Z afrických krajín uniká až 30 percent daní, čo blokuje ich rozvoj

Rozšírená predstava, že bohaté krajiny svojimi peniazmi pomáhajú chudobným, podľa nedávno uverejnenej štúdie amerického think-tanku Global Financial Integrity nezodpovedá realite. Štúdia, zjednodušene povedané, hovorí, že podobne ako v minulosti, aj dnes bohatý svet, do ktorého patríme aj my, “vyťahuje” z chudobných krajín peniaze. A nie naopak, ako sa to prezentuje. 

Na jednej každoročne do menej rozvinutého globálneho Juhu posielame peniaze vo forme rozvojovej pomoci – ročne ide podľa údajov OECD o viac než 150 miliárd dolárov, zároveň však z nich omnoho viac berieme. Významnou príčinou tohto nelichotivého stavu sú pritom daňové úniky, zvlášť tie, ktoré smerujú na globálny Sever.

Malí platia viac než veľkí 

V mnohých krajinách Afriky platí, že drobní podnikatelia odvedú na daniach viac než veľké firmy. Nastavenie medzinárodného daňového systému to umožňuje. Ilustruje to príbeh Marty Luttgrodt z Ghany, ktorý pred časom opísala správa britskej organizácie ActionAid s názvom Calling Time.

Správa predstavuje Martu a jej podnikanie so stánkom s jedlom a pivom v ghanskej metropole Akra. Za fľašu tamojšieho piva od spoločnosti Accra Brewery účtuje svojim zákazníkom 1,10 eura. Tento biznis jej vynáša necelých 280 eur za mesiac. Z nich musí uživiť seba a troch zamestnancov. Príjem z podnikania v kombinácii s platom jej muža musí tiež pokryť štúdium ich dvoch detí a životné náklady rodiny.

V kontraste s Martiným príbehom správa odhaľuje zákulisie firmy Accra Brewery. A tam ponúkla celkom iný príbeh. Napriek tomu, že jej materská spoločnosť SABMiller ovládala v Ghane zhruba 30 percent trhu s pivom, bola pozoruhodne nezisková. Medzi rokmi 2007 až 2010 minuli Ghančania na jej produkty takmer 80 miliónov eur. I tak sa jej podarilo dosiahnuť straty pred zdanením zhruba 3,9 milióna eur.

Správa organizácie ActionAid odhalila, že daňové účty firmy Accra Brewery sa za štyri roky rovnali 270-tisíc eurám. V priebehu troch z týchto štyroch rokov spoločnosť neodviedla absolútne žiadne dane. Je teda celkom možné, že človek predávajúci produkty nadnárodných korporácií (akým je aj Marta) zaplatil v rovnakom období pomerne k svojmu príjmu vyššiu daň než firma vyrábajúca a predávajúca v tejto krajine tovar.

Možno si poviete, “áno, ale to sa týka aj nás”. Nedá sa než nesúhlasiť, rozdiel je však tak v pomeroch a percentách, ako aj absolútnych číslach. Podľa Gabriela Zucmana z americkej univerzity v Berkeley, ktorý sa zaoberá daňovými únikmi, priemer daní ilegálne uniknutých z afrického kontinentu do offshore centier dosahuje tridsať percent, zatiaľ čo z Európy je to len desať. Aj keď v prípade Slovenska môže byť číslo vyššie.

Zároveň nie je percento ako percento. V niektorých krajinách totiž aj percentuálne rovnaké úniky daní môžu pre jej obyvateľov znamenať čosi celkom iné. Je iné, ak vám ukradnú desať percent z minimálnej mzdy, než ako keď vám zmizne desať percent z podstatne vyššieho príjmu.

V prípade tých prvých desiatich percent je to otázka, či sa deti dostanú do školy, alebo či bude v okrese jeden alebo dvaja lekári. Prípadne aspoň nejaký.

V prípade druhých tvorí desať percent otázku, či na školách zateplíme okná a kúpime interaktívnu tabuľu, alebo či zvýšime plat pedagógom, prípadne či zostane nemocnica v každom aj pár kilometrov vzdialenom okresnom meste, alebo v niektorých z nich zostane len poliklinika.

Organizácia ActionAid túto dimenziu prepočítala na čísla. V prípade odohrávajúcom sa v Malawi, africkej krajine s najnižším HDP na hlavu na svete, organizácia pred časom poukázala na austrálskych ťažiarov. Tí za šesť rokov činnosti neodviedli na daniach do malawijskej štátnej kasy ani euro.

Organizácia vo svojej správe z roku 2015 vypočítala, že v prípade, že by firma dane riadne platila, Malawi by v priebehu šiestich rokov získalo 43 miliónov dolárov. Prepočítané na verejné služby 17-tisíc sestričiek, 39-tisíc učiteľov alebo 8500 lekárov.

A to je vlastne len omrvinka, ktorá však poukazuje na širší ešte hrozivejší kontext. Podľa Africkej únie a OSN ide pri daňových únikoch celkovo o zdroje, ktoré dvojnásobne prekračujú sumy poskytovanej rozvojovej spolupráce pre tento kontinent.

Inými slovami, ak by sa podarilo v krajinách Afriky znížiť daňovú medzeru o polovicu, ročne by si kontinent mohol polepšiť až o štyri percentá hrubého domáceho produktu, vyplýva z odhadu OSN.

Ako minulý rok ukázala spoločná správa OSN a Africkej únie, len ilegálnou cestou odíde z Afriky ročne 50 miliárd dolárov. Obvykle smerom na “Sever”. Je to omnoho viac, než tam bohaté krajiny pošlú vo forme zahraničnej pomoci. Vo výpočte pritom nie sú zahrnuté sporné, no potenciálne legálne finančné toky, ktorým sa narozdiel od rozvinutých krajín mnohé africké štáty dokážu brániť menej efektívne. A firmy z rozvinutých krajín to využívajú.

“Daňové plánovanie sa stalo jadrom biznis modelu,” povedal pre The Guardian Pascal Saint-Amans, ktorý viedol dvojročný daňový reformný program OECD s názvom Base Erosion and Profit Shifting. Na tento spôsob myslenia niektorých európskych manažérov v afrických krajinách poukázali aj nedávno uniknuté panamské zložky. BBC napríklad vďaka nim oprášila jeden starý prípad z roku 2010. Malí platia viac než veľkí Malí platia viac než veľkí Daňové úniky prispievajú k nerovnosti

Možnosťou obchádzať dane cez daňové raje získali mocní a vplyvní praktickú a v globalizovanom svete poľahky dostupnú možnosť ďalej hromadiť svoj majetok a tým ďalej zvyšovať majetkovú nerovnosť na planéte.

A to tak  vnútri krajín, kde musia byť výpadky kompenzované vyššími daňami zvyšku obyvateľov, ako aj medzi štátmi. Zvlášť smerom k bohatým krajinám s dostatkom zdrojov na právnikov a účtovníkov, smerom od krajín, ktoré na týchto “odborníkov” nemajú.

Takýmto zamedzovaním mobilizácii domácich zdrojov podkopávajú bohaté krajiny tým chudobným možnosti rozvoja a bránia im postaviť sa na vlastné nohy. A výrazne viac než tým bohatým, chýbajú dane tým chudobnejším.

Môžeme pritom vidieť, kam to vedie. K svetu, v ktorom podľa analýzy Oxfamu polovicu celého majetku vlastní celkom 62 (slovom šesťdesiatdva) ľudí a percento najbohatších má viac majetku než celý zvyšok svetovej populácie. K situácii, keď rastúca nerovnosť posilňuje  seba samu, k víru vysávajúcemu majetok smerom k tým, ktorí miešajú karty. A teda k tým, ktorí ten vír sami spúšťajú a vlastne de facto aj ovládajú. “Rich-get-richer” dynamika.

Európska únia, ktorá hrá nezanedbateľnú úlohu v tvorbe medzinárodnej politiky, je najväčším donorom rozvojovej pomoci na svete. No zároveň je aj domovom viacerých nadnárodných firiem patriacich k najväčším na svete, hlavným importérom a exportérom z a do krajín globálneho Juhu a hostí nemalé množstvo krajín, ktoré sa podľa niektorých znakov dajú považovať za daňové raje. Napríklad Holandsko, Monako, San Marino a iné.

Jej činnosti a záujmy si tak neraz odporujú. V jazyku OECD môžeme povedať, že jej politiky sú v nesúlade s rozvojom. Jednou rukou dávame, zatiaľ čo druhou berieme. Viac. Boj proti týmto praktikám je tak dnes výzvou, pred ktorou stojí nielen Európa, ale aj Slovensko samotné. 

Titulná fotografia: Occupy.com