Mesiac: apríl 2019

Rozšírená predstava, že bohaté krajiny svojimi peniazmi pomáhajú chudobným, podľa nedávno uverejnenej štúdie amerického think-tanku Global Financial Integrity nezodpovedá realite. Štúdia, zjednodušene povedané, hovorí, že podobne ako v minulosti, aj dnes bohatý svet, do ktorého patríme aj my, “vyťahuje” z chudobných krajín peniaze. A nie naopak, ako sa to prezentuje. 

Na jednej každoročne do menej rozvinutého globálneho Juhu posielame peniaze vo forme rozvojovej pomoci – ročne ide podľa údajov OECD o viac než 150 miliárd dolárov, zároveň však z nich omnoho viac berieme. Významnou príčinou tohto nelichotivého stavu sú pritom daňové úniky, zvlášť tie, ktoré smerujú na globálny Sever.

Malí platia viac než veľkí 

V mnohých krajinách Afriky platí, že drobní podnikatelia odvedú na daniach viac než veľké firmy. Nastavenie medzinárodného daňového systému to umožňuje. Ilustruje to príbeh Marty Luttgrodt z Ghany, ktorý pred časom opísala správa britskej organizácie ActionAid s názvom Calling Time.

Správa predstavuje Martu a jej podnikanie so stánkom s jedlom a pivom v ghanskej metropole Akra. Za fľašu tamojšieho piva od spoločnosti Accra Brewery účtuje svojim zákazníkom 1,10 eura. Tento biznis jej vynáša necelých 280 eur za mesiac. Z nich musí uživiť seba a troch zamestnancov. Príjem z podnikania v kombinácii s platom jej muža musí tiež pokryť štúdium ich dvoch detí a životné náklady rodiny.

V kontraste s Martiným príbehom správa odhaľuje zákulisie firmy Accra Brewery. A tam ponúkla celkom iný príbeh. Napriek tomu, že jej materská spoločnosť SABMiller ovládala v Ghane zhruba 30 percent trhu s pivom, bola pozoruhodne nezisková. Medzi rokmi 2007 až 2010 minuli Ghančania na jej produkty takmer 80 miliónov eur. I tak sa jej podarilo dosiahnuť straty pred zdanením zhruba 3,9 milióna eur.

Správa organizácie ActionAid odhalila, že daňové účty firmy Accra Brewery sa za štyri roky rovnali 270-tisíc eurám. V priebehu troch z týchto štyroch rokov spoločnosť neodviedla absolútne žiadne dane. Je teda celkom možné, že človek predávajúci produkty nadnárodných korporácií (akým je aj Marta) zaplatil v rovnakom období pomerne k svojmu príjmu vyššiu daň než firma vyrábajúca a predávajúca v tejto krajine tovar.

Možno si poviete, “áno, ale to sa týka aj nás”. Nedá sa než nesúhlasiť, rozdiel je však tak v pomeroch a percentách, ako aj absolútnych číslach. Podľa Gabriela Zucmana z americkej univerzity v Berkeley, ktorý sa zaoberá daňovými únikmi, priemer daní ilegálne uniknutých z afrického kontinentu do offshore centier dosahuje tridsať percent, zatiaľ čo z Európy je to len desať. Aj keď v prípade Slovenska môže byť číslo vyššie.

Zároveň nie je percento ako percento. V niektorých krajinách totiž aj percentuálne rovnaké úniky daní môžu pre jej obyvateľov znamenať čosi celkom iné. Je iné, ak vám ukradnú desať percent z minimálnej mzdy, než ako keď vám zmizne desať percent z podstatne vyššieho príjmu.

V prípade tých prvých desiatich percent je to otázka, či sa deti dostanú do školy, alebo či bude v okrese jeden alebo dvaja lekári. Prípadne aspoň nejaký.

V prípade druhých tvorí desať percent otázku, či na školách zateplíme okná a kúpime interaktívnu tabuľu, alebo či zvýšime plat pedagógom, prípadne či zostane nemocnica v každom aj pár kilometrov vzdialenom okresnom meste, alebo v niektorých z nich zostane len poliklinika.

Organizácia ActionAid túto dimenziu prepočítala na čísla. V prípade odohrávajúcom sa v Malawi, africkej krajine s najnižším HDP na hlavu na svete, organizácia pred časom poukázala na austrálskych ťažiarov. Tí za šesť rokov činnosti neodviedli na daniach do malawijskej štátnej kasy ani euro.

Organizácia vo svojej správe z roku 2015 vypočítala, že v prípade, že by firma dane riadne platila, Malawi by v priebehu šiestich rokov získalo 43 miliónov dolárov. Prepočítané na verejné služby 17-tisíc sestričiek, 39-tisíc učiteľov alebo 8500 lekárov.

A to je vlastne len omrvinka, ktorá však poukazuje na širší ešte hrozivejší kontext. Podľa Africkej únie a OSN ide pri daňových únikoch celkovo o zdroje, ktoré dvojnásobne prekračujú sumy poskytovanej rozvojovej spolupráce pre tento kontinent.

Inými slovami, ak by sa podarilo v krajinách Afriky znížiť daňovú medzeru o polovicu, ročne by si kontinent mohol polepšiť až o štyri percentá hrubého domáceho produktu, vyplýva z odhadu OSN.

Ako minulý rok ukázala spoločná správa OSN a Africkej únie, len ilegálnou cestou odíde z Afriky ročne 50 miliárd dolárov. Obvykle smerom na “Sever”. Je to omnoho viac, než tam bohaté krajiny pošlú vo forme zahraničnej pomoci. Vo výpočte pritom nie sú zahrnuté sporné, no potenciálne legálne finančné toky, ktorým sa narozdiel od rozvinutých krajín mnohé africké štáty dokážu brániť menej efektívne. A firmy z rozvinutých krajín to využívajú.

“Daňové plánovanie sa stalo jadrom biznis modelu,” povedal pre The Guardian Pascal Saint-Amans, ktorý viedol dvojročný daňový reformný program OECD s názvom Base Erosion and Profit Shifting. Na tento spôsob myslenia niektorých európskych manažérov v afrických krajinách poukázali aj nedávno uniknuté panamské zložky. BBC napríklad vďaka nim oprášila jeden starý prípad z roku 2010. Malí platia viac než veľkí Malí platia viac než veľkí Daňové úniky prispievajú k nerovnosti

Možnosťou obchádzať dane cez daňové raje získali mocní a vplyvní praktickú a v globalizovanom svete poľahky dostupnú možnosť ďalej hromadiť svoj majetok a tým ďalej zvyšovať majetkovú nerovnosť na planéte.

A to tak  vnútri krajín, kde musia byť výpadky kompenzované vyššími daňami zvyšku obyvateľov, ako aj medzi štátmi. Zvlášť smerom k bohatým krajinám s dostatkom zdrojov na právnikov a účtovníkov, smerom od krajín, ktoré na týchto “odborníkov” nemajú.

Takýmto zamedzovaním mobilizácii domácich zdrojov podkopávajú bohaté krajiny tým chudobným možnosti rozvoja a bránia im postaviť sa na vlastné nohy. A výrazne viac než tým bohatým, chýbajú dane tým chudobnejším.

Môžeme pritom vidieť, kam to vedie. K svetu, v ktorom podľa analýzy Oxfamu polovicu celého majetku vlastní celkom 62 (slovom šesťdesiatdva) ľudí a percento najbohatších má viac majetku než celý zvyšok svetovej populácie. K situácii, keď rastúca nerovnosť posilňuje  seba samu, k víru vysávajúcemu majetok smerom k tým, ktorí miešajú karty. A teda k tým, ktorí ten vír sami spúšťajú a vlastne de facto aj ovládajú. “Rich-get-richer” dynamika.

Európska únia, ktorá hrá nezanedbateľnú úlohu v tvorbe medzinárodnej politiky, je najväčším donorom rozvojovej pomoci na svete. No zároveň je aj domovom viacerých nadnárodných firiem patriacich k najväčším na svete, hlavným importérom a exportérom z a do krajín globálneho Juhu a hostí nemalé množstvo krajín, ktoré sa podľa niektorých znakov dajú považovať za daňové raje. Napríklad Holandsko, Monako, San Marino a iné.

Jej činnosti a záujmy si tak neraz odporujú. V jazyku OECD môžeme povedať, že jej politiky sú v nesúlade s rozvojom. Jednou rukou dávame, zatiaľ čo druhou berieme. Viac. Boj proti týmto praktikám je tak dnes výzvou, pred ktorou stojí nielen Európa, ale aj Slovensko samotné. 

Titulná fotografia: Occupy.com

Na to, aby sme pochopili, čo je to alterglobalizácia, je potrebné si najskôr povedať, čo je to globalizácia.

Globalizácia je, teoreticky, neutrálny objektívny pojem. Deje sa, či sa nám to páči alebo nie. V skutočnosti je to však zložitejšie, globalizácia má ako sociálny proces určitý charakter, daný činnosťou ľudí a nie vždy férovými vzťahmi medzi nimi.

Globalizácia má viacero dimenzií. Najvýraznejší je jej ekonomický rozmer, ekonomika dnes prestáva brať do úvahy hranice štátov. No podobne sa to týka aj politickej sféry, ako aj oblasti kultúry, ktorá sa stáva uniformnou. A rovnako tak sa týka aj environmentálnych otázok.

Podstatou aktuálnej verzie globalizácie – tej, v ktorej žijeme – je spôsob, akým je zorganizovaná globálna spoločnosť. Čoraz prepojenejšia spoločnosť stojí na komunikačných technológiách, charakterizujú ju globálne finančné toky, ktoré nepoznajú štátne hranice, stavia na princípoch voľného trhu a sprevádza ju vzájomná asimilácia kultúrnych vzorcov, obzvlášť v masovom merítku. Tomuto nastaveniu, tomuto aktuálnemu globalizačnému diskurzu, dominuje ekonomická dimenzia rozvoja a rastu (viď rozdiel medzi rastom a rozvojom vysvetlený v predošlej kapitole).

Okrem prevládajúceho globalizačného diskurzu existujú aj alternatívne pohľady, ako je napríklad globalizáciu celkom odmietajúci antiglobalizmus alebo aj alterglobalizmus.

Ak vychádzame z toho, že globalizácia sa objektívne deje a len ťažko jej zabránime, máme ju možnosť aspoň skorigovať. Ide tak o náplň, akú jej dáme. Práve na týchto princípoch stojí alterglobalistický pohľad na globalizáciu.

Alterglobalisti chcú inú globalizáciu. Narozdiel od antiglobalistov ju však neodmietajú ako celok. Naopak,  niektoré jej súčasti – napríklad informatizáciu – vyzdvihujú ako možné riešenia globálnych problémov.

Celkovo odmietajú vyhranenosť prevládajúceho vnímania globalizácie v duchu “trh a globalizácia alebo ekonomická katastrofa” a hľadajú cesty medzi týmito pólmi, svet nie je buď-alebo. Tá vyhranenosť sa pritom často prejavuje aj v médiách a iné názory sú neraz označované negatívnymi nálepkami. Tu pritom treba zohľadniť pozície a mocenské postavenie aktérov.

Známa teoretička alterglobalizmu, politologička a aktivistka Susan George vidí rozdiel medzi antiglobalizmom a alterglobalizmom nasledovne: Podľa antiglobalistov by sme sa mali hýbať len vo vnútri svojich národno-štátnych hraníc, v ktorých sa o seba údajne dokážeme postarať. Alterglobalisti to odmietajú a tvrdia, že by sme sa nemali uzatvárať, obchod je predsa dobrá myšlienka.

Alterglobalizmus podľa George ďalej hlása, že ak je to možné, mali by sme mať dobré vzťahy s každým. Hovorí tiež o tom, aby sme chápanie moci nestavali na hrubej sile a armáde, ale napríklad na spoločných záujmoch. Jednoducho povedané, alterglobalizmus znamená, že nemáme nič proti zvyšku sveta a spolupráci, aj keď sa pritom staráme aj o naše vlastné záujmy. A vieme to robiť v mieri, pomocou vzdelávania a otvorenosti k iným ľuďom.

Foto: Wikimedia Commons

Keď sa povie chudoba, mnohí z nás si predstavia niečo vzdialené, čo sa nás netýka. Prestavia si absolútnu chudobu, ktorá sa spája s hladom, chatrným či žiadnym obydlím. Chudoba je však prítomná všade, aj v tých najbohatších krajinách. Pri diskusii o nej je podstatné rozlišovať medzi relatívnou a absolútnou chudobou.

Absolútna chudoba

Najskôr k absolútnej chudobe. Podľa Svetovej banky znamená absolútna chudoba, keď si človek musí vystačiť s menej než 1,9 medzinárodným dolárom na deň.

Na to, čo tento stav znamená, je potrebné pochopiť pojem medzinárodný dolár. Ide o fiktívnu menu, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak napríklad v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára.

Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN pozerajú skepticky. Spojené národy definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985. Počet extrémne chudobných tak klesal len na papieri.

Relatívna chudoba

A teraz k relatívnej chudobe. Človek žijúci v relatívnej chudobe má obmedzené možnosti, trpí materiálnym aj nemateriálnym nedostatkom. Nemôže si napríklad dovoliť kúpiť si kvalitné topánky či lístok do kina. Keďže ide o relatívnu chudobu, meria sa v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Relatívna chudoba sa často spája so sociálnym vylúčením. Ľudia sú kvôli nedostatku vytláčaní na okraj spoločnosti. To potom ide ruka v ruke s tým, že sa menej zúčastňujú sociálneho a kultúrneho života, pocit vylúčenosti zo spoločnosti a obmedzené príležitosti.

Chudoba postupne mení myslenie aj zvyky človeka. Ľudia strácajú schopnosti využiť nové príležitosti. To môže viesť napríklad k tomu, že sa nestretávajú s priateľmi, alebo ich deti vynechávajú vyučovanie.

Foto: Pixabay

Jednou z množstva aktivít, ktoré iniciatíva Svet medzi riadkami v rámci svojho vzdelávacieho programu ponúka pre študentov žurnalistiky a aktívnych novinárov, sú novinárske cesty do sveta.

Organizované cesty smerujú napríklad do Kene, Grécka, Senegalu, Tuniska, Maroka či Nemecka a mnohých ďalších krajín, vďaka individuálnym grantom sa však novinári a novinárky môžu dostať aj do krajín mimo nášho zoznamu. 

Viac info získate na peter.ivanic@clovekvohrozeni.sk 

Návrat na stránku programu Svet medzi riadkami

Výlety Naslepo na miesta a stretnutia s ľuďmi, voči ktorým existujú v našej spoločnosti mnohé stereotypy a predsudky. Selassie, jeden z najznámejších slovenských YouTuberov, hviezda medzi mladými ľuďmi. Máme pre vás tip, ako ich využiť na vyučovaní.

Selassie patrí k najúspešnejším slovenským youtuberom a popularitu si získal najmä medzi mladými ľuďmi. Má takmer pol milióna odberateľov na YouTube, 80-tisíc fanúšikov na Facebooku a na Instagrame ho sleduje skoro 200-tisíc ľudí. Pre mladých ľudí do 25 rokov je určite známejší ako väčšina tvárí, ktoré sa objavujú v televízii. V spolupráci s Nadáciou otvorenej spoločnosti nakrútil sériu videí pod názvom Výlety naslepo. V nich približuje osudy mladých ľudí, ktorí sa v minulosti alebo dnes ocitli v ťažkých životných podmienkach. Prostredníctvom vlastných zážitkov hovorí o svojich názoroch a nabúrava niektoré stereotypy a predsudky.

Spolu vznikli 3 videá:

Všetci nie sú rovnakí (miesto: Rómska osada v Moldave na Bodvou)
Utekajú pred vojnou (miesto: utečenecké tábory v Srbsku)
Tu vyvrcholila nenávisť (miesto: koncentračný tábor v českom Terezíne)

K videám sme pripravili metodiku, ktorá uľahčí učiteľom a pracovníkom s mládežou ich využitie na vyučovaní alebo na stretnutiach s mladými a poskytne doplňujúce informácie k jednotlivým témam.

METODIKA K YOUTUBE VIDEÁM

Ak nebudeme pestovať, nebudeme jesť. V mnohých afrických komunitách pochopili túto jednoduchú logickú úvahu a zakladajú záhrady. Zdieľajú úrodu i semienka, aj znalosti o farmárčení, ktoré má na kontinente nelichotivé postavenie v rebríčku obľúbených profesií.

Ak nebudeme pestovať, nebudeme jesť. V mnohých afrických komunitách pochopili túto jednoduchú logickú úvahu a zakladajú záhrady. Zdieľajú úrodu i semienka, aj znalosti o farmárčení, ktoré má na kontinente nelichotivé postavenie v rebričku obľúbených profesií.

Rose je koordikátorkou komunitnej záhrady v strednej Keni. Členovia komunity pestujú vo svojich vlastných záhradách plodiny, o ktoré sa po zbere úrody delia s ostatnými. Rovnako sa delia aj o semiačka. Maratna trstinová je pôvodná plodina, z ktorej vyrábajú čipsy, balia ich a predávajú do obchodov. Nielen, že sa spestrila ich strava, ale navyše majú z komunitnej záhrady aj príjem.

Podobných komunitných záhrad je po celej Afrike už viac ako dvetisíc šesťsto. Vznikajú v dedinách, pri školách, kostoloch aj v utečeneckých táboroch.

George je koordinátorom komunitnej záhrady Kanjuiri v tábore, kde žije asi dvesto rodín utečencov. Predovšetkým mladí ľudia začali pestovať plodiny v komunitnej záhrade a postupne vytvárať aj svoje – rodinné záhrady. Princíp deľby funguje aj tu. Vďaka zdieľaniu má každá rodina dosť jedla. „Drasticky sa vďaka tomu znížila ich závislosť na pomoci zvonku,“ vraví keňský koordinátor pre organizáciu Slow Food Samson Ngugi.

Medzinárodné hnutie Slow Food, ktoré je akýmsi protipólom k fast foodom, podporuje projekt Desaťtisíc záhrad pre Afriku po celom kontinente. Zodpovední za projekt sú však miestni lídri z jednotlivých krajín, ktorí sa na projektoch z veľkej časti podieľajú ako dobrovoľníci – bez platu, avšak za možnosť účasti na tréningoch (aj medzinárodných) o pestovaní, udržateľnom poľnohospodárstve, ale aj o tom, ako byť lídrom.

„Hlavným cieľom projektu je vytvoriť sieť informovaných ľudí, ktorí poznajú hodnotu vlastnej pôdy a kultúry, a ktorí budú aktívni v chránení africkej jedinečnej biodiverzity, tradičných znalostí a pestovateľských metód,“ vraví Valentina Meraviglia z kancelárie Slow Food Foundation v Taliansku.

„Toto všetko však čelí výzvam v podobe zákonov a dohôd v záujme poľnohospodásrkych aktivít pre export, ďalej masívneho využívania chemických postrekov a nákupu úrodnej pôdy na kontinente zahraničnými investormi,“ upozorňuje.

Proti zaberaniu pôdy

Základným predpokladom k založeniu komunitnej záhrady je pôda. „Vždy, keď sa rozhodneme nejakú záhradu vytvoriť, zapojíme do procesu komunitných lídrov aj miestne autority. V prípade, že komunita nevlastní pôdu, práve komunitní lídri a vedúci oblasti nájdu pozemok, kde by záhrada mohla na nejaký čas vzniknúť. Prípadne je tu možnosť, že členovia komunity môžu darovať pozemky na založenie záhrady,“ popisuje prvý krok Samson Ngugi. Druhý prípad, o ktorom hovorí, nie je výnimkou – pôdu často darujú práve sami Afričania, nielen v Keni.

Problémom nie je, že by Afrike nebol dostatok pôdy. Problémom je to, komu pôda patrí. „Ilegálne zábory pôdy sú po celej Afrike veľkou výzvou,“ upozorňuje Samson. „V rámci projektu tiež informujeme členov komunít o tomto fenoméne. Chceme ich posilniť, aby dokázali odporovať snahám odporieť im právo na tento zdroj. Vytvárame sieť lídrov, ktorí sú pripravení bojovať za svoju pôdu a ďalšie zdroje, ktoré sú kľúčové pre živobytie,“ vysvetľuje Keňan ďalšie rozmery projektu.

Udržateľne

So zaberaním pôdy, ale aj s klimatickými zmenami súvisí ďalšia výzva – nedostatok vody. Záhrady založené v rámci projektu Slow Food by mali podľa pravidiel organizácie vznikať na miestach, ktoré sú na to vhodné a majú predpoklady priniesť úrodu.

„Väčšina keňských záhrad vzniká na miestach, ktoré sú zavlažované dažďom. Počas období sucha sa nedarí najmä plodinám, ktoré potrebujú vlahu,“ vraví Ngugi. Dá sa im pomôcť zberom dažďovej vody či vytváraním niekoľkoposchodových záhrad alebo pestovaním viacerých plodín na jednom poli, a tieto sa navzájom chránia pred silným slnečným svetlom.

„Naproti tomu, veľmi dobre si aj v suchu vodia tradičné plodiny ako proso, čirok, kasava, jamy,“ popisuje Samson.

Slow Food kladie dôraz na udržateľné pestovanie, ktorého súčasťou je aj výber vhodných plodín a ich kombinované pestovanie.

Monokultúry, ktoré často vznikajú na pôde zabranej zahraničnými spoločnosťami či vládami, dokážu pôdu vyčerpať. Cieľom komunitných záhrad však je prinášať zdravé a pestré jedlo pestovateľom čo najdlhšie.

Aj preto, i pre zachovanie africkej biodiverzity, Slow Food nepripúšťa používanie umelých postrekov a pesticídov.

Zmena vnímania mladých

Hoci dnes pestovatelia na tisíckach afrických záhrad zápasia aj so zaberaním pôdy či nedostatkom vody, záhrady vznikli najmä preto, aby sa prevažne poľnohospodársky kontinent navrátil k tomu, čo ho môže uživiť. S narastajúcou urbanizáciou, ale aj so zlým ekonomickým postavením farmárov, ktorí sú vnímaní ako tí najchudobnejší v mnohých afrických štátoch – a štstistiky to potvrdzujú, sa obyvatelia kontinentu obracajú na iné odvtetvia. Avšak, narastajúcu populáciu bude treba uživiť.

Keňská škola St. Berndans a jej záhrada je príkladom toho, ako si môžu sami študenti vypestovať jedlo na svoje obedy. Vďaka rôznorodým plodinám získajú z jedla viac živín. No nielen to. „Nemôžeme podceniť to, že školské záhrady vštepujú mladým ľuďom pozitívny obraz o poľnohospodásrtve a že ich nabádajú, aby vnímali poľnohospodárstvo ako plnohodnotnú profesiu, ktorá im môže vytvoriť podmienky pre slušný život,“upozorňuje Ngugi.

V jeho krajine dokonca vyškrtli poľnohospodárstvo z osnov v školách. Priemerný vek farmárov rastie, v Keni je to podľa Ngugiho dnes okolo 60 rokov. „Projekt sa snaží, aby bolo pestovanie atraktívne aj pre mladých, napríklad aj tak, že spájame moderné informačné technológie a poľnohospodárstvo,“ vysvetľuje keňský koordinátor.

Informujú

Koordinátori Slow Food v každej krajine okrem samotného zakladania záhrad vyhľadávajú či vytvárajú príležitosti pre rôzne udalosti, v rámci ktorých je možné projekt predstaviť verejnosti či ho posunúť na akúsi inú úroveň.

V Keni zase mládežnícka sieť Slow Food pripravuje Disco polievku. „Je to udalosť zameraná na zvýšenie povedomia o tom, aké množstvo jedla ešte stále končí v košoch, aj napriek tomu, že v Keni hladujú milióny ľudí,“ vraví Samson Ngugi. Podľa Svetovej banky žila v roku 2014 jedna štvrtina Keňanov z menej ako jedného dolára na deň.

„Ide o advokačnú aktivitu. Pozývame mladých, aby bojovali za to, že práva farmárov bude vláda chrániť. Farmári totiž strácajú veľa úrody pre krátku dobu trvanlivosti, nedostatočnú infraštruktúru a nizke ceny za potraviny v čase zberu úrody,“ vysvetľuje Keňan.

Keňská odnož Slow Food tiež organizuje vzdelávacie workshopy, kde členovia komunít ochutnávajú jedlo, ktoré sami organicky dopestovali a iné alternatívy, aby poznali rozdiel a dokázali lepšie oceniť svoju prácu.

Na mnohé ďalšie akcie a udalosti pozývajú zástupcov Slow Food záhrad samotné ministerstvá. S ministerstvom zdravotníctva spolupracovalo keňské Slow Food v minulosti na propagovaní zdravia v komunite vďaka pestrej strave. Od ministerstva poľnohospodásrtva zase dostávajú technickú podporu farmárov či tréningy.

Keňa je iba jednou z 36 krajín na africkom kontinente, kde vznikajú nové záhrady možno práve dnes. Vznikajú dokonca tam, kde vôbec nefunguje vláda, v štátoch ako je Somálsko. Komunity tak môžu svoju často nelichotivú situáciu riešiť len vďaka tomu, že robia to, čo je pre nich prirodzené, čo poznali ich predkovia. A tiež vďaka vzájomnej pomoci.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

ilustračné foto: Magdaléna Vaculčiaková

Otvorenosť globálnemu obchodu neprospieva každému rovnako, sú krajiny či skupiny ľudí, ktorým môže naopak uškodiť.

Väčšina ekonómov sa zhoduje, že otvorené ekonomiky dokážu v dlhodobom horizonte zabezpečiť blahobyt pre svojich obyvateľov lepšie než tie uzavreté. No zároveň sa mnohí obávajú, že obchod popri zaisťovaní rastu poškodzuje tých najchudobnejších a nie vždy prináša aj spoločenský rozvoj.

Výpovedným príkladom sú africké krajiny, z ktorých sa síce v posledných desaťročiach mnohé zapojili do liberalizovaného globálneho trhu, no ich situácia a situácia tamojších ľudí, a zvlášť tých najchudobnejších, sa nie vždy zlepšila. A niekedy sa dokonca zhoršila. Hovorí o tom aj štúdia Svetovej banky s názvom Does Trade Reduce Poverty? A View from Africa (Znižuje obchod chudobu? Pohľad z Afriky).

Autori štúdie  Raju Jan Singh a Maëlan Le Goff sa pozreli ako súvisí chudoba s liberalizáciou obchodu. A teda otváraním hospodárstiev sa svetu. Zamerali sa pritom na 30 afrických krajín v období rokov 1981 až 2000, teda období, kedy došlo k veľmi výraznému posunu pri odbúravaní obchodných bariér.

Výsledky ich štúdie napovedajú, že obchod skutočne dokáže viesť k zníženiu chudoby, ale len za špecifických podmienok. Ak má krajina rozvinutý finančný systém a teda bankovníctvo či poisťovníctvo, ak je vzdelanostná úroveň v krajine vysoká a vláda stabilná.

Štúdia vychádza z jednoduchej logiky. Dostupnosť úverov je pre podnikanie a rozvoj obchodu kľúčová. Preto je potrebný rozvinutý finančný sektor, bez neho sa dá podnikať a vytvárať nové pracovné miesta len ťažko. Vyššie vzdelanie zas umožňuje lepší prechod od zle platených pracovných miest napríklad v poľnohospodárstve k lepšie plateným miestam vo výrobe či službách.

A napokon, zodpovedný investor sa obvykle rozhodne investovať len v krajine so stabilnou vládou a v širšom zmysle s určitou mierou vymožiteľnosti práva. Zároveň však fungujúci štát dokáže zoči-voči nadnárodným spoločnostiam zaistiť, aby sa jeho obyvatelia napriek rastu hrubého domáceho produktu neprepadali hlbšie do chudoby. Ak tieto podmienky krajina nespĺňa, môže podľa štúdie Svetovej banky vyššia otvorenosť dokonca prispievať k vyššej miere chudoby.

Liberalizovaný obchod ako všeliek?

Ekonóm a odborník na hodnotenie dôsledkov medzinárodných obchodných dohôd Clive George sa bližšie pozrel na to, ako sa liberalizácia obchodu prejavuje v praxi. Na jednej strane vyzdvihuje to, že liberalizácia obchodu, najmä priemyslu, dokáže zamedziť obchodným vojnám medzi krajinami, na druhej strane však upozorňuje, že podľa modelových štúdií sa ukázalo, že uplná liberalizácia obchodu by mala na globálnu ekonomiku ako celok hoci pozitívny, ale zanedbateľný vplyv.

Zároveň však prišiel na podobné výsledky, ako štúdia Svetovej banky. Úplná liberalizácia by totiž podľa neho nevplývala na všetky krajiny rovnako. Najviac by na ňu doplatili najmenej rozvinuté krajiny. V nich colné poplatky, ktoré sú predmetom liberalizácie, predstavujú v priemere 30 percent ich príjmov, zatiaľ čo v tých najrozvinutejších sa blížia k nule.

Ak o tieto príjmy prídu rozvinuté a rozvojové krajiny, dokážu sa s výpadkom vyrovnať. Pre najmenej rozvinuté krajiny by to však znamenalo výrazný výpadok, ktorý by sa zrejme odzrkadlil v tom, že by musel štát dávať menej peňazí na základné veci, ako je zdravotníctvo, školstvo či sociálne programy a tým si zahatal cestu k vlastnému rozvoju. 

Napríklad taký Afganistan podľa Svetovej banky získava na dovozných clách až 36 percent svojich príjmov. A podobne sú na tom aj mnohé iné krajiny. V ich prípade otvorenie sa globálnemu obchodu nie je automaticky všeliekom.

Obchodná politika Európskej únie a USA – liberalizácia s ručením obmedzeným

Bohaté štáty, akými sú krajiny združené pod vlajkou Európskej únie, či Spojené štáty americké, sa snažia o liberalizáciu tých sektorov, v ktorých nemajú konkurenciu a zároveň odmietajú uvoľniť tie, v ktorých by konkurenciu mali. Na jednej strane tlačia na liberalizáciu obchodu s priemyselnými výrobkami, čomu sa chudobné štáty snažia brániť. No pri liberalizácii v poľnohospodárstve je tomu presne naopak. A ak aj zrušia clá pre najchudobnejšie krajiny, chránia vlastných poľnohospodárov štedrými dotáciami, ktoré najchudobnejšie krajiny nemajú.

Výsledkom toho, že Európa a Amerika dotujú svojich farmárov, sú lacnejšie európske a americké potraviny. To je síce príjemné pre európskych a amerických spotrebiteľov, no keď sa takéto lacné potraviny vyvážajú do iných štátov, tamojší poľnohospodári im nedokážu konkurovať a spoločnosti z bohatých krajín ich tak môžu vytlačiť z trhu a zaviesť vlastné, industrializované spôsoby poľnohospodárstva, narúšajúc pritom tamojšie spoločenské štruktúry, rovnako ako ekosystémy.

“To iste. Dáte ľuďom peniaze len tak, oni si zvyknú a iba čo zlenivejú,” myslia si aj mnohí z nás. Táto predstava sa týka rovnako tak používania zdrojov na rozvojovú spoluprácu v krajinách globálneho Juhu, ako aj najrôznejších sociálnych programov u nás doma. Ekonómovia z Harvardu a MIT – jedných z najrenomovanejších akademických inštitúcií na svete – sa rozhodli tomuto mýtu pozrieť na zúbok. A ukázali, že rozšírený predpoklad nesedí.  

“Pozreli sme sa na vplyv siedmich rôznych programov, pričom sme nenašli žiadne pozorovateľné dopady finančných transferov, či už na ochotu pracovať alebo na celkový počet odpracovaných hodín, ani u mužov, ani u žien,” píše sa v analýze.

Výskumný tím si zobral na mušku programy v Hondurase, Indonézii, Maroku, Mexiku, Nikaragui a na Filipínach. Hoci sa tie programy od seba líšia, vo svojej podstate všetky dávajú peniaze ich chudobným občanom, vo väčšine prípadov s určitou podmienkou. Napríklad, že ľudia pošlú svoje deti do školy či ich nechajú zaočkovať.

Vlády však vo všetkých prípadoch dávajú chudobným hotové peniaze, s tým, že ich môžu minúť, ako len uznajú za vhodné. Podľa kritikov vďaka takémuto prístupu ľudia prestanú pracovať. No podľa štúdie sa takéto správanie v žiadnej z krajín neukázalo.

Zdroj grafu: MIT Economics

Táto tabuľka vybraná zo štúdie ukazuje, že ľudia odpracovali podobne veľa hodín nezávisle od toho, či dostali alebo nedostali finančnú podporu. Rozdiely sa pohybovali na úrovni štatistickej chyby. Pritom samotní výskumníci predpokladali, že sa počet hodín môže znížiť – napríklad z obavy, že ak človek začne pracovať, tak mu vláda príspevky zoberie. No nepotvrdilo sa ani to.

Iné štúdie zároveň ukazujú, že finančná podpora najchudobnejších nielenže nevedie k ich zleniveniu, ale môže za určitých okolností viesť k vyššiemu pracovnému nasadeniu a rastu príjmov. Napríklad štúdia hodnotiaca program, ktorý mladým nezamestnaným Uganďanom poskytoval granty, ktoré im umožňovali získať na  schopnosti potrebné k lepšiemu uplatneniu sa, viedli k vyššiemu počtu odpracovaných hodín a výrazne vyšším príjmom. K podobným záverom prišli aj ďalšie štúdie, napríklad táto takisto z Ugandy. V porovnaní s Európou pritom stačí pomerne menší vklad na dosiahnutie lepšieho výsledku.

Titulné foto: EC/ECHO Arjun Claire/flickr

Predstava, že sociálne programy robia ľuďmi lenivými, je podľa nedávnej štúdie amerických univerzít MIT a Harvard len mýtus.

“To iste. Dáte ľuďom peniaze len tak, oni si zvyknú a iba čo zlenivejú,” myslia si aj mnohí z nás. Táto predstava sa týka rovnako tak používania zdrojov na rozvojovú spoluprácu v krajinách globálneho Juhu, ako aj najrôznejších sociálnych programov u nás doma. Ekonómovia z Harvardu a MIT – jedných z najrenomovanejších akademických inštitúcií na svete – sa rozhodli tomuto mýtu pozrieť na zúbok. A ukázali, že rozšírený predpoklad nesedí.  

“Pozreli sme sa na vplyv siedmich rôznych programov, pričom sme nenašli žiadne pozorovateľné dopady finančných transferov, či už na ochotu pracovať alebo na celkový počet odpracovaných hodín, ani u mužov, ani u žien,” píše sa v analýze.

Výskumný tím si zobral na mušku programy v Hondurase, Indonézii, Maroku, Mexiku, Nikaragui a na Filipínach. Hoci sa tie programy od seba líšia, vo svojej podstate všetky dávajú peniaze ich chudobným občanom, vo väčšine prípadov s určitou podmienkou. Napríklad, že ľudia pošlú svoje deti do školy či ich nechajú zaočkovať.

Vlády však vo všetkých prípadoch dávajú chudobným hotové peniaze, s tým, že ich môžu minúť, ako len uznajú za vhodné. Podľa kritikov vďaka takémuto prístupu ľudia prestanú pracovať. No podľa štúdie sa takéto správanie v žiadnej z krajín neukázalo.

Zdroj: Debunking the Stereotype of the Lazy Welfare Recipient

​Táto tabuľka vybraná zo štúdie ukazuje, že ľudia odpracovali podobne veľa hodín nezávisle od toho, či dostali alebo nedostali finančnú podporu. Rozdiely sa pohybovali na úrovni štatistickej chyby. Pritom samotní výskumníci predpokladali, že sa počet hodín môže znížiť – napríklad z obavy, že ak človek začne pracovať, tak mu vláda príspevky zoberie. No nepotvrdilo sa ani to.

Iné štúdie zároveň ukazujú, že finančná podpora najchudobnejších nielenže nevedie k ich zleniveniu, ale môže za určitých okolností viesť k vyššiemu pracovnému nasadeniu a rastu príjmov. Napríklad štúdia hodnotiaca program, ktorý mladým nezamestnaným Uganďanom poskytoval granty, ktoré im umožňovali získať na  schopnosti potrebné k lepšiemu uplatneniu sa, viedli k vyššiemu počtu odpracovaných hodín a výrazne vyšším príjmom. K podobným záverom prišli aj ďalšie štúdie, napríklad táto takisto z Ugandy. V porovnaní s Európou pritom stačí pomerne menší vklad na dosiahnutie lepšieho výsledku.

Titulná fotografia: EC/ECHO Arjun Claire/flickr

Je tomu viac než 65 rokov, odkedy Londýn postihla veľká smogová kalamita známa aj ako Veľký londýnsky smog. Pár týždňov pred Vianocami roku 1952 zahalili mesto na Temži závoje hustého smogu – kombinácie dymu a hmly, z ktorej aj pochádza slovo smog (smoke-fog) – a celé štyri dni ho nepustili. 

Podľa dobových záznamov vtedy priamym vplyvom znečisteného vzduchu umrelo až 4-tisíc ľudí, no neskoršie výskumy zverejnené v časopise Environmental Health Perspectives hovoria až o 12-tich tisícoch priamych obetí. Ďalším viac než 100-tisíc ľuďom spôsobila táto smogová kalamita zdravotné problémy do budúcna. 

​​Britská vláda na to musela zareagovať. V nasledujúcich rokoch preto zaviedla viaceré opatrenia, ktoré mali viesť k skvalitneniu ovzdušia v hlavnom meste, ale aj ďalších oblastiach britských ostrovov tradične závislých od uhlia.

Podľa nedávneho prieskumu v 20 európskych krajinách minú Taliani na svoje topánky priemerne až 217 € ročne. Česi o 100 € menej. Napriek tomu spotrebitelia vedia len málo o tom, ako a v akej krajine boli ich topánky vyrábané. Continue reading “Pozri sa aj na topánky” →

V Európe vnímame jazykovú a etnickú rozmanitosť ako bežnú. Vďaka priamej skúsenosti si uvedomujeme, že maďarčina a nemčina sú odlišné jazyky. Ani Afrika nemá jeden spoločný jazyk a jednotný životný štýl v tradičných kmeňových zväzkoch. Continue reading “Mýtus: V Afrike všeci hovoria jedným jazykom – afričtinou” →

Geneticky modifikované potraviny môžu byť riešením nedostatku potravín vo svete, ale aj spúšťačom negatívnych a často nezvratných javov. Continue reading “Geneticky modifikované” →

V Indonézii už vyše dvoch mesiacov horia lesy. Tie sú vypaľované, aby uvoľnili pôdu pre pestovanie palmy olejnej. Jej olej totiž používame každý deň aj my. Continue reading “Prilievame olej do ohňa” →

Isť do pekárne alebo do obchodu s taškou na rožky alebo jablká a nebrať si vždy novú, nie je na Slovensku bežná prax. Priemerný Slovák ročne použije až 466 tašiek. Pre porovnanie Dáni či Fíni spotrebujú len 4. Continue reading “S taškou na nákup” →

Peking a iné čínske mestá opäť trápi rekordne vysoká hladina smogu. Prekročila všetky doterajšie merania. Riešením môže byť aj nové zariadenie na vysoko-objemovú filtráciu vzduchu. Continue reading “Inovácie proti smogu” →

• logo iniciatívy
• plagát A3
• plagát A2
• leták A6
• banner na Facebook
• prezentácia projektu

Návrat na stránku Svet medzi riadkami

Nižšie nájdete výber z podujatí organizovaných v rámci iniciatívy Svet medzi riadkami. Podujatia spolufinancoval SlovakAid. 

• Výučba kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov
• Workshopy Svet medzi riadkami
• Mediálne raňajky február 2016
• Spustenie sekcie HN Globálne na portáli HNonline
• Študijná mediálna exkurzia v sídle OSN vo Viedni
• Diskusia na filmovom festivale Jeden svet 2016
• Séria Svet inak v denníku SME nominovaná na Novinársku cenu 2016
• Diskusia na Katedre žurnalistiky FiF UK
• Diskusia na Katedre žurnalistiky na Univerzite Konštantína filozofa
• Mediálne raňajky júl 2017

Vysokoškolský kurz Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov vyučovaný na Katedre žurnalistiky na Univerzite Komenského umožňuje budúcim novinárom nazrieť medzi riadky, poodhaliť ich vlastné postoje, stereotypy či predsudky a toto poznanie aplikovať pri uvažovaní o siedmich vybraných globálnych témach.

Novinári z praxe a odborníci na globálne témy študentom počas 12 týždňov ukazujú skryté rozmery tém, ako je globalizácia, udržateľný rozvoj, migrácia, ľudské práva, chudoba či zmena klímy. Študenti vytvárajú novinársky obsah, získavajú spätnú väzbu, publikujú v novinách a spolupracujú s odborníkmi.

Unikátnym prvkom kurzu je spolupráca so spravodajskou sekciou HN Globálne na portáli Hospodárskych novín (www.hnonline.sk) zameranou na globálne témy. Spolupráca umožňuje budúcim novinárom získavať prax pod dohľadom skúsených novinárov.

Kurz pripravuje Svet medzi riadkami, neformálne zoskupenie novinárov a odborníkov so záujmom o globálnu žurnalistiku a rozvojové témy, pod hlavičkou neziskovej organizácie Človek v ohrození, v úzkej spolupráci s Katedrou žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Hospodárskymi novinami. Spolufinancuje ho SlovakAid.

Učebné texty a materiály

Výťah z evalvácie kvality a dopadu kurzu – 2016
Výťah z evalvácie kvality a dopadu kurzu – 2021

Zoznam vyučujúcich a ďalších expertov:

• Stanislava Harkotová – vyučujúca kurzu, reportérka Aktuality.sk
• Frédérique Hazeová – garantka predmetu, Katedra žurnalistiky FiF UK
• Peter Ivanič – odborník na zobrazovanie rozvojových krajín a jeho účinok na naše postoje, rozvojový novinár, člen Svet medzi riadkami
• Jarmila Lajčáková – odborníčka na ľudské práva s dôrazom na menšiny, Centrum pre výskum etnicity a kultúry, FSEV UK
• Stanislava Luppová – vyučujúca kurzu, odborníčka na ekonomiku, editorka ekonomického oddelenia Hospodárskych novín, členka Svet medzi riadkami
• Elena Gallová Kriglerová – odborníčka na migráciu a interetnické vzťahy, Centrum pre výskum etnicity a kultúry / Zuzana Števulová – odborníčka na migráciu, Liga za ľudské práva
• Juraj Mesík – odborník na otázky spojené so zmenou klímy, rozvojový analytik, Palackého univerzita v Olomouci
• Andrej Návojský – odborník na zobrazovanie rozvojových krajín a jeho účinok na naše postoje, Nadácia Milana Šimečku
• Tímea Stránská – odborníčka na medzinárodné právo so špecializáciou na ľudské práva, Kancelária OSN, Priština, Kosovo
• Lukáš Zorád – ekológ, odborník na otázky životného prostredia s dôrazom na krajiny globálneho Juhu, PDCS

Návrat na stránku programu Svet medzi riadkami

Discover how the world is interrelated, look for the prejudices, that distort how we see the world.

Globalisation puts us in more or less direct relationship with people in other parts of our common planet. What has been far in the past, nowadays directly affects us.

Therefore it is no longer feasible to divide world into “domestic” and “foreign”. It needs to be seen and presented as a complex of diverse and often not fair relations, relations in which we directly take part. And this new awareness should be reflected in media and journalists’ outputs.

Journalism approach building on this understanding  is called Global Development Journalism. And exactly this approach is supported by the programme Svet medzi riadkami (World between the Lines) realised under umbrella of Slovak NGDO People in Need Slovakia.

Our programme enables both, future and current journalists to look betwen the lines, understand the origin of their own attitudes, stereotypes and prejudices, as well as enables them to apply this understanding into the practice in context of various global issues.

Activities

• University courses
• Publishing
• Workshops, presentations, discussions
• Specialised section HN Globálne at one of the largest media portals in Slovakia www.hnonline.sk
• Media analysis – TBA

Courses

• Global Challenges (not only) for Journalists (since Autumn 2015)
• Global Development Journalism (since Autumn 2018)

Publications

• Svet medzi riadkami (World between the Lines) – university learning materials
• Obrazy menšín v našich hlavách: ako nepísať o “iných” bez “iných” (Pictures of Minorities in our Heads: How not to Write about “Others” without Others) – university textbook on minority sensitive journalism
• Globálna rozvojová žurnalistika (Global Development Journalism) – university learning materials/textbook (in process)

Media projects

• Koniec chudoby?, special series on extreme poverty, Rozvojová spolupráca / www.hnonline.sk (júl 2018)
• Vianoce na blate – special series on climate change, www.hnonline.sk
• Svet inak, special series on alternative approaches to various global issues, www.svetinak.sk / www.sme.sk (nominated for journalism award 2016)
• Šťastné a konzumné, special series on consumerism in relation to Christmas, www.sme.sk (nominated for journalism award 2015)
• SDGs with Hospodárske noviny (20-parts series on SDGs, 2015)

+ specialised news section HN Globálne dedicated to global issues and students outputs covering these issues

Educational projects

Awards

Videos

Photographs

Facebook

Partners

• People in Need Slovakia (main partner)
• Department of Journalism at Faculty of Arts of Comenius University in Bratislava
• Department of Journalism at Faculty of Arts of Constantine the Philosopher in Nitra
• United Nations Information Service Vienna
• Human Rigths League
• Minority Rights Group International
  
• Hospodárske noviny (www.hnonline.sk)
• Absynt publishing house (publishing reportage literature)
• Digital Media Campus (educational platform of media house Ringier Axel Springier)

Donors

• SlovakAid
• EuropeAid
• EU DG Justice
• International Visegrad Fund

Contacts

• Peter Ivanič (programme coordinator) – peter.ivanic@clovekvohrozeni.sk
• Stanislava Luppová (main editor of news section HN Globálne) – stanislava.luppova@mafraslovakia.sk

Dnes už je takmer každý človek globálneho Severu vlastníkom niekoľkých zariadení ako notebook, tablet či smartfón. Len málo z nás si uvedomuje a vie, ako sú ich zariadenia spojené s celosvetovým obchodom, či občianskymi vojnami v rôznych častiach planéty. Continue reading “Etická elektronika” →

Výber mediálnych zmienok o projekte

• HN ukážu Svet medzi riadkami – HN (vyšlo v tlači aj online)
• Človek v ohrození inicioval novinársky projekt Svet medzi riadkami – Teraz.sk – Školský servis
• Afrika je u nás stereotypom. Ako ju prečítať medzi riadkami? – Aktuálne.sk
• Študenti žurnalistiky sa môžu v letnom semestri zapísať do novinárskeho projektu – Sme.sk
• Propaganda sa neskončila nežnou revolúciou. Dnes ju ľudia odhaľujú ťažko, tvrdí odborníčka – Aktuality.sk
• Budúci novinári sa zoznámili s prácou OSN – HN Globálne
• Svet medzi riadkami má pomôcť novinárom – STV
• Slovenskí novinári sa učia nazerať na svet bez európskych okuliarov – HN Globálne
• Šéf spravodajstva Markízy vysvetľoval správy o Rómoch a moslimoch – Aktuality.sk 
• séria Svet inak publikovaná na portáli SME.sk nominovaná na Novinársku cenu 2016 – www.svetinak.sk

Program Svet medzi riadkami sa pravidelne snaží prichádzať s inovatívnym novinárskym obsahom vychádzajúcim z princípov globálnej rozvojovej žurnalistiky. Táto naša snaha bola dosiaľ ocenená dvomi nomináciami na Novinársku cenu za roky 2015 a 2016 pre autorov a autorky, ktorí sú súčasťou programu. Okrem toho tiež program získal prestížne ocenenie GENE Global Education Innovation Award ako jedna z najinovatívnejších iniciatív v Európskej únii.

• V roku 2016 vytvorili vyučujúci kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov (Stanislava Luppová, Stanislava Harkotová, Peter Ivanič) interaktívnu sériu článkov s témou Šťastné a konzumné: ako sa pod stromček dostal váš obľúbený darček, ktorý bol publikovaný na portáli SME.sk.
• V roku 2017 vytvorili vyučujúci kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov (Stanislava Luppová, Peter Ivanič) v spolupráci s viacerými absolventmi kurzu a ďalšími novinármi so záujmom o globálne témy interaktívnu sériu Svet inak, ktorý bol publikovaný na portáli SME.sk.
• V roku 2018 získal program Svet medzi riadkami prestížne ocenenie GENE Global Education Innovation Award, čím sa zaradil medzi najinovatívnejšie vzdelávacie programy v Európskej únii.

Návrat na stránku programu Svet medzi riadkami

Viac obrázkov nájdete na FB stránke programu. .

Návrat na stránku programu Svet medzi riadkami.

Svet zaplavuje lacná ropa. Presýtený trh môže na jednej strane nabádať k plytvaniu, no na druhej strane odrádza od novej ťažby. Svet si pritom ťažbu nových nálezísk už ekologicky nemôže dovoliť. Naopak, krajiny by mali v tejto situácii zaviesť nepopulárnu uhlíkovú daň. Continue reading “Lacná ropa ako ekologická šanca” →