 23.4.2015, dostupné na internete

Slovensko je podľa štúdie OECD extrémne ohrozené automatizáciou. Futurológovia a experti predvídajú, že skôr alebo neskôr nahradia roboty a počítače značnú časť pracovných úloh, ktoré dnes vykonávame my – ľudia. Ako sme na túto zmenu pripravení? Je nevyhnutná? Aké bude mať dôsledky? A čo môžeme urobiť na lokálnej aj globálnej úrovni pre to, aby neboli následky pre našu spoločnosť a ekonomiku zničujúce? Continue reading “Nahradia našu prácu stroje a technológie?” →

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť. Extra bonus sú krátke youtube videá Selassieho s metodikou, vhodné na 45 min. vyučovaciu hodinu.

V rámci projektu Jeden svet na školách pribudli v databáze dokumentárnych filmov neziskovej organizácie Človek ohrození nové filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

Projekt je určený predovšetkým vyučujúcim na stredných školách, no je možné ho adaptovať aj pre žiakov základných škôl. Cieľom je inovatívnou a pre študentov atraktívnou formou diskutovať o najpálčivejších globálnych témach dneška a uvedomiť si ich previazanosť s našimi životmi.
Ku každému filmu bola vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí pracovať s filmom a citlivo otvárať a reflektovať túto tému so žiakmi a študentami.

Mladý, hrdý nácko
David Modell /Velká Británie/ 2002/49 min./české titulky
Témy filmu: ľudské práva, rasizmus, xenofóbia, nebezpečenstvo pravicového extrémizmu

Reportér David Modell strávil niekoľko mesiacov po boku vplyvného člena extrémistickej Britskej národnej strany Marka Coletta. Tento univerzitný študent sa netají svojimi sympatiami k nacistickému Nemecku aj k jeho vodcovi a svoje prejavy prešpikuje nenávistnými rasistickými poznámkami. Dokument vykresľuje portrét mladého muža, ktorý dokazuje, že nebezpečné idey nestrácajú svoju pôsobivosť ani po tom, čo sa stali príčinou a základom rozsiahlych genocíd. Hoci film vznikol v roku 2002, jeho téma je u nás aj v zahraničí čoraz aktuálnejšia.

Môj džihád
MarkDeVisscher / Belgicko/ 2015 / 52 min. / nemecky, francúzsky, holandsky / české titulky
Témy filmu: identita, radikalizácia a náboženský extrémizmus

Tisíce moslimov žijúcich v Európe sa nechali zlákať radikálnou ideológiou takzvaného Islamského štátu (Dá’iš) a odišli na Blízky východ bojovať svoju „svätú vojnu“. Len Belgicko vlani opustilo vyše 400 mladíkov. V regióne Vilvoorde snáď „každý pozná niekoho, kto odišiel bojovať“ a miestna moslimská komunita sa na túto situáciu snaží reagovať. Jej výraznou osobnosťou je imám Sulyaman, ktorý zrozumiteľne vysvetľuje príčiny radikalizácie a svojím výchovným    pôsobením ukazuje, ako jej možno predchádzať. Kľúčom je podľa neho využiť energiu mladých ľudí k ich osobnému rozvoju a motivovať ich, aby prispeli k pozitívnym zmenám vo svojom okolí. Tak môžu aj oni vrátiť slovu džihád jeho  pôvodný – mierumilovný – význam. 

Deti 404
Pavel Loparev, Askold Kurov / Rusko / 2014 / 52 min., / ruský jazyk / české titulky
Témy filmu: ľudské práva, homofóbia, osobná identita

V roku 2013 prijalo Rusko zákon proti „propagácii homosexuality” medzi mládežou. Mladí gejovia a lesby sa tak stali „chybou systému” a ich šikanovanie získalo posvätenie z najvyšších miest. Internetová stránka Deti 404 zverejňuje odkazy mladých ľudí, ktorí sa kvôli svojej sexuálnej orientácii stávajú obeťami drsného ponižovania. Rovnako je prenasledovaná aj zakladateľka webu, novinárka Elena Klimovová. Tvorcovia filmu rozdali niekoľkým jej „deťom“ kamery, aby sami zaznamenali, ako žijú. Autentické videodenníky sa striedajú s rozhovormi a vytvárajú mrazivý obraz ruskej súčasnosti.  

#VýletyNaslepo 
Slovensko / 2016 / 13-14 min. / slovenský jazyk 
Témy videí: hate speech, ľudské práva

Matej Slažanský alias Selassie patrí k najúspešnejším slovenským youtuberom a popularitu si získal najmä medzi mladými ľuďmi. Má takmer pol milióna odberateľov na YouTube, 80-tisíc fanúšikov na Facebooku a na Instagrame ho sleduje skoro 200-tisíc ľudí. Pre mladých ľudí do 25 rokov je určite známejší ako väčšina tvárí, ktoré sa objavujú v televízii. Hovorí, že jeho názory majú vplyv na celú generáciu. Aj preto sa rozhodol, že v spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti nakrúti sériu videí pod názvom Výlety naslepo. V nich približuje osudy mladých ľudí, ktorí sa v minulosti alebo dnes ocitli v ťažkých životných podmienkach. Prostredníctvom vlastných zážitkov hovorí o svojich názoroch a nabúrava niektoré stereotypy a predsudky.
Spolu vznikli 3 videá:

• Všetci nie sú rovnakí (miesto: Rómska osada v Moldave na Bodvou)
• Utekajú pred vojnou (miesto: utečenecké tábory v Srbsku)
• Tu vyvrcholila nenávisť (miesto: koncentračný tábor v českom Terezíne)

Uvedené filmy spolu s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník.

Metodiky k filmom a videám.

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore zo Zastupiteľstva Európskej komisie na Slovensklu. 

Stále viac ľudí hľadá lepšiu budúcnosť vo veľkých mestách. Tie sa tak stávajú ešte väčšími, s viac odpadkami, viac autami, väčším znečistením. Mnohé mestá vo svete už zistili, že sa musia vydať na cestu udržateľného rozvoja. Prečítajte si príklady zaujímavých projektov pre zelenejšie mestá. Continue reading “Udržateľné metropoly, ktoré môžu inšpirovať svet” →

Ktoré sú najvážnejšie problémy dnešného sveta? Ako by mal vyzerať ideálny svet v blízkej budúcnosti? Čo by sme mali zmeniť, aby sme sa k takémuto ideálnemu svetu priblížili? Ako by sme zadefinovali ciele, ktoré by k takejto zmene mali viesť? A ako presvedčiť lídrov všetkých krajín, aby sa pod takýto dokument nielen podpísali, ale ho i napĺňali?

V roku 2015 sa k tomu medzinárodné spoločnestvo podujalo. 193 svetových lídrov sa spoločne dohodlo na 17 globálnych cieľoch – Cieľoch udržateľného rozvoja. Tie majú v nasledovných pätnástich rokoch dosiahnúť tri zásadné veci: zastaviť extrémnu chudobu, zvrátiť nerovnosť a nespravodlivosť a zvrátiť negatívny trend klimatickej zmeny. Výsledkom je 17 Cieľov udržateľného rozvoja (Sustainable Development Goals), ktoré majú byť splnené medzi rokmi 2016 a 2030. Stali sa cestovným plánom pre lepší svet:

Cieľ č. 1 – Žiadna chudoba – Ukončiť chudobu všade a vo všetkých jej formách

Asi každý siedmy človek vo svete dnes žije v extrémnej chudobe, Zvrátiť to, by bola najväčšia globálna výzva našej generácie. Hoci počet ľudí žijúcich v chudobe sa za ostatných 25 rokov podarilo znížiť na menej ako polovicu, mnohí stále nemajú možnosť naplniť svoje základné životné potreby.
Rýchly ekonomický rast v niektorých ázijských, juhoamerických ale aj afrických krajinách pomohol v ostatných dekádach miliónom ľudí vymaniť sa z chudoby, ale pokrok nebol rovnomerný. Ženy sú chudobou ohrozené oveľa viac ako muži, keďže majú sťažený prístup k práci, vzdelaniu a majetku.

Cieľ č. 2 – Žiadny hlad – Ukončiť hlad, dosiahnuť potravinovú bezpečnosť a lepšiu výživu a podporovať trvalo udržateľné poľnohospodárstvo

Ak neviete, kde zabezpečíte jedlo pre seba a svojich blízkych, je ťažké myslieť na čokoľvek iné. Viac ako 700 miliónov ľudí to zažíva každý deň, napriek tomu, že vo svete je dostatok jedla pre všetkých. Dobrou správou je, že vďaka rýchlemu ekonomickému rozvoju a rastúcej poľnohospodárskej produktivite je to len polovica z toho, čo pred 20 rokmi. Cieľom SDGs je zastaviť akúkoľvek formu hladu do roku 2030, predovšetkým u detí a iných najohrozenejších skupín.

Cieľ č. 3 – Kvalita zdravia a života – Zabezpečiť zdravý život a podporovať blahobyt pre všetkých a v každom veku 

Svet urobil v medicíne neuveritený pokrok – ľudia žijú dlhší a zdravší život ako kedykoľvek predtým. Jedným z dôvodov je kvalitnejšia a všobecne dostupnejšia zdravotná starostlivosť. Ale choroby, ktorým sa dá pomerne jednoducho predchádzať, ako sú malária, tuberkulóza a HIV/AIDS, stoja každý rok život miliónov ľudí. Nedávna epidémia eboly v Západnej Afrike ukázala, aký slabý je v skutočnosti systém zdravotníctva v mnohých krajinách a aká krehká je globálna zdravotná bezpečnosť. Mnohé bežné choroby zasahujú najbiednejších, ktorí žijú menej zdravý a výrazne kratší život ako ľudia s vyšším príjmom v bohatých krajinách. Choroby sú najčastejšou príčinou ďalšieho prepadu životnej úrovne chudobných ľudí.

Cieľ č. 4 – Kvalitné vzdelanie – Zabezpečiť inkluzívne, spravodlivé a kvalitné vzdelávanie a podporovať celoživotné vzdelávacie príležitosti pre všetkých

Dobré vzdelanie dáva ľuďom šancu vybudovať život podľa svojich predstáv. Pre deti, ktoré sa narodili v chudobe predstavuje vzdelanie nevyhnutnú únikovú cestu z nej. Veľká väčšina detí už dnes môže navštevovať školu – výrazne sa zvýšila miera gramotnosti aj podiel dievčat v školách. Vojenské konflikty a chudoba sú vážnymi prekážkami k tomu, aby mohlo každé dieťa navštevovať školu. Najohrozenejšími sú v tomto smere chudobní ľudia z vidieckych oblastí rozvojových krajín. Všetky deti, bez ohľadu na ich pôvod, ekonomický status či pohlavie musia mať možnosť vzdelávať sa v inkluzívnych a kvalitných školách. To je výzva nielen pre tzv, rozvojové krajiny ale aj pre Slovensko.

Cieľ č. 5 – Rodová rovnosť – Dosiahnuť rodovú rovnosť a posilniť postavenie všetkých žien a dievčat

Tento cieľ je o dievčatách, ktorým je upieraný prístup k vzdelaniu, alebo sú nútené do sobášov. Ale tiež o matkách, ktoré pri pôrode riskujú svoj život, či o farmárkach, ktorým je upierané vlastníctvo pôdy. Je jedno, akým spôsobom sa na vec pozeráme z pohľadu sociálnych vecí, ekonomiky alebo práva – väčšina dievčat a žien nemá rovnaké možnosti ako muži. Zastavenie všetkých foriem diskriminácie voči dievčatám a ženám je nielen základným ľudským právom ale má tiež multiplikačný efekt v iných oblastiach rozvoja.

Cieľ č. 6 – Čistá voda a hygiena – Zabezpečiť dostupnosť a trvalo udržateľný manažment vody a sanitárnych opatrení pre všetkých

Až 40 % ľudí vo svete nemá prístup k nezávadnej pitnej vode. Dosiahnutie tohto cieľa je úzko prepojené s ochranou životného prostredia – ekosystémov, ako sú hory, rieky a mokrade, a na globálnej úrovni je podmienené zmiernením klimatickej zmeny. S vodou súvisí adekvátna hygiena, ktorá pre milióny ľudí nie je samozrejmosťou a zhoršuje kvalitu a znižuje dĺžku ich životov. Súvisí s ňou zdravie ľudí, ekonomika a poľnohospodárstvo a mnohé ďalšie aspekty života. Stačí si predstaviť, ako by vyzeral náš život bez prístupu k čistej vode. Napriek tomu má dnes viac ľudí prístup k mobilnému telefónu ako k hygienickému záchodu.

Cieľ č.7 – Dostupná a čistá energia – zabezpečiť všetkým prístup k cenovo dostupným, spoľahlivým, udržateľným a moderným zdrojom energie

Spolu s pokračujúcim globálnym rozvojom a rastom obyvateľstva rastie rýchlo i dopyt po energii. Napriek tomu, ani dnes nemá doma viac ako miliarda ľudí elektrickú zástrčku. Znamená to, že nemôžu večer študovať, pracovať alebo si nabiť svoj mobilný telefón. Do roku 2030 by mal mať podľa Cieľov udržateľného rozvoja prístup k dostupnej a udržateľnej elektrickej energii každý človek na Zemi. To si vyžiada dobudovanie infraštruktúry a prestavbu technológii, a to nielen v chudobných krajinách. Globálna ekonomika založená na fosílnych palivách a raste emisií skleníkových plynov spôsobuje drastické zmeny v našom klimatickom systéme. Dôsledkom sú viditeľné zmeny na každom kontitnente a nezvratné zmeny na našu planétu.

Cieľ č. 8 – Dôstojná práca a ekonomický rast – Podporovať trvalý, inkluzívny a trvalo udržateľný ekonomický rast, plnú a produktívnu zamestnanosť a riadnu prácu pre všetkých

Dobrá práca a stabilný príjem dáva ľuďom dôstojnosť, nádej a podmienky na lepší život. Pre mnohých, obzvlášť mladých ľudí, nie je dnes dobrá práca realitou. Podiel nezamestnaných mladých ľudí je trojnásobne vyšší ako u ostatných vekových skupín. Dobrou správou je, že počet pracujúcich ľudí žijúcich v extrémnej chudobe dlhodobo klesá, a to napriek ekonomickej kríze v rokoch 2008-2009.

Cieľ č. 9 – Priemysel, inovácie a infraštruktúra – Vybudovať pevnú infraštruktúru, podporovať inkluzívnu a trvalo udržateľnú industrializáciu a posilniť inovácie

Infraštruktúra je jeden z najdôležitejších faktorov vplývajúcich na ekonomický rast – podmieňuje rozvoj priemyslu, poľnohospodárstva a služieb. Investície do vody, hygieny, energie, dopravy a bývania zvyšujú kvalitu života a znižujú chudobu. Infraštruktúra pomáha ľahšie, rýchlejšie a lacnejšie prepravovať tovar, spájať ľudí a rozširovať svetový obchod. Je to investícia, ktorá je dobrá (takmer) pre všetkých. Väčšina ľudí je dnes viac alebo menej mobilná. Asi polovica dospelých ľudí vo svete má smartfón a prostredníctvom internetu maju i tí najchudobnejší prístup k podobnému neobmedzenému množstvu informácii, ako ľudia v bohatých krajinách. Druhá polovica, z ktorých 90 percent žije v rozvojových krajín, však túto možnosť nemá a tým je znevýhodnená vo vzdelávaní, komunikácii i biznise. Nové technológie predstavujú ďalší potenciál pre ekonomický rozvoj, ale i ochranu životného prostredia.

Cieľ č. 10 – Zníženie nerovností – znížiť rozdiely v rámci a medzi krajinami 

Pokračujúca ekonomická nerovnosť je globálny problém, ktorý si vyžaduje globálne riešenia. To znamená zlepšenie systému regulácii, monitorovanie finančných trhov, zvýšenie objemu rozvojovej spolupráce a priamych zahraničných investícii do regiónov, kde je potreba najväčšia. Podpora migrácie a mobility ľudí takisto pomáha znížiť zmiernenie rozdielov medzi bohatými a chudobnými.

Cieľ č. 11 – Udržateľné mestá a komunity – Premeniť mestá a ľudské obydlia na inkluzívne, bezpečné, odolné a trvalo udržateľné

Viac ako polovica zo všetkých ľudí dnes žije v mestách. Kým v roku 1950 to bolo len 30 %, v roku 2050 to už budú dve tretiny svetového obyvateľstva. Znamená to, že v mestách bude žiť o dve a pol miliardy viac ľudí, ako je tomu dnes. S najväčšími výzvami na zlepšenie života ľudí v mestách sa budú musieť vysporiadať v krajinách s nižším stupňom rozvoja, kde je rast miery urbanizácie najrýchlejší. Veľkú väčšinu tohto rastu zaznamená Afrika a Ázia. Vzniká čoraz viac tzv. megamiest s počtom viac ako 10 miliónov obyvateľov. V roku 1990 ich bolo 10, o 24 rokov neskôr už 28. Najchudobnejší ľudia vo veľkomestách žijú v slumoch, kde sú životné podmienky veľmi ťažké. Mestá budú čoraz väčšie a rušnejšie – podporou bezpečného a dostupného bývania, investíciami do infraštruktúry, podporou pre najchudobnejších, budovaním zelených verejných priestorov a podporou urbánneho plánovania a manažmentu z nich môžeme spraviť bezpečnejšie, zdravšie a šťastnejšie miesta na život.

Cieľ č. 12 – Zodpovedná spotreba a výroba – Zabezpečiť trvalo udržateľnú spotrebu a výrobné schémy

Do roku 2050 má počet obyvateľov na Zemi presiahnuť 9,7 miliárd. Polovica tohto rastu bude pripadať na Afriku. Rast obyvateľstva, jeho možnosti a požiadavky na spotrebu budú znamenať obrovskú výzvu pre životné prostredie, poľnohospodárstvo a pre sociálne a ekonomické aspekty našej planéty.Aby sme uchovali aspoň doterajšiu kvalitu životného prostredia na našej planéte, aj my, spotrebitelia musíme znížiť našu ekologickú stopu a správať sa voči životnému prostrediu zodpovednejšie.

Cieľ č. 13 – Ochrana klímy – Podniknúť bezodkladné opatrenia na boj proti klimatickým zmenám a ich dôsledkom

Mapa sveta zobrazujúca trendy v zmene teploty povrchu (°F za dekádu) medzi rokmi 1950 a 2014. Zdroj: NASA GISS.
Existuje vedecký konsenzus, že klimatická zmena je realitou, a jej hlavnou príčinou sú aktivity človeka. Vplyvom rastúcej globálnej teploty stúpa hladina svetového oceána, čoraz častejšie sú extrémne výkyvy počasia a rastie globálna teplota. Týmito dôsledkami sú čoraz viac ovplyvňené životy ľudí na Zemi – neexistuje krajina, ktorá by nepociťovala dôsledky klimatickej zmeny. Dynamiku a rozsah budúcich sociálnych a environmentálnych dôsledkov možno dnes len ťažko predpovedať. Zostáva otázkou, či sa napriek prijatým opatreniam podarí zvrátiť tento negatívny trend a naplniť ciele Klimatickej konferencie z Paríža v roku 2015. Určite si to však bude vyžadovať urgentné a spoločné úsilie.

Cieľ č. 14 – Život pod vodou – Zachovať a trvalo udržateľne využívať oceány, moria a zdroje mora na trvalo udržateľný rozvoj

Živobytie miliónov ľudí zavisí od bohatstva morí a oceánov – od ich teploty, chemického zloženia, morských a oceánických prúdov a života v nich. Ešte viac ľudí je závislých na potravinách a zdrojoch, ktoré z morí a oceánov pochádzajú. Nadmerný rybolov, klimatická zmena a znečistenie vôd nesmie spôsobiť nezvratné zmeny v moriach a oceánoch. Aby sme tieto negatívne trendy zvrátili, musíme zmeniť oboje – to, čo do morí dávame, i to, čo z nich berieme. Ak zabezpečíme udržateľnosť rybolovu a zastavíme znečistenie vôd, moria budú aj naďalej poskytovať dostatok potravín a kvalitné podmienky pre život aj rekreáciu.

Cieľ č. 15 – Život na pevnine – Chrániť, obnovovať a podporovať trvalo udržateľné využívanie pozemných ekosystémov, trvalo udržateľne riadiť lesné hospodárstvo, bojovať proti premene krajiny na púšť a zastaviť spätnú degradáciu krajiny a stratu biodiverzity

Lesy pokrývajú takmer tretinu zemského povrchu a sú domovom miliónov druhov rastlín a živočíchov. Sú tiež zdrojom čistého vzduchu a vody a sú nevyhnutné na boj proti klimatickej zmene. S rastúcim počtom ľudí na našej planéte a rastom ich požiadaviek potrebujeme násť rovnováhu medzi naplnením potrieb ľudstva a ochranou životného prostredia. Musíme zachovať pôvodné ekosystémy, zastaviť odlesňovanie, rozpínanie púští, zvrátiť dôsledky sucha, či vymieranie rastlinných a živočíšnych druhov.

Cieľ č. 16 – Mier, spravodlivosť a silné inštitúcie – Podporovať mierovú inkluzívnu spoločnosť v prospech trvalo udržateľného rozvoja. Poskytnúť prístup k spravodlivosti pre všetkých a budovať efektívne, transparentné a inkluzívne inštitúcie na všetkých úrovniach

Je jedno, koľko iných globálnych cieľov sa nám podarí naplniť, bez mieru a spravodlivosti nič ostatné nemá zmysel. Spolu s demokraciou a dobrým riadením krajiny by sa mali stať cieľom a štandardom každej spoločnosti na svete. Všetci ľudia by mali mať právo rozhodovať o dianí vo svojej komunite, aby mohli budovať lepšiu spoločnosť na lokálnej i globálnej úrovni.

Cieľ č. 17 – Partnerstvá za ciele – Posilniť prostriedky implementácie a revitalizácie globálneho partnerstva pre trvalo udržateľný rozvoj

Zníženie extrémnej chudoby – v ostatných 15 rokoch na polovicu – sa do značnej miery podarilo vďaka tomu, že chudobné ekonomiky zvýšili svoj ekonomický rast, ale aj preto, že bohaté krajiny zvýšili a zefektívnili rozvojovú spoluprácu (pomoc). Svet je dnes vzájomne prepojenejší ako nikdy predtým. Zlepšenie prístupu k technológiam a informáciam je dôležitý spôsob zdieľania najlepších nápadov a podpory inovácii. Zníženie zahraničného dlhu a rast investícii v rozvojových krajín výrazne pomôže zabezpečiť ich rast a rozvoj. Úspešná rozvojová stratégia predpokladá spoluprácu medzi vládami, súkromným a občianskym sektorom.

Mnoho kritikov označuje tieto ciele za príliš ambiciózne a aj bežnému človeku je zrejmé, že nie všetky budú dosiahnuté. Je aj na nás, či sa k nim aspoň priblížime. Lepší a udržateľný svet je v záujme každého človeka na tejto planéte. 

autor: LZ

Ak nebudeme pestovať, nebudeme jesť. V mnohých afrických komunitách pochopili túto jednoduchú logickú úvahu a zakladajú záhrady. Zdieľajú úrodu i semienka, aj znalosti o farmárčení, ktoré má na kontinente nelichotivé postavenie v rebríčku obľúbených profesií.

Ak nebudeme pestovať, nebudeme jesť. V mnohých afrických komunitách pochopili túto jednoduchú logickú úvahu a zakladajú záhrady. Zdieľajú úrodu i semienka, aj znalosti o farmárčení, ktoré má na kontinente nelichotivé postavenie v rebričku obľúbených profesií.

Rose je koordikátorkou komunitnej záhrady v strednej Keni. Členovia komunity pestujú vo svojich vlastných záhradách plodiny, o ktoré sa po zbere úrody delia s ostatnými. Rovnako sa delia aj o semiačka. Maratna trstinová je pôvodná plodina, z ktorej vyrábajú čipsy, balia ich a predávajú do obchodov. Nielen, že sa spestrila ich strava, ale navyše majú z komunitnej záhrady aj príjem.

Podobných komunitných záhrad je po celej Afrike už viac ako dvetisíc šesťsto. Vznikajú v dedinách, pri školách, kostoloch aj v utečeneckých táboroch.

George je koordinátorom komunitnej záhrady Kanjuiri v tábore, kde žije asi dvesto rodín utečencov. Predovšetkým mladí ľudia začali pestovať plodiny v komunitnej záhrade a postupne vytvárať aj svoje – rodinné záhrady. Princíp deľby funguje aj tu. Vďaka zdieľaniu má každá rodina dosť jedla. „Drasticky sa vďaka tomu znížila ich závislosť na pomoci zvonku,“ vraví keňský koordinátor pre organizáciu Slow Food Samson Ngugi.

Medzinárodné hnutie Slow Food, ktoré je akýmsi protipólom k fast foodom, podporuje projekt Desaťtisíc záhrad pre Afriku po celom kontinente. Zodpovední za projekt sú však miestni lídri z jednotlivých krajín, ktorí sa na projektoch z veľkej časti podieľajú ako dobrovoľníci – bez platu, avšak za možnosť účasti na tréningoch (aj medzinárodných) o pestovaní, udržateľnom poľnohospodárstve, ale aj o tom, ako byť lídrom.

„Hlavným cieľom projektu je vytvoriť sieť informovaných ľudí, ktorí poznajú hodnotu vlastnej pôdy a kultúry, a ktorí budú aktívni v chránení africkej jedinečnej biodiverzity, tradičných znalostí a pestovateľských metód,“ vraví Valentina Meraviglia z kancelárie Slow Food Foundation v Taliansku.

„Toto všetko však čelí výzvam v podobe zákonov a dohôd v záujme poľnohospodásrkych aktivít pre export, ďalej masívneho využívania chemických postrekov a nákupu úrodnej pôdy na kontinente zahraničnými investormi,“ upozorňuje.

Proti zaberaniu pôdy

Základným predpokladom k založeniu komunitnej záhrady je pôda. „Vždy, keď sa rozhodneme nejakú záhradu vytvoriť, zapojíme do procesu komunitných lídrov aj miestne autority. V prípade, že komunita nevlastní pôdu, práve komunitní lídri a vedúci oblasti nájdu pozemok, kde by záhrada mohla na nejaký čas vzniknúť. Prípadne je tu možnosť, že členovia komunity môžu darovať pozemky na založenie záhrady,“ popisuje prvý krok Samson Ngugi. Druhý prípad, o ktorom hovorí, nie je výnimkou – pôdu často darujú práve sami Afričania, nielen v Keni.

Problémom nie je, že by Afrike nebol dostatok pôdy. Problémom je to, komu pôda patrí. „Ilegálne zábory pôdy sú po celej Afrike veľkou výzvou,“ upozorňuje Samson. „V rámci projektu tiež informujeme členov komunít o tomto fenoméne. Chceme ich posilniť, aby dokázali odporovať snahám odporieť im právo na tento zdroj. Vytvárame sieť lídrov, ktorí sú pripravení bojovať za svoju pôdu a ďalšie zdroje, ktoré sú kľúčové pre živobytie,“ vysvetľuje Keňan ďalšie rozmery projektu.

Udržateľne

So zaberaním pôdy, ale aj s klimatickými zmenami súvisí ďalšia výzva – nedostatok vody. Záhrady založené v rámci projektu Slow Food by mali podľa pravidiel organizácie vznikať na miestach, ktoré sú na to vhodné a majú predpoklady priniesť úrodu.

„Väčšina keňských záhrad vzniká na miestach, ktoré sú zavlažované dažďom. Počas období sucha sa nedarí najmä plodinám, ktoré potrebujú vlahu,“ vraví Ngugi. Dá sa im pomôcť zberom dažďovej vody či vytváraním niekoľkoposchodových záhrad alebo pestovaním viacerých plodín na jednom poli, a tieto sa navzájom chránia pred silným slnečným svetlom.

„Naproti tomu, veľmi dobre si aj v suchu vodia tradičné plodiny ako proso, čirok, kasava, jamy,“ popisuje Samson.

Slow Food kladie dôraz na udržateľné pestovanie, ktorého súčasťou je aj výber vhodných plodín a ich kombinované pestovanie.

Monokultúry, ktoré často vznikajú na pôde zabranej zahraničnými spoločnosťami či vládami, dokážu pôdu vyčerpať. Cieľom komunitných záhrad však je prinášať zdravé a pestré jedlo pestovateľom čo najdlhšie.

Aj preto, i pre zachovanie africkej biodiverzity, Slow Food nepripúšťa používanie umelých postrekov a pesticídov.

Zmena vnímania mladých

Hoci dnes pestovatelia na tisíckach afrických záhrad zápasia aj so zaberaním pôdy či nedostatkom vody, záhrady vznikli najmä preto, aby sa prevažne poľnohospodársky kontinent navrátil k tomu, čo ho môže uživiť. S narastajúcou urbanizáciou, ale aj so zlým ekonomickým postavením farmárov, ktorí sú vnímaní ako tí najchudobnejší v mnohých afrických štátoch – a štstistiky to potvrdzujú, sa obyvatelia kontinentu obracajú na iné odvtetvia. Avšak, narastajúcu populáciu bude treba uživiť.

Keňská škola St. Berndans a jej záhrada je príkladom toho, ako si môžu sami študenti vypestovať jedlo na svoje obedy. Vďaka rôznorodým plodinám získajú z jedla viac živín. No nielen to. „Nemôžeme podceniť to, že školské záhrady vštepujú mladým ľuďom pozitívny obraz o poľnohospodásrtve a že ich nabádajú, aby vnímali poľnohospodárstvo ako plnohodnotnú profesiu, ktorá im môže vytvoriť podmienky pre slušný život,“upozorňuje Ngugi.

V jeho krajine dokonca vyškrtli poľnohospodárstvo z osnov v školách. Priemerný vek farmárov rastie, v Keni je to podľa Ngugiho dnes okolo 60 rokov. „Projekt sa snaží, aby bolo pestovanie atraktívne aj pre mladých, napríklad aj tak, že spájame moderné informačné technológie a poľnohospodárstvo,“ vysvetľuje keňský koordinátor.

Informujú

Koordinátori Slow Food v každej krajine okrem samotného zakladania záhrad vyhľadávajú či vytvárajú príležitosti pre rôzne udalosti, v rámci ktorých je možné projekt predstaviť verejnosti či ho posunúť na akúsi inú úroveň.

V Keni zase mládežnícka sieť Slow Food pripravuje Disco polievku. „Je to udalosť zameraná na zvýšenie povedomia o tom, aké množstvo jedla ešte stále končí v košoch, aj napriek tomu, že v Keni hladujú milióny ľudí,“ vraví Samson Ngugi. Podľa Svetovej banky žila v roku 2014 jedna štvrtina Keňanov z menej ako jedného dolára na deň.

„Ide o advokačnú aktivitu. Pozývame mladých, aby bojovali za to, že práva farmárov bude vláda chrániť. Farmári totiž strácajú veľa úrody pre krátku dobu trvanlivosti, nedostatočnú infraštruktúru a nizke ceny za potraviny v čase zberu úrody,“ vysvetľuje Keňan.

Keňská odnož Slow Food tiež organizuje vzdelávacie workshopy, kde členovia komunít ochutnávajú jedlo, ktoré sami organicky dopestovali a iné alternatívy, aby poznali rozdiel a dokázali lepšie oceniť svoju prácu.

Na mnohé ďalšie akcie a udalosti pozývajú zástupcov Slow Food záhrad samotné ministerstvá. S ministerstvom zdravotníctva spolupracovalo keňské Slow Food v minulosti na propagovaní zdravia v komunite vďaka pestrej strave. Od ministerstva poľnohospodásrtva zase dostávajú technickú podporu farmárov či tréningy.

Keňa je iba jednou z 36 krajín na africkom kontinente, kde vznikajú nové záhrady možno práve dnes. Vznikajú dokonca tam, kde vôbec nefunguje vláda, v štátoch ako je Somálsko. Komunity tak môžu svoju často nelichotivú situáciu riešiť len vďaka tomu, že robia to, čo je pre nich prirodzené, čo poznali ich predkovia. A tiež vďaka vzájomnej pomoci.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

ilustračné foto: Magdaléna Vaculčiaková

Otvorenosť globálnemu obchodu neprospieva každému rovnako, sú krajiny či skupiny ľudí, ktorým môže naopak uškodiť.

Väčšina ekonómov sa zhoduje, že otvorené ekonomiky dokážu v dlhodobom horizonte zabezpečiť blahobyt pre svojich obyvateľov lepšie než tie uzavreté. No zároveň sa mnohí obávajú, že obchod popri zaisťovaní rastu poškodzuje tých najchudobnejších a nie vždy prináša aj spoločenský rozvoj.

Výpovedným príkladom sú africké krajiny, z ktorých sa síce v posledných desaťročiach mnohé zapojili do liberalizovaného globálneho trhu, no ich situácia a situácia tamojších ľudí, a zvlášť tých najchudobnejších, sa nie vždy zlepšila. A niekedy sa dokonca zhoršila. Hovorí o tom aj štúdia Svetovej banky s názvom Does Trade Reduce Poverty? A View from Africa (Znižuje obchod chudobu? Pohľad z Afriky).

Autori štúdie  Raju Jan Singh a Maëlan Le Goff sa pozreli ako súvisí chudoba s liberalizáciou obchodu. A teda otváraním hospodárstiev sa svetu. Zamerali sa pritom na 30 afrických krajín v období rokov 1981 až 2000, teda období, kedy došlo k veľmi výraznému posunu pri odbúravaní obchodných bariér.

Výsledky ich štúdie napovedajú, že obchod skutočne dokáže viesť k zníženiu chudoby, ale len za špecifických podmienok. Ak má krajina rozvinutý finančný systém a teda bankovníctvo či poisťovníctvo, ak je vzdelanostná úroveň v krajine vysoká a vláda stabilná.

Štúdia vychádza z jednoduchej logiky. Dostupnosť úverov je pre podnikanie a rozvoj obchodu kľúčová. Preto je potrebný rozvinutý finančný sektor, bez neho sa dá podnikať a vytvárať nové pracovné miesta len ťažko. Vyššie vzdelanie zas umožňuje lepší prechod od zle platených pracovných miest napríklad v poľnohospodárstve k lepšie plateným miestam vo výrobe či službách.

A napokon, zodpovedný investor sa obvykle rozhodne investovať len v krajine so stabilnou vládou a v širšom zmysle s určitou mierou vymožiteľnosti práva. Zároveň však fungujúci štát dokáže zoči-voči nadnárodným spoločnostiam zaistiť, aby sa jeho obyvatelia napriek rastu hrubého domáceho produktu neprepadali hlbšie do chudoby. Ak tieto podmienky krajina nespĺňa, môže podľa štúdie Svetovej banky vyššia otvorenosť dokonca prispievať k vyššej miere chudoby.

Liberalizovaný obchod ako všeliek?

Ekonóm a odborník na hodnotenie dôsledkov medzinárodných obchodných dohôd Clive George sa bližšie pozrel na to, ako sa liberalizácia obchodu prejavuje v praxi. Na jednej strane vyzdvihuje to, že liberalizácia obchodu, najmä priemyslu, dokáže zamedziť obchodným vojnám medzi krajinami, na druhej strane však upozorňuje, že podľa modelových štúdií sa ukázalo, že uplná liberalizácia obchodu by mala na globálnu ekonomiku ako celok hoci pozitívny, ale zanedbateľný vplyv.

Zároveň však prišiel na podobné výsledky, ako štúdia Svetovej banky. Úplná liberalizácia by totiž podľa neho nevplývala na všetky krajiny rovnako. Najviac by na ňu doplatili najmenej rozvinuté krajiny. V nich colné poplatky, ktoré sú predmetom liberalizácie, predstavujú v priemere 30 percent ich príjmov, zatiaľ čo v tých najrozvinutejších sa blížia k nule.

Ak o tieto príjmy prídu rozvinuté a rozvojové krajiny, dokážu sa s výpadkom vyrovnať. Pre najmenej rozvinuté krajiny by to však znamenalo výrazný výpadok, ktorý by sa zrejme odzrkadlil v tom, že by musel štát dávať menej peňazí na základné veci, ako je zdravotníctvo, školstvo či sociálne programy a tým si zahatal cestu k vlastnému rozvoju. 

Napríklad taký Afganistan podľa Svetovej banky získava na dovozných clách až 36 percent svojich príjmov. A podobne sú na tom aj mnohé iné krajiny. V ich prípade otvorenie sa globálnemu obchodu nie je automaticky všeliekom.

Obchodná politika Európskej únie a USA – liberalizácia s ručením obmedzeným

Bohaté štáty, akými sú krajiny združené pod vlajkou Európskej únie, či Spojené štáty americké, sa snažia o liberalizáciu tých sektorov, v ktorých nemajú konkurenciu a zároveň odmietajú uvoľniť tie, v ktorých by konkurenciu mali. Na jednej strane tlačia na liberalizáciu obchodu s priemyselnými výrobkami, čomu sa chudobné štáty snažia brániť. No pri liberalizácii v poľnohospodárstve je tomu presne naopak. A ak aj zrušia clá pre najchudobnejšie krajiny, chránia vlastných poľnohospodárov štedrými dotáciami, ktoré najchudobnejšie krajiny nemajú.

Výsledkom toho, že Európa a Amerika dotujú svojich farmárov, sú lacnejšie európske a americké potraviny. To je síce príjemné pre európskych a amerických spotrebiteľov, no keď sa takéto lacné potraviny vyvážajú do iných štátov, tamojší poľnohospodári im nedokážu konkurovať a spoločnosti z bohatých krajín ich tak môžu vytlačiť z trhu a zaviesť vlastné, industrializované spôsoby poľnohospodárstva, narúšajúc pritom tamojšie spoločenské štruktúry, rovnako ako ekosystémy.

Rozšírená predstava, že bohaté krajiny svojimi peniazmi pomáhajú chudobným, podľa nedávno uverejnenej štúdie amerického think-tanku Global Financial Integrity nezodpovedá realite. Štúdia, zjednodušene povedané, hovorí, že podobne ako v minulosti, aj dnes bohatý svet, do ktorého patríme aj my, “vyťahuje” z chudobných krajín peniaze. A nie naopak, ako sa to prezentuje. 

Na jednej každoročne do menej rozvinutého globálneho Juhu posielame peniaze vo forme rozvojovej pomoci – ročne ide podľa údajov OECD o viac než 150 miliárd dolárov, zároveň však z nich omnoho viac berieme. Významnou príčinou tohto nelichotivého stavu sú pritom daňové úniky, zvlášť tie, ktoré smerujú na globálny Sever.

Malí platia viac než veľkí 

V mnohých krajinách Afriky platí, že drobní podnikatelia odvedú na daniach viac než veľké firmy. Nastavenie medzinárodného daňového systému to umožňuje. Ilustruje to príbeh Marty Luttgrodt z Ghany, ktorý pred časom opísala správa britskej organizácie ActionAid s názvom Calling Time.

Správa predstavuje Martu a jej podnikanie so stánkom s jedlom a pivom v ghanskej metropole Akra. Za fľašu tamojšieho piva od spoločnosti Accra Brewery účtuje svojim zákazníkom 1,10 eura. Tento biznis jej vynáša necelých 280 eur za mesiac. Z nich musí uživiť seba a troch zamestnancov. Príjem z podnikania v kombinácii s platom jej muža musí tiež pokryť štúdium ich dvoch detí a životné náklady rodiny.

V kontraste s Martiným príbehom správa odhaľuje zákulisie firmy Accra Brewery. A tam ponúkla celkom iný príbeh. Napriek tomu, že jej materská spoločnosť SABMiller ovládala v Ghane zhruba 30 percent trhu s pivom, bola pozoruhodne nezisková. Medzi rokmi 2007 až 2010 minuli Ghančania na jej produkty takmer 80 miliónov eur. I tak sa jej podarilo dosiahnuť straty pred zdanením zhruba 3,9 milióna eur.

Správa organizácie ActionAid odhalila, že daňové účty firmy Accra Brewery sa za štyri roky rovnali 270-tisíc eurám. V priebehu troch z týchto štyroch rokov spoločnosť neodviedla absolútne žiadne dane. Je teda celkom možné, že človek predávajúci produkty nadnárodných korporácií (akým je aj Marta) zaplatil v rovnakom období pomerne k svojmu príjmu vyššiu daň než firma vyrábajúca a predávajúca v tejto krajine tovar.

Možno si poviete, “áno, ale to sa týka aj nás”. Nedá sa než nesúhlasiť, rozdiel je však tak v pomeroch a percentách, ako aj absolútnych číslach. Podľa Gabriela Zucmana z americkej univerzity v Berkeley, ktorý sa zaoberá daňovými únikmi, priemer daní ilegálne uniknutých z afrického kontinentu do offshore centier dosahuje tridsať percent, zatiaľ čo z Európy je to len desať. Aj keď v prípade Slovenska môže byť číslo vyššie.

Zároveň nie je percento ako percento. V niektorých krajinách totiž aj percentuálne rovnaké úniky daní môžu pre jej obyvateľov znamenať čosi celkom iné. Je iné, ak vám ukradnú desať percent z minimálnej mzdy, než ako keď vám zmizne desať percent z podstatne vyššieho príjmu.

V prípade tých prvých desiatich percent je to otázka, či sa deti dostanú do školy, alebo či bude v okrese jeden alebo dvaja lekári. Prípadne aspoň nejaký.

V prípade druhých tvorí desať percent otázku, či na školách zateplíme okná a kúpime interaktívnu tabuľu, alebo či zvýšime plat pedagógom, prípadne či zostane nemocnica v každom aj pár kilometrov vzdialenom okresnom meste, alebo v niektorých z nich zostane len poliklinika.

Organizácia ActionAid túto dimenziu prepočítala na čísla. V prípade odohrávajúcom sa v Malawi, africkej krajine s najnižším HDP na hlavu na svete, organizácia pred časom poukázala na austrálskych ťažiarov. Tí za šesť rokov činnosti neodviedli na daniach do malawijskej štátnej kasy ani euro.

Organizácia vo svojej správe z roku 2015 vypočítala, že v prípade, že by firma dane riadne platila, Malawi by v priebehu šiestich rokov získalo 43 miliónov dolárov. Prepočítané na verejné služby 17-tisíc sestričiek, 39-tisíc učiteľov alebo 8500 lekárov.

A to je vlastne len omrvinka, ktorá však poukazuje na širší ešte hrozivejší kontext. Podľa Africkej únie a OSN ide pri daňových únikoch celkovo o zdroje, ktoré dvojnásobne prekračujú sumy poskytovanej rozvojovej spolupráce pre tento kontinent.

Inými slovami, ak by sa podarilo v krajinách Afriky znížiť daňovú medzeru o polovicu, ročne by si kontinent mohol polepšiť až o štyri percentá hrubého domáceho produktu, vyplýva z odhadu OSN.

Ako minulý rok ukázala spoločná správa OSN a Africkej únie, len ilegálnou cestou odíde z Afriky ročne 50 miliárd dolárov. Obvykle smerom na “Sever”. Je to omnoho viac, než tam bohaté krajiny pošlú vo forme zahraničnej pomoci. Vo výpočte pritom nie sú zahrnuté sporné, no potenciálne legálne finančné toky, ktorým sa narozdiel od rozvinutých krajín mnohé africké štáty dokážu brániť menej efektívne. A firmy z rozvinutých krajín to využívajú.

“Daňové plánovanie sa stalo jadrom biznis modelu,” povedal pre The Guardian Pascal Saint-Amans, ktorý viedol dvojročný daňový reformný program OECD s názvom Base Erosion and Profit Shifting. Na tento spôsob myslenia niektorých európskych manažérov v afrických krajinách poukázali aj nedávno uniknuté panamské zložky. BBC napríklad vďaka nim oprášila jeden starý prípad z roku 2010. Malí platia viac než veľkí Malí platia viac než veľkí Daňové úniky prispievajú k nerovnosti

Možnosťou obchádzať dane cez daňové raje získali mocní a vplyvní praktickú a v globalizovanom svete poľahky dostupnú možnosť ďalej hromadiť svoj majetok a tým ďalej zvyšovať majetkovú nerovnosť na planéte.

A to tak  vnútri krajín, kde musia byť výpadky kompenzované vyššími daňami zvyšku obyvateľov, ako aj medzi štátmi. Zvlášť smerom k bohatým krajinám s dostatkom zdrojov na právnikov a účtovníkov, smerom od krajín, ktoré na týchto “odborníkov” nemajú.

Takýmto zamedzovaním mobilizácii domácich zdrojov podkopávajú bohaté krajiny tým chudobným možnosti rozvoja a bránia im postaviť sa na vlastné nohy. A výrazne viac než tým bohatým, chýbajú dane tým chudobnejším.

Môžeme pritom vidieť, kam to vedie. K svetu, v ktorom podľa analýzy Oxfamu polovicu celého majetku vlastní celkom 62 (slovom šesťdesiatdva) ľudí a percento najbohatších má viac majetku než celý zvyšok svetovej populácie. K situácii, keď rastúca nerovnosť posilňuje  seba samu, k víru vysávajúcemu majetok smerom k tým, ktorí miešajú karty. A teda k tým, ktorí ten vír sami spúšťajú a vlastne de facto aj ovládajú. “Rich-get-richer” dynamika.

Európska únia, ktorá hrá nezanedbateľnú úlohu v tvorbe medzinárodnej politiky, je najväčším donorom rozvojovej pomoci na svete. No zároveň je aj domovom viacerých nadnárodných firiem patriacich k najväčším na svete, hlavným importérom a exportérom z a do krajín globálneho Juhu a hostí nemalé množstvo krajín, ktoré sa podľa niektorých znakov dajú považovať za daňové raje. Napríklad Holandsko, Monako, San Marino a iné.

Jej činnosti a záujmy si tak neraz odporujú. V jazyku OECD môžeme povedať, že jej politiky sú v nesúlade s rozvojom. Jednou rukou dávame, zatiaľ čo druhou berieme. Viac. Boj proti týmto praktikám je tak dnes výzvou, pred ktorou stojí nielen Európa, ale aj Slovensko samotné. 

Titulná fotografia: Occupy.com

Na to, aby sme pochopili, čo je to alterglobalizácia, je potrebné si najskôr povedať, čo je to globalizácia.

Globalizácia je, teoreticky, neutrálny objektívny pojem. Deje sa, či sa nám to páči alebo nie. V skutočnosti je to však zložitejšie, globalizácia má ako sociálny proces určitý charakter, daný činnosťou ľudí a nie vždy férovými vzťahmi medzi nimi.

Globalizácia má viacero dimenzií. Najvýraznejší je jej ekonomický rozmer, ekonomika dnes prestáva brať do úvahy hranice štátov. No podobne sa to týka aj politickej sféry, ako aj oblasti kultúry, ktorá sa stáva uniformnou. A rovnako tak sa týka aj environmentálnych otázok.

Podstatou aktuálnej verzie globalizácie – tej, v ktorej žijeme – je spôsob, akým je zorganizovaná globálna spoločnosť. Čoraz prepojenejšia spoločnosť stojí na komunikačných technológiách, charakterizujú ju globálne finančné toky, ktoré nepoznajú štátne hranice, stavia na princípoch voľného trhu a sprevádza ju vzájomná asimilácia kultúrnych vzorcov, obzvlášť v masovom merítku. Tomuto nastaveniu, tomuto aktuálnemu globalizačnému diskurzu, dominuje ekonomická dimenzia rozvoja a rastu (viď rozdiel medzi rastom a rozvojom vysvetlený v predošlej kapitole).

Okrem prevládajúceho globalizačného diskurzu existujú aj alternatívne pohľady, ako je napríklad globalizáciu celkom odmietajúci antiglobalizmus alebo aj alterglobalizmus.

Ak vychádzame z toho, že globalizácia sa objektívne deje a len ťažko jej zabránime, máme ju možnosť aspoň skorigovať. Ide tak o náplň, akú jej dáme. Práve na týchto princípoch stojí alterglobalistický pohľad na globalizáciu.

Alterglobalisti chcú inú globalizáciu. Narozdiel od antiglobalistov ju však neodmietajú ako celok. Naopak,  niektoré jej súčasti – napríklad informatizáciu – vyzdvihujú ako možné riešenia globálnych problémov.

Celkovo odmietajú vyhranenosť prevládajúceho vnímania globalizácie v duchu “trh a globalizácia alebo ekonomická katastrofa” a hľadajú cesty medzi týmito pólmi, svet nie je buď-alebo. Tá vyhranenosť sa pritom často prejavuje aj v médiách a iné názory sú neraz označované negatívnymi nálepkami. Tu pritom treba zohľadniť pozície a mocenské postavenie aktérov.

Známa teoretička alterglobalizmu, politologička a aktivistka Susan George vidí rozdiel medzi antiglobalizmom a alterglobalizmom nasledovne: Podľa antiglobalistov by sme sa mali hýbať len vo vnútri svojich národno-štátnych hraníc, v ktorých sa o seba údajne dokážeme postarať. Alterglobalisti to odmietajú a tvrdia, že by sme sa nemali uzatvárať, obchod je predsa dobrá myšlienka.

Alterglobalizmus podľa George ďalej hlása, že ak je to možné, mali by sme mať dobré vzťahy s každým. Hovorí tiež o tom, aby sme chápanie moci nestavali na hrubej sile a armáde, ale napríklad na spoločných záujmoch. Jednoducho povedané, alterglobalizmus znamená, že nemáme nič proti zvyšku sveta a spolupráci, aj keď sa pritom staráme aj o naše vlastné záujmy. A vieme to robiť v mieri, pomocou vzdelávania a otvorenosti k iným ľuďom.

Foto: Wikimedia Commons

1. Globalisation puts us in direct relationship with people in other parts of our common planet, so GDJ puts emphasis on global interconnections (having so called global, not only foreign outlook, epistemological level).

2. Thematically reflects increasing need to cover (sustainable) development and humanitarian issues.

3. Ethically emphasises unbalanced power structures and relations within society (locally, globally as well as “glocally”), gives voice to those without power, to those who are not heard within these unbalanced relations.

4. Analytically builds on critical discourse analysis and media framing analysis, in order to enable journalists to step out of dominant discourse(s) – transformative element, ability to change frames of reference, see the world through others´ eyes.

And by all that it aims to contribute to positive social change.

Keď sa povie chudoba, mnohí z nás si predstavia niečo vzdialené, čo sa nás netýka. Prestavia si absolútnu chudobu, ktorá sa spája s hladom, chatrným či žiadnym obydlím. Chudoba je však prítomná všade, aj v tých najbohatších krajinách. Pri diskusii o nej je podstatné rozlišovať medzi relatívnou a absolútnou chudobou.

Absolútna chudoba

Najskôr k absolútnej chudobe. Podľa Svetovej banky znamená absolútna chudoba, keď si človek musí vystačiť s menej než 1,9 medzinárodným dolárom na deň.

Na to, čo tento stav znamená, je potrebné pochopiť pojem medzinárodný dolár. Ide o fiktívnu menu, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak napríklad v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára.

Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN pozerajú skepticky. Spojené národy definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985. Počet extrémne chudobných tak klesal len na papieri.

Relatívna chudoba

A teraz k relatívnej chudobe. Človek žijúci v relatívnej chudobe má obmedzené možnosti, trpí materiálnym aj nemateriálnym nedostatkom. Nemôže si napríklad dovoliť kúpiť si kvalitné topánky či lístok do kina. Keďže ide o relatívnu chudobu, meria sa v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Relatívna chudoba sa často spája so sociálnym vylúčením. Ľudia sú kvôli nedostatku vytláčaní na okraj spoločnosti. To potom ide ruka v ruke s tým, že sa menej zúčastňujú sociálneho a kultúrneho života, pocit vylúčenosti zo spoločnosti a obmedzené príležitosti.

Chudoba postupne mení myslenie aj zvyky človeka. Ľudia strácajú schopnosti využiť nové príležitosti. To môže viesť napríklad k tomu, že sa nestretávajú s priateľmi, alebo ich deti vynechávajú vyučovanie.

Foto: Pixabay

Ako učiť o migrácii? Na mnohých školách sa tejto téme vyhýbajú. Dôvodov môže byť viac– učitelia niekedy nemajú o téme dostatok relevantných informácii, prípadne nevedia o kvalitných zdrojoch, ktoré by tému žiakom predstavili citlivo a zaujímavo. Niekedy sa boja reakcii žiakov a toho, či na ňu budú vedieť vhodne zareagovať. A možno preto, lebo doteraz nikto existujúce zdroje učiteľom v kocke nepredstavil. To sme sa snažili napraviť v novom článku. Continue reading “Ako učiť o migrácii – metodické príručky a voľné online zdroje” →

Ako kupovať múdro ale zároveň zodpovedne – voči ľuďom aj planéte? Čo konkrétne môžeme urobiť, aby sme prispeli k pozitívnej zmene? A prečo by sme to mali vôbec robiť? Continue reading “Krátky kurz zodpovedného spotrebiteľa” →

Časy, keď obchodné reťazce s módny oblečením menili sortiment každú sezónu, teda asi štyrikrát za rok, sú už dávno preč. Fenomén rýchlej módy spôsobil, že sa predáva a vyhadzuje viac oblečenia ako kedykoľvek predtým. Aké sú dôsledky? Continue reading “Rýchla móda alebo čo s obnoseným šatstvom, ktoré nikto nechce?” →

“Skúšala som, kde sú moje vlastné limity. To je niečo, čo nikto iný za vás neurobí”, hovorí Kadri Sikk o svojej skúsenosti žiť niekoľko mesiacov bez produkcie odpadov. Continue reading “Môj život bez odpadu” →

Jednou z množstva aktivít, ktoré iniciatíva Svet medzi riadkami v rámci svojho vzdelávacieho programu ponúka pre študentov žurnalistiky a aktívnych novinárov, sú novinárske cesty do sveta.

Organizované cesty smerujú napríklad do Kene, Grécka, Senegalu, Tuniska, Maroka či Nemecka a mnohých ďalších krajín, vďaka individuálnym grantom sa však novinári a novinárky môžu dostať aj do krajín mimo nášho zoznamu. 

Viac info získate na peter.ivanic@clovekvohrozeni.sk 

Návrat na stránku programu Svet medzi riadkami

Veľká Británia a ďalšie bohaté krajiny závisia od dovozu vody z miest priamo ohrozených suchami a nedostatkom tejto životodarnej tekutiny. Tak nejako znel záver štúdie z dielne britskej Kráľovskej akadémie spred niekoľkých rokov. Dovážame k nám tovar, pri ktorého produkcii a transporte bolo neraz treba použiť enormné množstvá vody v regiónoch, ktoré sú na vodu obzvlášť citlivé.

Podľa denníku Guardian tvorí takáto pred našimi zrakmi skrytá voda, tzv. virtuálna, až ⅔ spotreby vody v bohatom svete. My, v krajinách s dostatkom vody, ktorá nám pomáha rozvíjať sa – lebo bez nej to skutočne ide len ťažko – si lacno berieme viac vody od tých, ktorí jej zďaleka nemajú dostatok.

Percentá

Ľudské telo pozostáva až zo sedemdesiatich percent z vody. A nejakou šťastnou náhodou jej približne toľko – 71 percent – tvorí aj povrch našej planéty. Problém je, že väčšina z nej, narozdiel od tej v našom tele, pre nás nie je využiteľná – až 97 percent všetkej vody tvorí morská voda. Vhodná akurát tak pre rybičky a ďalšie morské plody.

Zostávajú nám tak len tri percentá sladkej vody. No z nej sú až štyri pätiny zamrznuté v ľadovci. Áno, môžeme si povedať, že tie sa predsa topia. To je síce pravda, no pravda je aj to, že väčšia časť z roztopenej vody sa aj tak pridá k tým 97 percentám morskej vody spomínaným vyššie.

Zostane nám tak približne 0,6 percenta. A to stále nie sme na konci. Tri štvrtiny z toho totiž tvorí voda, ktorá síce tečie, no kdesi hlboko pod zemou. A nie vždy sa nájdu možnosti a odhodlanie ako napríklad u staviteľov starovekých kanátov, z ktorých niektoré vznikali celé desaťročia a mnohé dodnes fungujú.

Zvyšok, teda 0,15 percenta, je síce sladká a dostupná, no nie vždy čistá voda. Tá naozaj vhodná na konzumáciu tvorí len 0,003 percenta všetkej vody.

Komplexný globálny prístup

Dostupnej vody je naozaj málo. Aj to je dôvod, prečo o nej treba uvažovať v širších súvislostiach než skrz vypínanie vodovodného kohútika či páky pri umývaní zubov. Oproti tomu, koľko vody minieme iným spôsobom, totiž ide v podstate o omrvinky. Podstatné, no stále len omrvinky.

Pre názornosť stačí malé porovnanie. Zatiaľ čo vegetarián denne “zje” 2500 litrov vody, klasický na mäse odchovaný slovenský stravník až 5000 litrov. Spláchnutie toalety sa tak javí menším problémom. A práve tam by mala nastať zmena.

Tento komplexný, holistický prístup k vode spropagoval “vodný guru”, geograf John Anthony Allan, emeritný, no stále aktívny profesor na londýnskej King’s College. Vo svojich štúdiách sa zaoberá dovozom potravín a ďalších na vodu citlivých produktov, ako jednou z ciest efektívneho znižovania tlaku na vzácne vodné zdroje. Vo svojich analýzach, ktoré nie sú limitované štátnymi hranicami, odhaľuje vzťahy medzi poľnohospodárskou produkciou, využívaním vody, planetárnymi ekonomikami a politikou. Za svoju prácu získal aj prestížnu Stockholm Water Prize – podľa niektorých ekvivalent Nobelovej ceny za oblasť životného prostredia.

Ako to funguje?

Funguje to vlastne veľmi jednoducho. Ukázať si to môžeme na hovädzom dobytku. To je obľúbený, pomerne jednoznačný a obzvlášť desivý príklad. Na vyprodukovanie jedného kilogramu peknej sviečkovice totiž treba nie menej než 15-tisíc litrov vody. Steak tak vyjde skutočne draho.

Ale začnime od začiatku. Trvá nejaký čas, kým je zviera pripravené na porážku. Spravidla asi tri roky. Vtedy je z jedného zvieraťa možné získať približne 200 kilogramov čistej váhy mäsa. No prežúvavec za tie roky čosi aj zje. Povedzme, že 1300 kíl zrnovín a 7200 kíl slamy či trávy.

A aby sme to krmivo získali, je ho treba zalievať, či už dažďom alebo umelo zavlažovať. Každá krava si tak vyžiada viac až 3 milióny litrov vody. A to sme ešte nezarátali tie desatisíce litrov, ktoré krava vypije, prípadne ďalšie vodné náklady. Spočítané a zrátané, 3 milióny aj čosi litrov vody deleno 200 kíl mäsa sa rovná 15-tisíc a viac l/kg.

Svoje samozrejme využíva, a nie málo, aj priemyselná výroba, alebo napríklad chladenie serverov spoločností ako je Google, Facebook či Netflix (podľa Wall Street Journal minú servery na chladenie len v Kalifornii, kde leží legendárne Silicon Valley, až 158-tisíc veľkých olympíjskych bazénov ročne), no poľnohospodárska produkcia hrá prím.

Zdroj: Water Footprint Manual, 2009 (adaptované)

A čo z toho celého vyplýva? Okrem toho, že je svet skutočne veľmi prepojený, je to tiež fakt, že si môžeme vybrať a pomerne malými rozhodnutiami – a nie, nie je to zatváranie kohútika pri umývaní zubov – dokážeme ušetriť naozaj veľké množstvá vody. Keď v ničom inom, tak môžeme začať napríklad obmedzením plytvania potravinami. Inými slovami, berme zreteľ na to, že každý jeden kus potraviny na smetisku má za sebou celý vodný rodokmeň. Ale rovnako tak na to myslime aj pri odievaní, premyslenej zmene jedálnička či čomkoľvek ďalšom.

Úvodné foto: https://www.flickr.com/photos/iucnweb/6788528430/in/photostream/

“To iste. Dáte ľuďom peniaze len tak, oni si zvyknú a iba čo zlenivejú,” myslia si aj mnohí z nás. Táto predstava sa týka rovnako tak používania zdrojov na rozvojovú spoluprácu v krajinách globálneho Juhu, ako aj najrôznejších sociálnych programov u nás doma. Ekonómovia z Harvardu a MIT – jedných z najrenomovanejších akademických inštitúcií na svete – sa rozhodli tomuto mýtu pozrieť na zúbok. A ukázali, že rozšírený predpoklad nesedí.  

“Pozreli sme sa na vplyv siedmich rôznych programov, pričom sme nenašli žiadne pozorovateľné dopady finančných transferov, či už na ochotu pracovať alebo na celkový počet odpracovaných hodín, ani u mužov, ani u žien,” píše sa v analýze.

Výskumný tím si zobral na mušku programy v Hondurase, Indonézii, Maroku, Mexiku, Nikaragui a na Filipínach. Hoci sa tie programy od seba líšia, vo svojej podstate všetky dávajú peniaze ich chudobným občanom, vo väčšine prípadov s určitou podmienkou. Napríklad, že ľudia pošlú svoje deti do školy či ich nechajú zaočkovať.

Vlády však vo všetkých prípadoch dávajú chudobným hotové peniaze, s tým, že ich môžu minúť, ako len uznajú za vhodné. Podľa kritikov vďaka takémuto prístupu ľudia prestanú pracovať. No podľa štúdie sa takéto správanie v žiadnej z krajín neukázalo.

Zdroj grafu: MIT Economics

Táto tabuľka vybraná zo štúdie ukazuje, že ľudia odpracovali podobne veľa hodín nezávisle od toho, či dostali alebo nedostali finančnú podporu. Rozdiely sa pohybovali na úrovni štatistickej chyby. Pritom samotní výskumníci predpokladali, že sa počet hodín môže znížiť – napríklad z obavy, že ak človek začne pracovať, tak mu vláda príspevky zoberie. No nepotvrdilo sa ani to.

Iné štúdie zároveň ukazujú, že finančná podpora najchudobnejších nielenže nevedie k ich zleniveniu, ale môže za určitých okolností viesť k vyššiemu pracovnému nasadeniu a rastu príjmov. Napríklad štúdia hodnotiaca program, ktorý mladým nezamestnaným Uganďanom poskytoval granty, ktoré im umožňovali získať na  schopnosti potrebné k lepšiemu uplatneniu sa, viedli k vyššiemu počtu odpracovaných hodín a výrazne vyšším príjmom. K podobným záverom prišli aj ďalšie štúdie, napríklad táto takisto z Ugandy. V porovnaní s Európou pritom stačí pomerne menší vklad na dosiahnutie lepšieho výsledku.

Titulné foto: EC/ECHO Arjun Claire/flickr

Výlety Naslepo na miesta a stretnutia s ľuďmi, voči ktorým existujú v našej spoločnosti mnohé stereotypy a predsudky. Selassie, jeden z najznámejších slovenských YouTuberov, hviezda medzi mladými ľuďmi. Máme pre vás tip, ako ich využiť na vyučovaní.

Selassie patrí k najúspešnejším slovenským youtuberom a popularitu si získal najmä medzi mladými ľuďmi. Má takmer pol milióna odberateľov na YouTube, 80-tisíc fanúšikov na Facebooku a na Instagrame ho sleduje skoro 200-tisíc ľudí. Pre mladých ľudí do 25 rokov je určite známejší ako väčšina tvárí, ktoré sa objavujú v televízii. V spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti nakrútil sériu videí pod názvom Výlety naslepo. V nich približuje osudy mladých ľudí, ktorí sa v minulosti alebo dnes ocitli v ťažkých životných podmienkach. Prostredníctvom vlastných zážitkov hovorí o svojich názoroch a nabúrava niektoré stereotypy a predsudky.

Spolu vznikli 3 videá:

Všetci nie sú rovnakí (miesto: Rómska osada v Moldave na Bodvou)
Utekajú pred vojnou (miesto: utečenecké tábory v Srbsku)
Tu vyvrcholila nenávisť (miesto: koncentračný tábor v českom Terezíne)

K videám sme pripravili metodiku, ktorá uľahčí učiteľom a pracovníkom s mládežou ich využitie na vyučovaní alebo na stretnutiach s mladými a poskytne doplňujúce informácie k jednotlivým témam.

METODIKA K YOUTUBE VIDEÁM