Úvod-Články-Zuzana Kizáková: Situáciu s utečencami treba riešiť ľudsky, nie politicky

Zuzana Kizáková: Situáciu s utečencami treba riešiť ľudsky, nie politicky

Zuzana Kizáková pomáha už viac ako rok a pol ľuďom na úteku v Srbsku. Zmenila kvôli tomu spôsob života, lebo verí, že všetci máme zodopovednosť za to, čo sa deje vo svete, a najmä v Európe. Zuzka je ideálnou ukážkou toho, čo kedysi povedal Mahatmá Gandhí: Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.

Kedy si sa rozhodla odísť z Bratislavy do Srbska a venovať svoj čas najmä utečencom?

Uprostred slnečného, štyridsaťstupňového dňa na konci septembra 2015 som stála v Horgoši na sbrsko-maďarských hraniciach, ktoré sa premenili na obrovský utečenecký tábor. Nakladala som do autobusov ľudí zo Sýrie, a platila im za lístky, aby sa dostali bližšie k EÚ, do Chorvátska. Deťom som oblievala vodou hlavičky, aby nedostali úpal. Po tom, čo sme rozdali posledné fľaše vody a posledné chleby, videla som film svojho života. A vedela som, že sa späť do toho života, po tom, čo som na hraniciach zažila a videla, už nemôžem vrátiť.

Čo sa dialo potom?

Potom nabralo všetko rýchly spád. Dala som výpoveď z práce a presťahovala som sa do Srbska. Začala som žiť iný, nový život. S mojím partnerom, tiež dobrovoľníkom, sme začali pomáhať utečencom, aj miestnym chudobným ľuďom. Naše dni, naše životy, naše životné hodnoty, náš štýl života sa zmenili, hoci to, ako myslím, že sme v pomoci tým, ktorí ju potrebujú, a nielen utečencom, ale aj ľuďom okolo nás, rodinám, priateľom či neznámym okoloidúcim, našli zmysel našich životov.

Niekomu takéto slová môžu znieť naivne…

Nečakáme, že vyriešime globálne problémy, ale ani nečakáme, že to za nás urobia iní. Cítime, že nesieme osobnú zodpovednosť za to, aký je či bude tento svet. S tou osobnou zodpovednosťou však neprišla len pomoc iným, ale aj životný štýl či postoj, ktorým neubližujeme nikomu a ničomu, teda ani ľuďom, ani zvieratám či životnému prostrediu.

Niektorí si možno položia otázku, z čoho takí dobrovoľníci ako vy žijú?

Už pred odchodom do Srbska som niekoľko rokov pracovala na voľnej nohe ako PR a marketingová manažérka v kultúre. Vďaka trinásťročným skúsenostiam z novinárskeho prostredia a s PR nemám ani po odchode do Srbska núdzu o ponuky a môžem PR-ovať na diaľku. Mojím odchodom do Srbska som nespálila žiadne mosty, len sa moje pracovisko z bratislavských kaviarní a bratislavskej malej pracovne premiestnilo na farmu do Srbska. Stále pracujem pre slovenské kultúrne prostredie a z tých honorárov žijeme aj pomáhame.

Vravíš, že ste zmenili aj spôsob života, nielen prácu, a žijete na farme. Tam asi nemáte vysoké náklady?

Žijeme z minima financií, okrem jedla a benzínu nenakupujeme nič, náš dlhodobý plán je byť samostatní, teda čo najviac nezávislí od peňazí aj systému. To, čo potrebujeme, si plánujeme dopestovať a dochovať.

Ako máš teda rozdelenú prácu medzi PR, farmu a pomáhanie utečencom?

Naše dni sú rozdelené medzi moju prácu, ktorá nás živí, medzi prácu na farme, ktorá nás raz dúfam bude živiť, a medzi pomáhanie, ktoré si vďaka práci a nášmu životnému štýlu i štandardu môžeme dovoliť. Zvolili sme si takýto život, s menej peniazmi, ale s oveľa väčšou slobodou nad vlastným životom, časom, nik nám nediktuje, kedy vstávať, kedy prísť a odísť z kancelárie, sami sme si pánmi svojho času a života a vďaka tomu môžeme robiť to, čo chceme a považujeme za zmysluplné.

Pomoc utečencom

Ako vyzerá váš deň, keď s partnerom pomáhate utečencom?

Nedá sa to zovšeobecniť. Môžem uviesť príklad, ako vyzerali naše dni od tejto zimy, keď sme začali variť. Skoro sme vstali, a spolu s rannou kávou sme šúpali zemiaky, mrkvu, cibuľu. V špajzi sme zriadili mini-kuchyňku. Okolo ôsmej ráno som do 100-litrového hrnca dala variť, väčšinou čosi indické či pakistanské. To už sme mali rannú kávu dopitú. Popri raňajkách som vybavovala pracovné maily, zadávala inzercie, písala tlačové správy, môj partner dal zatiaľ najesť psom. Ja som ich potom zobrala do polí na prechádzku, zatiaľ on strážil jedlo, keď sa dovarilo, to už som mala rozposlanú tlačovú správu do médií, jedlo sme preliali a v obednom čase nasadli do auta a išli do Subotice, pol hodinu cesty od nás. Tam sme potom rozdali jedlo mužom z Pakistanu a Afganistanu v takmer zbúranej, bývalej tehlovej fabrike, kde ich žijú desiatky.

Mávali sme okolo 150 ľudí na distribúcii. Poobede sme sa vrátili domov, ja som opäť pracovala, Krištof sa venoval prácam okolo domu. Večer čítame médiá, vybavujeme korešpondencie ohľadom situácie s utečencami, plánujeme na ďalšie dni.

Pomáhali ste vždy v Subotici?

Za rok a pol sme pomáhali na viacerých miestach v Srbsku, podľa toho, kde bola najakútnejšia situácia, kde bol nedostatok pomoci. Máme za sebou 12 000 kilometrov, 8 utečeneckých táborov. Na jeseň 2015 sme chodili do Berkasovo, cez ktoré utečenci prúdili, keď zavreli maďarsko-srbskú hranicu. Chýbali tam lieky, teplé oblečenie. Vtedy som tam zo Slovenska preniesla stovky krabičiek liekov, kufre s oblečením – tváriac sa na hraniciach, že ideme na návštevu.

Zuzana a jej priateľ najazdili po Srbsku už viac ako 12-tisíc km – pre pomoc utečencom. z Archívu Zuzany Kizákovej

Kde ešte a ako ste pomáhali?

Strávili sme aj pár týždňov v Preševe, na opačnom konci Srbska, kde vtedy z Macedónska prichádzali denne tisícky utečencov, po niektoré dni aj 7 – 10-tisíc ľudí. Prúdili neustále, ale v tej dobe tam pomáhali len miestni dobrovoľníci, mladé decká, a Červený kríž, ktorý dával jedlo len ženám a deťom do 16 rokov. Keď začali prichádzať dobrovoľníci, nebol nastavený takmer žiadny systém. Navyše, v tom čase, v začiatkoch krízy, neprichádzali skúsení dobrovoľníci. Často sa stávalo, že kolabovali zo situácie, z toho, čo videli, v akom prostredí boli. Pomáhali sme teda aj samotným dobrovoľníkom, s lokálnym kontextom, aj ľudsky. Pomohli sme tu vybudovať sklad, malé distribučné stredisko pre medzinárodných dobrovoľníkov, ako aj výdajňu čaju a mlieka pre deti.

Krátko na to sa vybudoval systém, že utečencov autobusmi prenášali z Preševa do Šídu, k chorvátskym hraniciam, kde často celé hodiny čakali, bez jedla, vody, začali sme jazdiť tam. Nik sa tam neodvážil distribuovať jedlo, lebo na to nik nemal oficiálne povolenie. My sme však vždy boli tak trochu „punk“, a vždy sme vedeli zvládať situácie, a tak sme tam začali rozdávať jedlo, a to tak suverénne, že nikto z oficiálnych ľudí sa nám neodvážil nič povedať.

Po uzatvorení Balkánskej trasy ste sa presunuli do Belehradu. Čo sa dialo tam?

V Belehrade žili stovky ľudí v parkoch alebo squatovali, no z krajiny sa zrazu nemali ako dostať. Nosili sme tam jedlo, mlieko pre deti, oblečenie, ktoré zväčša pochádzalo z mnou organizovaných zbierok na Slovensku, ostatné sme nakupovali z financií, ktoré mi občas známi aj neznámi poslali na účet. Na jar sa opäť zmenil systém a Maďari začali púšťať zopár ľudí – žiadateľov o azyl z tzv. tranzitných zón na srbsko-maďarských hraniciach, takže opäť začalo byť rušno tu pri nás. Vtedy desiatky, stovky ľudí prichádzali z Belehradu autobusmi do Subotice. Do tranzitov sme prístup nemali, keďže je to územie, kde je zákaz vstupu a povolenie od srbského komisariátu, ktorý spravuje túto agendu, sme nedostali, rovnako ako žiadna dobrovoľnícka organizácia. Tak sme začali v noci jazdiť každý deň na autobusovú stanicu v Subotici, rodinám sme rozdávali stany, aby nespali pod holým nebom v tranzitoch, spacáky, karimatky, jedlo, oblečenie a uplakaným deťom hračky a mamám nosiče pre deti z projektu Domov na mame.

Pomáhali tam vtedy aj iné organizácie či dobrovoľníci?

Bola to zvláštna situácia, lebo sme niekoľko týždňov boli naozaj len sami dvaja, čo tam chodili s pomocou. Až neskôr prišli aj Lekári bez hraníc a UNHCR. Deti s rodinami prespávali na autobusovej stanici, na kartónoch, mnohí sa pokúšali prejsť cez hranice ilegálne, taxikári im sľúbili, že ich zoberú na hranice, ale aj rodiny s deťmi vykladali len zopár kilometrov za Subticou, v lesoch. V médiách sa písalo, ako sa skončila kríza, ale my sme vedeli, že to tak nie je.

Zuzana a jej partner pomáhajú utečencom v Srbsku už viac ako rok a pol. autor Klaus Petrus

Spojili ste sa niekedy s inými dobrovoľníkmi či s organizáciami?

Medzičasom otvorili tábor v Subotici, hromadili sa tu ľudia a my dvaja sme na to už nestačili. Minuli sa nám veci zo zbierok, aj vlastné financie. Vtedy k nám došiel kamarát zo Švajčiarska, ktorého sme spoznali rok predtým v Horgoši aj v Preševe, a začal s nami pomáhať. Pritiahol sem iného známeho, ktorý rok koordinoval pomoc v Grécku a z toho vznikol projekt medzinárodných nezávislých dobrovoľníkov Fresh response. Zabezpečili sme im tu sklad, ubytovanie, administratívne veci a každodenne sme začali distribuovať potraviny, čerstvé ovocie a zeleninu, aby si ľudia v tranzitoch mohli variť. Pomohli sme tiež založiť komunitné centrum pri hraniciach pri Kelebiji. Tam sme pracovali aj s deťmi, urobili sme im detský stan plný hračiek, vystavali infraštruktúru aj kino.

Aká je situácia dnes v oblasti, kde pôsobíte?

Situácia sa tu mení každý deň. Uplynulé jesenné aj zimné mesiace sa situácia natoľko skomplikovala, že Maďari púšťajú denne len desať žiadateľov o azyl, no v Srbsku je podľa oficiálnych údajov v táboroch okolo 7-tisíc ľudí a sú tisíce ľudí, ktorí nie sú registrovaní, teda nie sú v oficiálnom systéme, na zozname žiadateľov o azyl. Buď vedia, že azyl nedostanú, alebo jednoducho v táboroch už nie je miesto. V Belehrade v zime squatovali dve tisícky ľudí – najmä mužov a mladistvých chlapcov z Afganistanu, Pakistanu. Väčšina z nich nemá žiadne financie, šanca dostať sa nelegálne cez hranice je veľmi malá a brutalita na maďarských hraniciach je nevýslovná.

Čo sa deje na maďarských hraniciach, keď spomínaš brutalitu?

Brutalita maďarských pohraničníkov sa posledné mesiace stupňuje. Keď bolo mínus 20 stupňov, niektorí utečenci hovorili, že ich maďarskí policajti chytili v lesoch pri hraniciach, vyzliekli do naha, nechali ich v zime kľačať celé hodiny, striekali im slzný plyn do očí, smiali sa im a všetko si to točili. Ukradli im mobily, posledné peniaze, zobrali topánky aj šaty, a „prehodili“ ich cez plot späť do Srbska.

Dobrovoľníci teda okrem distribúcie jedla a šiat začali pomáhať aj lekársky. Začali monitorovať násilie páchané na hraniciach. Spojili sa s ďalšími mimovládkami, najmä s Lekármi bez hraníc. Vznikli nahrávky, rozhovory, videá, svedectvá, prišli sem svetové médiá a pred pár týždňami sa už začali objavovať články o tomto násilí. Svet sa o tom pomaly dozvedá, ale na hraniciach bijú ľudí stále.

Vítame ich humanitárnou katastrofou

Zlyhala podľa teba Európa v prístupe k tejto humanitarnej kríze?

Áno. Ako celok systémov vyspelých a bohatých krajín Európa zlyhala. Stále sa mi nechce veriť, že nechávame vojnových utečencov žiť – prežívať v Európe v takýchto strašných podmienkach. V zime máme v našich bytoch v priemere 21 stupňov, oni spali v novembri v najlacnejších stanoch, v ktorých „náš“ človek spí nanajvýš na letnom festivale. Nemali kde umyť deti, nemali kde ísť na potrebu, pálili deťom hračky, aby si uvarili, pálili šaty, aby mali oheň. Pomenujme to už konečne – utekajú sem z humanitárnych katastrof, a my ich tu vítame humanitárnou katastrofou.

Bijeme sa do pŕs, ako ďaleko pokročila medicína, veda, technika. Lenže tu, za naším chrbtom sme nechali ženy rodiť na člnoch na mori, aj na paletách niekde v strede poľa na hraniciach.

Po novom zavrú v Maďarsku žiadateľov o azyl do kontajnerového tábora na hraniciach, hoci je to proti základným ľudským právam.

Čo mohla Európa podľa teba urobiť inak?

Mali sme ukázať tým, čo utekajú, naše hodnoty, tie, na ktorých Európa stojí. Či stála? Som presvedčená, že toľko financií Európa má, aby sa o týchto ľudí vedela slušne postarať. Veď sú to ľudia, rovnakí ako my, len nemali to šťastie sa narodiť v Hamburgu, v Londýne či v Bratislave, či inde, kde nie je vojna, alebo kde sú normálne podmienky na život. K situácii sa treba postaviť ľudsky, nie politicky.

Z toho, čo popisuješ však nie ste jediní jednotlivci, ktorí sa zmobilizovali v pomoci.

Myslím, že tvárou v tvár tej neľudskosti a neschopnosti krajín sme pochopili, že ak nie my, jednotlivci, tak kto pomôže? Od začiatku zlyhávala pomoc krajín aj veľkých organizácií, a vždy si budem stáť za tým, že dobrovoľníci boli od začiatku v prvej línii pomoci, v Grécku, v Srbsku, v Macedónsku, v Maďarsku, aj inde.

Ako vnímaš pomoc jednotlivcov zo Slovenska, ktorí sa zapájajú do zbierok – je ich dnes menej ako na začiatku?

Kedykoľvek sme potrebovali veci a dala som výzvu na Facebook, vždy sa našli desiatky ľudí, ktorí prispeli, či už šatstvom, stanmi, hračkami, liekmi, aj financiami. Tí, ktorí sa stali darcami, tí sa zaujímajú, tých situácia trápi.

Zuzana rozdávala v Srbsku jedlo i oblečenie vyzbierané aj v slovenských zbierkach. z Archívu Zuzany Kizákovej

Takže nemáš pocit, že záujem o túto tému klesá?

Vo všeobecnosti klesá záujem o túto tému, v lete 2015 sa médiá trhali, kto, kde bude a aký príbeh prinesie. Po dvoch rokoch sú však ľudia presýtení, veci sa nehýbu k lepšiemu, práve naopak. Už ani tému brutálneho násilia na hraniciach blízko pri nás v slovenských médiách nevidíte. Predtým sa tiež hlásili desiatky dobrovoľníkov, dnes už to tak nie je.

V Srbsku si z utečencov nerobia kampaň

Ako reaguje na situáciu s utečencami sbrská vláda?

Srbská vláda vydala na jeseň oficiálny zákaz pomáhať neregistrovaným migrantom. Oficiálne organizácie im odvtedy nepomáhajú – žiaden Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov, žiaden Červený kríž, ani žiadne srbské mimovládky. Pomoc teda stojí len na dobrovoľníkoch.

Vidíš nejaké pozitíva na sbrskej strane, čo sa týka prístup k riešeniu utečeneckej otázky?

Srbsko je tranzitná krajina. Takmer nikto tu nežiada o azyl. Za to, že zostalo pre utečencov otvorené, dostáva pravdaže podporu EÚ, azda aj zlepšenie vzťahov s EÚ do budúcnosti, a financie. Srbsko sa bez ohľadu na to postavilo k situácii celkom fér. Vybudovalo tábory, ubytovalo väčšinu ľudí. Pravdaže, mohlo urobiť aj viac.

A ako vnímajú utečeneckú tému Srbi?

Myslím, že tu hrá rolu aj to, že Srbsko bolo len pred pár rokmi vo vojne. Mali vlastných utečencov, vlastnú chudobu. Prežili časy, keď ľudia naozaj nemali ani chlieb. A stále tu majú chudobu. Azda aj preto majú oveľa vyššiu mieru empatie. Aj srbskí policajti sú empatickejší v porovnaní s maďarskými.

Je aj v Srbsku, tak ako v mnohých iných európskych krajinách, silný nacionalizmus?

Áno, ale plynie z iného historicko-politického kontextu ako napr. dnes na Slovensku, v Maďarsku či v Poľsku. Ten spúšťač ani dôvod nie sú utečenci. Z utečencov si tu nikto z politkov nerobí kampaň, ako napríklad v Maďarsku či aj na Slovensku. Aj to je pozitívum.

Na záver Zuzanina obľúbená báseň o domove…

“Home” by Warsan Shire

no one leaves home unless
home is the mouth of a shark
you only run for the border
when you see the whole city running as well

your neighbors running faster than you
breath bloody in their throats
the boy you went to school with
who kissed you dizzy behind the old tin factory
is holding a gun bigger than his body
you only leave home
when home won’t let you stay.

no one leaves home unless home chases you
fire under feet
hot blood in your belly
it’s not something you ever thought of doing
until the blade burnt threats into
your neck
and even then you carried the anthem under
your breath
only tearing up your passport in an airport toilets
sobbing as each mouthful of paper
made it clear that you wouldn’t be going back.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

titulná fotografia: Zuzana rozdáva jedlo ľuďom na úteku v Srbsku. z Archívu Zuzany Kizákovej