Autor: vibration

Na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet ako aj oddelení globálneho vzdelávania v Človeku v ohrození máme každý rok stážistku/stážistu z Univerzity Palackého v Olomouci. Naposledy neodeliteľnou súčasťou tímu bola Veronika. Aké to pre ňu bolo?

Každý rok na festivale dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svet ako aj oddelení globálneho vzdelávania v Človeku v ohrození máme stážistku/stážistu z Univerzity Palackého v Olomouci. V roku 2018 to bola Veronika, ktorá bola neodeliteľnou súčasťou tímu. Chceli sme vedieť aké to pre ňu bolo, stráviť tu tri mesiace a spulpracovať s nami.

1) Čo bolo pre teba najviac prínosné?
Nejvíce přínosná pro mě byla práce na DEAR projektu (veľký medzinárodný projekt). Mohla jsem nahlédnout do jeho rozpočtu, podílet se na přípravě mezinárodní konference pro učitele z celé Evropy, spolupracovat s učiteli ze Slovenska a podílet se na přípravě metodik zahrnující globální témata. Díky tomu jsem získala vhled do globálních témat i z jiné než české perspektivy.

2) Na čom konkrétne si pracovala? 
Pracovala jsem na evropském DEAR projektu, jehož součástí byla příprava mezinárodní konferece, které jsem se také mohla zúčastnit a spolupráce s učiteli na přípravě metodik zaměřených na SDGs. Dále jsem pomáhala s editováním webu www.globalnevzdelavanie.sk.

3) V čom bola pre teba táto stáž prínosná po osobnej stránke?
Stáž v ČvO jsem si neskutečně užívala především díky skvělému týmu, díky kterému jsem se do kanceláře vždy těšila, nenapadá mě snad jediné ráno, kdy by se mi do práce nechtělo. Všichni z organizace byli velmi přátelští a připraveni mi s čímkoliv pomoci. Zároveň jsem se zúčastnila teambuildingu, během kterého jsem blíže poznala nejen lidi z ČvO, kteří pracují v Bratislavě, ale také další kolegy z komunitních center, kteří pomáhají především ve východní části Slovenska. Přátelskou atmosféru v organizaci také dodává vzájemné si tykání se všemi kolegy.

4) Prečo by si stáž v Človeku v ohrození odporučila študentom vás na škole?
Stáž v PiN bych doporučila především kvůli skvělému týmu lidí, kteří jsou ochotni vás začlenit mezi sebe a předat vám své zkušenosti a dovednosti. Nepracovala jsem jen na administrativě nebo na aktivitách, které se “nikomu jinému nechtějí dělat”, ale na kreativních úlohách, které jsou součástí globálního vzdělávání.

Od augusta či septembra hľadáme dve posily do nášho tímu. Stáž je možné financovať cez Erasmus+ stáž a viac informácií a postup na prihlásenie na stáž nájdeš na Intlagu.

Ak ťa Veronikina skúsenosť zaujala a chcela/chcel by si si vyskúšať prácu a život v Bratislave, neváhaj sa nám ozvať. Kontaktuj Lenku Putalovú (lenka.putalova@clovekvohrozeni.sk), ktorá je absolventkou Medzinárodných rozvojových štúdií v Olomouci.

Inšpirujte sa! Vzdelávací program, v ktorom sa využíva zážitková pedagogika a dobrovoľníctvo na osobný rozvoj a posilnenie mladých ľudí. Článok obsahuje link na elektronickú metodickú príručku so vzdelávacím modulom.

„Kým sme si my ako lektori mysleli, že deti niečo učíme o svete mimo ich komunity, o zodpovednosti, o tímovej práci, o ich schopnostiach a možnosti meniť svoje okolie skrz dobrovoľníctvo, oni nás učili iné lekcie. O odvahe, keď ani na chvíľku nezaváhali pri nízkych lanových prekážkach. O skromnosti, keď chceli pomôcť „niekomu skutočne chudobnému, nie u nás v komunite, ale napríklad bezdomovcom v Levoči“ (slová inštruktorky) .

Ako organizácia Človek v ohrození pôsobíme už dlhé roky v sociálne vylúčených komunitách, prevažne na východnom Slovensku. Posledný rok vďaka projektu Support and Empower Roma Youth sme mali možnosť pripraviť a otestovať nový vzdelávací program pre mladých od cca 13 rokov. Inšpiráciou bol program v Maďarsku – From Us To You.

Tento program je postavený na neformálnom vzdelávaní, využíva zážitkovú pedagogiku a dobrovoľníctvo na osobný rozvoj a posilnenie mladých. Dôležitý je partnerský prístup a prenášanie zodpovednosti priamo na mladých ľudí, účastníkov.

Vzdelávací program napĺňa viacero cieľov:

• zvyšuje u mladých sebadôveru, sebavedomie a ochotu prevziať zodpovednosť,
• vytvára nové príležitosti pre mladých ľudí zo sociálne vylúčeného prostredia, ako aj pre samotné komunity,
• vytvárať príležitosť zažiť radosť z dobrovoľníckej práce,
• rozvíja kompetencie mladých ľudí ako komunikačné zručnosti, schopnosť pracovať v tíme, plánovať a pripravovať dobrovoľnícku aktivitu,
• posilňuje a rozvíja samotné komunity.

Program u nás bol realizovaný pre skupinu štrnástich mladých vo veku 12 – 17 rokov a trval spolu 18 dní (mal tri časti po 6 dní). Počas tohto obdobia účastníci ako tím naplánovali a zrealizovali dve hlavné dobrovoľnícke aktivity:

• koncert pre ľudí vo Sveržove a pre svojich mladších kamarátov a súrodencov prichystali hry a opekačku
• vymysleli, naplánovali a distribuovali potravinovú pomoc rodinám v núdzi v obci Dlhé Stráže plus vymaľovali steny toaliet na ZŠ v Roškovciach, ktorú niektorí z nich navštevovali.

Metodická príručka Hrdinovia – Vzdelávací program pre mladých ľudí zo sociálne vylúčeného prostredia

Celý vzdelávací program bol spracovaný na šírenie do ďalších organizácii, ktoré s mladými ľuďmi pracujú, vo forme metodickej príručky. Nájdete v nej informácie o tom ako prebiehala príprava tímu inštruktorov, ako a prečo môže dobrovoľníctvo fungovať a posilňovať mladých zo sociálne vylúčených komunít a najmä čo fungovalo nám v tomto projekte a čo bolo pre nás výzva.

Príručka v elektronickej verzii je dostupná na stiahnutie TU.

Atmosféru z programu vám priblíži video, v ktorom sú zachytené vyjadrenia samotných mladých:

Video z programu Hrdinovia 2018 

Ako tento program vnímali inštruktori?

„Účastníci projektu sa pritom počas kurzu premieňali priam zo dňa na deň. Posuny v komunikácii a sebadôvere boli u mladých zreteľné už v priebehu samotného programu. To mi dodávalo pocit, že robota, ktorú robíme, je zmysluplná. Tá zmysluplnosť mi pomáhala zvládať aj vyčerpanie, keďže aktivity mi zhltli neuveriteľne veľa energie.“ (slová inštruktorky)

„Mladí sa za tie tri týždne prejavovali krásnym a vždy prekvapivým spôsobom. Osobne verím, že prínos pre nich bol aj v tom, že si zažili niečo nové a nahliadli do sveta, v ktorom sa s nimi dospelí rozprávajú ako so seberovnými.“ (slová inštruktorky)

Ak vás zaujíma viac, prečítajte si článok o ich skúsenosti: Mladí z vylúčených komunít mohli nahliadnuť do nového sveta

Vzdelávací program pre mladých bol realizovaný v rámci projektu strategického partnerstva podporeného cez Erasmus+. Tvorili ho organizácie Človek v ohrození, Outward bound Slovensko a Élményakdémia (Academy of experience). 

Rozvoj a rast. Tieto dva pojmy, hoci sa zvyknú zamieňať, sa výrazne líšia. Rast je len možný komponent rozvoja, no nie jeho ekvivalent. Dokonca môžeme mať zároveň rast a žiaden rozvoj.  Ak prudko rastie ekonomika, ešte to neznamená, že z toho má čosi reálne spoločnosť, a tobôž nie jednotlivci v nej.

Ide tak o krajiny, v ktorých sa ekonomický rast nepremieta do ich rozvoja. A teda do zvýšenia kvality života ich obyvateľov, lepšieho zdravotníctva, školstva, sociálneho systému, bezpečnosti, verejnej správy. Príkladom je napríklad Nigéria, ale aj niektoré ázijské krajiny, ktoré sa pýšia vysokým rastom, no napriek tomu bojujú s chudobou a obrovskými nerovnosťami. A pri týchto krajinách to zďaleka nekončí.

V tejto súvislosti sa dá spomenúť výrok nemenovaného brazílskeho politika: “Brazílii sa darí, Brazílčanom nie”. Brazília sa v čase, z ktorého výrok pochádza, zvykla uvádzať ako príklad krajiny rastu bez rozvoja. Bolo to koncom 80. rokov a tento nesúlad medzi rastom a rozvojom bol viditeľný v extrémnych príjmových nerovnostiach, ktoré meria Giniho koeficient. Ten koncom 80. rokov dosahoval v krajine na škále od nula do sto hodnotu 63. Po Sierra Leone tak bola Brazília druhým najnerovnejším štátom sveta, ukazujú štatistiky Svetovej banky.

Teraz si rozdiel medzi rastom a rozvojom rozmeňme na drobné. Ekonomický rast môžeme merať napríklad hrubým domácim produktom na obyvateľa. Znamená to súčet všetkých výrobkov a služieb vyprodukovaných na území krajiny v určitom čase – zväčša sa to ráta za jeden rok. Nedozvieme sa však z neho, ako sa vyvíjal život ľudí v nejakej krajine. Naopak, ekonomický rozvoj môžeme odmerať napríklad indexom ľudského rozvoja, ktorý na pravidelnej báze publikuje Rozvojový program OSN.

Čo meria index ľudského rozvoja? Neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.

V skratke, kým hrubý domáci produkt ukazuje, koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje, index ľudského rozvoja berie do úvahy našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016, ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete. Hoci znie 35. priečka nelichotivo, nie je to tak. Patríme totiž do množiny najrozvinutejších krajín sveta spolu so Švajčiarskom, Nórskom či Českom.

Ako sme spomenuli na príklade Brazílie: keď krajina rastie, no nerozvíja sa, vidieť napríklad na príjmových nerovnostiach meraných Giniho koeficientom. No ani tento index nevie ukázať polarizáciu v spoločnosti. Ak je totiž priveľa ľudí chudobných a podobne veľká skupina bohatých, v Giniho koeficiente sa to neodzrkadlí. A pritom polarizácia v krajine je obrovským problémom, ktorý neraz vedie k vnútorným nepokojom.

Foto: Business Day Online

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

V rámci projektu Jeden svet na školách pribudli v databáze dokumentárnych filmov neziskovej organizácie Človek ohrození nové filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.

Filmy sú určené pre žiakov od 14 rokov. Ku každému bola vytvorená metodika/y, ktorá vám uľahčí prácu s filmom a umožní citlivo otvárať témy, ktoré v ňom zaznievajú. Okrem toho podklady k filmu dopĺňa aj informačná časť. 

Zoči voči strachu
(Spojené štáty/ 2013/ 23 min/ české titulky)
Matthewa Bogera vyhodili ako trinásťročného kvôli jeho sexuálnej orientácii z domu. Nasledujúce roky žil na uliciach Hollywoodu, kde bol tiež v postrannej uličke brutálne zbitý skupinou neonacistických skinheadov. Matthew útok přežil a šťastne se zo života na ulici dostal. O 25 rokov neskôr sa náhodou zoznámil s bývalým skinheadom Timom Zaalom. Obaja muži si čoskoro uvedomili, že sa už stretli. Tim bol jedným z útočníkov, ktorí Matthewa zmlátili a odišli, považujúc ho za mŕtveho. Ich životy sa obrátili naruby a oni se vydali na cestu odpúšťania a uzmierenia. Pre oboch to znamenalo vyrovnať sa s vlastným presvedčením a strachom. Ani jedného z nich by nenapadlo, že ich stretnutie povedie k spolupráci… a priateľstvu. 
Témy filmu: extrémizmus, ľudské práva, LGBT, homofóbia

Čakanie (Dánsko/ 2016/ 58 min/české titulky)

Je chytrá, krásna, úspešná v škole, nadaná vo futbale a obľúbená medzi kamarátkami. Napriek tomu nie je štrnásťročná Rokhsar šťastná. Pred piatimi rokmi utiekla s rodičmi a niekoľkými staršími súrodencami do Dánska. V Afganistane im išlo o život, napriek tomu celej početnej rodine dodnes chýba povolenie k pobytu v Dánsku. Každodenne nad nimi totiž visí hrozba deportácie. Rokhsar sa dostáva vinou osudu do neľahkej úlohy. Ako jediná hovorí plynulo dánsky, a preto práve na nej zostáva všetka komunikácia s právnikmi a imigračným oddelením. Môže štrnásťročné dievča uniesť takéto bremeno? Priatelia, susedia aj známi ponúkajú pomoc, ale azylová politika je často neúprosná.
Témy filmu: migrácia, vzájomná pomoc, integrácia, nádej na lepší život

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.
Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

Foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Ako funguje objednávka filmov?

• vybratý film/y s metodikami si môžete jednoducho a bezplatne objednať cez tento dotazník. 
• následne vám zašleme link na získanie filmu/filmov

Metodiky k filmom na stiahnutie 

Dokumentárne filmy a metodiky k nim boli získané a vypracované vďaka finančnej podpore z Ministerstva spravodlivosti SR v rámci programu na presadzovanie, podporu a ochranu ľudských práv a slobôd a na predchádzanie všetkým formám rasizmu, xenofóbie, antisiemtizmu a ostatným prejovom intolerancie. 

„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktorá cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. K filmu je vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí prácovať s filmom rôznymi spôsobmi. 

Narodil som sa na Luníku IX
(Slovensko /2010/26 min/slovenský a rómsky jazyk)
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktoré sa stalo symbolom tzv. „Rómskeho problému“ na Slovenku. Cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. Film poukazuje na to, že je nevyhnutné nahliadať na kontroverzné témy z rôznych strán a neuspokojiť sa s prvoplánovými zjednodušenými riešeniami.

Témy filmu: sociálne vylúčenie, segregácia, rovnosť príležitostí

 

Film si môžete objednať cez tento dotazník (následne vám zašleme link na stiahnutie)

Metodika k filmu na stiahnutie 

 

Zdroj foto: Michael Biach (The Kids from Lunik IX, 2017)

Nová administratíva v Bielom dome sa chystá a o tretinu okresať rozpočet na rozvojovú spoluprácu aj na príspevky do OSN. Jedným z argumentov je, že pomoc neraz nie je využívaná efektívne a končí v nesprávnych rukách.

Podľa návrhu, ktorý americká vláda predložila na rokovanie do Kongresu, by mali prostriedky vynakladané na tzv. mäkké nástroje zahraničnej politiky Spojených štátov amerických klesnúť o viac než tretinu. Presunúť by sa mali do rozpočtovej kapitoly určenej na armádu. A teda na tvrdý nástroj zahraničnej politiky. Vo svojej analýze o tom informoval špecializovaný portál Devex.

Jeden z mnohých argumentov Trumpovho tímu je, že finančné zdroje aj tak nie sú vždy využívané efektívne a neraz končia napríklad na účtoch skorumpovaných úradníkov či miestnych vojenských vodcov. Podobné diskusie sa pritom často objavujú aj v Európe.

Končí pomoc v nesprávnych rukách?

“Môže to byť  otázka života a smrti,” hovorí na margo tejto otázky slovenská humanitárna pracovníčka Mária Sliacka. Ilustruje to na príklade prepravy pomoci do konfliktom postihnutej oblasti. “Predstavte si, že cestujete s kamiónom plným humanitárnej pomoci, zastavíte na check-pointe a ozbrojenci vám povedia, že máte na výber – buď im dáte kus nákladu, alebo vám zastrelia, či zbijú človeka,” vysvetľuje. Zvyšok nákladu sa však k adresátom dostane a reálne im pomôže. Pomoc podľa nej so sebou prirodzene nesie mnohé riziká, pretože nefunguje v ideálnych podmienkach.

S inými problémami sa zas stretávajú realizátori rozvojovej spolupráce či projektov obnovy po rôznych katastrofách. Teda dlhodobých projektov, ktoré neraz zahŕňajú výstavbu infraštruktúry. Pri nej sa, podobne ako u nás, objavujú podozrenia na korupciu.

Rozvojové agentúry vrátane Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu prezentujúcou Slovenskou pod značkou SlovakAid sa tomu snažia brániť paletou opatrení zahŕňajúcich predovšetkým zefektívnenie monitoringu. Podľa estónskej organizácie Mondo, ktorá sa touto témou zaoberá, sa pritom tento problém oproti minulosti darí zvrátiť.

Ako príklad z minulosti Mondo uvádza legendárnu charitatívnu kampaň z 80-tych rokov Live Aid, ktorú promovali predovšetkým speváci Bono a Bob Geldof. Vyzbierať na pomoc hladomorom sužovanej Etiópii sa vtedy podarilo až 250 miliónov dolárov. Časť z nich však vtedy skončila v rukách miestnych vojenských zoskupení a nie u ľudí, ku ktorým pôvodne smerovali.

Odborníci sa zhodujú, že kľúčové je sa z takýchto prípadov poučiť a hľadať cesty, ako týmto nedostatkom zamedziť. Pričom však nie je riešením odoprieť pomoc tým, ktorí ju skutočne potrebujú a pre ktorých je to neraz otázka prežitia.

Sliacka na záver pripomína, že pomoc je niekedy neefektívna aj v dôsledku nastavenia legislatívy. Tá totiž niekedy pomoci bráni alebo ju spomaľuje. Na jej zefektívnenie – a teda na to, aby sa pomoc dostala do správnych rúk – pritom niekedy stačí lepšie nastavenie legislatívy. Tým sa zníži administratívna záťaž pri poskytovaní finančnej, či materiálnej pomoci.

Aj mnohí obyvatelia Slovenska žijú v situácii, kedy by potrebovali pomôcť. Ľudia bez domova, znevýhodnené komunity, slobodné matky s deťmi, ale napríklad aj časť dôchodcov, sa môžu oprávnene pýtať, či máme posielať časť rozpočtu krajiny do rozvojových krajín, namiesto toho, aby sme pomáhali im.

Aj mnohí obyvatelia Slovenska žijú v situácii, kedy by potrebovali pomôcť. Ľudia bez domova, znevýhodnené komunity, slobodné matky s deťmi, ale napríklad aj časť dôchodcov, sa môžu oprávnene pýtať, či máme posielať časť rozpočtu krajiny do rozvojových krajín, namiesto toho, aby sme pomáhali im.

Väčšina našincov by tak súhlasila s tvrdením, že by sme sa mali zamerať v prvom rade na svojich občanov. No faktom je, že presne to robíme. Až 99,9 percenta nášho hrubého domáceho produktu totiž putuje na Slovensko. Na naše zdravotníctvo, školstvo, sociálne zabezpečenie či obranu.

“Otázkou teda je, či by tých niekoľko desatín, alebo hoci aj celé percento, pomohlo vyriešiť tunajšie problémy,” hovorí Dagmar Mekiňová z Platformy mimovládnych rozvojových organizácií. “Skôr nie,” myslí si.

Prečo? Cath Taylor v blogu na stránke z austrálskej organizácie Uniting World vysvetľuje na príklade Austrálie, no to isté platí aj pre Slovensko, že napríklad prípady medzigeneračnej chudoby či bezdomovectva doma sú veľmi komplexné problémy, ktoré nedokážeme vyriešiť len peniazmi. A ak sme to nedokázali s použitím 99 percent, nie je pravdepodobné, že by sa nám to podarilo len vďaka využitiu celého rozpočtu. A podobne tak to platí aj na problémy zdravotníctva, či školstva.

Zároveň platí, že za dané peniaze – hoci aj za to jedno percento – sa dá v mnohých krajinách urobiť nepomerne viac. Problémy, ktoré nám zostali u nás v rozvinutej krajine – povedzme v zdravotníctve – sú tie, ktorých riešenie je pomerne drahé.

Ilustruje to naša legislatíva, ktorá považuje maximálnu sumu 26,5-tisíca eur (35-násobok priemerne mzdy) vynaloženú na pridanie jedného roka života jedného človeka na Slovensku, za nákladovo efektívnu. Pridať rok života u nás je tak nepomerne drahšie ako v krajinách s nižším štandardom. Práve vďaka tomu môžu naše pomerne malé príspevky urobiť relatívne väčšiu zmenu.

Jeffrey Sachs, odborník na udržateľný rozvoj z Kolumbijskej univerzity v New Yorku a niekdajší poradca bývalého generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna napríklad ukázal na príklade sietí proti malárii, že ľudský život dokáže pred maláriu zachrániť investícia 200 dolárov. Počítal pritom so skutočnosťou, že nie každá sieť skutočne pomôže – ani bez nej by predsa maláriu nedostalo každé dieťa, či to, že sa sieť časom opotrebuje.

A ak k tomu hoci aj pripočítame ďalšie desiatky či stovky dolárov na distribúciu, administratívu či zaúčanie, stále ide o neporovnateľne nižšie sumy, ktoré sú potrebné na záchranu života. A podobný vzorec sa dá podľa štúdie používať aj pri iných odvetviach rozvojovej spolupráce. Napríklad školstve či ochrane životného prostredia.

V neposlednom rade pritom platí, že zdroje, ktoré potláčajú chudobu, klimatickú zmenu, zlepšujú vzdelanosť a prispievajú k riešeniu ďalších rozvojových problémov v zahraničí, prispievajú aj k stabilite v oblasti. “Vďaka tomu nie sú tamojší obyvatelia nútení uvažovať o rôznych exit stratégiách,” uzatvára Mekiňová.

Fotografia: SlovakAid

Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.

To, že si svet nie je rovný, nie je žiadnou novinkou. Mnohé štúdie a štatistiky z posledných rokov ukazujú, ako sa príjmové nožnice vo svete roztvárajú, bohatí bohatnú, chudobní chudobnejú. Krajiny kvôli tomu rastú a rozvíjajú sa pomalšie ako by mohli. Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.

Index ľudského rozvoja

Potrebujeme rozlišovať medzi rozvojom a rastom. Rast zväčša meriame hrubým domácim produktom. Ten ukazuje koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje. Rozvoj meriame napríklad indexom ľudského rozvoja. Ten neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.

Idex ľudského rozvoja teda berie do úvahy nielen našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016 , ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete.

Nerovnosti a Giniho koeficient

Rovnosť alebo nerovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Meranie absolútnej a relatívnej chudoby

Podľa Svetovej banky je absolútne chudobný ten človek, ktorý si musí vystačiť s menej než  1,9 medzinárodným dolárom na deň. V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

A teraz späť k téme. Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

Relatívna chudoba sa meria v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu. Nejde o situáciu, v ktorej ľudia musia bojovať o samotné prežitie, je skôr o tom, že si nemôžu dovoliť dôstojne fungovať v spoločnosti, v ktorej žijú. Nemôžu si dovoliť zaplatiť deťom lepšie oblečenie, musia sa stravovať čo najlacnejšie a teda nezdravšie a v neposlednom rade si napríklad nemôžu dovoliť ani len raz za čas kúpiť knihu či vyjsť s priateľmi na kávu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Foto: waronwant.com

Coca-Cola a McDonald. Dve značky, ktoré pozná každý. Stretnete sa s ním kdekoľvek vo svete. Považujeme ich za akési symboly globalizácie – za symboly súčasnej prepojenosti sveta.

Za priekopníčku v globalizácii môžeme považovať prvú menovanú značku – Coca-Colu. Práve v súvislosti s Coca-Colou sa rozšíril pojem Coca-kolonizácia. Stojí za ním myšlienka, že spolu s Coca-Colou ľudia nepijú len sladký nápoj, ale konzumujú americkú kultúru. Postupom času sa však aj samotná americká kultúra globalizuje. Napríklad Hollywood netočí filmy určené pre americký, ale pre globálny trh. Musia sa páčiť divákom od Los Angeles po Kalkatu.

 

 

Foto: eboy.com

Hovorí sa aj o mcdonaldizácii spoločnosti. Nejde však o rozšírenie fastfoodových pobočiek do celého sveta, ale o preberanie prvkov rýchloobslužných reštaurácií do iných oblastí spoločnosti. Svet sa jednoducho zrýchľuje. Tovary, služby aj informácie sa šíria naprieč planétou veľkou rýchlosťou.

Známy teoretik médií Marshall McLuhan prišiel už v 60. rokoch minulého storočia s pojmom globálna dedina, ktorý vypovedá o tom, ako sa Zem zmenšuje, a to vďaka elektronickým médiám, ktoré šíria informácie obrovskou rýchlosťou. Písal o tom v čase, keď svet nepoznal internet. Dnes ho poznáme a výsledkom je, že kým pred 200 rokmi putoval list z Európy do Ameriky zhruba 40 dní, dnes sa šírenie informácií počíta maximálne v sekundách.

Celé si to môžeme poľahky spojiť s rozvojom prepravy. Železnice naprieč kontinentmi, cesty a ďalšie pozemné komunikácie, lodná doprava a letectvo umožnili rýchlu prepravu ľudí a tovarov na dlhé vzdialenosti. Vďaka technickému pokrok vo všetkých štyroch oblastiach, ale najmä vďaka vynájdeniu lietadla, sa cestovanie enormne zrýchlilo. Za 200 rokov sa maximálna rýchlosť presunu zvýšila z 18 kilometrov za hodinu na viac ako 1000 kilometrov za hodinu.

S tým všetkým súvisí aj nasledujúca schéma, ktorá vám objasní súčasnú ilúziu globálnej ekonomiky, s ktorou je úzko spätá práve aj Coca-Cola či McDonald´s – ilúziu rozmanitosti. O čo ide? Na prvý pohľad to vyzerá tak, že pulty supermarketov sa prehýbajú tisíckami produktov od všemožných značiek. Mnohé z nich však patria rovnakej spoločnosti. Takýto “globálni hráči” veľmi silne ovplyvňujú svetovú ekonomiku. Cez vysoké zisky a vysoké investície vyvíjajú tlak na vlády a chcú od nich, aby zmenili legislatívne pravidlá v ich prospech.

 

Foto: Businessinsider.com (pre zväčšenie treba kliknúť)

Globálny produkčný reťazec je v skratke cesta výrobku od ťažby nerastných surovín, cez ich spracovanie, výrobu samotného produktu, cez jeho predaj až po chvíľu, kedy sa ho zbavíme a stáva sa odpadom. Globálny produkčný reťazec môže byť neraz komplikovaným klbkom rôznych vzťahov medzi viacerými firmami, ich dodávateľmi a dodávateľmi ich dodávateľov. Na výrobe jedného výrobku sa môžu podieľať desiatky firiem.

Gobálny produkčný reťazec prekračuje hranice štátov a ich jurisdikcií. Ten môže mať pri tovaroch bez pridanej hodnoty podobu priamky, v ktorej prvotná surovina putuje z krajiny, odkiaľ pochádza, priamo do krajiny, ktorá ju spracuje a predá. Ukážeme si to na príklade kávy.

Kávu treba najskôr na kávových plantážach (napríklad v Brazílii) pozbierať. Tam sa aj vysuší a vyexpeduje loďou napríklad smerom do Európy, hoci aj do továrne a pražiarne v Poprade. Až u nás sa potom bobule spracujú – opražia, zomelú, zabalia – čím získajú na pridanej hodnote. Potom sa už káva dopraví do obchodu, odkiaľ sa dostane ku konečnému spotrebiteľovi. Aj na tejto relatívne jednoduchej ceste od kávovej čerešne (zrnká sú vlastne jej kôstky) po šálku kávy môže káva prejsť desiatkami rúk, viacerými firmami aj krajinami.

A teraz si predstavte, aký zložitý môže byť globálny produkčný reťazec pri výrobe elektroniky či automobilov. Môže mať komplikovanú podobu rôznych vzťahov medzi desiatkami firiem. Častokrát nadnárodných korporácií, ktoré majú veľkú ekonomickú silu.

Cestou globálneho produkčného reťazca sa preto vyberieme ešte raz. Tentokrát si  ukážeme, že v jednotlivých fázach tohto reťazca sa aj vďaka sile obrích korporácií objavujú napríklad neférové pracovné podmienky, či znečisťovanie životného prostredia. Ukážeme si to na príklade mobilu. Jedna zo základných surovín potrebných na výrobu telefónu sa ťaží v Afrike, odkiaľ putuje do Ázie, kde sa vyrobí samotný telefón, ktorý sa potom predáva na trhoch v Európe a Spojených štátoch. V celom reťazci chýba znázornenie toho, kde končí použitý a už nechcený mobilný telefón. Jeho pohrebisko je veľmi často opäť v Afrike alebo v Ázii, na obrovských skládkach elektronického odpadu.

1. Ťažba kobaltu

Príbeh jednej časti mobilu sa zväčša začína v Demokratickej republike Kongo, kde sa ťaží viac ako polovica svetovej produkcie kobaltu – kovu, ktorý je súčasťou výroby smartfónov či počítačov. Veľká časť kobaltu pritom pochádza z provincie Katanga, kde podľa Amnesty International pracuje odhadom 110- až 150-tisíc baníkov. Medzi nimi ženy, ale aj deti vo veku okolo sedem rokov. Drvivá väčšina baníkov pracuje v bani bez ochranných pomôcok, ako sú rukavice či rúška. Vdychovanie čiastočiek kobaltu môže zapríčiniť respiračné problémy alebo pľúcne choroby ako napríklad astmu. Pracuje sa v hlbokých a dlhých tuneloch, v ktorých hrozia časté závaly. Medzi septembrom 2014 až decembrom 2015 zomrelo v provincii Katanga viac ako 80 baníkov, cituje report Amnesty Internetional miestne Radio Okapi. V skutočnosti však môžu byť čísla vyššie, keďže veľa nehôd sa nezaznemanáva a telá zostávajú pochované pod zemou.

2. Výroba telefónov

Mnohé zo zberní kobaltu vlastnia čínske firmy, ktoré si surovinu prevážajú do Číny. A práve v Číne sa vyrobí každý druhý telefón na svete. O nedôstojných pracovných podmienkach pri výrobe elektroniky v Číne informuje napríklad dokumentárny film z roku 2014 “Who Pays the Price? The Human Cost of Cheap Electronics” od režisérky Heather White, ktorá pôsobila na Harvardskej univerzite a zaoberá sa transparentnosťou v globálnom produkčnom reťazci.

Dokument opisuje pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s chemikáliami, ako je benzén, ktorý sa len donedávna používal pri produkcii niektorých mobilných telefónov. Niekoľkým z interviewovaných pracovníkov diagnostifikovali leukémiu. Iní došli k úrazu kvôli kazovým strojom. Mnohí z nich sa vrátili späť do rodných dedín, kde ako nevyliečiteľne chorí bez zdravotného poistenia bojujú o prežitie. Okrem práce s nebezpečnými chemikáliami je v Číne, ale aj mnohých iných ázijských krajinách, stále problém s extrémne vysokými nadčasmi, či so zákazom zakladať odbory, ale aj s ničením životného prostredia pri produkcii. 

3. Predaj telefónov v Európe a USA

Dostávame sa k samotným spotrebiteľom. V posledných rokoch sa každoročne predá okolo 1,8 miliardy mobilných telefónov. Mobily dnes meníme približne každé dva roky. A napríklad v Spojených štátoch ešte častejšie. Významná časť z nás telefón nemení preto, lebo aparát “odišiel”, ale preto, že prišiel nový model s o čosi lepším softvérom.

Výrobcovia, a v tejto fáze spotrebiteľského reťazca aj telefónni operátori, nás v tom len podporujú. Článok v časopise Scientific American z roku 2013 spomína vyhlásenia AT&T a T-mobilu, telefónnych operátorov, ktorí verejne oznámili svoj plán presvedčiť amerických spotrebiteľov, že majú svoje telefóny meniť každý rok. Prieskum Gallupovho inštitútu z roku 2015 ukázal, že sa im to zatiaľ nepodarilo.

Platí totiž, že napriek rapídnemu rastu počtu telefónov, stále viac než polovica ľudstva mobil nevlastní. Mobilný telefón a obzvlášť smartfón pritom môže v rozvojových krajinách – krajinách globálneho Juhu – pomôcť napríklad pri zlepšovaní zdravotnej starostlivosti či pri vzdelávaní.

4. Pohrebisko mobilov

Kúpou nového smartfónu sa cesta mobilu nekončí. Jeho koniec je na elektronickej skládke, zväčša v Afrike alebo Ázii. Veľakrát sa tam pritom vyváža ilegálne. Západoeurópania svoj e-odpad vyvážajú najčastejšie do západnej Afriky, Indie a Pakistanu, miestami do východnej Európy. Do Číny zas vyvážajú elektronický odpad najmä Američania, Kanaďania a Japonci. Hovoríme pritom o miliónoch ton odpadu.

Tých najzodpovednejších niekoľko málo percent z nás pošle svoj telefón do zberne odpadu. Tam ho zrecyklujú, okrem iného z neho dostanú aj kobalt, ale aj striebro či ďalšie prvky, ktoré sa dajú opätovne použiť. Ďalšia časť našich mobilov končí v šuplíkoch, odkiaľ ich však po čase aj tak vyhodíme. Či už do zberného dvora alebo na skládku. Podľa českého portálu ADSL zameraného na komunikačné technológie to Čechom trvá tak 4,5 roka. U nás to môže byť podobné.

Foto: www.pinimg.com

 

Globalizácia nás, či sa nám to páči alebo nie, v čoraz vyššej miere uvádza do bezprostredného vzťahu s ľuďmi v iných častiach planéty. To, čo bolo kedysi ďaleko, sa nás odrazu priamo dotýka. Už preto nestačí deliť svet na “domáce” a “zahraničie”, ale treba ho vnímať a prezentovať ako poprepájaný komplex rôznorodých, a nie vždy férových vzťahov a väzieb, ktorých sme priamou a viac či menej aktívnou súčasťou. A toto nové vnímanie by mali reflektovať aj mediálne výstupy novinárov, no zároveň aj publikum by sa malo napríklad prostredníctvom mediálnej výchovy naučiť tieto výstupy novinárov analyzovať.

Aj mediálna výchova by totiž mala reflektovať skutočnosť, že svet médií sa dnes rapídne mení, čo si mnohí ľudia, ktorí sa vo svete médií nepohybujú, veľmi neuvedomujú. V médiách dnes totiž nastáva paradoxná situácia. Informácie zo sveta sa nás na jednej strane čoraz viac priamo dotýkajú, no na druhej stran sú redakčné možnosti vycestovať “na miesto činu” oproti minulosti čoraz menšie a menšie. Zahraničné oddelenia sa zmenšujú, zahraniční korešpondenti sa sťahujú domov, správy zo zahraničia sa komponujú od stola usadeného napríklad kdesi v strede Európy.

Aké dopady to má na mediálnu realitu? Absencia osobnej skúsenosti prirodzene vedie k nadužívaniu “európskych okuliarov”, našej šablóny reality postavenej na u nás ustálenej predstave o svete, nezávisle od skutočnosti postavenej na znalosti či skúsenosti novinára. Nehovoriac o publiku, zvlášť ak nie je vybavené kompetenciami umožňujúcimi analyticky nahliadať na informácie, ktoré sa k nemu dostanú. Dôsledkom tej absencie osobnej skúsenosti totiž môže novinár ľahko priniesť svojmu publiku pokrivený obraz reality sveta kdesi inde, obraz, ktorý už v zárodku bráni iným možným vysvetleniam tej-ktorej skutočnosti či javu. A to sa následne môže – a veľmi často aj prenesie – na diváka a formovanie jeho či jej predstavy o svete.

V očiach a mysliach publika teda médiá nie vždy vytvárajú komplexný obraz reality, len jej zjednodušenú a neraz výrazne pokrivenú verziu. To má svoje dôsledky aj v praktickom živote a o.i. sa odráža v našich vzťahoch s krajinami globálneho Juhu. No zároveň môžeme tento prístup preniesť napríklad aj na informovanie o rôznych sociálnych skupinách aj v rámci Slovenska samotného. Na informovanie o znevýhodnených komunitách perom neznevýhodnených, o sociálne deprivovaných perom sociálne nedeprivovaných, o ľuďoch trpiacich chudobou perom ľudí žijúcich v dostatku – prejavujúci sa neschopnosťou reflektovať na perspektívu ľudí v iných mocenských pozíciách.

Na ten istý jav, na tú istú skutočnosť, sa teda dá nazerať z rôznych perspektív a pozícií, pričom to, čo je považované za normálne a pravdivé, určuje ten, kto je držiteľom moci. A aj novinár disponuje mocou, je strážcom obsahu a svojimi výstupmi ovplyvňuje diskurz, štruktúru debaty, “pravidlá pravdy”, ktoré určujú, čo je “normálne” a čo nie (no zároveň je tým diskurzom aj sám ovplyvňovaný). Novinári tak môžu do svojich výstupov vkladať predstavy o realite vnímané len z jednej perspektívy. Obvykle z pohľadu dominantného diskurzu, viac či menej otvorene potláčajúc alternatívne prístupy, riešenia a vysvetlenia. A tým pomedzi riadky formujú vnímanie reality u svojho publika so všetkými negatívnymi dopadmi takéhoto jednostranného vplyvu.

Zároveň je však nutné na záver podotknúť, že postupy rôznych tzv. alternatívnych médií, ignorujúcich čo i len najzákladnejšie novinárske štandardy, ľubovoľne si zamieňajúcich spravodajstvo s publicistikou a využívajúcich “alternatívne” fakty na potvrdenie svojich postojov a názorov bez potreby verifikácie, za novinárčinu zohľadňujúcu iné perspektívy považovať nemôžeme. Z jednodnoduchého dôvodu – nie je to novinárčina. Zohľadňovať iné perspektívy neznamená používať alternatívne fakty, ale snahu pozerať sa na svet očami dotknutých. A to tak v prípade novinárov, ako aj prijímateľov obsahu – teda nás, ako divákov.

Titulná fotografia: Wikimedia Commons

Zuzana Kizáková pomáha už viac ako rok a pol ľuďom na úteku v Srbsku. Zmenila kvôli tomu spôsob života, lebo verí, že všetci máme zodopovednosť za to, čo sa deje vo svete, a najmä v Európe. Zuzka je ideálnou ukážkou toho, čo kedysi povedal Mahatmá Gandhí: Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.

Zuzana Kizáková pomáha už viac ako rok a pol ľuďom na úteku v Srbsku. Zmenila kvôli tomu spôsob života, lebo verí, že všetci máme zodopovednosť za to, čo sa deje vo svete, a najmä v Európe. Zuzka je ideálnou ukážkou toho, čo kedysi povedal Mahatmá Gandhí: Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete. A okrem toho je aj najskúsenejšou Slovenkou, s ktorou sa rozprávať o situácii ľudí na úteku v Srbsku.

Kedy si sa rozhodla odísť z Bratislavy do Srbska a venovať svoj čas najmä utečencom?

Uprostred slnečného, štyridsaťstupňového dňa na konci septembra 2015 som stála v Horgoši na sbrsko-maďarských hraniciach, ktoré sa premenili na obrovský utečenecký tábor. Nakladala som do autobusov ľudí zo Sýrie, a platila im za lístky, aby sa dostali bližšie k EÚ, do Chorvátska. Deťom som oblievala vodou hlavičky, aby nedostali úpal. Po tom, čo sme rozdali posledné fľaše vody a posledné chleby, videla som film svojho života. A vedela som, že sa späť do toho života, po tom, čo som na hraniciach zažila a videla, už nemôžem vrátiť.

Čo sa dialo potom?

Potom nabralo všetko rýchly spád. Dala som výpoveď z práce a presťahovala som sa do Srbska. Začala som žiť iný, nový život. S mojím partnerom, tiež dobrovoľníkom, sme začali pomáhať utečencom, aj miestnym chudobným ľuďom. Naše dni, naše životy, naše životné hodnoty, náš štýl života sa zmenili, hoci to, ako myslím, že sme v pomoci tým, ktorí ju potrebujú, a nielen utečencom, ale aj ľuďom okolo nás, rodinám, priateľom či neznámym okoloidúcim, našli zmysel našich životov.

Niekomu takéto slová môžu znieť naivne…

Nečakáme, že vyriešime globálne problémy, ale ani nečakáme, že to za nás urobia iní. Cítime, že nesieme osobnú zodpovednosť za to, aký je či bude tento svet. S tou osobnou zodpovednosťou však neprišla len pomoc iným, ale aj životný štýl či postoj, ktorým neubližujeme nikomu a ničomu, teda ani ľuďom, ani zvieratám či životnému prostrediu.

Niektorí si možno položia otázku, z čoho takí dobrovoľníci ako vy žijú?

Už pred odchodom do Srbska som niekoľko rokov pracovala na voľnej nohe ako PR a marketingová manažérka v kultúre. Vďaka trinásťročným skúsenostiam z novinárskeho prostredia a s PR nemám ani po odchode do Srbska núdzu o ponuky a môžem PR-ovať na diaľku. Mojím odchodom do Srbska som nespálila žiadne mosty, len sa moje pracovisko z bratislavských kaviarní a bratislavskej malej pracovne premiestnilo na farmu do Srbska. Stále pracujem pre slovenské kultúrne prostredie a z tých honorárov žijeme aj pomáhame.

Vravíš, že ste zmenili aj spôsob života, nielen prácu, a žijete na farme. Tam asi nemáte vysoké náklady?

Žijeme z minima financií, okrem jedla a benzínu nenakupujeme nič, náš dlhodobý plán je byť samostatní, teda čo najviac nezávislí od peňazí aj systému. To, čo potrebujeme, si plánujeme dopestovať a dochovať.

Ako máš teda rozdelenú prácu medzi PR, farmu a pomáhanie utečencom?

Naše dni sú rozdelené medzi moju prácu, ktorá nás živí, medzi prácu na farme, ktorá nás raz dúfam bude živiť, a medzi pomáhanie, ktoré si vďaka práci a nášmu životnému štýlu i štandardu môžeme dovoliť. Zvolili sme si takýto život, s menej peniazmi, ale s oveľa väčšou slobodou nad vlastným životom, časom, nik nám nediktuje, kedy vstávať, kedy prísť a odísť z kancelárie, sami sme si pánmi svojho času a života a vďaka tomu môžeme robiť to, čo chceme a považujeme za zmysluplné.

Pomoc utečencom

Ako vyzerá váš deň, keď s partnerom pomáhate utečencom? 

Nedá sa to zovšeobecniť. Môžem uviesť príklad, ako vyzerali naše dni od tejto zimy, keď sme začali variť. Skoro sme vstali, a spolu s rannou kávou sme šúpali zemiaky, mrkvu, cibuľu. V špajzi sme zriadili mini-kuchyňku. Okolo ôsmej ráno som do 100-litrového hrnca dala variť, väčšinou čosi indické či pakistanské. To už sme mali rannú kávu dopitú. Popri raňajkách som vybavovala pracovné maily, zadávala inzercie, písala tlačové správy, môj partner dal zatiaľ najesť psom. Ja som ich potom zobrala do polí na prechádzku, zatiaľ on strážil jedlo, keď sa dovarilo, to už som mala rozposlanú tlačovú správu do médií, jedlo sme preliali a v obednom čase nasadli do auta a išli do Subotice, pol hodinu cesty od nás. Tam sme potom rozdali jedlo mužom z Pakistanu a Afganistanu v takmer zbúranej, bývalej tehlovej fabrike, kde ich žijú desiatky.

Mávali sme okolo 150 ľudí na distribúcii. Poobede sme sa vrátili domov, ja som opäť pracovala, Krištof sa venoval prácam okolo domu. Večer čítame médiá, vybavujeme korešpondencie ohľadom situácie s utečencami, plánujeme na ďalšie dni.

Pomáhali ste vždy v Subotici?

Za rok a pol sme pomáhali na viacerých miestach v Srbsku, podľa toho, kde bola najakútnejšia situácia, kde bol nedostatok pomoci. Máme za sebou 12 000 kilometrov, 8 utečeneckých táborov. Na jeseň 2015 sme chodili do Berkasovo, cez ktoré utečenci prúdili, keď zavreli maďarsko-srbskú hranicu. Chýbali tam lieky, teplé oblečenie. Vtedy som tam zo Slovenska preniesla stovky krabičiek liekov, kufre s oblečením – tváriac sa na hraniciach, že ideme na návštevu.

Zuzana a jej priateľ najazdili po Srbsku už viac ako 12-tisíc km – pre pomoc utečencom. z Archívu Zuzany Kizákovej

Kde ešte a ako ste pomáhali?

Strávili sme aj pár týždňov v Preševe, na opačnom konci Srbska, kde vtedy z Macedónska prichádzali denne tisícky utečencov, po niektoré dni aj 7 – 10-tisíc ľudí. Prúdili neustále, ale v tej dobe tam pomáhali len miestni dobrovoľníci, mladé decká, a Červený kríž, ktorý dával jedlo len ženám a deťom do 16 rokov. Keď začali prichádzať dobrovoľníci, nebol nastavený takmer žiadny systém. Navyše, v tom čase, v začiatkoch krízy, neprichádzali skúsení dobrovoľníci. Často sa stávalo, že kolabovali zo situácie, z toho, čo videli, v akom prostredí boli. Pomáhali sme teda aj samotným dobrovoľníkom, s lokálnym kontextom, aj ľudsky. Pomohli sme tu vybudovať sklad, malé distribučné stredisko pre medzinárodných dobrovoľníkov, ako aj výdajňu čaju a mlieka pre deti.

Krátko na to sa vybudoval systém, že utečencov autobusmi prenášali z Preševa do Šídu, k chorvátskym hraniciam, kde často celé hodiny čakali, bez jedla, vody, začali sme jazdiť tam. Nik sa tam neodvážil distribuovať jedlo, lebo na to nik nemal oficiálne povolenie. My sme však vždy boli tak trochu „punk“, a vždy sme vedeli zvládať situácie, a tak sme tam začali rozdávať jedlo, a to tak suverénne, že nikto z oficiálnych ľudí sa nám neodvážil nič povedať.

Po uzatvorení Balkánskej trasy ste sa presunuli do Belehradu. Čo sa dialo tam?

V Belehrade žili stovky ľudí v parkoch alebo squatovali, no z krajiny sa zrazu nemali ako dostať. Nosili sme tam jedlo, mlieko pre deti, oblečenie, ktoré zväčša pochádzalo z mnou organizovaných zbierok na Slovensku, ostatné sme nakupovali z financií, ktoré mi občas známi aj neznámi poslali na účet. Na jar sa opäť zmenil systém a Maďari začali púšťať zopár ľudí – žiadateľov o azyl z tzv. tranzitných zón na srbsko-maďarských hraniciach, takže opäť začalo byť rušno tu pri nás. Vtedy desiatky, stovky ľudí prichádzali z Belehradu autobusmi do Subotice. Do tranzitov sme prístup nemali, keďže je to územie, kde je zákaz vstupu a povolenie od srbského komisariátu, ktorý spravuje túto agendu, sme nedostali, rovnako ako žiadna dobrovoľnícka organizácia. Tak sme začali v noci jazdiť každý deň na autobusovú stanicu v Subotici, rodinám sme rozdávali stany, aby nespali pod holým nebom v tranzitoch, spacáky, karimatky, jedlo, oblečenie a uplakaným deťom hračky a mamám nosiče pre deti z projektu Domov na mame.

Pomáhali tam vtedy aj iné organizácie či dobrovoľníci?

Bola to zvláštna situácia, lebo sme niekoľko týždňov boli naozaj len sami dvaja, čo tam chodili s pomocou. Až neskôr prišli aj Lekári bez hraníc a UNHCR. Deti s rodinami prespávali na autobusovej stanici, na kartónoch, mnohí sa pokúšali prejsť cez hranice ilegálne, taxikári im sľúbili, že ich zoberú na hranice, ale aj rodiny s deťmi vykladali len zopár kilometrov za Subticou, v lesoch. V médiách sa písalo, ako sa skončila kríza, ale my sme vedeli, že to tak nie je.

Zuzana a jej partner pomáhajú utečencom v Srbsku už viac ako rok a pol. autor Klaus Petrus

Spojili ste sa niekedy s inými dobrovoľníkmi či s organizáciami?

Medzičasom otvorili tábor v Subotici, hromadili sa tu ľudia a my dvaja sme na to už nestačili. Minuli sa nám veci zo zbierok, aj vlastné financie. Vtedy k nám došiel kamarát zo Švajčiarska, ktorého sme spoznali rok predtým v Horgoši aj v Preševe, a začal s nami pomáhať. Pritiahol sem iného známeho, ktorý rok koordinoval pomoc v Grécku a z toho vznikol projekt medzinárodných nezávislých dobrovoľníkov Fresh response. Zabezpečili sme im tu sklad, ubytovanie, administratívne veci a každodenne sme začali distribuovať potraviny, čerstvé ovocie a zeleninu, aby si ľudia v tranzitoch mohli variť. Pomohli sme tiež založiť komunitné centrum pri hraniciach pri Kelebiji. Tam sme pracovali aj s deťmi, urobili sme im detský stan plný hračiek, vystavali infraštruktúru aj kino.

Aká je situácia dnes v oblasti, kde pôsobíte?

Situácia sa tu mení každý deň. Uplynulé jesenné aj zimné mesiace sa situácia natoľko skomplikovala, že Maďari púšťajú denne len desať žiadateľov o azyl, no v Srbsku je podľa oficiálnych údajov v táboroch okolo 7-tisíc ľudí a sú tisíce ľudí, ktorí nie sú registrovaní, teda nie sú v oficiálnom systéme, na zozname žiadateľov o azyl. Buď vedia, že azyl nedostanú, alebo jednoducho v táboroch už nie je miesto. V Belehrade v zime squatovali dve tisícky ľudí – najmä mužov a mladistvých chlapcov z Afganistanu, Pakistanu. Väčšina z nich nemá žiadne financie, šanca dostať sa nelegálne cez hranice je veľmi malá a brutalita na maďarských hraniciach je nevýslovná.

Čo sa deje na maďarských hraniciach, keď spomínaš brutalitu?

Brutalita maďarských pohraničníkov sa posledné mesiace stupňuje. Keď bolo mínus 20 stupňov, niektorí utečenci hovorili, že ich maďarskí policajti chytili v lesoch pri hraniciach, vyzliekli do naha, nechali ich v zime kľačať celé hodiny, striekali im slzný plyn do očí, smiali sa im a všetko si to točili. Ukradli im mobily, posledné peniaze, zobrali topánky aj šaty, a „prehodili“ ich cez plot späť do Srbska.

Dobrovoľníci teda okrem distribúcie jedla a šiat začali pomáhať aj lekársky. Začali monitorovať násilie páchané na hraniciach. Spojili sa s ďalšími mimovládkami, najmä s Lekármi bez hraníc. Vznikli nahrávky, rozhovory, videá, svedectvá, prišli sem svetové médiá a pred pár týždňami sa už začali objavovať články o tomto násilí. Svet sa o tom pomaly dozvedá, ale na hraniciach bijú ľudí stále.

Vítame ich humanitárnou katastrofou

 Zlyhala podľa teba Európa v prístupe k tejto humanitarnej kríze?

Áno. Ako celok systémov vyspelých a bohatých krajín Európa zlyhala. Stále sa mi nechce veriť, že nechávame vojnových utečencov žiť – prežívať v Európe v takýchto strašných podmienkach. V zime máme v našich bytoch v priemere 21 stupňov, oni spali v novembri v najlacnejších stanoch, v ktorých „náš“ človek spí nanajvýš na letnom festivale. Nemali kde umyť deti, nemali kde ísť na potrebu, pálili deťom hračky, aby si uvarili, pálili šaty, aby mali oheň. Pomenujme to už konečne – utekajú sem z humanitárnych katastrof, a my ich tu vítame humanitárnou katastrofou.

Bijeme sa do pŕs, ako ďaleko pokročila medicína, veda, technika. Lenže tu, za naším chrbtom sme nechali ženy rodiť na člnoch na mori, aj na paletách niekde v strede poľa na hraniciach.

Po novom zavrú v Maďarsku žiadateľov o azyl do kontajnerového tábora na hraniciach, hoci je to proti základným ľudským právam.

Čo mohla Európa podľa teba urobiť inak?

Mali sme ukázať tým, čo utekajú, naše hodnoty, tie, na ktorých Európa stojí. Či stála? Som presvedčená, že toľko financií Európa má, aby sa o týchto ľudí vedela slušne postarať. Veď sú to ľudia, rovnakí ako my, len nemali to šťastie sa narodiť v Hamburgu, v Londýne či v Bratislave, či inde, kde nie je vojna, alebo kde sú normálne podmienky na život. K situácii sa treba postaviť ľudsky, nie politicky.

Z toho, čo popisuješ však nie ste jediní jednotlivci, ktorí sa zmobilizovali v pomoci.

Myslím, že tvárou v tvár tej neľudskosti a neschopnosti krajín sme pochopili, že ak nie my, jednotlivci, tak kto pomôže? Od začiatku zlyhávala pomoc krajín aj veľkých organizácií, a vždy si budem stáť za tým, že dobrovoľníci boli od začiatku v prvej línii pomoci, v Grécku, v Srbsku, v Macedónsku, v Maďarsku, aj inde.

Ako vnímaš pomoc jednotlivcov zo Slovenska, ktorí sa zapájajú do zbierok – je ich dnes menej ako na začiatku?

Kedykoľvek sme potrebovali veci a dala som výzvu na Facebook, vždy sa našli desiatky ľudí, ktorí prispeli, či už šatstvom, stanmi, hračkami, liekmi, aj financiami. Tí, ktorí sa stali darcami, tí sa zaujímajú, tých situácia trápi.

Zuzana rozdávala v Srbsku jedlo i oblečenie vyzbierané aj v slovenských zbierkach. z Archívu Zuzany Kizákovej

Takže nemáš pocit, že záujem o túto tému klesá?

Vo všeobecnosti klesá záujem o túto tému, v lete 2015 sa médiá trhali, kto, kde bude a aký príbeh prinesie. Po dvoch rokoch sú však ľudia presýtení, veci sa nehýbu k lepšiemu, práve naopak. Už ani tému brutálneho násilia na hraniciach blízko pri nás v slovenských médiách nevidíte. Predtým sa tiež hlásili desiatky dobrovoľníkov, dnes už to tak nie je.

V Srbsku si z utečencov nerobia kampaň

Ako reaguje na situáciu s utečencami sbrská vláda?

Srbská vláda vydala na jeseň oficiálny zákaz pomáhať neregistrovaným migrantom. Oficiálne organizácie im odvtedy nepomáhajú – žiaden Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, žiaden Červený kríž, ani žiadne srbské mimovládky. Pomoc teda stojí len na dobrovoľníkoch.

Vidíš nejaké pozitíva na sbrskej strane, čo sa týka prístup k riešeniu utečeneckej otázky?

Srbsko je tranzitná krajina. Takmer nikto tu nežiada o azyl. Za to, že zostalo pre utečencov otvorené, dostáva pravdaže podporu EÚ, azda aj zlepšenie vzťahov s EÚ do budúcnosti, a financie. Srbsko sa bez ohľadu na to postavilo k situácii celkom fér. Vybudovalo tábory, ubytovalo väčšinu ľudí. Pravdaže, mohlo urobiť aj viac.

A ako vnímajú utečeneckú tému Srbi?

Myslím, že tu hrá rolu aj to, že Srbsko bolo len pred pár rokmi vo vojne. Mali vlastných utečencov, vlastnú chudobu. Prežili časy, keď ľudia naozaj nemali ani chlieb. A stále tu majú chudobu. Azda aj preto majú oveľa vyššiu mieru empatie. Aj srbskí policajti sú empatickejší  v porovnaní s maďarskými.

Je aj v Srbsku, tak ako v mnohých iných európskych krajinách, silný nacionalizmus? 

Áno, ale plynie z iného historicko-politického kontextu ako napr. dnes na Slovensku, v Maďarsku či v Poľsku. Ten spúšťač ani dôvod nie sú utečenci. Z utečencov si tu nikto z politkov nerobí kampaň, ako napríklad v Maďarsku či aj na Slovensku. Aj to je pozitívum.

Na záver Zuzanina obľúbená báseň o domove…

“Home” by Warsan Shire

no one leaves home unless
home is the mouth of a shark
you only run for the border
when you see the whole city running as well

your neighbors running faster than you
breath bloody in their throats
the boy you went to school with
who kissed you dizzy behind the old tin factory
is holding a gun bigger than his body
you only leave home
when home won’t let you stay.

no one leaves home unless home chases you
fire under feet
hot blood in your belly
it’s not something you ever thought of doing
until the blade burnt threats into
your neck
and even then you carried the anthem under
your breath
only tearing up your passport in an airport toilets
sobbing as each mouthful of paper
made it clear that you wouldn’t be going back.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

titulná fotografia: Zuzana rozdáva jedlo ľuďom na úteku v Srbsku. z Archívu Zuzany Kizákovej

Žena patrí za sporák a k deťom, muž je živiteľ rodiny. S takýmto stereotypom sa často môžeme stretnúť ešte aj dnes.

Zapojenie sa žien do zamestnania pritom v uplynulých desaťročiach prispelo k rastu globálnej ekonomiky viac než nové technológie či globálne koncerny. V rozvojových krajinách dokonca prispeli po nástupe nového milénia ženy k hospodárskemu rastu oveľa viac než enormne sa rozrastajúca Čína. Ak by sme k tomu pripočítali aj objem neplatenej práce v domácnosti, prínos by ešte oveľa vyšší.

Organizácia Spojených národov to vyjadrila aj číselne. Ak by sa ženy zapojili do pracovného procesu v rovnakej miere ako muži a zároveň by mali aj rovnaké platy ako muži, globálne by sa zvýšil ich príjem o 76 percent. To má hodnotu 17 biliónov dolárov.

Neformálne a bezplatne

Rodová nerovnosť brzdí najviac rozvojové ekonomiky. Najhoršie sú na tom krajiny západnej Afriky a Blízkeho východu. Rodová nerovnosť sa v rozvojových krajinách prejavuje najmä v školstve, práci, ale aj politickej participácii, kde sú ženy takmer úplne vylúčené z hry. Ženy v rozvojových krajinách častokrát pracujú, avšak ich zamestnanie má neformálny charakter. V južnej Ázii takto pracuje až 80 percent žien, v subsaharskej Afrike 74 percent, Latinskej Amerike a Karibiku niečo viac ako polovica. Vo vidieckych oblastiach ženy často pracujú na farmách, avšak neraz neformálne a bez toho, aby boli zaplatené.

Kľúčom k vyššej participácii žien na pracovnom trhu je vzdelanie. Za zhruba polovicu ekonomického rastu v krajinách OECD za posledných 50 rokov vďačíme tomu, že sa zvýšilo vzdelanie žien a dievčat.

Platí pritom, že čím sú ženy vzdelanejšie, tým menej detí rodia. A to aj v krajinách, kde prevládajú mnohopočetné rodiny. Ak sa žena dostane k vzdelaniu a začne pracovať, zarába peniaze, ktoré sú silným argumentom, prečo by z roboty odísť nemala. Manželské zväzky, v ktorých žena pracuje, majú väčšinou menej detí. Tým sa dostáva väčšej pozornosti, lepšej stravy a napokon aj kvalitnejšie vzdelanie. Svetlým príkladom je napríklad Bangladéš, v ktorom sa vďaka výraznému zvýšeniu zamestnanosti žien podarilo znížiť pôrodnosť na približne 2,1 dieťaťa na jednu ženu. To je demografmi považované za ideálne ak si chce krajina zachovať stabilné množstvo populácie.

Obavy z negatívneho vývoja populácie pri zvyšovaní ekonomickej aktivity žien sa pritom ukazujú ako neopodstatnené. Pre ženy v krajinách s dobrým systémom podpory rodín, s dostupnou vzdelanosťou a podmienkami pre prácu, je prirodzené hľadať strednú cestu medzi kariérou a rodinným životom. Krajiny s vysokým zapojením žien do pracovného procesu ako Švédsko a USA majú vyššiu pôrodnosť ako Japonsko a Taliansko, kde oveľa viac žien zostáva v domácnosti.

Príjmové nerovnosti

Samostatnou kapitolou je veľký rozdiel medzi mzdami mužov a žien. Napríklad na Slovensku je rozdiel v platoch medzi pohlaviami vo verejnom sektore 13,4 percenta, v súkromnom sektore až 20,9 percenta. Dôvodom je aj to, že ženy pracujú zväčša v slabšie platených odvetviach ako je školstvo či zdravotníctvo.  Avšak rozdiely v platoch nájdeme aj na rovnakých pozíciách. Žena, ktorá robí to isté ako muž, uvidí na výplatnej páske o sedem percent nižšiu mzdu, ukazujú čísla zhromaždené portálom Platy.sk.

Do hry pritom výrazne vstupuje aj materstvo. Okolo tridsiatky zväčša ženy odchádzajú na materskú dovolenku a príjmové nožnice medzi pohlaviami sa roztvárajú. Každým ďalším narodeným dieťaťom je rozdiel medzi mzdami mužov a žien vyšší. Takýto efekt rodičovstva sa prejavuje takmer vo všetkých krajinách Európskej únie, na Slovensku je však extrémne silný.

Foto: VOA News

V apríli 2017 dosiahla planéta ďalšiu okrúhlu métu: Zem prekročila 7,5 miliardy ľudí. Celý fenomén zvaný populačná explózia je pritom otázkou len desiatok rokov. Ľudstvu trvalo 200-tisíc rokov, kým dosiahlo miliardovú populáciu. A za necelých 200 rokov to dotiahlo na sedem miliárd.

Spúšťačom rýchleho rastu populácie bola priemyselná revolúcia. Veľká Británia, kde sa to celé začalo, dokázala za takmer sto rokov zdvojnásobiť svoju doposiaľ stabilnú populáciu, informuje Americké múzeum prírodnej histórie.

Významným faktorom k vysokému rastu populácia bola zelená revolúcia. V roku 1940 sa podľa portálu Thoughco podarilo Mexičanom vyprodukovať viac pšenice, ako potrebovali. Zásluha patrila Normanovi Borlaugovi, ktorý vyvinul vysokoúrodné sadenice pšenice, navyše odolné voči chorobám. Mexiko sa stalo nielen výrazným exportérom obilia, ale aj vďaka tomuto “know-how” odštartovalo zelenú revolúciu.

Okrem nového typu zŕn sa začali využívať poľnohospodárske stroje. Kanada, Spojené štáty a Mexiko sa stali významnými obilnicami sveta a Čína alebo India, ktoré sa dovtedy pre svoju obrovskú populáciu báli hladomoru, ho od polovice dvadsiateho storočia nezažili.

Chudoba a rast populácie

Posledné roky sme svedkami spomaľovania rastu populácie. OSN predpokladá, že v roku 2030 dosiahne svetová populácia 8,5 miliardy ľudí, v roku 2050 už 9,7 miliardy a na rok 2100 predpovedá, že nás bude na Zemi žiť 11,2 miliardy.

Aj keď ľudí na planéte pribúda pomalším tempom, stále platí, že populácia rastie rýchlo v tých najchudobnejších krajinách. Väčšinu krajín s najrýchlejším tempom prírastku obyvateľov nájdeme v najchudobnejších častiach Afriky.  

So zvyšujúcim sa blahobytom a vzdelaním však  klesá aj populačný nárast. V Guatemale sa napríklad od roku 1992 znížila extrémna chudoba o 40 percent. Za ten istý čas sa znížil aj počet detí v rodine, a to až o polovicu. V Kambodži či Namíbii stačil pokles chudoby o 20 percent, aby počet detí v rodine klesol tiež o polovicu.

Postavenie žien

Chudoba a populačný rast tvoria začarovaný kruh, z ktorého sa dostáva len ťažko. Jedným z dôvodov je aj zlé postavenie žien. Platí totiž, že ak sa ženy nedostanú k vzdelaniu a nezapoja sa do pracovného procesu, rodia viac detí. Platí totiž, že ak ženy vstúpia na pracovný trh a začnú domov nosiť peniaze, tak ich manželia sami pochopia, že je pre rodinu výhodnejšie, ak pracujú. Vo výsledku sa tak rodí nielen menej detí, ale zároveň do rodiny prichádza aj viac peňazí. Z tých viac peňazí potom môžu rodičia tým menej deťom zaistiť lepšie školy či zdravotnú starostlivosť..

Ďalšou dôležitou príčinou vysokého populačného rastu v chudobných krajinách je aj chýbajúce dôchodkové zabezpečenie zo strany štátu. Ak štát neposkytuje svojim občanom dôchodky, často si to rodiny nahrádzajú väčším počtom detí. A to predovšetkým chlapcov. Práve tí sú v mnohých krajinách vnímané rodičmi ako dôchodkové zabezpečenie. V prírode však platí, že sa rodí zhruba rovnako veľa chlapcov ako dievčat. Preto je podľa Ivaniča počet detí potrebných k sociálnemu zaisteniu do staroby dvojnásobný. Každé narodené dievča je pritom potenciálnou budúcou matkou, čo prispieva k populačnej špirále.

Populačný nárast spôsobuje aj zlá zdravotná starostlivosť, vysoká úmrtnosť novorodencov. Ak by sa zlepšila zdravotná starostlivosť, ženy by mali menej detí, pretože by neumierali tak často. Rovnako dôležitý je aj prístup k antikoncepcií. Až 200 miliónov žien v súčasnej dobe nechce mať ďalšie deti, no nemajú na výber.

Titulná fotografia: Missio Global