Roztváranie príjmových nožníc vo svete

Nezisková organizácia Oxfam zverejnila v januári 2017 správu o roztváraní sa príjmových nožníc vo svete. Vyplýva z nej, že osem ľudí na svete vlastní toľko majetku, ako polovica najchudobnejšej svetovej populácie, teda ako 3,6 miliardy najchudobnejších ľudí. Ich správa z roku 2016 pritom hovorila o tom, že polovicu svetového majetku vlastní 62 jednotlivcov.

Ak sa bude bohatstvo vo svete hromadiť podobným tempom ako dnes, svet spozná prvého bilionára už o 25 rokov. Pre lepšiu predstavu: ak by človek míňal milión dolárov denne, potreboval by 2783 rokov na to, aby minul biliardu dolárov, prepočítal Oxfam.

Podľa Oxfamu vidieť, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú zhruba posledné tri dekády. Organizácia upozorňuje, že len medzi rokmi 2010 a 2015 sa majetok chudobnejšej polovice ľudstva znížil až o 38 percent.  Vo svete je dnes takmer 2,5-tisíca miliardárov. (Zo Slovenska pochádza jeden.)

Narastajúce príjmové nerovnosti sú pritom hrozbou aj pre svetovú ekonomiku, upozorňuje Svetové ekonomické fórum. Môže totiž viesť napríklad k polarizácii spoločnosti a následným nepokojom v krajine. Priveľké nerovnosti navyše spomaľujú ekonomický rast.

Platí pritom, že na rovnosti záleží. Poukazujú na to štúdie, podľa ktorých sú ľudia v rovnostárskejších spoločnostiach zdravší, dosahujú vyššie vzdelanie, v krajine je menej kriminality.

Niektoré štúdie poukazujú na to, že nerovnosť v krajinách súvisí so stabilitou politického systému. Čím je politický režim stabilnejší, tým by mali byť nerovnosti nižšie. Tvrdí to napríklad organizácia OECD. Existujú však aj výnimky. Napríklad  Spojené štáty americké. Sú bohaté, politicky stabilné, no príjmovú nerovnosť majú vysokú.

Rovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Foto: pngimg.com

Medzinárodný deň nenakupovania

23. november je tohto roku medzinárodným dňom nenakupovania. Často nakupujeme veci, bez ktorých sa dá žiť, ale nie sú pre kvalitný život nevyhnutné. Týmto dňom by sme chceli poukázať na prepojenosť sveta a podporiť ochranu životného prostredia.
Tu vám ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinách.

Ostrov odpadu
Aktivita umožňuje žiakom lepšie pochopenie systému morských prúdov a Coriolisovej sily vo Svetovom oceáne. Zároveň v nej, pri vyhľadávaní ohnísk odpadu, budú pracovať so zemepisnými súradnicami a mapou sveta. Jedným z cieľov je i zamyslenie sa a scitlivenie žiakov pri vlastnej spotrebe a nakladaní s odpadom.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu geografia na stredných školách, strana 8.

Made in the world (prípad nutelly)
Aktivita žiakom predstavuje produkt, ktorý každý z nich pozná z inej perspektívy. Na príklade orieškovej nátierky žiaci lepšie pochopia, ako funguje globálna ekonomika a akú výrobno-logistickú štruktúru môže mať potravinová nadnárodná korporácia. Zároveň lepšie pochopia vzájomnú prepojenosť sveta v našej každodennej spotrebe. V reflexii môžu diskutovať o možných pozitívnych a negatívnych dôsledkoch globálnej ekonomiky.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu geografia na stredných školách, strana 36.

Férový obchod
Žiaci sa oboznámia s ekonomickými väzbami medzi ekonomicky rozvinutými krajinami a vybranými rozvojovými krajinami a regiónmi sveta. Na príklade ekonomických komodít budú analyzovať pozitívne i negatívne dôsledky týchto prepojení a ich dopad na hospodárstvo, životné prostredie, mier, či sociálne aspekty v rozvojových krajinách.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu geografia na stredných školách, strana 49.

Rozklad predmetov
Cieľom aktivity je opísať životný cyklus predmetov a vedieť vysvetliť ich vplyv na životné prostredie.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu umenie a kultúra na stredných školách, strana 55.

Fair Trade
Žiaci sa oboznámia s tématom Fair Trade, spravia štatistický prieskum v škole a následne vysledky znázornia do stĺpcového alebo koláčového diagramu.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – matematika, strana 57.

iPhone
Cieľom aktivity je oboznámiť žiakov s kódom EAN, pomocou ktorého môžu zistiť krajinu pôvodu výrobku. Rovnako zistia, prečo sa rôzne časti výrobkov vyrábajú v rôznych častiach sveta.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – matematika, strana 60.

Zemeguľa – guľazem?
Žiaci si v tejto aktivite uvedomia vplyv globalizácie a vzájomnú prepojenosť sveta prostredníctvom modelu Zeme.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 18.

Obalový dizajn
Otvorte diskusiu o prepojenosti sveta, spotrebiteľskom správaní a globálnom význame recyklácie na základe obalov z výrobkov.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 21.

Odevný dizajn
Cieľom aktivity je spoznať globálnu prepojenosť problematiky odievania a s ňou súvisiacu situáciu detí z krajín globálneho Juhu.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 27.

Ja som sa rozhodol
Cieľom aktivity je, aby si žiaci uvedomili a zhodnotili ako sa nás dotýkajú záležitosti iných kontinentov.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – geografía, strana 34.

Džíny z Číny
Počas aktivity sa žiaci zamýšľajú nad ich rozhodnutiami a konaním, ktoré môže ovplyvniť lokálne aj globálne záležitosti. zamerajú sa na motiváciu, aby sa žiak podieľal (podľa svojich schopností a možností) na riešení lokálnych a globálnych problémov. V aktivite žiaci budú analyzovať príčiny a dôsledky ťažkých životných podmienok ľudí žijúcich v rôznych oblastiach sveta.
Aktivitu nájdete v príručke MODELOVÉ ŠKOLY GLOBÁLNEHO VZDELÁVANIA, strana 53.

Čo chcem, čo potrebujem, a čoho sa viem vzdať
Cieľom aktivity je poznať fungovanie trhového mechanizmu, pochopiť vzťah medzi potrebami spotrebiteľov a záujmami výrobcov a uvedomiť si negativny dopad výroby na životné prostredie.
Aktivitu nájdete v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – občianska náuka, strana 54.

Príručka Čo skutočne (s)potrebuješ
Príručka k zodpovednému spotrebiteľskému správaniu – pre vyššie ročníky základných škôl a stredné školy.
Príručku nájdete na tomto odkaze.

 

Svetový deň vody

22. marec je svetový deň vody. Tento deň je teda jedinečnou príležitosťou pripomenúť všetkým mimoriadnu dôležitosť vody pre zachovanie životného prostredia a pre rozvoj ľudskej spoločnosti.
Ako sa téme vody venovať vo výučbe? Ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť vo vašich hodinách.

Civilizácie veľkých riek
Vyučovacia hodina vám pomôže porozumieť významu vody pre rozvoj civilizácií v dejinách ľudstva i v súčasnosti. Žiaci sa dozvedia o najstarších civilizáciách veľkých riek a ich dedičstve. Zdokonalia sa v schopnosti pracovať v skupine a pri práci s mapou.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu dejepis na stredných školách, strana 8.

Spor o pitnú vodu
Žiaci sa v aktivite na konkrétnych príkladoch zoznámia s fenoménom medzinárodných sporov o zdroje (pitnej) vody. Na konci aktivity by mali žiaci lepšie chápať význam vody na globálnej úrovni, ale i to akou dôležitou surovinou je pri rôznych aspektoch nášho každodenného života.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu geografia na stredných školách, strana 20.

Water is life
Témou tejto aktivity je využívanie vody. Ako nedostatok vody ovplyvňuje život v iných krajinách? Môžu vodné zdroje ovplyvňovať konflikty či rozvoj krajín? Žiaci sa prostredníctvom videí a ďalších aktivít oboznámia s týmito témami a zároveň si obohatia slovnú zásobu v anglickom jazyku.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie vo vyučovaní predmetu anglický jazyk na stredných školách, strana 23.

Voda
Aktivita je vhodná pre mladších žiakov. Prostredníctvom aktivít a úloh do matematiky sa žiaci oboznámia s výzvami, ktoré prináša nedostatok vody. Žiaci reflektujú plytvanie a znečisťovanie vody, možnosti ochrany a šetrenia vodou.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – matematika, strana 18.

Čo nám hovorí voda
Aktivita je vhodná pre mladších žiakov. Prostredníctvom aktivít a úloh do hudobnej a výtvarnej výchovy sa žiaci oboznamujú s prejavmi vody na Zemi. Žiaci analyzujú, ako činnosť človeka ovplyvňuje vodu a tým klímu na zemi, ako jeho konanie ovplyvňuje vodné prejavy a ako tieto prejavy ovplyvňujú život ľudí v rôznych oblastiach sveta.
Nájdete ju v príručke Globálne vzdelávanie na ZŠ – výtvarná a hudobná výchova umením, strana 14.

Nové filmy – Jeden svet na školách

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

V rámci projektu Jeden svet na školách pribudli v databáze dokumentárnych filmov neziskovej organizácie Človek ohrození nové filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

Filmy sú určené pre žiakov od 14 rokov. Ku každému bola vytvorená metodika/y, ktorá vám uľahčí prácu s filmom a umožní citlivo otvárať témy, ktoré v ňom zaznievajú. Okrem toho podklady k filmu dopĺňa aj informačná časť. 

Zoči voči strachu
(Spojené štáty/ 2013/ 23 min/ české titulky)
Matthewa Bogera vyhodili ako trinásťročného kvôli jeho sexuálnej orientácii z domu. Nasledujúce roky žil na uliciach Hollywoodu, kde bol tiež v postrannej uličke brutálne zbitý skupinou neonacistických skinheadov. Matthew útok přežil a šťastne se zo života na ulici dostal. O 25 rokov neskôr sa náhodou zoznámil s bývalým skinheadom Timom Zaalom. Obaja muži si čoskoro uvedomili, že sa už stretli. Tim bol jedným z útočníkov, ktorí Matthewa zmlátili a odišli, považujúc ho za mŕtveho. Ich životy sa obrátili naruby a oni se vydali na cestu odpúšťania a uzmierenia. Pre oboch to znamenalo vyrovnať sa s vlastným presvedčením a strachom. Ani jedného z nich by nenapadlo, že ich stretnutie povedie k spolupráci… a priateľstvu. 
Témy filmu: extrémizmus, ľudské práva, LGBT, homofóbia

Čakanie (Dánsko/ 2016/ 58 min/české titulky)

Je chytrá, krásna, úspešná v škole, nadaná vo futbale a obľúbená medzi kamarátkami. Napriek tomu nie je štrnásťročná Rokhsar šťastná. Pred piatimi rokmi utiekla s rodičmi a niekoľkými staršími súrodencami do Dánska. V Afganistane im išlo o život, napriek tomu celej početnej rodine dodnes chýba povolenie k pobytu v Dánsku. Každodenne nad nimi totiž visí hrozba deportácie. Rokhsar sa dostáva vinou osudu do neľahkej úlohy. Ako jediná hovorí plynulo dánsky, a preto práve na nej zostáva všetka komunikácia s právnikmi a imigračným oddelením. Môže štrnásťročné dievča uniesť takéto bremeno? Priatelia, susedia aj známi ponúkajú pomoc, ale azylová politika je často neúprosná.
Témy filmu: migrácia, vzájomná pomoc, integrácia, nádej na lepší život

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.
Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

Foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Ako funguje objednávka filmov?

  • vybratý film/y s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník. 
  • následne vám zašleme link na získanie filmu/filmov

Metodiky k filmom na stiahnutie 

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore z Ministerstva spravodlivosti SR v rámci programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám rasizmu, xenofóbie, antisiemtizmu a ostatným prejovom intolerancie. 

Narodil som sa na Luníku IX

„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktorá cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. K filmu je vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí prácovať s filmom rôznymi spôsobmi. 

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.

Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

 

Film si môžete objednať cez tento dotazník (následne vám zašleme link na stiahnutie)

Metodika k filmu na stiahnutie 

 

Zdroj foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Dokumentárne filmy k téme migrácia

V databáze dokumentárnych filmov pre školy máme 5 filmov k téme migrácia, vhodné sú pre školy aj organizácie, ktoré pracujú s mladými v mimoškolskom vzdelávaní.

V databáze dokumentárnych filmov pre školy máme 5 filmov k téme migrácia. Dva z nich sú vhodné pre menších divákov (10 – 14 rokov), tie prinášajú príbeh utečencov zo Sýrie z pohľadu dvoch detí. Ďaľšie sú určené pre starších študentov a verejnosť. Ku každému filmu bola vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí pracovať s filmami a citlivo otvárať a reflektovať túto tému so žiakmi a študentami. 

Čakanie (Dánsko/ 2016/ 58 min/české titulky)

Je chytrá, krásna, úspešná v škole, nadaná vo futbale a obľúbená medzi kamarátkami. Napriek tomu nie je štrnásťročná Rokhsar šťastná. Pred piatimi rokmi utiekla s rodičmi a niekoľkými staršími súrodencami do Dánska. V Afganistane im išlo o život, napriek tomu celej početnej rodine dodnes chýba povolenie k pobytu v Dánsku. Každodenne nad nimi totiž visí hrozba deportácie. Rokhsar sa dostáva vinou osudu do neľahkej úlohy. Ako jediná hovorí plynulo dánsky, a preto práve na nej zostáva všetka komunikácia s právnikmi a imigračným oddelením. Môže štrnásťročné dievča uniesť takéto bremeno? Priatelia, susedia aj známi ponúkajú pomoc, ale azylová politika je často neúprosná.

Témy filmu: migrácia, vzájomná pomoc, integrácia, nádej na lepší život 

 

Plavba (The Crossing, George Kurian, Nórsko | 2015 | 55 min./ české titulky / vhodné pre vek od 14 rokov)

Muzikant Nabil, novinárka Angela a IT-ičkár Rami utiekli pred vojnou v Sýrii do Egypta. Situácia utečencov sa tu však zo dňa na deň zhoršuje a hrozí najhoršie – deportácia. Skupina priateľov volí veľmi riskantné riešenie: plavbu do Európy. Autentické zábery natočené priamo na lodi umožňujú divákom cestu fyzicky prežiť spolu s nimi. Ako z toho vyviaznu? A čo ich v Európe čaká? Dokážu byť znovu šťastní? Po niekoľkých mesiacoch na novom kontinente zisťujú, že z lode, ktorá sa môže kedykoľvek potopiť, bohužiaľ ešte nevystúpili.  

Metodiku k filmu nájdete TU.   

 

Aj my sme tu doma (Marcel Pázman a IOM / SR / 2013 / 22 min. / v slovenčine / vhodné pre vek od 12 rokov

Slovenský dokument o živote cudzincov na Slovensku zobrazujúci osobné príbehy palestínskeho lekára, kvetinárky z Ukrajiny a podnikateľa z Vietnamu a o tom ako ich vidia Slováci.

Metodiku k filmu nájdete TU.

 

 

 

Rok bez rodičov  (Els van Driel / Holandsko / 2015/ 24 min./ český dabing / vhodné pre vek od 10 rokov )

11-ročnému Tareqovi sa podarilo spolu so strýkom a bratrancom utiecť z vojnou zmietanej Sýrie. Film hovorí o jeho dlhej ceste do Holandska, kde žije už takmer rok bez rodičov a zobrazuje jeho život v novej škole. Rodičom pravidelne posiela video záznamy a verí, že čoskoro dostanú azyl, aby mohli žiť opäť spolu.     

Metodiku k filmu nájdete TU.

  

 Nora spieva pre Sýriu  (Els van Driel / Holandsko / 2014 / 20 min. / český dabing / vhodné pre vek od 10 rokov)

10-ročná Nora a jej rodina utiekla kvôli vojne z domova v Sýrii. Nora žije v utečeneckom tábore v Jordánsku a napriek smútku za domovom sa snaží byť optimistická a sníva o tom, ako si jedného dňa otvorí umeleckú školu v slobodnej Sýrii.

Metodiku k filmu nájdete TU.

  

 

Uvedené filmy si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník 

Spolu metodiky k všetkým filmom sú dostupné TU 

 

Informácie k téme migrácia (rôzne štatistiky a údaje) nájdete napríklad v príručke, ktorú vydal CVEK v spolupráci so Slovenskou debatnou asiociáciou –  Rozumne o migrácii

 

Je rozvojová spolupráca funkčný nástroj pomoci chudobnejším krajinám?

Chudoba vo svete je obrovským problémom a rozvojová spolupráca, či zastarane pomoc, ju stále nedokázala celkom potlačiť. Sumy, ktoré na pomoc vynakladáme sú na prvý pohľad vysoké. Ročne je to približne 130 až 140 miliárd dolárov. Čo sa teda podarilo?

Joseph pôsobí ako učiteľ v dedinke pár desiatok kilometrov od kenského regionálneho centra Narok. Pochádza z kmeňa Ogiekov, malého horského kmeňa, ktorý neuznáva ani samotná jeho domovina. Pomery, v ktorých sa Joseph narodil – Ogiekovia tvoria menšinu v regióne Masajov, ktorí ich nepovažujú za rovnocenných – mu neumožňovali študovať a nieto ešte snívať o práci učiteľa.

No napokon sa mu to podarilo. Nepomohla mu v tom však len vlastné odhodlanie, ale aj rozvojová pomoc či spolupráca zameraná aj na oblasti mimo záujmu štátu. Napríklad na menšinové školstvo. Aj toto je príklad toho, že rozvojová spolupráca funguje.

Pomoc funguje

Chudoba vo svete je obrovským problémom a rozvojová spolupráca, či zastarane pomoc, ju stále nedokázala celkom potlačiť. Sumy, ktoré na pomoc vynakladáme sú na prvý pohľad vysoké. Ročne je to približne 130 až 140 miliárd dolárov. Zrejme si poviete, že sú to predsa veľké peniaze.

Áno aj nie. Len pre porovnanie – vojna v Iraku stála podľa odhadu Brownovej univerzity amerických daňovníkov viac než dva bilióny. Teda až 15-krát viac. A celkovo tvorí rozvojová pomoc len 0,3 percenta hrubého domáceho produktu darcovských krajín. Teda 3 eurá z tisícky, na Slovensku dokonca len jedno jediné euro. No aj napriek tomu, že na pomoc vynakladáme pomerne malé čiastky, darí sa toho dosiahnuť veľmi veľa. Príklady sú mnohé.

  • V 80-tych rokoch sa ľudstvu podarilo celkom vyhubiť vírus pravých kiahní. Za týmto úspechom sa skrýva iniciatíva Svetovej zdravotníckej organizácie, s ktorou OSN prišla v roku 1959. Táto extrémne nákazlivá choroba mala kedysi zvlášť devastujúce dopady v krajinách južnej a juhovýchodnej Ázie, kde umierala až polovica nakazených a preživší zostávali zmrzačení.

  • Vďaka pomoci a zvlášť iniciatíve UNICEF či WHO sa bude môcť svet už čoskoro rozlúčiť aj s ďalším zdravotným neduhom – tzv. guinejský červ, parazit, ktorý ešte pred 30 rokmi napadol ročne až 3,5 milióna ľudí, je dnes “úspešný” len v približne 20 prípadoch ročne.

  • Institute of Health Metrics and Evaluation odhadol, že medzi rokmi 2000 a 2014 sa podarilo vďaka pomoci zabrániť úmrtiu až 14 miliónov novorodencov a detí.

  • Ešte nie tak dávno navštevovali školy, ak teda, predovšetkým chlapci. Vďaka rozvojovej pomoci sa návštevnosť škôl globálne už v roku 2015 dostala do rovnováhy. V niektorých krajinách dnes dokonca chodí do škôl viac dievčat než chlapcov.

  • V roku 1990 malo prístup k pitnej vode len 2,3 miliardy ľudí, dnes ich sú 4,2 miliardy. Ľudská populácia medzitým síce poskočila bezmála o polovicu, no počet ľudí s prístupom k vode sa aj vďaka pomoci takmer zdvojnásobil.

A takto by sa dalo pokračovať. To neznamená, že viaceré rozvojové aktivity nevyšli, ako mali a že nie je čo kritizovať či opraviť, že nie je priestor zaviesť do spolupráce partnerstvo, ktoré v ňom dnes neraz chýba. No ako myšlienka rozvojovej spolupráce funguje a prináša výsledky pre milióny ľudí, ktorí mali menej šťastia než my, v najbohatšej a najrozvinutejšej časti planéty. Napríklad pre Josepha, ktorý dnes môže aj po odchode darcov ďalej učiť a pomáhať komunite, z ktorej pochádza. A prispievať tak k jej ďalšiemu rozvoju vlastnými silami.

Koniec extrémnej chudoby?

V absolútnej biede, z 1,9 medzinárodného dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 bezmála 11 percent svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Počet ľudí v absolútnej chudobe teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

Ale vráťme sa späť k téme. V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN stavajú mierne skepticky. Spojené národy totiž definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985.

Počet extrémne chudobných tak podľa mnohých klesal len na papieri. Zároveň sa už menej spomína, že k zníženiu chudoby neprispeli ani tak veľké rozvojové snahy, ako skôr výrazný ekonomický boom v Číne. A v mnohých častiach sveta a zvlášť v častiach subsaharskej Afriky absolútny počet extrémne chudobných dokonca klesol. A to aj napriek tomu, že percentuálne poklesol – zároveň im totiž narástol aj počet obyvateľov.

V nových Cieľoch udržateľného rozvoja sa OSN zaviazala odstrániť celkovú chudobu do roku 2030. Podobný plán má aj Svetová banka, ktorá chce do toho istého roku odstrániť extrémnu chudobu vo svete. Dosiahnuť to chce napríklad investíciami do zdravia a vzdelania žien a detí, zabezpečením sociálnej siete, ktorá by obyvateľov chránila pred prírodnými katastrofami a pandémiami, zvýšením poľnohospodárskej produktivity a vybudovaním infraštruktúry, ktorá umožní prístup k energii a trhom.  

Kľúčom k odstraňovaniu extrémnej chudoby je podľa Svetovej banky aj silnejší ekonomický rast. Vidieť to na príklade Číny. Medzi rokmi 1981 a 2008 klesol počet obyvateľov žijúcich v extrémnej chudobe z 85 na 13 percent. Znamená to, že z chudoby sa vymanilo zhruba 600 miliónov ľudí.

Niektoré krajiny však nemajú šancu vymaniť sa z chudoby. Takúto teóriu zastáva profesor Oxfordskej univerzity Paul Collier, ktorý vo svojej knihe The Bottom Billion opísal štyri pasce chudoby. Jednou z pascí je geografická poloha.  Ťažšie to majú krajiny ďaleko od mora, navyše obklopené nepriateľský mi štátmi.

Okrem zlej geografickej polohy je ďalšou z pascí konflikt v krajine. Takmer tri štvrtiny z najchudobnejšej miliardy ľudí žijú v krajine, v ktorej buď prebieha vojenský konflikt, alebo sa z neho zotavuje. Ďalšou pascou je nefunkčná vláda. Väčšina najchudobnejších ľudí žije v štátoch, ktoré sú zlyhané alebo zlyhali niekedy v poslednom čase. Poslednou pascou je kliatba nerastného bohatstva. Znamená to, že krajiny s veľkým prírodným bohatstvom sa napriek nemu často nedokážu dopracovať k dobre spravovanej spoločnosti. Spoločnosti, ktoré získavajú bohatstvo “zo zeme” nie sú občanmi tlačené do demokracie, lebo ich vlády “korumpujú” ziskami z ropy či iných zdrojov. Ľudia nemôžu od vlády žiadať viac, lebo štátu sami nič nedávajú napríklad vo forme daní. Zároveň to neraz vedie ku korupčnému správaniu. Príkladom je Angola, či bohaté ropné štáty Blízkeho východu.

Na to, či sa krajine darí, má do veľkej miery vplyv aj moc a politika. Niektoré krajiny nemohli v 19. storočí dobiehať iné kvôli tomu, že boli pod ich nadvládou. Respektíve niektoré rástli a bohatli práve vďaka tomu, že mali pod nadvládou iné. Európske krajiny kolonizovali mnohé africké, ázijské či juhoamerické krajiny, záujem mali predovšetkým o ich nerastné bohatstvo. Ekonomiky týchto krajín z kolonizácie neprofitovali, mocnosti ich držali v stagnácii. A zároveň ich neraz viedli k sociálnemu rozvratu, narušili kontinuity existujúcich spoločností, zaviedli nové nerovnosti. Dôsledky, ktoré tieto procesy spôsobili, sú súčasťou DNA dnešnej podoby globalizácie.

Foto: Flickr

PISA 2018 – možno už aj s meraním globálnych kompetencií

Do akej miery je slovenské školstvo pripravené obstáť v hondotení globálnych kompetencií? Sú slovenskí učitelia pripravení vychovávať žiakov do globalizovaného sveta 21.storočia? A aké sú globálne kompetencie mladých ľudí na Slovensku? Možno už o dva roky sa dozvieme odpovede na tieto otázky.

OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj), ktorá pripravuje a vyhodnocuje testy v čitateľskej, matematickej a prírodovednej gramotnosti zvažuje pridanie ďalšieho testu, ktorý by skúmal, ako sa dokážu žiaci orientovať v čoraz komplexnejšom svete, s povedomím o rôznych kultúrach.

Riaditeľ sekcie vzdelávania v OECD, Andreas Schleicher, vysvetľuje, prečo existuje veľká potreba nového hodnotenia. To by meralo kompetencie mladých ľudí orientovať sa vo svete, v ktorom je globalizácia obrovskou ekonomickou, politickou a kultúrnou silou.

Lídri v oblasti vzdelávania v celom svete čoraz viac rozprávajú o potrebe učiť ku “globálnym kompetenciám”, ako o spôsobe riešenia problémov spojených s globalizáciou. Táto téma bola jednou z kľúčových na stretnutí ministrov školstva krajín G7, teda globálnych lídrov, ktoré sa uskutočnilo tento mesiac v Japonsku.

Globalizácia môže pre rôznych ľudí znamenať rôzne veci. Pre niektorých môže znamanať inováciu, vyšší životný štandard, môže však prispieť k zvýšeniu sociálnych rozdielov a k ekonomickej nerovnosti.
Automatizácia a digitálna ekonomika môžu byť vnímané ako príležitosti k biznisu a ekonomickému rastu, ale aj ako nástroje, ktoré oslabia trh práce. V dohľadnom čase kvôli týmto fenoménom stratí obrovské množstvo ľudí prácu. A to aj na Slovensku.

Pre niektorých znamená “cezhraničná migrácia” možnosť cestovať za prácou medzi rôznymi krajinami, pre iných útek z chudoby a vojnového konfliktu.

Lídri v oblasti vzdelávania si neboli istí, ako pripraviť mladých ľudí na kultúrne rôznorodé a digitálne prepojené spoločnosti, v ktorých budú čoskoro pracovať a komunikovať.

V minulosti bolo vzdelávanie o naučení vedomostí. Dnes je aj o tom, aby si deti vytvorili spoľahlivý kompas, navigačné schopnosti a charakterové kvality, ktoré im pomôžu nájsť vlastnú cestu cez neistý, meniaci sa a mnohoznačný svet. 

Školy majú pripraviť žiakov na svet, v ktorom mnoho z nich bude musieť spolupracovať s ľuďmi z rozdielneho kultúrneho zázemia. Budú potrebovať oceňovať rôzne myšlienky, perspektívy a hodnoty. Je to svet, v ktorom sa ľudia musia rozhodnúť, ako si vzájomne dôverovať a spolupracovať aj napriek existujúcim rozdielom.
Školy môžu mladým ľuďom poskytnúť príležitosti, ako sa učiť o globálnom rozvoji, vybaviť ich prostriedkami a prístupom k analýze rôznych kultúr, pomôcť im zapojiť sa do medzinárodných a medzikultúrnych vzťahov a podporovať hodnotu ľudskej rozmanitosti. Tieto ciele sú už zahrnuté v osnovách mnohých krajín. Ale nikde nemajú politici alebo vzdelávacie autority hotové odpovede na to, ako začleniť globálne kompetencie do škôl a do vzdelávania.

Veľká časť problému tkvie v tom, že neexistuje jednoznačná definícia toho, čo majú globálne kompetencie zahŕňať a ako ich merať.

Medzinárodný prieskum znalostí žiakov, PISA, pridal túto oblasť do svojej agendy. Globálne kompetencie definuje ako: “kapacitu kriticky analyzovať globálne a interkultúrne javy z rôznych perspektív, schopnosť rozumieť, ako rozdiely ovplyvňujú vnímanie, posudzovanie a myšlienky samých seba a iných, a schopnosť zapojiť sa do otvorenej, primeranej a efektívnej interakcie s ostatnými ľuďmi z rôzneho zázemia, a to v súlade s úctou k ľudskej dôstojnosti”.

Myšlienkou OECD je poskytnúť medzinárodné komparatívne hodnotenie PISA, ktoré by ponúklo prvý ucelený prehľad o úspešnosti vzdelávacích systémov v príprave mladých ľudí k nadobudnutiu globálnych kompetencií. Mohol by hodnotiť vedomosti a porozumenie 15-ročných žiakov o globálnych témach a interakciu s inými kultúrami.

Návrh tiež zahŕňal otázky žiakom o vhodnej a efektívnej forme komunikácie s ľuďmi z iných kultúr alebo krajín. Do akej miery dokážu pochopiť myslenie iných, ich názory a pocity a ako dokážu pozerať sa na svet z inej perspektívy? Ako vedia prispôsobiť vlastné myšlienky, pocity a správanie, aby boli v súlade s novými kontextami a situáciami? Dokážu analyzovať a kriticky myslieť s cieľom skúmať nové informácie? Aká je ich citlivosť, zvedavosť a vôľa spolupracovať s inými ľuďmi a inými pohľadmi na svet?

PISA je len na začiatku skúmania ako tieto oblasti merať. Komparatívne výsledky testov môžu krajinám pomôcť zistiť, do akej miery sú ich žiaci pripravení na život a zamestnanie v globalizovanom svete. Mohli by pomôcť zistiť, ako sú žiaci vystavení medzinárodným správam a ako rozumejú a sú schopní kriticky analyzovať globálne javy. Aké sú rôzne prístupy k multikultúrnej a globálnej výchove používaných v rôznych krajinách? Ako sa vzdelávajú kultúrno-rôznorodé skupiny žiakov? Ako sú školy schopné reagovať na kultúrne a rodové predsudky a stereotypy?

Podľa OECD sú globálne kompetencie formované tromi princípmi – rovnosťou, súdržnosťou a udržateľnosťou:
Rovnosť: Rastúca nerovnosť príjmov a príležitostí, spolu so skutočnosťou, že chudobné deti dostávajú horšie vzdelanie, posúva tému rovnosti a inkluzívneho rastu v globálnej agende vysoko. Digitálna ekonomika oberá ľudí o manuálnu a rutinnú prácu a radikálne mení povahu zamestnanosti. Pre mnohých je to oslobodzujúci a vzrušujúci jav, pre iných ale znamená stratu živobytia.
Súdržnosť: V celom svete vidíme bezprecedentné pohyby ľudí. Najdramatickejšia je migrácia z krajín sužovaných vojnou a chudobou. Ako môžu prijímajúce krajiny integrovať rôznorodé skupiny ľudí a pritom predísť rastúcemu extrémizmu a fundamentalizmu?
Udržateľnosť: Napĺňanie Cieľov udržateľného rozvoja je prioritou medzinárodného spoločenstva. Rozvoj, ktorý uspokojuje potreby súčasnosti, bez toho, aby bola ohrozená schopnosť budúcich generácii uspokojovať vlastné potreby, je dôležitejší ako kedykoľvek predtým – tvárou v tvár v zhoršovaniu sa životného prostredia, klimatickej zmene a rastu obyvateľstva.

Možno sa na Slovensku už čoskoro dozvieme, ako sú naši mladí ľudia pripavení na život v prepojenom a komplexnom svete súčasnosti a blízkej budúcnosti? Táto odpoveď ale pre nás vôbec nemusí byť príjemná.

Preložené a mierne upravené z článku od Andreasa Schleichera, riaditeľa sekcie vzdelávania v OECD: Pisa tests to include ‘global skills’ and cultural awareness, pôvodne uverejneného na http://www.bbc.com/news/business-36343602

Foto: pixabay, stokpic (CC)

Autor: LZ

S podporou:

Global Development Journalism

 

 

 

 

 

  1. Globalisation puts us in direct relationship with people in other parts of our common planet, so GDJ puts emphasis on global interconnections (having so called global, not only foreign outlook, epistemological level).

  2. Thematically reflects increasing need to cover (sustainable) development and humanitarian issues.

  3. Ethically emphasises unbalanced power structures and relations within society (locally, globally as well as “glocally”), gives voice to those without power, to those who are not heard within these unbalanced relations.

  4. Analytically builds on critical discourse analysis and media framing analysis, in order to enable journalists to step out of dominant discourse(s) – transformative element, ability to change frames of reference, see the world through others´ eyes.

And by all that it aims to contribute to positive social change.

Udržateľné metropoly, ktoré môžu inšpirovať svet

Stále viac ľudí hľadá lepšiu budúcnosť vo veľkých mestách. Tie sa tak stávajú ešte väčšími, s viac odpadkami, viac autami, väčším znečistením. Mnohé mestá vo svete už zistili, že sa musia vydať na cestu udržateľného rozvoja. Prečítajte si príklady zaujímavých projektov pre zelenejšie mestá. Continue reading “Udržateľné metropoly, ktoré môžu inšpirovať svet”

Ako nebyť hlúpy: sprievodca v piatich bodoch

Ak si myslíte, že niekto, kto je veľmi múdry, nemôže byť zároveň aj veľmi hlúpy, spomeňte si na to, ako chcel najmúdrejší muž v Amerike zabiť moriaka elektrickým prúdom.

Benjamin Franklin už dlhšie experimentoval so zachytením elektrického prúdu do sklených pohárov, čím vytvoril akúsi primitívnu batériu. Po niekoľkých úspešných experimentoch využíval tento trik na zaimponovanie pred priateľmi – použil elektrický prúd na usmrtenie a čiastočné upečenie moriaka. Diváci boli ohromení Franklinovou schopnosťou riadiť túto strašnú a neznámu silu.

Na jednej domonštrácii bol ale Franklin roztržitý a urobil neuveriteľnú chybu – do jednej ruky uchopil sklený pohár, kým v druhej držal železnú reťaz. “Prítomná spoločnosť bola svedkom veľkého záblesku a explózie, ktorá znela ako výstrel z pištole,” napísal neskôr Franklin. 

“Potom som cítil, čo nedokážem celkom dobre popísať; ranu cez celé moje telo, od hlavy až po päty, po ktorej som si všimol, že sa celý trasiem.”

Je zrejmé, že inteligencia neznamená, že človek je zároveň racionálny alebo rozumný. Aj keď sa Franklinovej roztržitosti môžeme vysmievať, veľké chyby robí každý z nás. Americký chirurg Atul Gawande napísal o veľkom fenoméne v modernej medicíne. Chirurgovia, napriek ich závideniahodnej zručnosti, spôsobujú zbytočné straty na životoch jednoduchou nedbanlivosťou – zabudnú si pred operáciou umyť ruky alebo použiť čistý obväz. V podnikaní zas môžu viesť krátkozraké a hlúpe rozhodnutia k pádu celej spoločnosti.

Nový spôsob myslenia

Podľa Roberta Sternberga z Cornell University je problém v tom, že náš vzdelávací systém nie je navrhnutý tak, aby nás učil uvažovať spôsobom, ktorý je užitočný pre zvyšok nášho života. Výsledky testov v školách majú minimálnu výpovednú hodnotu,” hovorí. “Vidíte ľudí, ktorí majú veľmi dobré známky, a potom zlyhajú vo vedení tímu. Sú to dobrí technici bez zdravého rozumu a etiky. Dostanú sa na pozíciou prezidenta alebo viceprezidenta korporácií spoločností a sú pritom úplne nekompetentní.”

Čo sa dá v tejto veci robiť? Sternberg a iní teraz bojujú za nový druh vzdelania. Takého, ktoré bude učiť ľudí ako efektívnejšie myslieť, a to popri tradičnejšej akademickej forme vzdelávania. Ich poznatky môžu pomôcť každému z nás – bez ohľadu na našu inteligenciu – byť o niečo menej hlúpy:

1. Spoznajte svoje vlastné “slepé škvrny”

Väčšina z nás si myslí, že je múdrejší ako ostatní. Tento fenomén sa nazýva “iluzórna nadradenosť” a je obzvlášť rozšírená medzi tými, ktorí v skutočnosti nie sú obdarovaní veľkou inteligenciou. Svoju intelektuálnu nadradenosť niekedy obhajujeme dobrými známkami v škole alebo znalosťou odpovedí pri sledovaní televíznych kvízov. Môžeme ale trpieť na tzv. “potvrdzujúce skreslenie”. Je to tendencia uprednostňovat tie informácie a interpretácie, které podporujú náš vlastný názor, a naopak ignorovať alebo podceňovať tie, ktoré sú v rozpore s našim presvedčením. Stále sme vás nepresvedčili? V takom prípade psychológovia tvrdia, že trpíte na tzv. “Kognitívnu slepú škvrnu”. Je to tendencia myslieť si, že naše etické názory sú, v porovnaní s názormi iných ľudí, tie správne a objektivne, alebo inými slovami – schopnosť vnímať kognitivne skreslenie u ostatných, ale nie u samého seba.

V skutočnosti máme všetci niektoré z podvedomých predsudkov. To ovplyvňuje všetko – od rozhodovania o kúpe bytu po naše názory na konflikt vo Východnej Ukrajine. Našťastie, psychológovia zisťujú, že sme schopní naučiť sa ich rozpoznávať. Existuje ich asi sto a s ich študovaním a bojovaním proti nim môžete začať aj vy TU v angličtine a TU skrz náš predchádzajúci článok.

2. Buďte pripravený priznať si, že ste sa mýlili
Všetci máme podvedomé predsudky

“Človek by sa nikdy nemal hanbiť za to, že sa mýlil, čo sa dá inými slovami vysvetliť tak, že dnes je múdrejší, ako bol včera,” napísal v 18. storočí básnik Alexander Pope. Pre dnešných psychológov je takáto forma myslenia považovaná za kľúčový rys osobnosti, známy ako otvorenosť. Okrem iného vyjadruje, ako ľahko sa dokážete vysporiadať s neistotou a ako rýchlo viete zmeniť názor na základe nových dôkazov. Je to ľudská črta, ktorú prekvapujúco veľa ľudí nedokáže kultivovať ale je veľmi užitočná. Napríklad Philip Tetlock z Pensylvánskej univerzity vo svojom výskume vyzval vzorku ľudí, aby predvídali, ako sa podľa nich zmení o štyri roky priebeh zložitých politických udalostí. Zistil, že najlepší prognostici sa spoliehali rovnako na svoju nadpriemernú inteligenciu ako na vlastnú otvorenosť.
Intelektuálna skromnosť má rôzne podoby – ale v jej centre je schopnosť spochybňovať hranice svojho poznania.

Na základe akých predpokladoch robíte svoje rozhodnutia? Nakoľko sú tieto predpoklady overiteľné? Aké ďalšie informácie by ste mali vyhľadať, aby ste si vytvorili vyváženejšie hľadisko? Porovnali ste si ho s inými podobnými príkladmi a situáciami? Po krátkom tréningu boli Tetlockove skúmané subjekty schopné poraziť tých profesionálnych prognostikov, ktorí neboli ochotní vzdať sa vlasntej ignorancie a spohybňovať svoje poznanie.

3. Hádajte sa sami so sebou – a buďte úprimný

Ak sebaspochybňovanie nepatrí medzi vaše silné stránky, existuje jednoduchá technika na boj proti vlastným predsudkom: vyberte si presne opačný názorový pól a začnite argumentovať proti vlastnému presvedčeniu. Táto vnútorná argumentácia môže odhaliť príčiny vlastných predsudkov – ako napríklad prílišné sebavedomie a “kotvenie” – teda prirodzenú ľudskú vlastnosť, spoliehať sa (alebo „kotviť“) pri rozhodovaní na prvú informáciu ktorá sa k vám dostane. Podobnou taktikou je vcítiť sa do kože iného a predstaviť si jeho alebo jej uhol pohľadu. To môže byť obzvlášť užitočné pri riešení osobných problémov. Často sme oveľa “múdrejší” pri dávaní rád iným ako pri riešení vlastných problémov.

4. Predstavte si, čo by bolo, keby….

Jeden z najväčších problémov súčasného vzdelávacieho systému je podľa Sternberga v tom, že sa neučíme používať našu myseľ prakticky alebo kreatívne. Aj keď naše školy už nie sú o mechanickom memorovaní, mnohí učitelia neučia žiakov k dostatočnej flexibilite, ktorá v reálnom živote taká potrebná. Jedným spôsobom, ako cvičiť tieto zručnosti je predstaviť si kľúčové udalosti. Žiaci na hodinách dejepisu môžu napríklad napísať esej, v ktorej by uvažovali o tom, “Čo by sa bolo bývalo stalo, ak by Nemecko vyhralo 2.svetovú vojnu?” Alebo “Čo by sa bolo bývalo stalo, ak by Británia v 17. storočí zrušila monarchiu?”. Samozrejme, nemusíme byť ale limitovaní dejepisom.

Hoci sa nám takáto forma aktivity môže zdať zvláštna, jej cieľom je prinútiť človek vziať do úvahy rôzne eventuality a vytvoriť hypotézy. Už malé deti sa rady hrajú takéto hry, čo im pomáha zdokonaľovať “porovnávacie myslenie” – naučia sa tak všetko od fyzikálnych zákonov po sociálne zručnosti. Možno sami zistíte, že keď ste konfrontovaní s niečim nečakaným alebo nepravdepodobným, pomáha vám to rozšíriť vlastné myslenie.

5. Nepodceňujte kontrolné zoznamy

Ako ukazuje aj príklad Benjamina Franklina, rozptýlenie a roztržitosť môžu spôsobiť zlyhanie aj tých najlepších. Ak sme konfrontovaní s komlexnými situáciami, je ľahké zabudnúť na základy – preto je Gawande vášnivým zástancom kontrolných zoznamov a jemných pripomenutí. Napríklad v nemocnici Johns Hopkins Hospital, pomohol zoznam piatich bodov pripomínajúcich doktorom základnú hygienu zredukovať mieru 10-dňovej infekcie z 11 % na 0 %. Podobné kontrolné zoznamy pre pilotov, pripomíňajúce im základné postupy pre vzlet a pristátie, podľa všetkého znížilo počet úmrtí amerických pilotov v druhej svetovej vojne o polovicu. Gawande poukazuje na to, že hoci to boli vysoko-zruční profesionáli, ktorí mali k dispozícii špičkovú technológiu, bol to obyčajný list papiera, ktorý zachránil tak veľa ľudských životov. Bez ohľadu na vašu profesiu, tieto skutočnosti stoja za zváženie, predtým, než si poviete, že už všetko viete.

Trénujte tieto kroky a možno si uvedomíte, že začínate nachádzať vlastný talent, ktorý vám bol pre vás doteraz nepoznaný.
Dobrou inšpiráciou môže byť sám Sternberg. Ako dieťa na základnej škole prepadol pri IQ teste a vo všeobecnosti zlyhal aj na akademickej úrovni. “Všetci moji učitelia si mysleli, že som hlúpy. A ja sám som si myslel, že som hlúpy.” Možno by prepadol, ak by nenašiel mentora, ktorý bol presvedčený, že k inteligentnému mysleniu patrí viac, než len riešenie abstraktných problémov, a ktorý ho povzbudil trénovať svoju myseľ. Vďaka tejto podpore je dnes Sternberg profesorom na univerzite v Cornell.

“Inteligencia nie je o skóre v IQ teste – je to schopnosť uvedomiť si, čo od života očakávame a nájsť cesty dosiahnuť to”, hovorí – dokonca aj ak to znamená bolestivé uvedomenie si vlastnej nevedomosti.

Voľne preložené z pôvodného zdroja: David Robson: A five-step guide to not being stupid, BBC, 23.4.2015, dostupné na internete

Výlety Naslepo

Výlety Naslepo na miesta a stretnutia s ľuďmi, voči ktorým existujú v našej spoločnosti mnohé stereotypy a predsudky. Selassie, jeden z najznámejších slovenských YouTuberov, hviezda medzi mladými ľuďmi. Máme pre vás tip, ako ich využiť na vyučovaní.

Selassie patrí k najúspešnejším slovenským youtuberom a popularitu si získal najmä medzi mladými ľuďmi. Má takmer pol milióna odberateľov na YouTube, 80-tisíc fanúšikov na Facebooku a na Instagrame ho sleduje skoro 200-tisíc ľudí. Pre mladých ľudí do 25 rokov je určite známejší ako väčšina tvárí, ktoré sa objavujú v televízii. V spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti nakrútil sériu videí pod názvom Výlety naslepo. V nich približuje osudy mladých ľudí, ktorí sa v minulosti alebo dnes ocitli v ťažkých životných podmienkach. Prostredníctvom vlastných zážitkov hovorí o svojich názoroch a nabúrava niektoré stereotypy a predsudky.

Spolu vznikli 3 videá:

Všetci nie sú rovnakí (miesto: Rómska osada v Moldave na Bodvou)
Utekajú pred vojnou (miesto: utečenecké tábory v Srbsku)
Tu vyvrcholila nenávisť (miesto: koncentračný tábor v českom Terezíne)

K videám sme pripravili metodiku, ktorá uľahčí učiteľom a pracovníkom s mládežou ich využitie na vyučovaní alebo na stretnutiach s mladými a poskytne doplňujúce informácie k jednotlivým témam.

METODIKA K YOUTUBE VIDEÁM

K boju proti chudobe rozvojová pomoc nestačí

Manžel Indonézanky Ibu Silosor vyráža na more. Už pred šiestou večer stojí na svojom bagane, drevenej rybárskej platforme plávajúcej na vode, kde strávi skoro celú noc. Naspäť k rodine, s ktorou žije na indonézskom ostrove Lembata, sa vráti o piatej ráno. Jeho žena Silosor zatiaľ nasolí jeho predchádzajúci úlovok a dúfa, že ho cez deň predá aspoň za 20-tisíc rupií.
 

Táto na prvý pohľad vysoká suma predstavuje len 1,5 eura. V naozaj dobrý deň, ak má tento rybár výnimočné šťastie, tak pre svoju rodinu zarobí maximálne necelých desať eur za deň. No ani to nie je dosť k dôstojnému životu. Aby mohol zarobiť viac, potreboval by väčšie siete a novú loď s motorom. A tak hoci Silosor a jej manžel tvrdo pracujú, stále sú chudobní.

Chudobní ľudia pracujú tvrdo

Chudobní ľudia v rozvojových krajinách nie sú chudobní, pretože sa im nechce pracovať. Väčšina z nich pracuje aspoň tak ako my – osem a viac hodín denne, ale veľmi často aj oveľa viac. V ťažkých podmienkach však môžete byť hoci aj pracovitý, no bez dostatku príležitostí a možností, aké má napríklad bežný Európan, sa z chudoby aj tak nedostanete.

Napokon, niekedy spraví markantný rozdiel aj taká celkom obyčajná vec, ako je lepšia rybárska sieť. Ak však na ňu nemáte, tak sa ďalej neposuniete a zostanete chudobní aj napriek snahe. Ľudia teda môžu mať aj rovnaké schopnosti, môžu byť rovnako inteligentní a šikovní, no to, či tie vlastnosti dokážu uplatniť, či žijú v biede či dostatku, závisí z veľkej časti od krajiny, v ktorej sa narodili.

Kruh chudoby

Zároveň platí, že ľudia v chudobných krajinách obvykle pracujú v poľnohospodárstve či napríklad rybolove ako Silosor a jej manžel. To sú odvetvia s nízkou maržou a neistým zárobkom. Majú preto len málo možností vytvárať si úspory a dostať sa tak zo začarovaného kruhu chudoby.

Ak sa narodíte ako chudobní kdesi v slume, so slabým prístupom k zdravotníctvu či školstvu, vaše šance vymaniť sa z chudoby sú omnoho nižšie, ako keď sa narodíte v tej istej krajine ako príslušník strednej triedy. A to sa týka rovnako tak znevýhodnených komunít na Slovensku, ako povedzme rybárov na indonézskom ostrove Lembata. Chudoba sa odovzdáva z generácie na generáciu a začarovaný kruh chudoby sa uzatvára.

 

Titulné foto: Wikimedia/Taylor Weidman

Exotické ovocie a oriešky – cesta na váš stôl

Vchádzam do supermarketu a v prvých regáloch vidím ovocie a oriešky zo všetkých kútov sveta. Chytám do ruky čosi malé, žlté, v tvare vajíčka. Nikdy predtým som toto ovocie nevidela, netuším, kde rastie, ani akú má chutiť.

Napríklad s takým anásom je to zdanlivo inak. Poznáme ho, vieme, ako vyzerá, a možno si aj myslíme, že vieme, ako má chutiť. Ale vieme, ako rastie? Či kto a v akých podmienkach ho pre nás pestuje?

Neférové ananásy z Kostariky

Podľa správy kampane Make Fruit Fair stúpla produkcia ananásov v Kostarike medzi rokmi 2000 – 2008 až o tristo percent. Ananásy sa tak stali hlavným vývozným poľnohospodárskym artiklom krajiny – predbehli aj kávu a banány.
Výhodné obchodovanie pre tamojšiu ekonomiku však pre každodenný život miestnych znamená neľahké pracovné podmienky, znečistené vodné zdroje v dôsledku používania chemických postrekov či odlesňovanie.

Kostarické lesy ustupujú plantážam a dochádza tak k narúšaniu tamojších ekosystémov. Ananásy sa často pestujú ako monokultúry. Ananás rastie zo zeme, na jednej rastlinke nájdete maximálne dve ovocia a trvá im aj 18 mesiacov, kým dozrejú. Plantáže musia byť bez akýchkoľvek rastlín, ktoré by ananásom tienili. „Nemáme dobré miesto, kde by sme sa najedli počas obedňajšej prestávky. Obedujeme pod nákladiakmi plnými ananásov, čuchajúc pach chemikálií,“ cituje International Labor Rights Forum v spomínanej správe Fredyho, pracovníka jednej ananásovej plantáže. S používaním toxických pesticídov súvisí aj znečistenie vody v okolí plantáží, ktoré negatívne vplýva na zdravie obyvateľov krajiny. Pracovníci plantáží sa zase sťažovali na alergie, oslabený imunitný systém či migrény.
Mnohými pracovníkmi na kostarických ananásových plantážach sú migranti z Nikaragui, ktorí nemajú dokumenty a preto je pre veľké spoločnosti jednoduchšie ich zneužívať. Dostávajú nižšie platy a neodvážia sa sťažovať si, aby neprišli o prácu. Podľa Make Fruit Fair väčšina pracovníkov na plantážach nadnárodných firiem síce zarába minimálnu mzdu, ale musia za to pracovať aj štrnásť hodín denne, šesť dní v týždni.

Férové kolumbijské banány   

Oswaldo zdedil svoju banánovú plantáž po otcovi. Keď však začal s farmárčením, boli iné časy, než aké panujú v banánovom biznise dnes – v čase medzinárodných certifikátov.
„Farmári v oblasti La Magdalena sú malými producentmi s maximálne piatimi hektármi pôdy. Nemajú ekonomické možnosti, aby sami čelili problémom, ako je znehodnocovanie miestnej meny či fenomén El Niňo,“ vysvetľuje Elkin Valencia, riaditeľ združenia pestovateľov banánov Augura. Keď teda zahraničné spoločnosti začali od producentov vyžadovať certifikáty kvality, museli sa spojiť v naplňovaní všetkých podmienok – napríklad v nákupe potrebného vybavenia pre plantáže.
Spájanie pomohlo aj v obdržaní certifikátu Fairtrade, keďže poplatok zaň môže združenie farmárov platiť spoločne. Spoločne tiež obchodujú s banánmi či riešia problémy s vodou, ktorej je v oblasti nedostatok.
Keď prechádzame po Oswaldovej plantáži, voda z polievacích zariadení strieka na všetky strany. Dva mesiace vôbec nezapršalo, a to už malo byť obdobie dažďov. „Banány potrebujú slnko a vodu. Najmä s vodou máme problém,“ povzdychne si Oswaldo.
Jeho plantáži sa však darí oveľa lepšie, odkedy je zapojený do systému Fair trade. „Tá pomoc je veľmi veľká,“ vraví.
Ku každej dvadsaťkilovej škatuli banánov, ktorú predá ako fairtradovú, dostane asi 60 centov navyše, plus jeden dolár na rozvoj komunity.


„Ako viete, ktoré banány sú fairtradové?“ pýtam sa. „Tie, ktoré od nás ako fairtradové kúpia,“ vraví Oswaldo. Certifikát má celá plantáž, ako fairtradové môže teda predávať všetky banány. Nie po všetkých je však dopyt. Pomer ceny férových (faritradových) a konvenčných banánov v supermarketoch často nezodpovedá rozdielu v cene, ktorú farmár dostane. Vyššia cena za férové banány môže spôsobiť, že po nich nakupujúci nesiahnu a farmár nedostane ani o ten dolár navyše. Dolár, ktorý pre neho znamená veľa.
Oswaldo predáva svoje banány napríklad firme DOLE. V reťazci medzi rukami Oswaldových zamestnancov, ktorí banány na jeho plantáži balia, a nami, ktorí si na jeho banánoch doma vychutnávame, je však minimálne sedem ďalších článkov. Distribútorské firmy na oboch stranách Atlantiku robia s farmármi biznis aj predajom všetkého, čo potrebujú na pestovanie. Dopravné spoločnosti na oboch kontinentoch či dopravca cez oceán inkasujú od distribútora na prijímajúcom kontinente. Samotné supermarkety poctivým lobby stanovujú ceny.
Združení kolumbijskí farmári sa snažia reťazec skrátiť, predávať priamo, ich možnosti sú však obmedzené.

Vietnamské kešu s popáleninami 

Ešte obmedzenejšie sú možnosti vietnamských väzňov, ktorí možno aj pre nás čistia kešu oriešky. Podľa nezávislého obchodného združenia Viet Labor malo byť 100 – 200-tisíc väzňov v pracovných táboroch nútených k práci – napríklad aj k vylupovaniu kešu orieškov. Tie patria v Európe i v USA medzi najobľúbenejšie oriešky, odborníci na zdravú výživu ich radi vyhlasujú za veľmi zdravé a dnes už z nich stále viac ľudí rado pripravuje krémy do raw koláčov.
Väzni mali byť podľa organizácie nútení k práci 40 – 50 hodín týždenne bez nároku na odmenu. Organizácia Human Rights Watch tvrdí, že kešu oriešky vo Vietname nečistia iba väzni, ale aj klienti v rehabilitačných zariadeniach – napríklad drogovo závislí či HIV pozitívni Vietnamci.
Okrem toho, že za túto nútenú práca často zamestnanci nedostávajú mzdu, môže byť aj nebezpečná. Kešu oriešky sú obalené v tvrdej škrupine z dvoch vrstiev, medzi ktorými sú zdraviu škodlivé žieraviny. Vietnamcom, ktorí ich čistia, tak hrozia prudké popáleniny. Rukavice však od zamestnávateľov nedostávajú.

Kolumbijské ananásy, čo spájajú

Ananásy z Thajska trhajú v neľahkých podmienkach často zneužívaní migranti z Mjanmarska (Barmy). Brazílske pomaranče v džúsoch zamestnanci plantáží tiež často ošetrujú chemikáliami bez rukavíc. A vedeli ste, že na vypestovanie jednej mandle sú potrebné až 4 litre vody a na vypestovanie pol kilogramu avokád takmer 250 litrov? Často sa pritom tieto pochúťky pestujú v krajinách, kde miestni ľudia trpia nedostatkom vody.
Ak počas zimy zavítate do supermarketu, hneď pri banánoch a mandarinkách uvidíte davy, pretekajúce sa, kto uchytí lepší trs. Lepší trs banánov, ktoré nikdy nebudú chutiť tak, ako chutia banány odtrhnuté dozreté. A predsa je banán najobľúbenejšie ovocie na svete!
Nakupovať lokálne je jednou z možností, ako neprispievať k porušovaniu ľudských práv a ničeniu životného prostredia. Milióny farmárov v zahraničí však žijú z toho, že nám chutia práve banány či ananásy. Môžeme sa zaujímať aspoň o to, ako sa naše obľúbené ovocie či oriešky pestujú a hľadať férové a k životnému prostrediu šetrnejšie plody.


A ako nádej, že nie všetko sa pestuje v neľudských podmienkach a s negatívnym dopadom na životné prostredie, máme na záver ešte jeden kolumbijský príklad.

Ananásová farma La Fortuna, ktorá vznikla vo východnej časti Kolumbie, spája bývalých bojovníkov v kolumbijskom konflikte. Bývalí členovia ozbrojených skupín, ktorí bojovali proti tamojšej vláde, ale ktorí sa po návarte (či dokonca úteku) do normálneho života ocitli na okraji kolumbijskej spoločnosti, pestujú spoločne pol milióna ananásov. V projekte sa spojili tí, ktorí proti sebe kedysi bojovali. Farma tak môže byť príkladom toho, ako v krajine, ktorá dlhé desaťročia čelila vnútornému konfliktu, nastoliť mier.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

foto na titulke: Gratisography

Z afrických krajín uniká až 30 percent daní, čo blokuje ich rozvoj

Rozšírená predstava, že bohaté krajiny svojimi peniazmi pomáhajú chudobným, podľa nedávno uverejnenej štúdie amerického think-tanku Global Financial Integrity nezodpovedá realite. Štúdia, zjednodušene povedané, hovorí, že podobne ako v minulosti, aj dnes bohatý svet, do ktorého patríme aj my, “vyťahuje” z chudobných krajín peniaze. A nie naopak, ako sa to prezentuje. 

Na jednej každoročne do menej rozvinutého globálneho Juhu posielame peniaze vo forme rozvojovej pomoci – ročne ide podľa údajov OECD o viac než 150 miliárd dolárov, zároveň však z nich omnoho viac berieme. Významnou príčinou tohto nelichotivého stavu sú pritom daňové úniky, zvlášť tie, ktoré smerujú na globálny Sever.

Malí platia viac než veľkí 

V mnohých krajinách Afriky platí, že drobní podnikatelia odvedú na daniach viac než veľké firmy. Nastavenie medzinárodného daňového systému to umožňuje. Ilustruje to príbeh Marty Luttgrodt z Ghany, ktorý pred časom opísala správa britskej organizácie ActionAid s názvom Calling Time.

Správa predstavuje Martu a jej podnikanie so stánkom s jedlom a pivom v ghanskej metropole Akra. Za fľašu tamojšieho piva od spoločnosti Accra Brewery účtuje svojim zákazníkom 1,10 eura. Tento biznis jej vynáša necelých 280 eur za mesiac. Z nich musí uživiť seba a troch zamestnancov. Príjem z podnikania v kombinácii s platom jej muža musí tiež pokryť štúdium ich dvoch detí a životné náklady rodiny.

V kontraste s Martiným príbehom správa odhaľuje zákulisie firmy Accra Brewery. A tam ponúkla celkom iný príbeh. Napriek tomu, že jej materská spoločnosť SABMiller ovládala v Ghane zhruba 30 percent trhu s pivom, bola pozoruhodne nezisková. Medzi rokmi 2007 až 2010 minuli Ghančania na jej produkty takmer 80 miliónov eur. I tak sa jej podarilo dosiahnuť straty pred zdanením zhruba 3,9 milióna eur.

Správa organizácie ActionAid odhalila, že daňové účty firmy Accra Brewery sa za štyri roky rovnali 270-tisíc eurám. V priebehu troch z týchto štyroch rokov spoločnosť neodviedla absolútne žiadne dane. Je teda celkom možné, že človek predávajúci produkty nadnárodných korporácií (akým je aj Marta) zaplatil v rovnakom období pomerne k svojmu príjmu vyššiu daň než firma vyrábajúca a predávajúca v tejto krajine tovar.

Možno si poviete, “áno, ale to sa týka aj nás”. Nedá sa než nesúhlasiť, rozdiel je však tak v pomeroch a percentách, ako aj absolútnych číslach. Podľa Gabriela Zucmana z americkej univerzity v Berkeley, ktorý sa zaoberá daňovými únikmi, priemer daní ilegálne uniknutých z afrického kontinentu do offshore centier dosahuje tridsať percent, zatiaľ čo z Európy je to len desať. Aj keď v prípade Slovenska môže byť číslo vyššie.

Zároveň nie je percento ako percento. V niektorých krajinách totiž aj percentuálne rovnaké úniky daní môžu pre jej obyvateľov znamenať čosi celkom iné. Je iné, ak vám ukradnú desať percent z minimálnej mzdy, než ako keď vám zmizne desať percent z podstatne vyššieho príjmu.

V prípade tých prvých desiatich percent je to otázka, či sa deti dostanú do školy, alebo či bude v okrese jeden alebo dvaja lekári. Prípadne aspoň nejaký.

V prípade druhých tvorí desať percent otázku, či na školách zateplíme okná a kúpime interaktívnu tabuľu, alebo či zvýšime plat pedagógom, prípadne či zostane nemocnica v každom aj pár kilometrov vzdialenom okresnom meste, alebo v niektorých z nich zostane len poliklinika.

Organizácia ActionAid túto dimenziu prepočítala na čísla. V prípade odohrávajúcom sa v Malawi, africkej krajine s najnižším HDP na hlavu na svete, organizácia pred časom poukázala na austrálskych ťažiarov. Tí za šesť rokov činnosti neodviedli na daniach do malawijskej štátnej kasy ani euro.

Organizácia vo svojej správe z roku 2015 vypočítala, že v prípade, že by firma dane riadne platila, Malawi by v priebehu šiestich rokov získalo 43 miliónov dolárov. Prepočítané na verejné služby 17-tisíc sestričiek, 39-tisíc učiteľov alebo 8500 lekárov.

A to je vlastne len omrvinka, ktorá však poukazuje na širší ešte hrozivejší kontext. Podľa Africkej únie a OSN ide pri daňových únikoch celkovo o zdroje, ktoré dvojnásobne prekračujú sumy poskytovanej rozvojovej spolupráce pre tento kontinent.

Inými slovami, ak by sa podarilo v krajinách Afriky znížiť daňovú medzeru o polovicu, ročne by si kontinent mohol polepšiť až o štyri percentá hrubého domáceho produktu, vyplýva z odhadu OSN.

Ako minulý rok ukázala spoločná správa OSN a Africkej únie, len ilegálnou cestou odíde z Afriky ročne 50 miliárd dolárov. Obvykle smerom na “Sever”. Je to omnoho viac, než tam bohaté krajiny pošlú vo forme zahraničnej pomoci. Vo výpočte pritom nie sú zahrnuté sporné, no potenciálne legálne finančné toky, ktorým sa narozdiel od rozvinutých krajín mnohé africké štáty dokážu brániť menej efektívne. A firmy z rozvinutých krajín to využívajú.

“Daňové plánovanie sa stalo jadrom biznis modelu,” povedal pre The Guardian Pascal Saint-Amans, ktorý viedol dvojročný daňový reformný program OECD s názvom Base Erosion and Profit Shifting. Na tento spôsob myslenia niektorých európskych manažérov v afrických krajinách poukázali aj nedávno uniknuté panamské zložky. BBC napríklad vďaka nim oprášila jeden starý prípad z roku 2010. Malí platia viac než veľkí Malí platia viac než veľkí Daňové úniky prispievajú k nerovnosti

Možnosťou obchádzať dane cez daňové raje získali mocní a vplyvní praktickú a v globalizovanom svete poľahky dostupnú možnosť ďalej hromadiť svoj majetok a tým ďalej zvyšovať majetkovú nerovnosť na planéte.

A to tak  vnútri krajín, kde musia byť výpadky kompenzované vyššími daňami zvyšku obyvateľov, ako aj medzi štátmi. Zvlášť smerom k bohatým krajinám s dostatkom zdrojov na právnikov a účtovníkov, smerom od krajín, ktoré na týchto “odborníkov” nemajú.

Takýmto zamedzovaním mobilizácii domácich zdrojov podkopávajú bohaté krajiny tým chudobným možnosti rozvoja a bránia im postaviť sa na vlastné nohy. A výrazne viac než tým bohatým, chýbajú dane tým chudobnejším.

Môžeme pritom vidieť, kam to vedie. K svetu, v ktorom podľa analýzy Oxfamu polovicu celého majetku vlastní celkom 62 (slovom šesťdesiatdva) ľudí a percento najbohatších má viac majetku než celý zvyšok svetovej populácie. K situácii, keď rastúca nerovnosť posilňuje  seba samu, k víru vysávajúcemu majetok smerom k tým, ktorí miešajú karty. A teda k tým, ktorí ten vír sami spúšťajú a vlastne de facto aj ovládajú. “Rich-get-richer” dynamika.

Európska únia, ktorá hrá nezanedbateľnú úlohu v tvorbe medzinárodnej politiky, je najväčším donorom rozvojovej pomoci na svete. No zároveň je aj domovom viacerých nadnárodných firiem patriacich k najväčším na svete, hlavným importérom a exportérom z a do krajín globálneho Juhu a hostí nemalé množstvo krajín, ktoré sa podľa niektorých znakov dajú považovať za daňové raje. Napríklad Holandsko, Monako, San Marino a iné.

Jej činnosti a záujmy si tak neraz odporujú. V jazyku OECD môžeme povedať, že jej politiky sú v nesúlade s rozvojom. Jednou rukou dávame, zatiaľ čo druhou berieme. Viac. Boj proti týmto praktikám je tak dnes výzvou, pred ktorou stojí nielen Európa, ale aj Slovensko samotné. 

Titulná fotografia: Occupy.com

Skrytá voda

Veľká Británia a ďalšie bohaté krajiny závisia od dovozu vody z miest priamo ohrozených suchami a nedostatkom tejto životodarnej tekutiny. Tak nejako znel záver štúdie z dielne britskej Kráľovskej akadémie spred niekoľkých rokov. Dovážame k nám tovar, pri ktorého produkcii a transporte bolo neraz treba použiť enormné množstvá vody v regiónoch, ktoré sú na vodu obzvlášť citlivé.

Podľa denníku Guardian tvorí takáto pred našimi zrakmi skrytá voda, tzv. virtuálna, až ⅔ spotreby vody v bohatom svete. My, v krajinách s dostatkom vody, ktorá nám pomáha rozvíjať sa – lebo bez nej to skutočne ide len ťažko – si lacno berieme viac vody od tých, ktorí jej zďaleka nemajú dostatok.

Percentá

Ľudské telo pozostáva až zo sedemdesiatich percent z vody. A nejakou šťastnou náhodou jej približne toľko – 71 percent – tvorí aj povrch našej planéty. Problém je, že väčšina z nej, narozdiel od tej v našom tele, pre nás nie je využiteľná – až 97 percent všetkej vody tvorí morská voda. Vhodná akurát tak pre rybičky a ďalšie morské plody.

Zostávajú nám tak len tri percentá sladkej vody. No z nej sú až štyri pätiny zamrznuté v ľadovci. Áno, môžeme si povedať, že tie sa predsa topia. To je síce pravda, no pravda je aj to, že väčšia časť z roztopenej vody sa aj tak pridá k tým 97 percentám morskej vody spomínaným vyššie.

Zostane nám tak približne 0,6 percenta. A to stále nie sme na konci. Tri štvrtiny z toho totiž tvorí voda, ktorá síce tečie, no kdesi hlboko pod zemou. A nie vždy sa nájdu možnosti a odhodlanie ako napríklad u staviteľov starovekých kanátov, z ktorých niektoré vznikali celé desaťročia a mnohé dodnes fungujú.

Zvyšok, teda 0,15 percenta, je síce sladká a dostupná, no nie vždy čistá voda. Tá naozaj vhodná na konzumáciu tvorí len 0,003 percenta všetkej vody.

Komplexný globálny prístup

Dostupnej vody je naozaj málo. Aj to je dôvod, prečo o nej treba uvažovať v širších súvislostiach než skrz vypínanie vodovodného kohútika či páky pri umývaní zubov. Oproti tomu, koľko vody minieme iným spôsobom, totiž ide v podstate o omrvinky. Podstatné, no stále len omrvinky.

Pre názornosť stačí malé porovnanie. Zatiaľ čo vegetarián denne “zje” 2500 litrov vody, klasický na mäse odchovaný slovenský stravník až 5000 litrov. Spláchnutie toalety sa tak javí menším problémom. A práve tam by mala nastať zmena.

Tento komplexný, holistický prístup k vode spropagoval “vodný guru”, geograf John Anthony Allan, emeritný, no stále aktívny profesor na londýnskej King’s College. Vo svojich štúdiách sa zaoberá dovozom potravín a ďalších na vodu citlivých produktov, ako jednou z ciest efektívneho znižovania tlaku na vzácne vodné zdroje. Vo svojich analýzach, ktoré nie sú limitované štátnymi hranicami, odhaľuje vzťahy medzi poľnohospodárskou produkciou, využívaním vody, planetárnymi ekonomikami a politikou. Za svoju prácu získal aj prestížnu Stockholm Water Prize – podľa niektorých ekvivalent Nobelovej ceny za oblasť životného prostredia.

Ako to funguje?

Funguje to vlastne veľmi jednoducho. Ukázať si to môžeme na hovädzom dobytku. To je obľúbený, pomerne jednoznačný a obzvlášť desivý príklad. Na vyprodukovanie jedného kilogramu peknej sviečkovice totiž treba nie menej než 15-tisíc litrov vody. Steak tak vyjde skutočne draho.

Ale začnime od začiatku. Trvá nejaký čas, kým je zviera pripravené na porážku. Spravidla asi tri roky. Vtedy je z jedného zvieraťa možné získať približne 200 kilogramov čistej váhy mäsa. No prežúvavec za tie roky čosi aj zje. Povedzme, že 1300 kíl zrnovín a 7200 kíl slamy či trávy.

A aby sme to krmivo získali, je ho treba zalievať, či už dažďom alebo umelo zavlažovať. Každá krava si tak vyžiada viac až 3 milióny litrov vody. A to sme ešte nezarátali tie desatisíce litrov, ktoré krava vypije, prípadne ďalšie vodné náklady. Spočítané a zrátané, 3 milióny aj čosi litrov vody deleno 200 kíl mäsa sa rovná 15-tisíc a viac l/kg.

Svoje samozrejme využíva, a nie málo, aj priemyselná výroba, alebo napríklad chladenie serverov spoločností ako je Google, Facebook či Netflix (podľa Wall Street Journal minú servery na chladenie len v Kalifornii, kde leží legendárne Silicon Valley, až 158-tisíc veľkých olympíjskych bazénov ročne), no poľnohospodárska produkcia hrá prím.


Zdroj: Water Footprint Manual, 2009 (adaptované)

A čo z toho celého vyplýva? Okrem toho, že je svet skutočne veľmi prepojený, je to tiež fakt, že si môžeme vybrať a pomerne malými rozhodnutiami – a nie, nie je to zatváranie kohútika pri umývaní zubov – dokážeme ušetriť naozaj veľké množstvá vody. Keď v ničom inom, tak môžeme začať napríklad obmedzením plytvania potravinami. Inými slovami, berme zreteľ na to, že každý jeden kus potraviny na smetisku má za sebou celý vodný rodokmeň. Ale rovnako tak na to myslime aj pri odievaní, premyslenej zmene jedálnička či čomkoľvek ďalšom.

Úvodné foto: https://www.flickr.com/photos/iucnweb/6788528430/in/photostream/

Alternatíva menom alterglobalizácia

Na to, aby sme pochopili, čo je to alterglobalizácia, je potrebné si najskôr povedať, čo je to globalizácia.

Globalizácia je, teoreticky, neutrálny objektívny pojem. Deje sa, či sa nám to páči alebo nie. V skutočnosti je to však zložitejšie, globalizácia má ako sociálny proces určitý charakter, daný činnosťou ľudí a nie vždy férovými vzťahmi medzi nimi.

Globalizácia má viacero dimenzií. Najvýraznejší je jej ekonomický rozmer, ekonomika dnes prestáva brať do úvahy hranice štátov. No podobne sa to týka aj politickej sféry, ako aj oblasti kultúry, ktorá sa stáva uniformnou. A rovnako tak sa týka aj environmentálnych otázok.

Podstatou aktuálnej verzie globalizácie – tej, v ktorej žijeme – je spôsob, akým je zorganizovaná globálna spoločnosť. Čoraz prepojenejšia spoločnosť stojí na komunikačných technológiách, charakterizujú ju globálne finančné toky, ktoré nepoznajú štátne hranice, stavia na princípoch voľného trhu a sprevádza ju vzájomná asimilácia kultúrnych vzorcov, obzvlášť v masovom merítku. Tomuto nastaveniu, tomuto aktuálnemu globalizačnému diskurzu, dominuje ekonomická dimenzia rozvoja a rastu (viď rozdiel medzi rastom a rozvojom vysvetlený v predošlej kapitole).

Okrem prevládajúceho globalizačného diskurzu existujú aj alternatívne pohľady, ako je napríklad globalizáciu celkom odmietajúci antiglobalizmus alebo aj alterglobalizmus.

Ak vychádzame z toho, že globalizácia sa objektívne deje a len ťažko jej zabránime, máme ju možnosť aspoň skorigovať. Ide tak o náplň, akú jej dáme. Práve na týchto princípoch stojí alterglobalistický pohľad na globalizáciu.

Alterglobalisti chcú inú globalizáciu. Narozdiel od antiglobalistov ju však neodmietajú ako celok. Naopak,  niektoré jej súčasti – napríklad informatizáciu – vyzdvihujú ako možné riešenia globálnych problémov.

Celkovo odmietajú vyhranenosť prevládajúceho vnímania globalizácie v duchu “trh a globalizácia alebo ekonomická katastrofa” a hľadajú cesty medzi týmito pólmi, svet nie je buď-alebo. Tá vyhranenosť sa pritom často prejavuje aj v médiách a iné názory sú neraz označované negatívnymi nálepkami. Tu pritom treba zohľadniť pozície a mocenské postavenie aktérov.

Známa teoretička alterglobalizmu, politologička a aktivistka Susan George vidí rozdiel medzi antiglobalizmom a alterglobalizmom nasledovne: Podľa antiglobalistov by sme sa mali hýbať len vo vnútri svojich národno-štátnych hraníc, v ktorých sa o seba údajne dokážeme postarať. Alterglobalisti to odmietajú a tvrdia, že by sme sa nemali uzatvárať, obchod je predsa dobrá myšlienka.

Alterglobalizmus podľa George ďalej hlása, že ak je to možné, mali by sme mať dobré vzťahy s každým. Hovorí tiež o tom, aby sme chápanie moci nestavali na hrubej sile a armáde, ale napríklad na spoločných záujmoch. Jednoducho povedané, alterglobalizmus znamená, že nemáme nič proti zvyšku sveta a spolupráci, aj keď sa pritom staráme aj o naše vlastné záujmy. A vieme to robiť v mieri, pomocou vzdelávania a otvorenosti k iným ľuďom.

Foto: Wikimedia Commons

Kenské záhrady živia utečencov aj deti v školách

Ak nebudeme pestovať, nebudeme jesť. V mnohých afrických komunitách pochopili túto jednoduchú logickú úvahu a zakladajú záhrady. Zdieľajú úrodu i semienka, aj znalosti o farmárčení, ktoré má na kontinente nelichotivé postavenie v rebríčku obľúbených profesií.

Ak nebudeme pestovať, nebudeme jesť. V mnohých afrických komunitách pochopili túto jednoduchú logickú úvahu a zakladajú záhrady. Zdieľajú úrodu i semienka, aj znalosti o farmárčení, ktoré má na kontinente nelichotivé postavenie v rebričku obľúbených profesií.

Rose je koordikátorkou komunitnej záhrady v strednej Keni. Členovia komunity pestujú vo svojich vlastných záhradách plodiny, o ktoré sa po zbere úrody delia s ostatnými. Rovnako sa delia aj o semiačka. Maratna trstinová je pôvodná plodina, z ktorej vyrábajú čipsy, balia ich a predávajú do obchodov. Nielen, že sa spestrila ich strava, ale navyše majú z komunitnej záhrady aj príjem.

Podobných komunitných záhrad je po celej Afrike už viac ako dvetisíc šesťsto. Vznikajú v dedinách, pri školách, kostoloch aj v utečeneckých táboroch.

George je koordinátorom komunitnej záhrady Kanjuiri v tábore, kde žije asi dvesto rodín utečencov. Predovšetkým mladí ľudia začali pestovať plodiny v komunitnej záhrade a postupne vytvárať aj svoje – rodinné záhrady. Princíp deľby funguje aj tu. Vďaka zdieľaniu má každá rodina dosť jedla. „Drasticky sa vďaka tomu znížila ich závislosť na pomoci zvonku,“ vraví keňský koordinátor pre organizáciu Slow Food Samson Ngugi.

Medzinárodné hnutie Slow Food, ktoré je akýmsi protipólom k fast foodom, podporuje projekt Desaťtisíc záhrad pre Afriku po celom kontinente. Zodpovední za projekt sú však miestni lídri z jednotlivých krajín, ktorí sa na projektoch z veľkej časti podieľajú ako dobrovoľníci – bez platu, avšak za možnosť účasti na tréningoch (aj medzinárodných) o pestovaní, udržateľnom poľnohospodárstve, ale aj o tom, ako byť lídrom.

„Hlavným cieľom projektu je vytvoriť sieť informovaných ľudí, ktorí poznajú hodnotu vlastnej pôdy a kultúry, a ktorí budú aktívni v chránení africkej jedinečnej biodiverzity, tradičných znalostí a pestovateľských metód,“ vraví Valentina Meraviglia z kancelárie Slow Food Foundation v Taliansku.

„Toto všetko však čelí výzvam v podobe zákonov a dohôd v záujme poľnohospodásrkych aktivít pre export, ďalej masívneho využívania chemických postrekov a nákupu úrodnej pôdy na kontinente zahraničnými investormi,“ upozorňuje.

Proti zaberaniu pôdy

Základným predpokladom k založeniu komunitnej záhrady je pôda. „Vždy, keď sa rozhodneme nejakú záhradu vytvoriť, zapojíme do procesu komunitných lídrov aj miestne autority. V prípade, že komunita nevlastní pôdu, práve komunitní lídri a vedúci oblasti nájdu pozemok, kde by záhrada mohla na nejaký čas vzniknúť. Prípadne je tu možnosť, že členovia komunity môžu darovať pozemky na založenie záhrady,“ popisuje prvý krok Samson Ngugi. Druhý prípad, o ktorom hovorí, nie je výnimkou – pôdu často darujú práve sami Afričania, nielen v Keni.

Problémom nie je, že by Afrike nebol dostatok pôdy. Problémom je to, komu pôda patrí. „Ilegálne zábory pôdy sú po celej Afrike veľkou výzvou,“ upozorňuje Samson. „V rámci projektu tiež informujeme členov komunít o tomto fenoméne. Chceme ich posilniť, aby dokázali odporovať snahám odporieť im právo na tento zdroj. Vytvárame sieť lídrov, ktorí sú pripravení bojovať za svoju pôdu a ďalšie zdroje, ktoré sú kľúčové pre živobytie,“ vysvetľuje Keňan ďalšie rozmery projektu.

Udržateľne

So zaberaním pôdy, ale aj s klimatickými zmenami súvisí ďalšia výzva – nedostatok vody. Záhrady založené v rámci projektu Slow Food by mali podľa pravidiel organizácie vznikať na miestach, ktoré sú na to vhodné a majú predpoklady priniesť úrodu.

„Väčšina keňských záhrad vzniká na miestach, ktoré sú zavlažované dažďom. Počas období sucha sa nedarí najmä plodinám, ktoré potrebujú vlahu,“ vraví Ngugi. Dá sa im pomôcť zberom dažďovej vody či vytváraním niekoľkoposchodových záhrad alebo pestovaním viacerých plodín na jednom poli, a tieto sa navzájom chránia pred silným slnečným svetlom.

„Naproti tomu, veľmi dobre si aj v suchu vodia tradičné plodiny ako proso, čirok, kasava, jamy,“ popisuje Samson.

Slow Food kladie dôraz na udržateľné pestovanie, ktorého súčasťou je aj výber vhodných plodín a ich kombinované pestovanie.

Monokultúry, ktoré často vznikajú na pôde zabranej zahraničnými spoločnosťami či vládami, dokážu pôdu vyčerpať. Cieľom komunitných záhrad však je prinášať zdravé a pestré jedlo pestovateľom čo najdlhšie.

Aj preto, i pre zachovanie africkej biodiverzity, Slow Food nepripúšťa používanie umelých postrekov a pesticídov.

Zmena vnímania mladých

Hoci dnes pestovatelia na tisíckach afrických záhrad zápasia aj so zaberaním pôdy či nedostatkom vody, záhrady vznikli najmä preto, aby sa prevažne poľnohospodársky kontinent navrátil k tomu, čo ho môže uživiť. S narastajúcou urbanizáciou, ale aj so zlým ekonomickým postavením farmárov, ktorí sú vnímaní ako tí najchudobnejší v mnohých afrických štátoch – a štstistiky to potvrdzujú, sa obyvatelia kontinentu obracajú na iné odvtetvia. Avšak, narastajúcu populáciu bude treba uživiť.

Keňská škola St. Berndans a jej záhrada je príkladom toho, ako si môžu sami študenti vypestovať jedlo na svoje obedy. Vďaka rôznorodým plodinám získajú z jedla viac živín. No nielen to. „Nemôžeme podceniť to, že školské záhrady vštepujú mladým ľuďom pozitívny obraz o poľnohospodásrtve a že ich nabádajú, aby vnímali poľnohospodárstvo ako plnohodnotnú profesiu, ktorá im môže vytvoriť podmienky pre slušný život,“upozorňuje Ngugi.

V jeho krajine dokonca vyškrtli poľnohospodárstvo z osnov v školách. Priemerný vek farmárov rastie, v Keni je to podľa Ngugiho dnes okolo 60 rokov. „Projekt sa snaží, aby bolo pestovanie atraktívne aj pre mladých, napríklad aj tak, že spájame moderné informačné technológie a poľnohospodárstvo,“ vysvetľuje keňský koordinátor.

Informujú

Koordinátori Slow Food v každej krajine okrem samotného zakladania záhrad vyhľadávajú či vytvárajú príležitosti pre rôzne udalosti, v rámci ktorých je možné projekt predstaviť verejnosti či ho posunúť na akúsi inú úroveň.

V Keni zase mládežnícka sieť Slow Food pripravuje Disco polievku. „Je to udalosť zameraná na zvýšenie povedomia o tom, aké množstvo jedla ešte stále končí v košoch, aj napriek tomu, že v Keni hladujú milióny ľudí,“ vraví Samson Ngugi. Podľa Svetovej banky žila v roku 2014 jedna štvrtina Keňanov z menej ako jedného dolára na deň.

„Ide o advokačnú aktivitu. Pozývame mladých, aby bojovali za to, že práva farmárov bude vláda chrániť. Farmári totiž strácajú veľa úrody pre krátku dobu trvanlivosti, nedostatočnú infraštruktúru a nizke ceny za potraviny v čase zberu úrody,“ vysvetľuje Keňan.

Keňská odnož Slow Food tiež organizuje vzdelávacie workshopy, kde členovia komunít ochutnávajú jedlo, ktoré sami organicky dopestovali a iné alternatívy, aby poznali rozdiel a dokázali lepšie oceniť svoju prácu.

Na mnohé ďalšie akcie a udalosti pozývajú zástupcov Slow Food záhrad samotné ministerstvá. S ministerstvom zdravotníctva spolupracovalo keňské Slow Food v minulosti na propagovaní zdravia v komunite vďaka pestrej strave. Od ministerstva poľnohospodásrtva zase dostávajú technickú podporu farmárov či tréningy.

Keňa je iba jednou z 36 krajín na africkom kontinente, kde vznikajú nové záhrady možno práve dnes. Vznikajú dokonca tam, kde vôbec nefunguje vláda, v štátoch ako je Somálsko. Komunity tak môžu svoju často nelichotivú situáciu riešiť len vďaka tomu, že robia to, čo je pre nich prirodzené, čo poznali ich predkovia. A tiež vďaka vzájomnej pomoci.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

ilustračné foto: Magdaléna Vaculčiaková

Nahradia našu prácu stroje a technológie?

Slovensko je podľa štúdie OECD extrémne ohrozené automatizáciou. Futurológovia a experti predvídajú, že skôr alebo neskôr nahradia roboty a počítače značnú časť pracovných úloh, ktoré dnes vykonávame my – ľudia. Ako sme na túto zmenu pripravení? Je nevyhnutná? Aké bude mať dôsledky? A čo môžeme urobiť na lokálnej aj globálnej úrovni pre to, aby neboli následky pre našu spoločnosť a ekonomiku zničujúce? Continue reading “Nahradia našu prácu stroje a technológie?”

Ako učiť o migrácii – metodické príručky a voľné online zdroje

Ako učiť o migrácii? Na mnohých školách sa tejto téme vyhýbajú. Dôvodov môže byť viac– učitelia niekedy nemajú o téme dostatok relevantných informácii, prípadne nevedia o kvalitných zdrojoch, ktoré by tému žiakom predstavili citlivo a zaujímavo. Niekedy sa boja reakcii žiakov a toho, či na ňu budú vedieť vhodne zareagovať. A možno preto, lebo doteraz nikto existujúce zdroje učiteľom v kocke nepredstavil. To sme sa snažili napraviť v novom článku. Continue reading “Ako učiť o migrácii – metodické príručky a voľné online zdroje”

Globálna rozvojová žurnalistika

Ciele predmetu

Cieľom predmetu Globálna rozvojová žurnalistika je poskytnúť študentkám a študentom (nielen) žurnalistiky príležitosť vybudovať si kompetencie potrebné k fundovanému a analyticky podloženému hĺbkovému informovaniu o svete, ktorý sa veľmi rýchlo mení a je v čoraz väčšej miere prepojený. Zároveň dnes vzniká čoraz akútnejšia potreba informovať o globálnych výzvach spojených s udržateľnými rozvojom a humanitárnymi otázkami.

Metóda a vyučujúci

Predmet je vyučovaný v blended-learning verzii (1/2 online, 1/2 prezenčne), resp. počas platnosti korona obmedzení v plne online verzii, sčasti po anglicky (v dispozícii je aj plne anglická verzia).

Pri online výučbe využívame platformu Canvas Instructure, webináre realizujeme prostredníctvom MS Teams.

Prezenčná časť (mimo korona opatrení) prebieha v menších skupinách v 4 až 5 termínoch v dátumoch podľa dohovoru.

Významnú časť nášho prístupu tvorí dôsledná spätná väzba a viaceré participatívne vzdelávacie prístupy s dôrazom na otvorenú diskusiu.

Predmet učí novinár a novinárka s rokmi praxe, ako aj s expertízou v daných témach. Ako hostí si prizývame ďalších profesionálov.

Pre získanie perspektívy absolventiek a absolventov Globálnej rozvojovej žurnalistiky nahliadnite do Evaluačnej správy kvality a dopadu vzdelávania (2021).

Východiská

Stojí na troch základných východiskách globálnej rozvojovej žurnalistiky:

  1. vnímanie skutočnosti, že svet tvorí jeden celok
  2. vkladanie udalostí do kontextu prostredníctvom hĺbkovej analýzy a hľadania skrytých premenných
  3. celostný náhľad na dianie.

Globálne témy a výzvy, ako sú migrácia, zmena klímy, priemyselné znečistenie, daňové úniky a mnohé ďalšie sa nedajú plne uchopiť a analyzovať tradičnými postupmi. Ďalekozrakou optikou zahraničnej žurnalistiky nedokážeme do výstupov včleňovať domáci kontext, rovnako tak ako nám optika domácej žurnalistiky nedokáže programovo do domáceho diania vkladať zahraničný rozmer. Odpoveďou je ďalší náhľad, kombinujúci zahraničný a domáci náhľad v jedno, s novou, aktualizovanou sadou globálnej žurnalistickej etiky.

Predmet zároveň rozširuje povedomie študentov o rozvoji ako sociohistorickom procese vo všeobecnosti a o rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci zvlášť.

Materiály

  • skriptá v tlačenej aj pdf podobe
  • pdf prezentácie
  • handouty
  • videá a iné prvky

Študenti si nepotrebujú robiť poznámky, učíme sa participatívne a čo najinterktívnejšie. Našou obľúbenou metódou je otvorená diskusia. Čo sa povie v triede či na webinári, zostane v triede/webinári.

Hodnotenie:

Našim cieľom nie je hodnotiť od A po F, ale čosi naučiť. Ale nejaké hodnotenie dať musíme. Hodnotíme na základe odovzdaných a na základe spätnej väzby dopracovaných zadaní a dodržiavaní deadlinov. Tie berieme ako súčasť učenia sa – jednou z významným zručností žurnalistu je totiž schopnosť dodržiavať termíny. A čo sa naučíte v škole, v praxi určite neobanujete.

Profil absolventov

Po absolvovaní kurzu sú študenti a študentky lepšie vybavení znalosťami globálnej aj slovenskej rozvojovej infraštruktúry a informačných zdrojov s nimi spojenými (napr. štatistiky rôznych inštitúcií a pod.), ako aj rozvojových výziev a prepojení, pred ktorými svet a zraniteľné komunity v ňom stoja.

Zároveň by študenti mali disponovať schopnosťou o týchto výzvach a prepojeniach fundovane informovať, berúc pritom do úvahy rôznorodosť sveta, kultúrne rozdiely, či vlastné stereotypy a predstavy o svete.

Ďalšie benefity predmetu

Absolventky a absolventi kurzu automaticky získavajú príležitosť vycestovať na zahraničné novinárske cesty do viac či menej vzdialených krajín. Zatiaľ sme takto navštívili Keňu, Maroko, Španielsko, Poľsko, Ghanu, Grécko, Senegal, Bosnu a ďalšie. Počas ciest v teréne študenti vytvorili množstvo novinárskych výstupov, napr. Ghana, Grécko, Maroko, Španielsko.

Možnosť vycestovať na novinársku cestu je integrálnou súčasťou predmetu. V prípade, že absolventi nebudú môcť vycestovať v období po ukončení kurzu, táto možnosť im zostane aj do budúcna.

Súčasťou predmetu sú aj webináre so zaujímavý zahraničnými odborníkmi z oblasti žurnalistiky – v minulosti to boli napríklad Belinda Goldsmith (šéfredaktorka v Thomson-Reuters Foundation), Tom Law (Ethical Journalism Network), Tina Rosenberg (Solutions Journalism Network, nositeľka Pulitzerovej ceny) a ďalší.

Syllabus predmetu (v procese preklápania do online verzie)

Ako sa prihlásiť?

Na kurz sa môžete prihlásiť dvoma spôsobmi:

  1. Ak ste študenti Filozofickej fakulty UK, resp. inej fakulty UK, môžete si ho zapísať cez AIS. Následne dostanete prístupy do kurzu.
  2. Ak ste študenti odinakiaľ, resp. ak ste neštudenti, kontaktujte nás prosím na adrese svetmedziriadkami@clovekvohrozeni.sk

image

Predmet realizujeme vďaka finančnej podpore Európskej únie, SlovakAid a Medzinárodného vyšehradského fondu v rámci spolupráce mediálnej iniciatívy Svet medzi riadkami, neziskovej organizácie Človek v ohrození a Katedry žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

Rýchla móda alebo čo s obnoseným šatstvom, ktoré nikto nechce?

Časy, keď obchodné reťazce s módny oblečením menili sortiment každú sezónu, teda asi štyrikrát za rok, sú už dávno preč. Fenomén rýchlej módy spôsobil, že sa predáva a vyhadzuje viac oblečenia ako kedykoľvek predtým. Aké sú dôsledky? Continue reading “Rýchla móda alebo čo s obnoseným šatstvom, ktoré nikto nechce?”

Aký je rozdiel medzi relatívnou a absolútnou chudobou

Keď sa povie chudoba, mnohí z nás si predstavia niečo vzdialené, čo sa nás netýka. Prestavia si absolútnu chudobu, ktorá sa spája s hladom, chatrným či žiadnym obydlím. Chudoba je však prítomná všade, aj v tých najbohatších krajinách. Pri diskusii o nej je podstatné rozlišovať medzi relatívnou a absolútnou chudobou.

Absolútna chudoba

Najskôr k absolútnej chudobe. Podľa Svetovej banky znamená absolútna chudoba, keď si človek musí vystačiť s menej než 1,9 medzinárodným dolárom na deň.

Na to, čo tento stav znamená, je potrebné pochopiť pojem medzinárodný dolár. Ide o fiktívnu menu, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak napríklad v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára.

Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN pozerajú skepticky. Spojené národy definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985. Počet extrémne chudobných tak klesal len na papieri.

Relatívna chudoba

A teraz k relatívnej chudobe. Človek žijúci v relatívnej chudobe má obmedzené možnosti, trpí materiálnym aj nemateriálnym nedostatkom. Nemôže si napríklad dovoliť kúpiť si kvalitné topánky či lístok do kina. Keďže ide o relatívnu chudobu, meria sa v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Relatívna chudoba sa často spája so sociálnym vylúčením. Ľudia sú kvôli nedostatku vytláčaní na okraj spoločnosti. To potom ide ruka v ruke s tým, že sa menej zúčastňujú sociálneho a kultúrneho života, pocit vylúčenosti zo spoločnosti a obmedzené príležitosti.

Chudoba postupne mení myslenie aj zvyky človeka. Ľudia strácajú schopnosti využiť nové príležitosti. To môže viesť napríklad k tomu, že sa nestretávajú s priateľmi, alebo ich deti vynechávajú vyučovanie.

Foto: Pixabay

 

Klimatická dohoda z Paríža – rok od prijatia

„Je to skutočne klamstvo, je to fejk“. Tieto tvrdé slová zazneli z úst legendárneho klimatológa Jamesa Hansena, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o zvýšenie povedomia o zmene klímy, hneď po skončení samitu v decembri 2015 v Paríži. Hovoril o Parížskej dohode o zmene klímy, ktorá pred pár týždňami vstúpila do platnosti. Jej cieľom je zabrániť tomu, aby globálna teplota stúpla o viac než 2 a ideálne nie o viac než 1,5 stupňa Celzia. A prečo tie ostré slová?

Po prvé, aj s odstupom jedného roka môžeme povedať, že dohoda je mäkšia, než dúfali vedci či odborníci z mimovládnych organizácií. A po druhé, tí najchudobnejší a klimatickou zmenou najohrozenejší ostali na okraji záujmu. Akákoľvek zmienka o ľudských právach spojená s dosahmi zmeny klímy z daného schváleného návrhu nenávratne zmizla. Bohaté krajiny zároveň neboli ochotné uznať a tobôž nie vyčísliť svoju výrazne vyššiu mieru zodpovednosti za meniace sa podnebie planéty a dosahy tohto procesu na ľudí a celé komunity, ktoré na tom často nenesú žiadnu vinu.

Dohoda sa tak nemusí pozdávať ľuďom v krajinách na chvoste rozvojových rebríčkov, ktorí sú aj najväčšími obeťami meniacej sa klímy a nemajú ten luxus čakať na riešenia. Napríklad súostrovie Tuvalu, ktoré sa môže čoskoro potopiť, či krajiny Sahelu, teda južného okraja Sahary, ktoré zmena klímy oberá aj o to málo pravidelných dažďov, na ktoré boli zvyknuté. A pozdávať sa nemusí ani tým, ktorí dúfali v skutočné riešenia, nie v plán o budúcich plánoch.

Dohoda a zároveň paradoxne aj jej nedostatky sa dajú zhrnúť do tých istých niekoľkých bodov. Mali by sme podniknúť kroky, ktoré zaistia, aby priemerná globálna teplota nestúpla o viac než dva stupne nad predindustriálnu úroveň. To znie racionálne. Naozaj konkrétne kroky smerom k dvom stupňom však podľa dohody nemáme urobiť hneď. Zaviazať sa až na také ambície si krajiny netrúfli.

Je síce pravda, že sa v dohode ocitla aj zmienka o potrebe udržať nárast dokonca už pod 1,5 stupňa, no tá je ešte neurčitejšia a nereálnejšia než jej dvojstupňová sestra.

K cieľu dvoch stupňov sa máme dopracovať postupne. A to tak, že budeme v päťročných intervaloch vyhodnocovať plnenie záväzkov a následne prehodnocovať ciele, aby sme sa v budúcnosti do tých dvoch stupňov predsa len nejako vtesnali.

To je však podľa mnohých veľmi riskantný prístup, ktorý si nemôžeme dovoliť. Za každý rok, v ktorom neuberieme dosť z emisií, ktoré zmenu spôsobujú, za každý rok, v ktorom naďalej dostatočne neupravíme náš energetický mix či nezavedieme nové zelené technológie, si totiž do budúcna zúžime manévrovací priestor na realizáciu potrebných krokov. Neskôr tak budeme musieť ubrať rádovo viac emisií a zmeniť zdroje našej energie v ešte kratšom čase.

Faktom je, že do rovnice môžeme vložiť očakávaný vývoj nových technológií, ktoré nám pri podliezaní dvoch stupňov môžu pomôcť. Ale nemusia. A ak aj pomôžu, tak to nemusí byť dosť. Predovšetkým je však spoliehanie sa na túto možnosť pre niektoré krajiny, ale aj planetárnu spoločnosť ako celok, až priveľkým rizikom.

Už pred summitom v Paríži upozorňovali mimovládne organizácie ako ActionAid či Oxfam, že nová dohoda musí klásť dôraz na tých najzraniteľnejších. Na tých, ktorí žijú už dnes na hrane, v hraničných regiónoch, kde sa vplyvom zmeny klímy stávajú životné podmienky neznesiteľnými pre človeka a neraz vedú k narúšaniu celých kultúr či k fenoménu klimatickej migrácie. Sú to často tí najchudobnejší z chudobných. A práve na tých dohoda opätovne nemyslí viac než okrajovo.

Kto zaplatí klimatický účet?

Rozvinuté krajiny vrátane Slovenska by podľa nezáväznej časti dohody mali poskytovať od roku 2020 prinajmenšom sto miliárd dolárov ročne menej rozvinutým krajinám, aby im pomohli vyrovnať sa s dosahmi meniacej sa klímy. Odhliadnuc od toho, že ide o „nezáväzný záväzok”, to ani nestačí.

Najmä ak vezmeme do úvahy mieru nákladov, ktoré pred tieto krajiny zmena klímy kladie a zároveň nízku mieru ich zodpovednosti za nezvratné zmeny životného prostredia. Ide totiž obvykle o krajiny a komunity, ktoré sa na dnešnom stave nijako nepodieľali, ale následky niesť musia. Rovnako tak finančné, ako aj iba ťažko vyčísliteľné sociálne či kultúrne. A to je v prvom rade nefér.

Ak aj zostaneme len pri číslach, rozvinuté krajiny nesú za zmenu klímy desaťnásobne vyššiu zodpovednosť oproti tým menej rozvinutým krajinám. Najmä ak sa na to pozrieme z historickej perspektívy. Niektoré krajiny už totiž dymia výrazne dlhšie než iné. Zhodou náhod sú to tie, ktoré majú najviac zdrojov a určujú nastavenie globálneho ekonomického systému.

Takže hoci aj Čína momentálne vedie v množstve vypúšťaných emisií, zodpovednosť Spojených štátov je výrazne vyššia. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Nature Climate Change by len Američania museli na klimatické reparácie vynaložiť štyri bilióny dolárov.

Zraniteľní sú na konci. Napokon, ako vždy

Neklamným znakom, že rozvinuté krajiny nechcú niesť túto zodpovednosť, je fakt, že vytrhli z finálnej dohody zmienky, ktoré by klimatickú zmenu a jej dosahy vkladali do ľudskoprávneho kontextu.

Zmienky, ktoré by ju dali do roviny zodpovednosti za miznutie celých kultúr, do roviny zodpovednosti za spoločenské zmeny v komunitách pôvodných obyvateľov v rôznych častiach sveta, do roviny zodpovednosti za prehlbovanie chudoby tých, ktorí sú už dnes nepomerne chudobnejší než my a nemajú prostriedky sa rýchlej zmene brániť. A do roviny, že by za to zodpovední mali aj zaplatiť.

Plán určený Parížskou dohodou je nejasný, len čiastočne záväzný, dáva priestor na prílišný hazard so stupňami hore-dolu. A necháva tých najzraniteľnejších, tých, ktorí si nemôžu namiešať lepšie karty, tam, kde vždy boli – na ďalekom okraji záujmu. Na takom ďalekom okraji, že z neho možno už čoskoro spadnú a pohltí ich rastúca hladina morí, opakujúce sa vlny neznesiteľného tepla či extrémne suchá.

A aké je aktuálne status quo? Hoci pred pár týždňami vstúpila dohoda do platnosti potom, ako ju ratifikovalo dostatočné množstvo krajín emitujúcich dostatočné množstvo emisií, viacerí signatári avizujú, že k požadovaným krokom pristúpia len v obmedzenej miere. A nadôvažok budúci prezident Spojených štátov amerických, ktorého čaká budúci mesiac inaugurácia, sa zastrája, že z dohody odstúpi. A to aj napriek tomu, že ten odchádzajúci zaistil jej ratifikáciu v kongrese.

Titulná fotografia: climate.nasa.gov

Obchod samotný nedokáže odstrániť chudobu vo svete

Otvorenosť globálnemu obchodu neprospieva každému rovnako, sú krajiny či skupiny ľudí, ktorým môže naopak uškodiť.

Väčšina ekonómov sa zhoduje, že otvorené ekonomiky dokážu v dlhodobom horizonte zabezpečiť blahobyt pre svojich obyvateľov lepšie než tie uzavreté. No zároveň sa mnohí obávajú, že obchod popri zaisťovaní rastu poškodzuje tých najchudobnejších a nie vždy prináša aj spoločenský rozvoj.

Výpovedným príkladom sú africké krajiny, z ktorých sa síce v posledných desaťročiach mnohé zapojili do liberalizovaného globálneho trhu, no ich situácia a situácia tamojších ľudí, a zvlášť tých najchudobnejších, sa nie vždy zlepšila. A niekedy sa dokonca zhoršila. Hovorí o tom aj štúdia Svetovej banky s názvom Does Trade Reduce Poverty? A View from Africa (Znižuje obchod chudobu? Pohľad z Afriky).

Autori štúdie  Raju Jan Singh a Maëlan Le Goff sa pozreli ako súvisí chudoba s liberalizáciou obchodu. A teda otváraním hospodárstiev sa svetu. Zamerali sa pritom na 30 afrických krajín v období rokov 1981 až 2000, teda období, kedy došlo k veľmi výraznému posunu pri odbúravaní obchodných bariér.

Výsledky ich štúdie napovedajú, že obchod skutočne dokáže viesť k zníženiu chudoby, ale len za špecifických podmienok. Ak má krajina rozvinutý finančný systém a teda bankovníctvo či poisťovníctvo, ak je vzdelanostná úroveň v krajine vysoká a vláda stabilná.

Štúdia vychádza z jednoduchej logiky. Dostupnosť úverov je pre podnikanie a rozvoj obchodu kľúčová. Preto je potrebný rozvinutý finančný sektor, bez neho sa dá podnikať a vytvárať nové pracovné miesta len ťažko. Vyššie vzdelanie zas umožňuje lepší prechod od zle platených pracovných miest napríklad v poľnohospodárstve k lepšie plateným miestam vo výrobe či službách.

A napokon, zodpovedný investor sa obvykle rozhodne investovať len v krajine so stabilnou vládou a v širšom zmysle s určitou mierou vymožiteľnosti práva. Zároveň však fungujúci štát dokáže zoči-voči nadnárodným spoločnostiam zaistiť, aby sa jeho obyvatelia napriek rastu hrubého domáceho produktu neprepadali hlbšie do chudoby. Ak tieto podmienky krajina nespĺňa, môže podľa štúdie Svetovej banky vyššia otvorenosť dokonca prispievať k vyššej miere chudoby.

Liberalizovaný obchod ako všeliek?

Ekonóm a odborník na hodnotenie dôsledkov medzinárodných obchodných dohôd Clive George sa bližšie pozrel na to, ako sa liberalizácia obchodu prejavuje v praxi. Na jednej strane vyzdvihuje to, že liberalizácia obchodu, najmä priemyslu, dokáže zamedziť obchodným vojnám medzi krajinami, na druhej strane však upozorňuje, že podľa modelových štúdií sa ukázalo, že uplná liberalizácia obchodu by mala na globálnu ekonomiku ako celok hoci pozitívny, ale zanedbateľný vplyv.

Zároveň však prišiel na podobné výsledky, ako štúdia Svetovej banky. Úplná liberalizácia by totiž podľa neho nevplývala na všetky krajiny rovnako. Najviac by na ňu doplatili najmenej rozvinuté krajiny. V nich colné poplatky, ktoré sú predmetom liberalizácie, predstavujú v priemere 30 percent ich príjmov, zatiaľ čo v tých najrozvinutejších sa blížia k nule.

Ak o tieto príjmy prídu rozvinuté a rozvojové krajiny, dokážu sa s výpadkom vyrovnať. Pre najmenej rozvinuté krajiny by to však znamenalo výrazný výpadok, ktorý by sa zrejme odzrkadlil v tom, že by musel štát dávať menej peňazí na základné veci, ako je zdravotníctvo, školstvo či sociálne programy a tým si zahatal cestu k vlastnému rozvoju. 

Napríklad taký Afganistan podľa Svetovej banky získava na dovozných clách až 36 percent svojich príjmov. A podobne sú na tom aj mnohé iné krajiny. V ich prípade otvorenie sa globálnemu obchodu nie je automaticky všeliekom.

Obchodná politika Európskej únie a USA – liberalizácia s ručením obmedzeným

Bohaté štáty, akými sú krajiny združené pod vlajkou Európskej únie, či Spojené štáty americké, sa snažia o liberalizáciu tých sektorov, v ktorých nemajú konkurenciu a zároveň odmietajú uvoľniť tie, v ktorých by konkurenciu mali. Na jednej strane tlačia na liberalizáciu obchodu s priemyselnými výrobkami, čomu sa chudobné štáty snažia brániť. No pri liberalizácii v poľnohospodárstve je tomu presne naopak. A ak aj zrušia clá pre najchudobnejšie krajiny, chránia vlastných poľnohospodárov štedrými dotáciami, ktoré najchudobnejšie krajiny nemajú.

Výsledkom toho, že Európa a Amerika dotujú svojich farmárov, sú lacnejšie európske a americké potraviny. To je síce príjemné pre európskych a amerických spotrebiteľov, no keď sa takéto lacné potraviny vyvážajú do iných štátov, tamojší poľnohospodári im nedokážu konkurovať a spoločnosti z bohatých krajín ich tak môžu vytlačiť z trhu a zaviesť vlastné, industrializované spôsoby poľnohospodárstva, narúšajúc pritom tamojšie spoločenské štruktúry, rovnako ako ekosystémy.

Novinárske cesty

Jednou z množstva aktivít, ktoré iniciatíva Svet medzi riadkami v rámci svojho vzdelávacieho programu ponúka pre študentov žurnalistiky a aktívnych novinárov, sú novinárske cesty do sveta.

Organizované cesty smerujú napríklad do Kene, Grécka, Senegalu, Tuniska, Maroka či Nemecka a mnohých ďalších krajín, vďaka individuálnym grantom sa však novinári a novinárky môžu dostať aj do krajín mimo nášho zoznamu. 

Viac info získate na peter.ivanic@clovekvohrozeni.sk 

Návrat na stránku programu Svet medzi riadkami