Mesiac: apríl 2019

Svet zaplavuje lacná ropa. Presýtený trh môže na jednej strane nabádať k plytvaniu, no na druhej strane odrádza od novej ťažby. Svet si pritom ťažbu nových nálezísk už ekologicky nemôže dovoliť. Naopak, krajiny by mali v tejto situácii zaviesť nepopulárnu uhlíkovú daň. Continue reading “Lacná ropa ako ekologická šanca” →

„Našou prácou v sirotinci bolo postaviť knižnicu”, spomína vo svojom článku bývalá dobrovoľníčka Pippa Biddle, ktorá strávila dva týždne v Tanzáni. Za to, aby mohla denne stavať šesť hodín hrubú stavbu knižnice a následne stráviť týždeň na safari zaplatila 3 tisíc dolárov. „Ukázalo sa, že naša skupina elitných študentov zo súkromnej školy bola taká zlá v základných konštrukčných prácach, že každú noc museli miestni muži tehly, ktoré sme naskladali zbúrať a postaviť ich nanovo. Takže keď sme sa ráno zobudili, neboli sme si vedomí nášho zlyhania. Zlyhali sme tak v základnej podstate, prečo sme tam vlastne prišli. Bolo by bývalo finančne omnoho účinnejšie, stimulujúcejšie pre miestnu ekonomiku a efektívnejšie pre sirotinec zobrať naše peniaze a najať na stavbu miestnych robotníkov.”

Voluntourizmus – fenomén 21.storočia
Dvomi hlavnými motiváciami mladých ľudí, ktorí odchádzajú do krajín Globálneho Juhu (tzv. „rozvojových” krajín) pracovať ako dobrovoľníci je “niečo zmeniť” a „dosiahnuť niečo pozitívne pre ostatných”. Táto motivácia láka každoročne tisícky ľudí rôzneho veku, aby venovali svoj čas a peniaze tomuto dobrému úmyslu. Fenomén dobrovoľníctva v chudobných krajinách nabral taký veľký rozmer, že už je označovaný novým slovom – voluntourism (z angl. volunteer – dobrovoľník a tourism – turista). Tak ako Pippa Biddle, aj mnohé iné mimovládne organizácie či média hodnotia tento fenomén skôr kriticky.Voluntouristami sú väčšinou idealistickí a privilegovaní ľudia rôzneho veku, ktorí majú v porovnaní s tými, ktorým prišli pomôcť extrémne rozdielny socio-ekonomický status. Často prichádzajú s minimálnymi alebo žiadnymi informáciami o miestnej histórii, kultúre a spôsobe života. Vystačia si s predstavou chudoby a domnelou potrebou komunity, kam prichádzajú. Hoci ich predstava pôsobí altruisticky, často býva ich hlavnou motiváciou túžba po dobrodružstve a nie napĺňanie potrieb komunity. Vouluntourizmus je drahý aj pre hostiace komunity – spôsobuje im vyššie náklady na stravu a ubytovanie, potrebujú extra personál, ktorý bude dobrovoľníkov sprevádzať, zabezpečovať ochranu alebo organizovať voľnočasové aktivity. V prípade práce s deťmi (napríklad v detských domovoch), sa tieto na zahraničných dobrovoľníkov často emocionálne upnú a po ich odchode, po niekoľko týždňov dlhom pobyte, zažívajú sklamanie až traumu.

V niektorých prípadoch môže zmeniť voluntourizmus ľudí, ktorým deklaruje pomoc, na komoditu. V extrémnych prípadoc Juhoafrická organizácia Human Sciences Research Council uvádza ako príklad siroty v slumoch, ktorých rodičia zomreli na AIDS. Vysoký dopyt po dobrovoľníckych pobytoch v týchto komunitách spôsobil vznik výnosného zájazdového biznisu, ktorý za peniaze ponúka klientom možnosť získať pocit, že deťom pomohli.
V niektorých krajinách juhovýchodnej Ázie sú zas deti z detských domovov zneužívané na lákanie pomoci od západných turistov – či už pýytaním finančnej podpory na ulici alebo po návšteve západných turistov v detskom domove. Niektoré domovy sa špecializujú na pomoc prostredníctvom webových stránok s fotkami pekných a šťastných detí. Hlavným cieľom je však biznis založený na pocite viny. Tak vzniká absurdný trh využívajúci výčitky západných turistov z porovnania kvality ich života a detí, ktoré sú na to zneužívané. Avšak podľa UNICEF iba jedna štvrtina takýchto kambodžských detí skutočne stratila oboch rodičov.

Koncept bieleho záchrancu
Voluntorizmus často posilňuje predstavu, že bez pomoci “bieleho človeka” by komunity, či krajiny v chudobných krajinách alebo celý svetadiel (Afrika) neboli schopné vymaniť sa z chudoby, chorôb a dlhoročných konfliktov.
Práve na Slovensku média rady posilňujú tento stereotyp, ktorý by možno nebol býval vznikol bez pôvodne dobre mienenej myšlienky pomoci. Stereotyp chudoby, nadradenosti bieleho človeka, beznádeje či výber šokujúcich obrazov, príbehov a tém, či dokonca nepravidvé interpretácie a informácie majú za cieľ šokovať a zvýšiť čitanosť alebo sledovanosť médií.

Samozrejme, aj dobrovoľnícke pobyty môžu byť veľmi prínosné pre miestne komunity. Ako príklad uvádza Pippa Biddle rozvojový projekt v Dominikánskej republike. Riaditeľom, programovymi lídrami a takmer celý personál okrem niekoľkých poradcov sú miestni ľudia a každý rok k nim pribudne pár vysoko kvalifikovaných odborníkov z USA, ktorí programu pridávajú skutočne pridanú hodnotu. 

Na Slovensku je príkladom dobrej praxe GLEN Slovakia, ktorý ponúka prepracovaný program prípravy a vyhodnotenia dobrovoľníckeho pobytu u nás. Zdôrazňuje viac dôležitosť ponávratových aktivít a nie prínos samotného dobrovoľníckeho pobytu.
Program slovenskej oficiálnej rozvojovej spolupráce, Slovakaid, dlhodobo podporuje dobrovoľnícke pobyty realizované prostredníctvom slovenských mimovládnych organizácii v zahraničí. Avšak okrem krátkeho prípravného tréningu dodnes nemá zabezpečenú systematickejšiu prácu s dobrovoľníkmi počínajúc dlhodobejšou prípravou a končiac evaluácou, zreflektovaním ich pobytu a ponúknutím možností využitia ich skúseností po návrate.

Pomáhať v zahraničí alebo radšej doma?
Viaceré mimovládne organizácie argumentujú, že je efektívnejšie sústrediť sa na príčiny a nie dôsledky chudoby. Napríklad zapájaním sa do kampaní proti nespravodlivým poľnohospodárskym politikám (dotácie EÚ), do iniciatív proti ochodovaniu so zbraňami alebo za zmenu politík voči klimatickým zmenám. Prípadne pomáhať doma ľuďom, ktorí sú sociálne vylúčení – rómskym vylúčeným komunitám v osadách, bezdomovcom alebo ľuďom priamo vo svojej komunite.
Vo svojej domovskej krajine tiež môžu dobrovoľníci dostať kvalitnejší tréning, podporu a supervíziu. Avšak pre mnohých dobrovoľníkov nie sú takéto iniciatívy dostatočne atraktívne – nie sú dobrodružné, v životopise nepôsobia dosť “sexi” a nie sú takým vďačným zdrojom fotografií použiteľných na sociálnych sieťach alebo príbehov pre priateľov, ako je osobná skúsenosť v chudobnej a vzdialenej krajine. 
Dobrovoľnícka práca v zahraničí môže mať zmysel, ak majú ľudia špecifické zručnosti alebo prax (napríklad ako lekári v mimovládnej organizáci Lekári bez hraníc). Alebo ak sú si vedomí, že síce nezachránia svet (ani žiaden ľudský život), ale získajú novú perspektívu, skúseností a motivácie. Vďaka nim môžu uskutočniť zmeny na miestnej úrovni, často i s globálnym presahom.

Zdroje: 

• http://www.theguardian.com/world/2013/feb/13/beware-voluntourists-doing-good
• http://www.cntraveler.com/stories/2013-01-15/volunteer-vacations-rewards-risks
• http://www.huffingtonpost.com/pippa-biddle/little-white-girls-voluntourism_b_4834574.html
• http://www.independent.co.uk/travel/news-and-advice/voluntourism-is-a-waste-of-time-and-money-and-gappers-are-better-off-working-in-britain-9816837.html
• http://www.theguardian.com/commentisfree/2010/nov/14/orphans-cambodia-aids-holidays-madonna
• http://www.whydev.org/where-are-the-children-orphanage-voluntourism-in-ghana/
• http://www.huffingtonpost.com/daniela-papi/voluntourism_b_1525532.html 
• http://america.aljazeera.com/opinions/2014/4/volunter-tourismwhitevoluntouristsafricaaidsorphans.html
• http://www.hsrc.ac.za/en/review/August-2010/aids-orphan-tourism#sthash.8kuoZtXZ.dpuf
• http://www.whydev.org/debunking-4-common-arguments-favour-voluntourism/

Ľudia majú radi veci, ktoré im zjednodušujú život. Supermarkety a internetové obchody sú ich plné a je len na nás, spotrebiteľoch, či sa rozhodneme, či stoja za to. A hoci príprava kávy nepatrí medzi úkony, ktoré nás stoja veľa času a námahy, aj tu sa s úspechom predávajú výrobky, ktoré nám ich prípravu majú zjednodušiť a ušetriť nám čas. Na trhu sú jednorázové kávové kapsule a prístroje, ktoré vám pripravia kávu jedným dotykom tlačidla.

Problémom je však odpad, ktorý pri tom vzniká. Ak by ste položili vedľa seba všetky kávové kapsule, ktoré boli dodnes použité len firmou Keurig (najväčší výrobca v USA), 12-krát by obkolesili rovník. A veľká väčšina z nich nebola zrecyklovaná. Alebo skôr, skoro žiadne z nich neboli zrecyklované.
Jedna kapsula obsahuje 6 až 11 gramov kávy a asi 3 gramy plastu a hliníka, surovín, ktoré sú za normálnych okolností veľmi ľahko recyklovateľné a zároveň sú vyrobené z neobnoviteľných zdrojov. Problémom je práve kombinácia viacerých surovín v relatívne malom obsahu, ktorá znemožňuje ich recykláciu.

Nikdy nebudú recyklovateľné
Popularita kávy z jedorázových kapsúl prudko rastie. Od roku 2011 sa ich predaj v Západnej Európe strojnásobil. Firma Keurig ich v roku 2014 predala takmer 10 miliárd a len 5 percent z nich bolo recyklovateľných, ale pravdepodobne i tie skončili na skládke alebo v spaľovni. Nespresso (značka nadnárodnej korporácie Nescafé) ich do roku 2012 predala 27 miliárd.

Firmy, ktoré kávovary predávajú, používajú podobnú stratégiu ako tlačiarne alebo holiace strojčeky. Kávovary predávajú relatívne lacno, ale zarábajú na predaji kapsúl. Za pol kilogramu kávy v kapsuliach zaplatíte viac ako 20 EUR, násobok toho, koľko stojí mletá káva v obchode.
Väčšina spotrebiteľov si neuvedomuje ani environmentálne dôsledky takéhoto správania. Podľa výskumu vo Veľkej Británii si 10 % respondentov myslelo, že kávové kapsule sú pre životné prostredie veľmi zlé, ale na druhej strane až 22 % doma prístroj na výrobu takejto kávy doma vlastnilo.

„Nemám to. Je to príliš drahé na používanie. A urobiť prekvapkávanú kávu nie je rozhodne nijako komplikované“ povedal John Sylvan, z Keurig K-Cups, vynálezca systému kávových kapsúl. „Nezáleži na tom, čo hovoria, tieto veci nikdy nebudú recyklovateľné. Niekedy sa cítim zle z toho, že som ich vynašiel,“ dodáva.

Nie z našich daní

Mesto Hamburg, druhé najväčšie mesto Nemecka sa rozhodlo, že situáciu, aspoň na svojom území, zmení. V ‘zelených’ reguláciach Hamburgu z januára tohto roku sa definuje, že ‘Kaffeekapselmaschinen,’ alebo kávovary na kapsulovú kávu sa zakazujú vo všetkých vládnych budovách. Hamburg sa tak stal prvým veľkým mestom, ktoré k takémuto kroku pristúpilo. „Tieto balenia spôsobujú zbytočnú spotrebu zdrojov a produkciu odpadov,“ argumentuje Jan Dube, hovorca oddelenia životného prostredia a energie v Hamburgu. „My v Hamburgu si myslíme, že takéto veci by nemali byť kupované z daní našich občanov.“

Hamburg ale nie je prvým mestom, ktoré zakázalo výrobky, ktoré sú pre životné prostredie škodlivé. Mnohé, napríklad Portland v Oregone, USA už zakázali polystyrénové kávové poháre (veľmi poulárne napríklad na Vianočných trhoch v našich mestách), Mníchov zakázal jednorázové poháre a taniere či príbory už v roku 1991. Slovensko na mesto, obec alebo štátnu inštitúciu, ktorá by sa rozhodla postaviť proti zbytočnému odpadu stále čaká. 

Niektorí aktivisti sa snažia zmeniť verejnú mienku a dosiahnuť obrat v raste popularity kapsulovej kávy. Výsledkom je napríklad profesionálne spravené sci-fi apokalyptické video, v ktorých mimozemštania ničia našu Zem použitými kávovými kapsulami:

[[{“type”:”media”,”view_mode”:”media_large”,”fid”:”1584″,”attributes”:{“alt”:”Kill the K-Cup”,”class”:”media-image”,”typeof”:”foaf:Image”}}]]

foto na titulke: wikipedia. org, autor: Andrés Nieto Porras

Obsah vzniká s podporou: 

Ak ste si mysleli, že na svete nemôže existovať celebrita, štatistik a šoumen v jednej osobe, mýlite sa. Takmer 70-ročný profesor Hans Rosling je hviezdou TED konferencií (o ktorých sme už písali TU a TU), cituje ho Bill Gates a Google kúpil softvér, ktorý vivíjal jeho tím. Hlavným dôvodom je to, ako jednoducho, zrozumiteľne a pútavo vie nabúravať naše mýty o dnešnom svete a podávať o ňom a jeho obyvateľstve pravdivý a často veľmi prekvapujúci obraz.

 

„Nie som optimista. Som posibilista. Je to nová kategória, v ktorej oddeľujeme emócie od analytických poznatkov o svete.“ 

Rosling rád pracuje s našimi stereotypnými pohľadmi a predstavami o svete (sám ich nazýva ignoráciou). Podľa tejto bežne prijímanej optiky je svet rozdelený hlbokou priepasťou na bohatý (Sever) a chudobný (Juh). Ale svet sa neustále a rýchlo mení. To, čo platilo pred 30-timi rokmi je dnes už dávno prekonaná história. Tieto vžité predstavy Rosling s príznačnou charizmou vyvracia s pomocou faktov – teda verejne dostupných a nespochybniteľných štatistických údajov z primárnych zdrojov. Tvrdí, že o mnohých fenoménoch vieme menej ako šimpanzi. Tí by pri niektorých zásadných otázkach o ľudstve uhádli viac správnych odpovedí ako univerzitne vzdelaní ľudia, či dokonca profesori. Samozrejme, aj toto má Rosling dokázané. 

„Naivne som si myslel, že univerzitné vzdelanie pomôže lepšie pochopiť, čo sa vo svete deje“. 

Túto hru si môžeme spoločne vyskúšať. V roku 2013 sa na vzorke 1000 ľudí pýtali britských respondentov otázky o svetovom obyvateľstve. Tu je niekoľo otázok i správnych odpovedí (zdroj):

Otázka: V roku 2000 dosiahol celkový počet detí (vek 0-14) vo svete 2 miliardy. Koľko bude, podľa expertov Organizácie spojených národov (OSN), vo svete detí v roku 2100?

zdroj: OSN

Otázka: Aký podiel dospelých vo svete je gramotných – teda vie čítať a písať?

zdroj: Svetová banka

Otázka: Aký je priemerná stredná dĺžka života (predpokladaný vek, kt. sa človek dožije pri narodení) vo svete?

zdroj: Svetová zdravotnícka organizácia

Otázka: Za ostatných 30 rokov podiel svetového obyvateľstva žijúceho v extrémnej chudobe…

zdroj: OSN

Rosling sa preslávil najmä vďaka TED prednáškam (môžete si ich pozrieť TU, sú otitulkované do slovenčiny alebo češtiny). Na konferencií TED v roku 2006 si spravil meno svojou vtipnou a obsahovo bohatou prednáškou a zároveň šou, na ktorej ukázal, rozsah ignoracie o dnešnom svete. O rok neskôr na konci ďalšej TED prednášky dokonca prehltol meč, čím potvrdil svoj štatút šoumena a mediálnej celebrity. 

Zaujal najmä vďaka svojej schopnosti vysvetliť komplexné javy pútavo a jednoducho. Často na to používa rôzne názorné pomôcky – na to, aby vysvetlil, ako je dnes a ako bude v budúcnosti rozdelené obyvateľstvo sveta podľa prijímových skupín si pomáha škatuľami z reťazca IKEA. Vzťah medzi rastom obyvateľstva, detskou úmrtnosťou a emisiami CO2 zas vysvetľuje pomocou LEGO kociek. A rád využíva prepracované, krátke, ľahko pochopiteľné a vizuálne príťažlivé digitálne prezentácie. Napríklad v prezentácii „200 rokov, ktoré zmenili svet” dokáže za niečo vyše 4 minúty ukázať, ako jednotlivé krajiny a celý svet v ostatných dekádach zbohatli a zlepšilo sa i zdravie jeho obyvateľov (pri prezentácii sú k dispozícii i české titulky, ktoré si musíte nastaviť v menu). 

„Aby ste sa vymanili z chudoby, potrebujete v jednom čase niekoľko rôznych vecí: školstvo, zdravotníctvo a infraštruktúru – toto sú verejné investície. Ale na druhej strane, potrebujete i trhové príležitosti, informacie, zamestnanosť a ľudské práva.“

Videí od Hansa Roslinga je na internete samozrejme oveľa viac. Odporúčať možno napríklad video o…pračke. Na jej príklade ukazuje, ako elektrina a zdanlivo nepodstatný vynález môžu zmeniť život miliónov žien a rodín.

Jedným z projektov, v ktorom sa Rosling angažuje je i Gapmider. 
Nielen pre učiteľov poskytuje množstvo materiálov k stiahnutiu, linky na videá a ďalšie projekty, na ktorých jeho tím pracuje. Gapminder možno sledovať i na Facebooku, takto sa dozviete o aktualitách a linkoch na videá, ktoré stále, napriek Roslingovým zdravotným problémom, pribúdajú:

Hodinový dokument pre BBC Overpopulated si môžete pozrieť TU

[[{“type”:”media”,”view_mode”:”media_large”,”fid”:”1575″,”attributes”:{“alt”:”The Overpopulation Myth”,”class”:”media-image”,”typeof”:”foaf:Image”}}]]

 

55-minútový film o Roslingovi (v angličtine) si môžete pozrieť TU

[[{“type”:”media”,”view_mode”:”media_large”,”fid”:”1576″,”attributes”:{“alt”:”Rosling’s World – a documentary about Hans Rosling”,”class”:”media-image”,”typeof”:”foaf:Image”}}]]

Rosling v CNN u svetoznámeho politického komentátora Fariida Zakariu TU 

Rosling je príkladom, že aj zdanlivo nudné štatistiky možno podať širokým masám jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom. Tiež dokazuje, že vžité a často neaktuálne a nesprávne informácie o dnešnom svete nie sú výhradou menej vzdelaných ľudí, ale často sú pozorovateľné u ľudí s kvalitnou univerzitou. Ponúka tiež námety a možnosti, ako pracovať pri vyvracaní týchto mýtov v škole. Je len na nás, či ich použijeme a pomôžeme Roslingovi pri demýtizácii nesprávnych predstáv o svete. 

Foto na titulke: blog.ted.com – https://i.ytimg.com/vi/OwII-dwh-bk/maxresdefault.jpg 

Obsah vzniká s podporou: 

 

Palmový olej nájdete v takmer každom druhom výrobku, ktorý kúpite v supermarkete. Od šampónov, cez rúže na pery až po margaríny a čokoládu. Je to jeden z najvýnosnejších poľnohospodárskych produktov, zároveň však spôsobuje obrovské environmentálne škody. Mali by sme sa mu teda vyhýbať? Ako pri mnohých iných kontroverzných témach, ani pri tejto nie je jednoduché nájsť jednoznačnú odpoveď.

Olej, ktorý je všade

V našich zemepisných šírkach si pod rastlinným olejom predstavíme najskôr slnečnicový alebo repkový olej, ktoré sa nám spájajú so žltými rozkvitnutými lánmi repky olejnej alebo dohneda sfarbenými poliami dozrievajúcich slnečníc. Na juhu Európy by bola táto predstava spájaná skôr s pravidelne vysádzanými olivovníkmi hájmi a v tropickom pásme zas s obrovskými farmami palmy olejnej. Práve olej z tejto plodiny sa v globalizovanom priemysle čoraz častejšie dostáva aj na Slovensko a dopyt po ňom stále prudko stúpa v celom svete. Dôvodmi sú rastúci počet svetového obyvateľstva a jeho spotreba, nízka cena palmového oleja, ale aj jeho veľmi široké možnosti uplatnenia – v potravinárstve, priemysle či ako „ekologický“ bio-doplnok do pohonných hmôt. Globálna produkcia palmového oleja sa preto za ostatných desať rokov zdvojnábila a v súčasnosti je najobchodovanejším rastlinným olejom na svete.

Ak v ruke stlačíte plod palmy olejovej, veľký asi ako vlašský orech, vytriskne z neho oranžovo-červená olejová tekutina. Farmári v Indonézii a Malajzií, odkiaľ pochádza 90 % celkovej svetovej produkcie, odrezávajú z paliem veľké zhluky týchto plodov pomocou teleskopických tyčí. V tom momente si málokto uvedomí, čo všetko sa za touto surovinou skrýva. Palmy rastú na obrovských upravených plochách, kde často len pred niekoľkými rokmi rástol dažďový les. A pestovanie palmy olejovej je také výnosné, že plocha, na ktorých rastie sa neustále zväčšuje. Problémom je, že sa tak deje veľmi často na úkor pôvodných dažďových lesov.

Dobré i zlé správy
Palma olejná poskytuje až 9-krát vyššie hektárové výnosy ako iné alternatívy v oblasti rastlinných olejov. Potrebuje teda oveľa menšiu plochu na výrobu rovnakého množstva oleja. Takisto potrebuje menej umelých hnojív a pesticídov ako jeho alternatívy, napríklad repka olejná. V tropických oblastiach poskytuje priemysel spojený s produkciou palmového oleja obrovské množstvo pracovných príležitostí a prispieva k ekonomickému rastu krajín.

Avšak palma olejná je hlavnou príčinou odlesnenia jedných z najhodnotnejších tropických lesov na svete – tie v Ázii sú domovom 10 % svetovej biodiverzity – rozmanitosti života v prírode. Najviditeľnejší je úbytok počtu veľkých cicavcov, ako sú tigre, orangutany, nosorožce či slony, ale odlesňovanie má značný vplyv i na globálne otepľovanie. V ostatnom období boli rozsiahle plochy Juhovýchodnej Ázie zasiahnuté požiarmi a sprievodným dymom, ktorý bol spôsobený vypaľovaním dažďových lesov. Vypaľovanie sa dialo často práve s cieľom zvýšiť plochy pre pestovanie monokultúr palmy olejnej. Keďže dopyt a produkcia palmového oleja bude pokračovať, hľadajú sa i možnosti ako znížiť negatívny dopad jeho pestovania.

Kupovať alebo bojkotovať?
Ak by celý svet prestal zo dňa na deň kupovať palmový olej, museli by sme jeho výrobu nahradiť 9-krát väčšími poľnohospodárskymi plochami. To by znamenalo viac odlesnenia, zavlažovania, používania hnojív a ešte väčšie množstvo vypustených skleníkových plynov. Preto už ani svetové environmentálne organizácie neodporúčajú bojkotovať výrobky s palmovým olejom. Alternatívou je kupovať výrobky, ktoré používajú olej certifikovaný značkou Roundtable on Sustainable Palm Oil (RSPO). Tá zaručuje, že olej nebol vypestovaný na plochách získaných odlesnením chránených lesov, miestne komunity boli spravodlivo odmenené a celkovo boli splnené prísne štandardy na jeho výrobu. Dnes predstavuje takto certifikovaný palmový olej pätinu svetovej produkcie a jeho podiel stále stúpa. Viacero nadnárodných firiem, práve po rozsiahlej kritike od spotrebiteľov a mimovládnych organizácii, pristúpilo k sprísneniu svojich štandardov a olej nakupujú výhradne od takto certifikovaných výrobcov.
To sa podarilo dosiahnuť pri veľkých európskych či severoamerických značkách, s omnoho menším úspechom sa aktivisti stretávajú pri výrobcoch a spotrebiteľoch z Číny alebo Indie.
Ďalšou možnosťou je zvýšenie produktivity malých, rodinných fariem, ktoré vyrábajú asi tretinu palmového oleja, ale ich výnosnosť dosahuje len polovicu a často iba tretinu veľkých a moderných fariem.

Je na nás, aký postoj zaujmeme k tomuto fenoménu, ale obzeranie si obalov alebo hľadanie informácii o pôvode palmového oleja u svetových značiek môže byť našim malým príspevkom k zvráteniu negatívnych environmentálnych trendov, ktoré zo sebou palmový olej prináša.

Téme palmového oleja sme sa venovali i pri tvorbe metodického materiálu Made in the World (prípad Nutelly) v metodickej príručke Globálne vzdelávanie v predmete geografia na stredných školách. Nájdete ho TU, na str. 36-41. 

Zdroje: 

WWF blog: Palm reading: Should we buy or boycott products containing palm oil?

The Economist: A recipe for sustainability

Fotografia na titulke: oneVillage Initiative, flickr.com

Obsah vzniká s podporou:

 

 

V októbri roku 1984 ukázala britská televízia BBC zábery z Etiópie, ktoré prezentovali hrôzostrašné, priam biblické dôsledky hladomoru v tejto “najstaršej” africkej krajine. Hladomor zasiahol milióny ľudí a dôsledkom bolo asi 400-tisíc obetí. Zábery inšpirovali hudobníka Boba Geldofa k zorganizovaniu charitatívnej superskupiny “Band AId” a pomocou satelitu bol koncert vysielaný do celého sveta, prvýkrát v takomto rozsahu.

Hoci sa často uvádza, že príčinou hladomoru bolo dlhotrvajúce sucho, hlavným dôvodom bolo porušovanie ľudských práv, občianska vojna a zlá riadenie krajiny politikmi. Sucho len urýchlilo a zväčšilo rozsah hladomoru. Krajina bola v polovici 80-tych rokoch na kolenách a stala sa jedným zo symbolom zlyhania kontinentu v období studenej vojny.

Africký tiger s čiernym obrazom minulosti
Po tridsiatich rokoch sa o Etiópii hovorí ako o africkom ekonomickom tigrovi. V krajine otvorili prvé africké metro a v roku 2015 mala najrýchlejšie rastúcu ekonomiku na svete. Počas takmer celej ostatnej dekády rástla etiópska ekonomika medziročne asi o 10 % a žije v nej 2700 dolárových milionárov. Ako je možné, ak krajina nemá žiadne významné ložiská nerastných surovín, prístup k moru a z troch strán susedí so štátmi, ktoré sú prakticky v rozklade (Somálsko, Eritrea a Južný Sudán)?

“Keď doma pozerám televíziu a vidím zábery z hladomoru z 80-tych rokov, čudujem sa, prečo to na BBC stále ukazujú, keď sa u nás veci tak zlepšili? Je to pre nás bolestivé. Vieme, že je to časť našej histórie, ale chceme sa sústrediť na súčasnosť.”
Amare Abebaw, podnikateľ

Etiópia rástla a stále rastie z nízkej základnej hodnoty, v reálnych číslach stále patrí medzi veľmi chudobné krajiny, a to dokonca i v africkom kontexte. Jej dlhodobý rast je porovnateľný s krajinami juhovýchodnej Ázie (ázijskými tigrami) v 60-tych až 80-tych rokoch. Hlavnými motormi rastu sú poľnohospodárstvo, priemysel (najmä textilný, energetický a strojársky), doprava a čínske investície. Pre Etiópiu je Čína ekonomickým vzorom a do značnej miery i politickým – je často kritizovaná za porušovanie ľudských práv a za svoj autoritatívny režim. Napriek rastu je ekonomika málo otvorená, mladí ľudia sú frustrovaní nedostatkom pracovných príležitostí. V krajine sú obrovské regionálne ekonomické i sociálne rozdiely. V porovnaní so stavom spred desiatich alebo dvadsiatich rokov však vo vzduchu cítiť zmenu a optimizmus.

Ako vystavať krajinu po genocíde?
Desať rokov po etiópskom hladomore zasiahla malú stredoafrickú krajinu, Rwandu, ešte horšia katastrofa. Genocída si vyžiadala dvakrát toľko obetí ako etiópsky hladomor, a to v krajine, ktorá má asi polovičnú rozlohu a dvojnásobok obyvateľov ako Slovensko.

Avšak nečakaný scenár sa aj tu opakoval. Rwanda je, podobne ako Etiópia, vnútrozemská krajina bez väčších zdrojov nerastných surovín a výrazného potenciálu (s výnimkou turistického ruchu a kvalitnej pôdy). Napriek tomu dokázala v priebehu krátkeho času obrátiť prakticky všetky negatívne sociálne a ekonomické ukazovatele. Hoci stále patrí medzi veľmi chudobné krajiny, index vnímania korupcie má priaznivejší ako Slovensko. Rwandský prezident, Kigame, chce vytvoriť ekonomický model pre celý kontinent – jeho vzorom sa stal Singapur – malá ázijská krajina, ktorá postavila svoj rast na stabilite, inováciách a vzdelaní. Ďalšou paralelou je, že Singapur podobne ako Rwanda dnes, bol najmä v počiatkoch svojho rastu autoritatívnym režimom. Kigame zrušil v Rwande etnické delenie, ktoré predznamenalo genocídu, ale tiež prenasleduje politických oponentov a média.

Turisti, ktorých počet v Rwande rýchlo rastie sú prekvapení poriadkom. Rwanda už pred viacerými rokmi zakázala plastové sáčky a obmedzuje používanie plastových fliaš. Cesty sú v dobrom stave, rýchlosť sa dodržiava a ak porušíte dopravné predpisy, dostanete pokutu s bločkom. V rebríčku krajín podľa toho, ako ľahko sa v nich robí biznis sa umiestňuje na úrovni Grécka.

Medzi trinástimi najrýchlejšie rastúcimi ekonomikami (podľa predpokladu) v roku v rokoch 2014-2017 sa podľa Svetovej banky umiestnilo až šesť afrických krajín. Čoraz častejšie je Afrika označovaná za kontinent nádeje či dokonca budúcnosti. Na Slovensku sa tak tento kontinent dodnes v médiách málo prezentuje a prevláda stereotypný obraz konfliktov, hladu a nedostatku. Aj preto vydalo OZ Človek v ohrození publikáciu Afrika – mýty a fakty, v ktorej vyvracalo zaužívané mýty o Afrike. Stiahnuť si ju môžete TU.

Foto na titulke: Dave Proffer, Wikimedia

Obsah vzniká s podporou: 

 

 

Existuje veľa veľmi ľahkých vecí, ktoré môžeme začať pravidelne robiť, aby sme tak prispeli k lepšiemu svetu. Ak by sme ich začali robiť všetci, zmena by bola veľká. Continue reading “Sprievodca lenivého človeka k záchrane sveta” →

OZ Človek v ohrození vydáva ďalšie dve nové publikácie, tentokrát určené nielen pre školy. Jedna z nich vám predstaví africký kontinent z inej perspektívy, ako ste možno zvyknutí a druhá prináša sériu 16 aktivít pre predmet umenie a kultúra na stredných školách. Continue reading “Nové publikácie z dielne OZ Človek v ohrození” →

Byť zelený je dnes in. V súvislosti so zmenami klímy význam zeleného marketingu rastie a firmy – vrátane priemyselných podnikov – na to reagujú. Žiaľ v mnohých prípadoch klamlivo a svoj image takzvane “farbí na zeleno”. Greenwashingom, klamlivým environmentálnym tvrdením, sa v roku 2009 „previnilo“ 98 % amerických firiem. V čom problematika spočíva? Continue reading “Greenwashing: ako to vyzerá, keď sa firmy “farbia na zeleno”?” →

V rámci projektu Afrika bez mýtov prebiehali na niekoľkých stredných školách workshopy zamerané na stereotypy, ktoré o Afrike máme. Prinášame vám osobný pohľad a skúsenosť jednej študenky z gymnázia vo Vrábľoch. Continue reading “Jediný príbeh” →

Na stránke Euróspkeho roka rozvoja bol uverejnený článok Francúza Nicolas Giroux, obsahujúci praktické tipy čo môže urobiť každý z nás, aby jeho spôsob života mal menšie dopady na životné prostedie a život ľudí v iných častiach sveta. Článok plný inšpirácie. Continue reading “10 vecí ako zlepšiť životy ľudí a životné prostredie vo svete. Môžeme začať hneď.” →

Študovali dlhšie, dosahovali vyššieho vzdelania a mali tiež väčšiu nádej, že absolvujú vysokú školu – takto na tom až do šesťdesiatych rokov minulého storočia boli chlapci v porovnaní s dievčatami. Situácia dnes sa vo vzdelávaní mení a (aj) to čo je za tým, rozoberá tento článok. Continue reading “Rodová nerovnosť: v škole lepšie výsledky, v práci menej peňazí” →

Na svete je nový dokumentárny film, ktorý odhaľuje odvrátenú a drsnú, realistickú stránku dnešného textilného priemyslu. Rýchla móda, oblečenie a doplnky sú dostupné, lacné, často používané jednorazovo, avšak nie bez následkov. Čo s tým môžeme spraviť my? Continue reading “Nórska šou z kambodžskej továrne inšpiruje k zmene” →

Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov (2015-2017)
Pilotný projekt sme realizovali v spolupráci s Človekom v ohrození, Katedrou žurnalistiky FiF UK a Hospodárskymi novinami. S finančnou podporou SlovakAid (aktivity a podujatia projektu, promomateriály k projektu, mediálne výstupy o projekte).

Globálne rozvojové vzdelávanie pre budúcich novinárov (2017-2019)
Projekt realizujeme v spolupráci Človekom v ohrození, Katedrou žurnalistiky FiF UK, Katedrou žurnalistiky FiF UKF a Hospodárskymi novinami. Ako asociovaný partner v rámci projektu vystupuje Liga za ľudské práva. S finančnou podporou SlovakAid.

Media, Minorities & Migration (2017-2020)
Medzinárodný projekt realizujeme v spolupráci s Ligou za ľudské práva, pod vedením medzinárodnej organizácie Minority Rights Group International. Ďalšími partnermi sú Gender Project for Bulgaria a Krakovskou ekonomickou univerzitou. Ako asociovaní partneri v rámci projektu vystupujú Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky FiF UK. Projekt spolufinancuje Európska komisia.

People between the Lines (2018-2020)
Medzinárodný projekt realizujeme pod vedením organizácie Člověk v tísni. Partnermi za Slovensko sú Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky FiF UK, v Čechách okrem Člověka v tísni aj Katedra žurnalistiky FSV UK v Prahe a v Estónsku organizácia Mondo a Katedra médií na univerzite v Tallinne. Projekt spolufinancuje Európska komisia.

Návrat na stránku programu Svet medzi riadkami

V rámci cyklu Afrika: mýty a fakty vám prinášame ako prvý mýtus – pohľad z druhej strany. Aké najčastejšie mýty a stereotypy majú o nás ľudia na africkom kontinente? Continue reading “Mýtus o „bielych ľuďoch“” →

Odpad nám nerastie v záhrade, tvoríme ho my všetci. Jeho spaľovanie a zakopávanie nie sú dlhodobo udržateľné prístupy. Vo svete sa dostáva k slovu zodpovedný, bezodpadový život, dosiahnuteľný cieľ, ktorý stojí za námahu. Continue reading “Nulový odpad” →

Súkromné auto je drahým a neefektívnym luxusom. V EÚ ich je 239 miliónov, ktoré sú 90 až 96 % času svojej životnosti zaparkované. Mestá sú však už preplnené. Je čas na efektívne a ekologické zdieľanie. Continue reading “Mobilita zajtrajška” →

Hovoriť o Afrike ako o jednom štáte je rovnaké ako tvrdiť, že medzi Nórskom, Španielskom, Slovenskom a Ruskom nie sú žiadne rozdiely v ich prírodných, ekonomických alebo sociálnych pomeroch. Continue reading “Mýtus: Afrika je jeden štát” →

Lodenice v bangladéšskej Dháke zamestnávajú množstvo detských robotníkov. Pre priblíženie témy detskej práce môže slúžiť žiakom a učiteľom aj séria fotografií z ich života. Continue reading “Lodenica namiesto školy” →

Hoci pseudo-vedecké triedenie ľudí podľa farby kože (a iných znakov) vznikalo pomerne nedávno, počas obdobia Európskej kolonizácie, jeho plody zbierame dodnes. Biologicky však žiadne rasy neexistujú. Continue reading “Rasizmus dnešných dní” →

Mnohé ťažobné spoločnosti a krajiny naďalej hľadajú nové náleziská ropy či uhlia s vidinou budúceho zisku. Lenže 80 % z už známych nálezísk nesmie byť vyťažených. Naša klíma by to nezvládla. Continue reading “Nechaj to v zemi” →

Väčšina Afriky leží v tropickom pásme, to však neznamená, že sa tam počasie počas roka nemení. V najchladnejších mesiacoch na náhorných plošinách Južnej Afriky býva aj okolo 7° C a vo vysoko položených sídlach klesá teplota v júni a júli aj pod bod mrazu. Continue reading “Mýtus: V Afrike je všade teplo” →

O štrajkujúcich farmároch v Mexiku sme asi ani nepočuli a možno práve oni dopestovali maliny, ktoré sme nedávno zjedli. Problémy zahraničných farmárov pre nižšie ceny v našich supermarketoch sú nám vzdialené. Preto je lepšie kupovať lokálne potraviny. Continue reading “Potravinový reťazec” →

Ľudská aktivita vo vyspelom svete globálneho Severu prispieva ku globálnemu otepľovaniu. Dvíha sa hladina oceánu a na opačnej strane zemegule zápasia ostrovné štáty Tichomoria o svoju existenciu. Continue reading “Zaplavené Tichomorie” →

Nedávny sociálny experiment ukázal, že ľudia sú ochotní kúpiť si aj neprimerane lacné oblečenie. Ak sa však dozvedia o širšom kontexte, v akom bolo tričko vyrobené, nezostávajú ľahostajní. Je úlohou módnych firiem transparentne ukázať kto, kde a ako vyrába oblečenie, ktoré nakupujeme. Continue reading “Kto vyrába moje oblečenie?” →