Mesiac: júl 2025

Slovensko je podľa štúdie OECD extrémne ohrozené automatizáciou. Futurológovia a experti predvídajú, že skôr alebo neskôr nahradia roboty a počítače značnú časť pracovných úloh, ktoré dnes vykonávame my – ľudia. Ako sme na túto zmenu pripravení? Je nevyhnutná? Aké bude mať dôsledky? A čo môžeme urobiť na lokálnej aj globálnej úrovni pre to, aby neboli následky pre našu spoločnosť a ekonomiku zničujúce? Continue reading “Nahradia našu prácu stroje a technológie?” →

Ako kupovať múdro ale zároveň zodpovedne – voči ľuďom aj planéte? Čo konkrétne môžeme urobiť, aby sme prispeli k pozitívnej zmene? A prečo by sme to mali vôbec robiť? Continue reading “Krátky kurz zodpovedného spotrebiteľa” →

Čo má spoločné jedno z najznečistenejších miest planéty ležiace v Číne, nelegálne bane hlboko v africkej džungli a prímorský slum v africkej Ghane? Spája ich mobil – áno, aj ten, ktorý nosíte vo vrecku. Continue reading “Skutočná cena nášho mobilu” →

Príbeh o Nauru – malom ostrove v Tichom oceáne – je o stratenom raji, ktorí sa už nikdy nevráti, o premeškanej príležitosti, aj o tom, čo pre izolovanú komunitu môže priniesť “rozvoj”. Continue reading “Nauru – stratený raj” →

Stále viac ľudí hľadá lepšiu budúcnosť vo veľkých mestách. Tie sa tak stávajú ešte väčšími, s viac odpadkami, viac autami, väčším znečistením. Mnohé mestá vo svete už zistili, že sa musia vydať na cestu udržateľného rozvoja. Prečítajte si príklady zaujímavých projektov pre zelenejšie mestá. Continue reading “Udržateľné metropoly, ktoré môžu inšpirovať svet” →

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť. Extra bonus sú krátke youtube videá Selassieho s metodikou, vhodné na 45 min. vyučovaciu hodinu.

Continue reading “Jeden svet na školách” →

V absolútnej biede, z 1,9 medzinárodného dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 bezmála 11 percent svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Počet ľudí v absolútnej chudobe teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

Ale vráťme sa späť k téme. V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN stavajú mierne skepticky. Spojené národy totiž definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985.

Počet extrémne chudobných tak podľa mnohých klesal len na papieri. Zároveň sa už menej spomína, že k zníženiu chudoby neprispeli ani tak veľké rozvojové snahy, ako skôr výrazný ekonomický boom v Číne. A v mnohých častiach sveta a zvlášť v častiach subsaharskej Afriky absolútny počet extrémne chudobných dokonca klesol. A to aj napriek tomu, že percentuálne poklesol – zároveň im totiž narástol aj počet obyvateľov.

V nových Cieľoch udržateľného rozvoja sa OSN zaviazala odstrániť celkovú chudobu do roku 2030. Podobný plán má aj Svetová banka, ktorá chce do toho istého roku odstrániť extrémnu chudobu vo svete. Dosiahnuť to chce napríklad investíciami do zdravia a vzdelania žien a detí, zabezpečením sociálnej siete, ktorá by obyvateľov chránila pred prírodnými katastrofami a pandémiami, zvýšením poľnohospodárskej produktivity a vybudovaním infraštruktúry, ktorá umožní prístup k energii a trhom.  

Kľúčom k odstraňovaniu extrémnej chudoby je podľa Svetovej banky aj silnejší ekonomický rast. Vidieť to na príklade Číny. Medzi rokmi 1981 a 2008 klesol počet obyvateľov žijúcich v extrémnej chudobe z 85 na 13 percent. Znamená to, že z chudoby sa vymanilo zhruba 600 miliónov ľudí.

Niektoré krajiny však nemajú šancu vymaniť sa z chudoby. Takúto teóriu zastáva profesor Oxfordskej univerzity Paul Collier, ktorý vo svojej knihe The Bottom Billion opísal štyri pasce chudoby. Jednou z pascí je geografická poloha.  Ťažšie to majú krajiny ďaleko od mora, navyše obklopené nepriateľský mi štátmi.

Okrem zlej geografickej polohy je ďalšou z pascí konflikt v krajine. Takmer tri štvrtiny z najchudobnejšej miliardy ľudí žijú v krajine, v ktorej buď prebieha vojenský konflikt, alebo sa z neho zotavuje. Ďalšou pascou je nefunkčná vláda. Väčšina najchudobnejších ľudí žije v štátoch, ktoré sú zlyhané alebo zlyhali niekedy v poslednom čase. Poslednou pascou je kliatba nerastného bohatstva. Znamená to, že krajiny s veľkým prírodným bohatstvom sa napriek nemu často nedokážu dopracovať k dobre spravovanej spoločnosti. Spoločnosti, ktoré získavajú bohatstvo “zo zeme” nie sú občanmi tlačené do demokracie, lebo ich vlády “korumpujú” ziskami z ropy či iných zdrojov. Ľudia nemôžu od vlády žiadať viac, lebo štátu sami nič nedávajú napríklad vo forme daní. Zároveň to neraz vedie ku korupčnému správaniu. Príkladom je Angola, či bohaté ropné štáty Blízkeho východu.

Na to, či sa krajine darí, má do veľkej miery vplyv aj moc a politika. Niektoré krajiny nemohli v 19. storočí dobiehať iné kvôli tomu, že boli pod ich nadvládou. Respektíve niektoré rástli a bohatli práve vďaka tomu, že mali pod nadvládou iné. Európske krajiny kolonizovali mnohé africké, ázijské či juhoamerické krajiny, záujem mali predovšetkým o ich nerastné bohatstvo. Ekonomiky týchto krajín z kolonizácie neprofitovali, mocnosti ich držali v stagnácii. A zároveň ich neraz viedli k sociálnemu rozvratu, narušili kontinuity existujúcich spoločností, zaviedli nové nerovnosti. Dôsledky, ktoré tieto procesy spôsobili, sú súčasťou DNA dnešnej podoby globalizácie.

Foto: Flickr

„Je to skutočne klamstvo, je to fejk“. Tieto tvrdé slová zazneli z úst legendárneho klimatológa Jamesa Hansena, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o zvýšenie povedomia o zmene klímy, hneď po skončení samitu v decembri 2015 v Paríži. Hovoril o Parížskej dohode o zmene klímy, ktorá pred pár týždňami vstúpila do platnosti. Jej cieľom je zabrániť tomu, aby globálna teplota stúpla o viac než 2 a ideálne nie o viac než 1,5 stupňa Celzia. A prečo tie ostré slová?

Po prvé, aj s odstupom jedného roka môžeme povedať, že dohoda je mäkšia, než dúfali vedci či odborníci z mimovládnych organizácií. A po druhé, tí najchudobnejší a klimatickou zmenou najohrozenejší ostali na okraji záujmu. Akákoľvek zmienka o ľudských právach spojená s dosahmi zmeny klímy z daného schváleného návrhu nenávratne zmizla. Bohaté krajiny zároveň neboli ochotné uznať a tobôž nie vyčísliť svoju výrazne vyššiu mieru zodpovednosti za meniace sa podnebie planéty a dosahy tohto procesu na ľudí a celé komunity, ktoré na tom často nenesú žiadnu vinu.

Dohoda sa tak nemusí pozdávať ľuďom v krajinách na chvoste rozvojových rebríčkov, ktorí sú aj najväčšími obeťami meniacej sa klímy a nemajú ten luxus čakať na riešenia. Napríklad súostrovie Tuvalu, ktoré sa môže čoskoro potopiť, či krajiny Sahelu, teda južného okraja Sahary, ktoré zmena klímy oberá aj o to málo pravidelných dažďov, na ktoré boli zvyknuté. A pozdávať sa nemusí ani tým, ktorí dúfali v skutočné riešenia, nie v plán o budúcich plánoch.

Dohoda a zároveň paradoxne aj jej nedostatky sa dajú zhrnúť do tých istých niekoľkých bodov. Mali by sme podniknúť kroky, ktoré zaistia, aby priemerná globálna teplota nestúpla o viac než dva stupne nad predindustriálnu úroveň. To znie racionálne. Naozaj konkrétne kroky smerom k dvom stupňom však podľa dohody nemáme urobiť hneď. Zaviazať sa až na také ambície si krajiny netrúfli.

Je síce pravda, že sa v dohode ocitla aj zmienka o potrebe udržať nárast dokonca už pod 1,5 stupňa, no tá je ešte neurčitejšia a nereálnejšia než jej dvojstupňová sestra.

K cieľu dvoch stupňov sa máme dopracovať postupne. A to tak, že budeme v päťročných intervaloch vyhodnocovať plnenie záväzkov a následne prehodnocovať ciele, aby sme sa v budúcnosti do tých dvoch stupňov predsa len nejako vtesnali.

To je však podľa mnohých veľmi riskantný prístup, ktorý si nemôžeme dovoliť. Za každý rok, v ktorom neuberieme dosť z emisií, ktoré zmenu spôsobujú, za každý rok, v ktorom naďalej dostatočne neupravíme náš energetický mix či nezavedieme nové zelené technológie, si totiž do budúcna zúžime manévrovací priestor na realizáciu potrebných krokov. Neskôr tak budeme musieť ubrať rádovo viac emisií a zmeniť zdroje našej energie v ešte kratšom čase.

Faktom je, že do rovnice môžeme vložiť očakávaný vývoj nových technológií, ktoré nám pri podliezaní dvoch stupňov môžu pomôcť. Ale nemusia. A ak aj pomôžu, tak to nemusí byť dosť. Predovšetkým je však spoliehanie sa na túto možnosť pre niektoré krajiny, ale aj planetárnu spoločnosť ako celok, až priveľkým rizikom.

Už pred summitom v Paríži upozorňovali mimovládne organizácie ako ActionAid či Oxfam, že nová dohoda musí klásť dôraz na tých najzraniteľnejších. Na tých, ktorí žijú už dnes na hrane, v hraničných regiónoch, kde sa vplyvom zmeny klímy stávajú životné podmienky neznesiteľnými pre človeka a neraz vedú k narúšaniu celých kultúr či k fenoménu klimatickej migrácie. Sú to často tí najchudobnejší z chudobných. A práve na tých dohoda opätovne nemyslí viac než okrajovo.

Kto zaplatí klimatický účet?

Rozvinuté krajiny vrátane Slovenska by podľa nezáväznej časti dohody mali poskytovať od roku 2020 prinajmenšom sto miliárd dolárov ročne menej rozvinutým krajinám, aby im pomohli vyrovnať sa s dosahmi meniacej sa klímy. Odhliadnuc od toho, že ide o „nezáväzný záväzok”, to ani nestačí.

Najmä ak vezmeme do úvahy mieru nákladov, ktoré pred tieto krajiny zmena klímy kladie a zároveň nízku mieru ich zodpovednosti za nezvratné zmeny životného prostredia. Ide totiž obvykle o krajiny a komunity, ktoré sa na dnešnom stave nijako nepodieľali, ale následky niesť musia. Rovnako tak finančné, ako aj iba ťažko vyčísliteľné sociálne či kultúrne. A to je v prvom rade nefér.

Ak aj zostaneme len pri číslach, rozvinuté krajiny nesú za zmenu klímy desaťnásobne vyššiu zodpovednosť oproti tým menej rozvinutým krajinám. Najmä ak sa na to pozrieme z historickej perspektívy. Niektoré krajiny už totiž dymia výrazne dlhšie než iné. Zhodou náhod sú to tie, ktoré majú najviac zdrojov a určujú nastavenie globálneho ekonomického systému.

Takže hoci aj Čína momentálne vedie v množstve vypúšťaných emisií, zodpovednosť Spojených štátov je výrazne vyššia. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Nature Climate Change by len Američania museli na klimatické reparácie vynaložiť štyri bilióny dolárov.

Zraniteľní sú na konci. Napokon, ako vždy

Neklamným znakom, že rozvinuté krajiny nechcú niesť túto zodpovednosť, je fakt, že vytrhli z finálnej dohody zmienky, ktoré by klimatickú zmenu a jej dosahy vkladali do ľudskoprávneho kontextu.

Zmienky, ktoré by ju dali do roviny zodpovednosti za miznutie celých kultúr, do roviny zodpovednosti za spoločenské zmeny v komunitách pôvodných obyvateľov v rôznych častiach sveta, do roviny zodpovednosti za prehlbovanie chudoby tých, ktorí sú už dnes nepomerne chudobnejší než my a nemajú prostriedky sa rýchlej zmene brániť. A do roviny, že by za to zodpovední mali aj zaplatiť.

Plán určený Parížskou dohodou je nejasný, len čiastočne záväzný, dáva priestor na prílišný hazard so stupňami hore-dolu. A necháva tých najzraniteľnejších, tých, ktorí si nemôžu namiešať lepšie karty, tam, kde vždy boli – na ďalekom okraji záujmu. Na takom ďalekom okraji, že z neho možno už čoskoro spadnú a pohltí ich rastúca hladina morí, opakujúce sa vlny neznesiteľného tepla či extrémne suchá.

A aké je aktuálne status quo? Hoci pred pár týždňami vstúpila dohoda do platnosti potom, ako ju ratifikovalo dostatočné množstvo krajín emitujúcich dostatočné množstvo emisií, viacerí signatári avizujú, že k požadovaným krokom pristúpia len v obmedzenej miere. A nadôvažok budúci prezident Spojených štátov amerických, ktorého čaká budúci mesiac inaugurácia, sa zastrája, že z dohody odstúpi. A to aj napriek tomu, že ten odchádzajúci zaistil jej ratifikáciu v kongrese.

Titulná fotografia: climate.nasa.gov

Predstava, že sociálne programy robia ľuďmi lenivými, je podľa nedávnej štúdie amerických univerzít MIT a Harvard len mýtus.

“To iste. Dáte ľuďom peniaze len tak, oni si zvyknú a iba čo zlenivejú,” myslia si aj mnohí z nás. Táto predstava sa týka rovnako tak používania zdrojov na rozvojovú spoluprácu v krajinách globálneho Juhu, ako aj najrôznejších sociálnych programov u nás doma. Ekonómovia z Harvardu a MIT – jedných z najrenomovanejších akademických inštitúcií na svete – sa rozhodli tomuto mýtu pozrieť na zúbok. A ukázali, že rozšírený predpoklad nesedí.  

“Pozreli sme sa na vplyv siedmich rôznych programov, pričom sme nenašli žiadne pozorovateľné dopady finančných transferov, či už na ochotu pracovať alebo na celkový počet odpracovaných hodín, ani u mužov, ani u žien,” píše sa v analýze.

Výskumný tím si zobral na mušku programy v Hondurase, Indonézii, Maroku, Mexiku, Nikaragui a na Filipínach. Hoci sa tie programy od seba líšia, vo svojej podstate všetky dávajú peniaze ich chudobným občanom, vo väčšine prípadov s určitou podmienkou. Napríklad, že ľudia pošlú svoje deti do školy či ich nechajú zaočkovať.

Vlády však vo všetkých prípadoch dávajú chudobným hotové peniaze, s tým, že ich môžu minúť, ako len uznajú za vhodné. Podľa kritikov vďaka takémuto prístupu ľudia prestanú pracovať. No podľa štúdie sa takéto správanie v žiadnej z krajín neukázalo.

Zdroj: Debunking the Stereotype of the Lazy Welfare Recipient

​Táto tabuľka vybraná zo štúdie ukazuje, že ľudia odpracovali podobne veľa hodín nezávisle od toho, či dostali alebo nedostali finančnú podporu. Rozdiely sa pohybovali na úrovni štatistickej chyby. Pritom samotní výskumníci predpokladali, že sa počet hodín môže znížiť – napríklad z obavy, že ak človek začne pracovať, tak mu vláda príspevky zoberie. No nepotvrdilo sa ani to.

Iné štúdie zároveň ukazujú, že finančná podpora najchudobnejších nielenže nevedie k ich zleniveniu, ale môže za určitých okolností viesť k vyššiemu pracovnému nasadeniu a rastu príjmov. Napríklad štúdia hodnotiaca program, ktorý mladým nezamestnaným Uganďanom poskytoval granty, ktoré im umožňovali získať na  schopnosti potrebné k lepšiemu uplatneniu sa, viedli k vyššiemu počtu odpracovaných hodín a výrazne vyšším príjmom. K podobným záverom prišli aj ďalšie štúdie, napríklad táto takisto z Ugandy. V porovnaní s Európou pritom stačí pomerne menší vklad na dosiahnutie lepšieho výsledku.

Titulná fotografia: EC/ECHO Arjun Claire/flickr

Je tomu viac než 65 rokov, odkedy Londýn postihla veľká smogová kalamita známa aj ako Veľký londýnsky smog. Pár týždňov pred Vianocami roku 1952 zahalili mesto na Temži závoje hustého smogu – kombinácie dymu a hmly, z ktorej aj pochádza slovo smog (smoke-fog) – a celé štyri dni ho nepustili. 

Podľa dobových záznamov vtedy priamym vplyvom znečisteného vzduchu umrelo až 4-tisíc ľudí, no neskoršie výskumy zverejnené v časopise Environmental Health Perspectives hovoria až o 12-tich tisícoch priamych obetí. Ďalším viac než 100-tisíc ľuďom spôsobila táto smogová kalamita zdravotné problémy do budúcna. 

​​Britská vláda na to musela zareagovať. V nasledujúcich rokoch preto zaviedla viaceré opatrenia, ktoré mali viesť k skvalitneniu ovzdušia v hlavnom meste, ale aj ďalších oblastiach britských ostrovov tradične závislých od uhlia.

Základom je znížiť spotrebu plastu. V mnohých častiach sveta sa to však stále nedarí. Mnohí preto prichádzajú s nápadmi, ako plast recyklovať. 

Continue reading “Čo s plastom?” →

Chudoba vo svete je obrovským problémom a rozvojová spolupráca, či zastarane pomoc, ju stále nedokázala celkom potlačiť. Sumy, ktoré na pomoc vynakladáme sú na prvý pohľad vysoké. Ročne je to približne 130 až 140 miliárd dolárov. Čo sa teda podarilo?

Continue reading “Je rozvojová spolupráca funkčný nástroj pomoci chudobnejším krajinám?” →

Globálny produkčný reťazec je v skratke cesta výrobku od ťažby nerastných surovín, cez ich spracovanie, výrobu samotného produktu, cez jeho predaj až po chvíľu, kedy sa ho zbavíme a stáva sa odpadom. Globálny produkčný reťazec môže byť neraz komplikovaným klbkom rôznych vzťahov medzi viacerými firmami, ich dodávateľmi a dodávateľmi ich dodávateľov. Na výrobe jedného výrobku sa môžu podieľať desiatky firiem.

Gobálny produkčný reťazec prekračuje hranice štátov a ich jurisdikcií. Ten môže mať pri tovaroch bez pridanej hodnoty podobu priamky, v ktorej prvotná surovina putuje z krajiny, odkiaľ pochádza, priamo do krajiny, ktorá ju spracuje a predá. Ukážeme si to na príklade kávy.

Kávu treba najskôr na kávových plantážach (napríklad v Brazílii) pozbierať. Tam sa aj vysuší a vyexpeduje loďou napríklad smerom do Európy, hoci aj do továrne a pražiarne v Poprade. Až u nás sa potom bobule spracujú – opražia, zomelú, zabalia – čím získajú na pridanej hodnote. Potom sa už káva dopraví do obchodu, odkiaľ sa dostane ku konečnému spotrebiteľovi. Aj na tejto relatívne jednoduchej ceste od kávovej čerešne (zrnká sú vlastne jej kôstky) po šálku kávy môže káva prejsť desiatkami rúk, viacerými firmami aj krajinami.

A teraz si predstavte, aký zložitý môže byť globálny produkčný reťazec pri výrobe elektroniky či automobilov. Môže mať komplikovanú podobu rôznych vzťahov medzi desiatkami firiem. Častokrát nadnárodných korporácií, ktoré majú veľkú ekonomickú silu.

Cestou globálneho produkčného reťazca sa preto vyberieme ešte raz. Tentokrát si  ukážeme, že v jednotlivých fázach tohto reťazca sa aj vďaka sile obrích korporácií objavujú napríklad neférové pracovné podmienky, či znečisťovanie životného prostredia. Ukážeme si to na príklade mobilu. Jedna zo základných surovín potrebných na výrobu telefónu sa ťaží v Afrike, odkiaľ putuje do Ázie, kde sa vyrobí samotný telefón, ktorý sa potom predáva na trhoch v Európe a Spojených štátoch. V celom reťazci chýba znázornenie toho, kde končí použitý a už nechcený mobilný telefón. Jeho pohrebisko je veľmi často opäť v Afrike alebo v Ázii, na obrovských skládkach elektronického odpadu.

1. Ťažba kobaltu

Príbeh jednej časti mobilu sa zväčša začína v Demokratickej republike Kongo, kde sa ťaží viac ako polovica svetovej produkcie kobaltu – kovu, ktorý je súčasťou výroby smartfónov či počítačov. Veľká časť kobaltu pritom pochádza z provincie Katanga, kde podľa Amnesty International pracuje odhadom 110- až 150-tisíc baníkov. Medzi nimi ženy, ale aj deti vo veku okolo sedem rokov. Drvivá väčšina baníkov pracuje v bani bez ochranných pomôcok, ako sú rukavice či rúška. Vdychovanie čiastočiek kobaltu môže zapríčiniť respiračné problémy alebo pľúcne choroby ako napríklad astmu. Pracuje sa v hlbokých a dlhých tuneloch, v ktorých hrozia časté závaly. Medzi septembrom 2014 až decembrom 2015 zomrelo v provincii Katanga viac ako 80 baníkov, cituje report Amnesty Internetional miestne Radio Okapi. V skutočnosti však môžu byť čísla vyššie, keďže veľa nehôd sa nezaznemanáva a telá zostávajú pochované pod zemou.

2. Výroba telefónov

Mnohé zo zberní kobaltu vlastnia čínske firmy, ktoré si surovinu prevážajú do Číny. A práve v Číne sa vyrobí každý druhý telefón na svete. O nedôstojných pracovných podmienkach pri výrobe elektroniky v Číne informuje napríklad dokumentárny film z roku 2014 “Who Pays the Price? The Human Cost of Cheap Electronics” od režisérky Heather White, ktorá pôsobila na Harvardskej univerzite a zaoberá sa transparentnosťou v globálnom produkčnom reťazci.

Dokument opisuje pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s chemikáliami, ako je benzén, ktorý sa len donedávna používal pri produkcii niektorých mobilných telefónov. Niekoľkým z interviewovaných pracovníkov diagnostifikovali leukémiu. Iní došli k úrazu kvôli kazovým strojom. Mnohí z nich sa vrátili späť do rodných dedín, kde ako nevyliečiteľne chorí bez zdravotného poistenia bojujú o prežitie. Okrem práce s nebezpečnými chemikáliami je v Číne, ale aj mnohých iných ázijských krajinách, stále problém s extrémne vysokými nadčasmi, či so zákazom zakladať odbory, ale aj s ničením životného prostredia pri produkcii. 

3. Predaj telefónov v Európe a USA

Dostávame sa k samotným spotrebiteľom. V posledných rokoch sa každoročne predá okolo 1,8 miliardy mobilných telefónov. Mobily dnes meníme približne každé dva roky. A napríklad v Spojených štátoch ešte častejšie. Významná časť z nás telefón nemení preto, lebo aparát “odišiel”, ale preto, že prišiel nový model s o čosi lepším softvérom.

Výrobcovia, a v tejto fáze spotrebiteľského reťazca aj telefónni operátori, nás v tom len podporujú. Článok v časopise Scientific American z roku 2013 spomína vyhlásenia AT&T a T-mobilu, telefónnych operátorov, ktorí verejne oznámili svoj plán presvedčiť amerických spotrebiteľov, že majú svoje telefóny meniť každý rok. Prieskum Gallupovho inštitútu z roku 2015 ukázal, že sa im to zatiaľ nepodarilo.

Platí totiž, že napriek rapídnemu rastu počtu telefónov, stále viac než polovica ľudstva mobil nevlastní. Mobilný telefón a obzvlášť smartfón pritom môže v rozvojových krajinách – krajinách globálneho Juhu – pomôcť napríklad pri zlepšovaní zdravotnej starostlivosti či pri vzdelávaní.

4. Pohrebisko mobilov

Kúpou nového smartfónu sa cesta mobilu nekončí. Jeho koniec je na elektronickej skládke, zväčša v Afrike alebo Ázii. Veľakrát sa tam pritom vyváža ilegálne. Západoeurópania svoj e-odpad vyvážajú najčastejšie do západnej Afriky, Indie a Pakistanu, miestami do východnej Európy. Do Číny zas vyvážajú elektronický odpad najmä Američania, Kanaďania a Japonci. Hovoríme pritom o miliónoch ton odpadu.

Tých najzodpovednejších niekoľko málo percent z nás pošle svoj telefón do zberne odpadu. Tam ho zrecyklujú, okrem iného z neho dostanú aj kobalt, ale aj striebro či ďalšie prvky, ktoré sa dajú opätovne použiť. Ďalšia časť našich mobilov končí v šuplíkoch, odkiaľ ich však po čase aj tak vyhodíme. Či už do zberného dvora alebo na skládku. Podľa českého portálu ADSL zameraného na komunikačné technológie to Čechom trvá tak 4,5 roka. U nás to môže byť podobné.

Foto: www.pinimg.com

Nová administratíva v Bielom dome sa chystá a o tretinu okresať rozpočet na rozvojovú spoluprácu aj na príspevky do OSN. Jedným z argumentov je, že pomoc neraz nie je využívaná efektívne a končí v nesprávnych rukách.

Podľa návrhu, ktorý americká vláda predložila na rokovanie do Kongresu, by mali prostriedky vynakladané na tzv. mäkké nástroje zahraničnej politiky Spojených štátov amerických klesnúť o viac než tretinu. Presunúť by sa mali do rozpočtovej kapitoly určenej na armádu. A teda na tvrdý nástroj zahraničnej politiky. Vo svojej analýze o tom informoval špecializovaný portál Devex.

Jeden z mnohých argumentov Trumpovho tímu je, že finančné zdroje aj tak nie sú vždy využívané efektívne a neraz končia napríklad na účtoch skorumpovaných úradníkov či miestnych vojenských vodcov. Podobné diskusie sa pritom často objavujú aj v Európe.

Končí pomoc v nesprávnych rukách?

“Môže to byť  otázka života a smrti,” hovorí na margo tejto otázky slovenská humanitárna pracovníčka Mária Sliacka. Ilustruje to na príklade prepravy pomoci do konfliktom postihnutej oblasti. “Predstavte si, že cestujete s kamiónom plným humanitárnej pomoci, zastavíte na check-pointe a ozbrojenci vám povedia, že máte na výber – buď im dáte kus nákladu, alebo vám zastrelia, či zbijú človeka,” vysvetľuje. Zvyšok nákladu sa však k adresátom dostane a reálne im pomôže. Pomoc podľa nej so sebou prirodzene nesie mnohé riziká, pretože nefunguje v ideálnych podmienkach.

S inými problémami sa zas stretávajú realizátori rozvojovej spolupráce či projektov obnovy po rôznych katastrofách. Teda dlhodobých projektov, ktoré neraz zahŕňajú výstavbu infraštruktúry. Pri nej sa, podobne ako u nás, objavujú podozrenia na korupciu.

Rozvojové agentúry vrátane Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu prezentujúcou Slovenskou pod značkou SlovakAid sa tomu snažia brániť paletou opatrení zahŕňajúcich predovšetkým zefektívnenie monitoringu. Podľa estónskej organizácie Mondo, ktorá sa touto témou zaoberá, sa pritom tento problém oproti minulosti darí zvrátiť.

Ako príklad z minulosti Mondo uvádza legendárnu charitatívnu kampaň z 80-tych rokov Live Aid, ktorú promovali predovšetkým speváci Bono a Bob Geldof. Vyzbierať na pomoc hladomorom sužovanej Etiópii sa vtedy podarilo až 250 miliónov dolárov. Časť z nich však vtedy skončila v rukách miestnych vojenských zoskupení a nie u ľudí, ku ktorým pôvodne smerovali.

Odborníci sa zhodujú, že kľúčové je sa z takýchto prípadov poučiť a hľadať cesty, ako týmto nedostatkom zamedziť. Pričom však nie je riešením odoprieť pomoc tým, ktorí ju skutočne potrebujú a pre ktorých je to neraz otázka prežitia.

Sliacka na záver pripomína, že pomoc je niekedy neefektívna aj v dôsledku nastavenia legislatívy. Tá totiž niekedy pomoci bráni alebo ju spomaľuje. Na jej zefektívnenie – a teda na to, aby sa pomoc dostala do správnych rúk – pritom niekedy stačí lepšie nastavenie legislatívy. Tým sa zníži administratívna záťaž pri poskytovaní finančnej, či materiálnej pomoci.

Negatívna externalita je pojem z ekonómie. Zjednodušene povedané ide o výdavok, ktorý nenesie ten, kto ho urobil, ale ktosi iný. Medzinárodný menový fond napríklad vypočítal, že priemysel s fosílnymi palivami produkuje každú minútu skryté náklady vo výške desať miliónov dolárov.

Ide napríklad o výdavky na zdravotníctvo spôsobené zhoršeným zdravím kvôli exhalátom, či nižšia miera dožitia a ďalšie. Náklady spojené s používaním fosílnych palív sa tak prenášajú na plecia niekoho (daňovníkov, štátu, jednotlivcov, ktorí ochorejú a pod.) či niečoho (životného prostredia). Napríklad aj nižší počet návštevníkov turistického rezortu spôsobený smogom je kvantifikovateľný, o zmene klímy a jej dopadoch na celý svet ani nehovoriac. Tieto výdajky sa však bežne nezohľadňujú, zaplatí ich ktosi iný, obvykle daňoví poplatníci. Ide tak vlastne o skryté štátne dotácie.

Dobrým príkladom je spaľovanie fosílnych palív a zvlášť čierneho či hnedého uhlia. Podľa reportu NexGen Climate America a PSE Healthy Energy napríklad zomrelo len v americkom štáte Ohio predčasne 2130 ľudí kvôli znečisteniu, ktoré spôsobili elektrárne spaľujúce v ňom uhlie. Navyše však negatívne externality činnosti týchto elektrární stáli asi 18 miliárd dolárov na zdravotných poplatkoch. A to iba v roku 2015 a iba v jednom americkom štáte. Správa ďalej odhalila, že až 88 percent elektrárni sa nachádza v blízkosti chudobnejších štvrtí, v ktorých žijú menšiny či rodiny s nižšími príjmami.

Organizácie HEAL, Climate Action Network Europe, WWF European Policy Office a Sandbag sa pozreli aj na Európu. Vydali preto správu s názvom Europe´s Dark Cloud, v ktorej po prvýkrát analyzovali ako látky uvoľnené pri spaľovaní prekračujú hranice a majú dopad na zdravie všetkých Európanov. V roku 2013 podľa správy zomrelo predčasne asi 22900 ľudí a boli zaznamenané desiatky tisícok prípadov ochorení zavinených znečistením z elektrární. Od srdcových chorôb až po bronchitídu. A zdravotné náklady boli vyčíslené na 62,3 miliardy eur.

Tieto škody sa rozhodol vyčísliť Medzinárodný menový fond, ktorý sa nedá považovať za nekritického podporovateľa zelenej energie. Podľa správy fondu z roku 2015 sa skryté škody z využívania fosílnych palív, teda negatívne externality, ktoré znečisťovatelia prenášajú na plecia vlád, šplhajú na neuveriteľných desať miliónov dolárov za minútu. Ročne teda ide o 5,3 bilióna dolárov skrytých dotácií. Samotní autori správy číslu najskôr neverili, ale opakované výpočty výsledok potvrdili.

Ekonómovia však majú odpoveď na to, ako sa s negatívnymi externalitami vysporiadať. Štát môže napríklad siahnuť po dotáciách na zelenú energiu, alebo zaviesť uhlíkovú daň. Tú nedávno zaviedli Briti. A opatrenie zafungovalo, píše Financial Times. Ešte pred dvoma rokmi tvorilo uhlie až 23 percent energetického mixu krajiny, dnes je to len deväť percent. Pre porovnanie, na Slovensku vypĺňa uhlie viac než 21 percent našich energetických potrieb a vláda napriek medzinárodným záväzkom priamo dotuje jeho ťažbu a podporuje jeho používanie v elektrárňach.

Ďalším príkladom sú emisné povolenky. Obchod s emisnými povolenkami funguje v Európskej únii od roku 2005. Brusel rozdelil medzi členské krajiny emisné kvóty – štátom teda určil maximálne množstvo priemyselných škodlivín, ktoré môžu vypúšťať do ovzdušia. Keď tento limit prekročia, musia si nakúpiť emisné povolenky. Krajiny, ktoré znečisťujú ovzdušie menej, tak môžu emisné povolenky predávať a zarobiť na nich. Krajiny, ktoré znečisťujú viac, si aj viac priplatia. Problémom európskeho modelu dnes je, že sú povolenky príliš lacné, keďže o ich kúpu je nízky záujem.

Okrem negatívnych externalít poznáme aj pozitívne externality, z ktorých profituje viac spoločnosť než súkromník. Podľa Medzinárodného menového fondu je typickým príkladom výskum a vývoj. Z pozitívneho efektu výskumu a vývoja totiž častokrát profituje nielen firma, ktorá výskum dotuje, ale aj celá spoločnosť. Pri pozitívnych externalitách sú pritom sociálne benefity vyššie než výhody, ktoré získa súkromná firma.

Foto: Drake Bodin / CC

Otca má zo Sýrie, mamu z Českej republiky. Hovorí, že to, čo sa v Sýrii deje, dosiaľ poznala len z hlúpych filmov a rozpráva príbehy o tom, ako v krajine bojujú bratranci proti bratrancom. Aj preto sa snaží v Grécku pomôcť tým, ktorým sa podarilo zo Sýrie utiecť. Adéla Al Sharua, dobrovoľníčka Človeka v ohrození.

Continue reading “Dobrovoľníčka v utečeneckých táboroch: V Sýrii bojujú bratranci proti bratrancom” →

Nezisková organizácia Oxfam zverejnila v januári 2017 správu o roztváraní sa príjmových nožníc vo svete. Vyplýva z nej, že osem ľudí na svete vlastní toľko majetku, ako polovica najchudobnejšej svetovej populácie, teda ako 3,6 miliardy najchudobnejších ľudí. Ich správa z roku 2016 pritom hovorila o tom, že polovicu svetového majetku vlastní 62 jednotlivcov.

Ak sa bude bohatstvo vo svete hromadiť podobným tempom ako dnes, svet spozná prvého bilionára už o 25 rokov. Pre lepšiu predstavu: ak by človek míňal milión dolárov denne, potreboval by 2783 rokov na to, aby minul biliardu dolárov, prepočítal Oxfam.

Podľa Oxfamu vidieť, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú zhruba posledné tri dekády. Organizácia upozorňuje, že len medzi rokmi 2010 a 2015 sa majetok chudobnejšej polovice ľudstva znížil až o 38 percent.  Vo svete je dnes takmer 2,5-tisíca miliardárov. (Zo Slovenska pochádza jeden.)

Narastajúce príjmové nerovnosti sú pritom hrozbou aj pre svetovú ekonomiku, upozorňuje Svetové ekonomické fórum. Môže totiž viesť napríklad k polarizácii spoločnosti a následným nepokojom v krajine. Priveľké nerovnosti navyše spomaľujú ekonomický rast.

Platí pritom, že na rovnosti záleží. Poukazujú na to štúdie, podľa ktorých sú ľudia v rovnostárskejších spoločnostiach zdravší, dosahujú vyššie vzdelanie, v krajine je menej kriminality.

Niektoré štúdie poukazujú na to, že nerovnosť v krajinách súvisí so stabilitou politického systému. Čím je politický režim stabilnejší, tým by mali byť nerovnosti nižšie. Tvrdí to napríklad organizácia OECD. Existujú však aj výnimky. Napríklad  Spojené štáty americké. Sú bohaté, politicky stabilné, no príjmovú nerovnosť majú vysokú.

Rovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Foto: pngimg.com

Coca-Cola a McDonald. Dve značky, ktoré pozná každý. Stretnete sa s ním kdekoľvek vo svete. Považujeme ich za akési symboly globalizácie – za symboly súčasnej prepojenosti sveta.

Za priekopníčku v globalizácii môžeme považovať prvú menovanú značku – Coca-Colu. Práve v súvislosti s Coca-Colou sa rozšíril pojem Coca-kolonizácia. Stojí za ním myšlienka, že spolu s Coca-Colou ľudia nepijú len sladký nápoj, ale konzumujú americkú kultúru. Postupom času sa však aj samotná americká kultúra globalizuje. Napríklad Hollywood netočí filmy určené pre americký, ale pre globálny trh. Musia sa páčiť divákom od Los Angeles po Kalkatu.

Foto: eboy.com

Hovorí sa aj o mcdonaldizácii spoločnosti. Nejde však o rozšírenie fastfoodových pobočiek do celého sveta, ale o preberanie prvkov rýchloobslužných reštaurácií do iných oblastí spoločnosti. Svet sa jednoducho zrýchľuje. Tovary, služby aj informácie sa šíria naprieč planétou veľkou rýchlosťou.

Známy teoretik médií Marshall McLuhan prišiel už v 60. rokoch minulého storočia s pojmom globálna dedina, ktorý vypovedá o tom, ako sa Zem zmenšuje, a to vďaka elektronickým médiám, ktoré šíria informácie obrovskou rýchlosťou. Písal o tom v čase, keď svet nepoznal internet. Dnes ho poznáme a výsledkom je, že kým pred 200 rokmi putoval list z Európy do Ameriky zhruba 40 dní, dnes sa šírenie informácií počíta maximálne v sekundách.

Celé si to môžeme poľahky spojiť s rozvojom prepravy. Železnice naprieč kontinentmi, cesty a ďalšie pozemné komunikácie, lodná doprava a letectvo umožnili rýchlu prepravu ľudí a tovarov na dlhé vzdialenosti. Vďaka technickému pokrok vo všetkých štyroch oblastiach, ale najmä vďaka vynájdeniu lietadla, sa cestovanie enormne zrýchlilo. Za 200 rokov sa maximálna rýchlosť presunu zvýšila z 18 kilometrov za hodinu na viac ako 1000 kilometrov za hodinu.

S tým všetkým súvisí aj nasledujúca schéma, ktorá vám objasní súčasnú ilúziu globálnej ekonomiky, s ktorou je úzko spätá práve aj Coca-Cola či McDonald´s – ilúziu rozmanitosti. O čo ide? Na prvý pohľad to vyzerá tak, že pulty supermarketov sa prehýbajú tisíckami produktov od všemožných značiek. Mnohé z nich však patria rovnakej spoločnosti. Takýto “globálni hráči” veľmi silne ovplyvňujú svetovú ekonomiku. Cez vysoké zisky a vysoké investície vyvíjajú tlak na vlády a chcú od nich, aby zmenili legislatívne pravidlá v ich prospech.

Foto: Businessinsider.com (pre zväčšenie treba kliknúť)

Každá surovina a z nej vyrobené produkty, ktoré využívame, či už na jedenie, bývanie, cestovanie, alebo šatenie, potrebuje určitý priestor (a čas), aby mohla vzniknúť a neskôr sa obnoviť.

Napríklad lesy, ktoré dorastajú ako nejaké perpetuum mobile, aby sme ich mohli znovu vyrúbať, alebo ryby, ktoré sa rozmnožia tak, aby ich bolo znovu dostatočné množstvo a my sme ich mohli znovu uloviť. Príroda zároveň potrebuje aj zdroje na odstránenie našich odpadov – napríklad lesy, ktoré dokážu zachytiť kysličník uhličitý, ktorý vypúšťame do ovzdušia, či baktérie, ktoré dokážu spracovať naše odpadky.

Nič z toho už však nerobíme v dostatočnej miere. Rybám nedávame čas a priestor, aby sa rozmnožili, lesom čas, aby dorástli. Minulý rok sme bod, keď sme vylovili našu ročnú dávku rýb, vyrúbali ročnú fúru dreva, dosiahli 8. augusta. V roku 2015 to bolo o pár dní neskôr 13. augusta, pred dvadsiatimi rokmi až 10. októbra. Každý rok sa tento dátum posunie o čosi bližšie k začiatku roka.

Podľa výpočtu Global Footprint Network to znamená, že v roku 2016 sme minuli toľko zdrojov, koľko by nám ponúklo 1,6 planéty. No máme len jednu, a tak 0,6 planéty takpovediac prejeme našim potomkom a dlh prenesieme na ich plecia (www.foodprintnetwork.org).

Na ekologický dlh sme začali žiť niekedy v polovici 70. rokov minulého storočia. Práve vtedy sme si začali z planéty brať viac, než je schopná zregenerovať späť. Odvtedy náš dlh narastá čoraz rýchlejšie.

To, akú ekologickú stopu zanechávame, si môžete vypočítať napríklad na stránke: /www.ekostopa.sk. Do výpočtu vstupuje množstvo premenných.

Obľubujete tropické ovocie, ktoré k nám cestuje cez pol planéty? Jazdíte autom aj do pol kilometra vzdialeného obchodu? Preferujete červené mäso pred rybami či zeleninou? Lietate do vzdialených destinácií? Považujete mestskú hromadnú dopravu za nutné zlo? Meníte smarfóny podľa chuti operátora či najnovších trendov? Nedokážete odolať neustále sa opakujúcim „sezónnym“ výpredajom a šatník vám praská vo švíkoch? Čím viackrát ste na tieto otázky odpovedali kladne, tým vyšší je váš podiel na tomto globálnom účte a o to väčšiu ekologickú stopu zanechávate na našej planéte.

Významnú ekostopu na planéte zanecháva napríklad produkcia potravín, najmä mäsa. Vytvára až štvrtinu všetkých emisií skleníkových plynov, ktoré spôsobujú a urýchľujú globálne otepľovanie a klimatickú zmenu. Ide najmä o emisie spojené s chovom dobytka a iných zvierat. Objem týchto emisií sa zvyšuje s nárastom počtu bohatších ľudí. Čím sme bohatší, tým máme väčšiu chuť konzumovať viac potravín, ako je práve mäso. Predpokladá sa, že trend spotreby živočíšnych produktov bude narastať a do roku 2050 sa zvýši až o 75 percent.

Foto: www.overshootday.org

Žena patrí za sporák a k deťom, muž je živiteľ rodiny. S takýmto stereotypom sa často môžeme stretnúť ešte aj dnes.

Zapojenie sa žien do zamestnania pritom v uplynulých desaťročiach prispelo k rastu globálnej ekonomiky viac než nové technológie či globálne koncerny. V rozvojových krajinách dokonca prispeli po nástupe nového milénia ženy k hospodárskemu rastu oveľa viac než enormne sa rozrastajúca Čína. Ak by sme k tomu pripočítali aj objem neplatenej práce v domácnosti, prínos by ešte oveľa vyšší.

Organizácia Spojených národov to vyjadrila aj číselne. Ak by sa ženy zapojili do pracovného procesu v rovnakej miere ako muži a zároveň by mali aj rovnaké platy ako muži, globálne by sa zvýšil ich príjem o 76 percent. To má hodnotu 17 biliónov dolárov.

Neformálne a bezplatne

Rodová nerovnosť brzdí najviac rozvojové ekonomiky. Najhoršie sú na tom krajiny západnej Afriky a Blízkeho východu. Rodová nerovnosť sa v rozvojových krajinách prejavuje najmä v školstve, práci, ale aj politickej participácii, kde sú ženy takmer úplne vylúčené z hry. Ženy v rozvojových krajinách častokrát pracujú, avšak ich zamestnanie má neformálny charakter. V južnej Ázii takto pracuje až 80 percent žien, v subsaharskej Afrike 74 percent, Latinskej Amerike a Karibiku niečo viac ako polovica. Vo vidieckych oblastiach ženy často pracujú na farmách, avšak neraz neformálne a bez toho, aby boli zaplatené.

Kľúčom k vyššej participácii žien na pracovnom trhu je vzdelanie. Za zhruba polovicu ekonomického rastu v krajinách OECD za posledných 50 rokov vďačíme tomu, že sa zvýšilo vzdelanie žien a dievčat.

Platí pritom, že čím sú ženy vzdelanejšie, tým menej detí rodia. A to aj v krajinách, kde prevládajú mnohopočetné rodiny. Ak sa žena dostane k vzdelaniu a začne pracovať, zarába peniaze, ktoré sú silným argumentom, prečo by z roboty odísť nemala. Manželské zväzky, v ktorých žena pracuje, majú väčšinou menej detí. Tým sa dostáva väčšej pozornosti, lepšej stravy a napokon aj kvalitnejšie vzdelanie. Svetlým príkladom je napríklad Bangladéš, v ktorom sa vďaka výraznému zvýšeniu zamestnanosti žien podarilo znížiť pôrodnosť na približne 2,1 dieťaťa na jednu ženu. To je demografmi považované za ideálne ak si chce krajina zachovať stabilné množstvo populácie.

Obavy z negatívneho vývoja populácie pri zvyšovaní ekonomickej aktivity žien sa pritom ukazujú ako neopodstatnené. Pre ženy v krajinách s dobrým systémom podpory rodín, s dostupnou vzdelanosťou a podmienkami pre prácu, je prirodzené hľadať strednú cestu medzi kariérou a rodinným životom. Krajiny s vysokým zapojením žien do pracovného procesu ako Švédsko a USA majú vyššiu pôrodnosť ako Japonsko a Taliansko, kde oveľa viac žien zostáva v domácnosti.

Príjmové nerovnosti

Samostatnou kapitolou je veľký rozdiel medzi mzdami mužov a žien. Napríklad na Slovensku je rozdiel v platoch medzi pohlaviami vo verejnom sektore 13,4 percenta, v súkromnom sektore až 20,9 percenta. Dôvodom je aj to, že ženy pracujú zväčša v slabšie platených odvetviach ako je školstvo či zdravotníctvo.  Avšak rozdiely v platoch nájdeme aj na rovnakých pozíciách. Žena, ktorá robí to isté ako muž, uvidí na výplatnej páske o sedem percent nižšiu mzdu, ukazujú čísla zhromaždené portálom Platy.sk.

Do hry pritom výrazne vstupuje aj materstvo. Okolo tridsiatky zväčša ženy odchádzajú na materskú dovolenku a príjmové nožnice medzi pohlaviami sa roztvárajú. Každým ďalším narodeným dieťaťom je rozdiel medzi mzdami mužov a žien vyšší. Takýto efekt rodičovstva sa prejavuje takmer vo všetkých krajinách Európskej únie, na Slovensku je však extrémne silný.

Foto: VOA News

Rozvoj a rast. Tieto dva pojmy, hoci sa zvyknú zamieňať, sa výrazne líšia. Rast je len možný komponent rozvoja, no nie jeho ekvivalent. Dokonca môžeme mať zároveň rast a žiaden rozvoj.  Ak prudko rastie ekonomika, ešte to neznamená, že z toho má čosi reálne spoločnosť, a tobôž nie jednotlivci v nej.

Ide tak o krajiny, v ktorých sa ekonomický rast nepremieta do ich rozvoja. A teda do zvýšenia kvality života ich obyvateľov, lepšieho zdravotníctva, školstva, sociálneho systému, bezpečnosti, verejnej správy. Príkladom je napríklad Nigéria, ale aj niektoré ázijské krajiny, ktoré sa pýšia vysokým rastom, no napriek tomu bojujú s chudobou a obrovskými nerovnosťami. A pri týchto krajinách to zďaleka nekončí.

V tejto súvislosti sa dá spomenúť výrok nemenovaného brazílskeho politika: “Brazílii sa darí, Brazílčanom nie”. Brazília sa v čase, z ktorého výrok pochádza, zvykla uvádzať ako príklad krajiny rastu bez rozvoja. Bolo to koncom 80. rokov a tento nesúlad medzi rastom a rozvojom bol viditeľný v extrémnych príjmových nerovnostiach, ktoré meria Giniho koeficient. Ten koncom 80. rokov dosahoval v krajine na škále od nula do sto hodnotu 63. Po Sierra Leone tak bola Brazília druhým najnerovnejším štátom sveta, ukazujú štatistiky Svetovej banky.

Teraz si rozdiel medzi rastom a rozvojom rozmeňme na drobné. Ekonomický rast môžeme merať napríklad hrubým domácim produktom na obyvateľa. Znamená to súčet všetkých výrobkov a služieb vyprodukovaných na území krajiny v určitom čase – zväčša sa to ráta za jeden rok. Nedozvieme sa však z neho, ako sa vyvíjal život ľudí v nejakej krajine. Naopak, ekonomický rozvoj môžeme odmerať napríklad indexom ľudského rozvoja, ktorý na pravidelnej báze publikuje Rozvojový program OSN.

Čo meria index ľudského rozvoja? Neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.

V skratke, kým hrubý domáci produkt ukazuje, koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje, index ľudského rozvoja berie do úvahy našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016, ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete. Hoci znie 35. priečka nelichotivo, nie je to tak. Patríme totiž do množiny najrozvinutejších krajín sveta spolu so Švajčiarskom, Nórskom či Českom.

Ako sme spomenuli na príklade Brazílie: keď krajina rastie, no nerozvíja sa, vidieť napríklad na príjmových nerovnostiach meraných Giniho koeficientom. No ani tento index nevie ukázať polarizáciu v spoločnosti. Ak je totiž priveľa ľudí chudobných a podobne veľká skupina bohatých, v Giniho koeficiente sa to neodzrkadlí. A pritom polarizácia v krajine je obrovským problémom, ktorý neraz vedie k vnútorným nepokojom.

Foto: Business Day Online

Zuzana Kizáková pomáha už viac ako rok a pol ľuďom na úteku v Srbsku. Zmenila kvôli tomu spôsob života, lebo verí, že všetci máme zodopovednosť za to, čo sa deje vo svete, a najmä v Európe. Zuzka je ideálnou ukážkou toho, čo kedysi povedal Mahatmá Gandhí: Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.

Continue reading “Zuzana Kizáková: Situáciu s utečencami treba riešiť ľudsky, nie politicky” →

Ešte začiatkom minulého storočia žilo v mestách len trinásť percent obyvateľov Zeme, dnes je to už viac než polovica svetovej populácie. Kým v minulosti boli veľkomestá raritou, v súčasnosti je vo svete zhruba 500 miest, v ktorých žije viac než milión ľudí. Práve sťahovanie sa ľudí do miest prináša pre planétu novú výzvu – ako spraviť z miest udržateľné miesta na život.

Presne o to sa snaží koncept smart cities, teda inteligentných či chytrých miest. Zjednodušene, inteligentné mestá využívajú moderné technológie, sú zelené, prispôsobujú sa meniacej sa klíme, sú projektované tak, aby všetky tieto potrebné vstupy automaticky zohľadňovali. Aby ste nemuseli každodenne precestovať krížom-krážom celé mesto, aby boli budovy energeticky nenáročné, aby ste namiesto individuálnej dopravy radi prestúpili do mestskej hromadnej dopravy či na bicykel.

Mestá musia nielen zabezpečovať obyvateľom základné potreby pre život, ale aj znižovať dopad na životné prostredie a zároveň maximalizovať potenciál obrovskej masy ľudí, ktorá v nich žije a žiť bude. Práve inteligentné riešenia s cieleným plánovaním dokážu zabezpečiť svetovej populácii bezpečné a pokojné mesto pre ďalšie generácie. Urbanisti sa zhodujú, že boj o udržateľnosť planéty sa bude zvádzať práve v mestách. Aby sme ho vyhrali, treba sa na to cielene pripraviť. Mestá musia byť zelené a odolné, stavané umne a prispôsobené meniacej sa klíme. Musia nazerať za roh. Mesto, ktorého plánovaniu chýba takéto videnie za roh, je zraniteľnejšie na prírodné katastrofy, výkyvy počasia a kvalita života jeho obyvateľov stagnuje.

Jedna stránka inteligentných miest je o moderných technológiách. Tie môžu mať formu napríklad inteligentných lámp, ktoré v súčasnosti chystá napríklad Bratislava. Takéto lampy poskytujú obyvateľom informácie o stave ovzdušia alebo o parkovacích miestach. Alebo inteligentných lavičiek, ktoré poskytujú pripojenie na internet. Inteligencia mesta sa prejavuje aj v smart budovách. Tie však nie sú len o využívaní moderných technológií, ale aj o využívaní zelenej energie a o energetickej nenáročnosti.

Do roku 2030 by malo pár kilometrov od hlavného mesta Spojených arabských emirátov vyrásť prvé skutočne udržateľné mesto na svete – počíta sa s tým, že mesto Masdar nebude produkovať žiadne emisie skleníkových plynov. Indická vláda zas má v pláne vybudovať po celej krajine sto inteligentných miest. Je to jeden z veľkých plánov tamojšej vlády. Okrem iného tým chce reagovať na výzvy, ktoré pred krajinu kladie zmena klímy a napríklad s ňou spájané vlny tepla, ktoré na ňu doliehajú každým rokom nástojčivejšie.

V Európe je príkladom inteligentného mesta Kodaň. Od roku 2004 do 2009 sa obrat ekologického priemyslu zvýšil v meste o 55 percent, uvádza vedecká štúdia European Sustainable Development Network. Zelené riešenia sú natoľko účinné, že na nich mesto zarába. Dnes 350 spoločností produkuje turbíny, generátory, kontrolné systémy a zamestnávajú viac ako 25-tisíc Dánov. V roku 2010 až 35 percent všetkých ciest po meste Kodančania prebicyklovali. A v minulom roku mesto zaznamenalo viac bicyklov než áut, čo je dôsledkom premyslenej politiky zameranej práve aj na podporu cyklodopravy.

Ďalšou dôležitou vlastnosťou inteligentného mesta je rozumné riešenie dopravy. Tak, aby autá nedostali prednosť pred chodcami. Príkladom ide aj susedná Viedeň. Mesto zaviedlo jednoduché pravidlo: čím bližšie ste k centru, tým drahšie je parkovné. Takisto podporuje tzv. carsharing – systém zdieľania aut. Takto podporuje hlavne mladých ľudí v tom, aby si nemuseli kupovať nové autá. Viedenčanom je k dispozícií už aj nová mobilná aplikácia Qando, ktorá im pomáha s výberom trasy a dopravných prostriedkov a dokonca aj porovnáva ceny.

Dobrým príkladom chytrého mesta je nemecký Freiburg, a to najmä jeho mestská časť Vauban. Vauban prešiel zmenami, vďaka ktorým sa obyvatelia, ktorí sa tam presťahovali, dobrovoľne vzdali auta. Pretože ho nepotrebujú. Pešie a cyklistické chodníky sú prepojené v čo najväčšej možnej miere, v blízkej dostupnosti je vždy mestská hromadná doprava. Obyvatelia, ktorí auto vlastnia, ho môžu zaparkovať zadarmo na vyhradených záchytných parkoviskách a cestu domov zakončiť lacnou električkou.

Foto: Pixabay

“V minulosti sme lovili dva-tri kilometre od brehu. Dnes musíme ísť ďaleko na more a byť preč štyri či päť dní a keď sa vrátime, musíme predávať lacno, lebo priekupníci nám neponúkajú férové ceny,” hovorí Ibrahima Sarr, prezident Southern section of the Artisanal Fishing Free Federation v Mauretánii.

Táto západoafrická krajina leží hneď vedľa niekdajších najhojnejších lovísk sardiniek na svete. “V roku 1990 sme mali veľmi veľa sardiniek. Nikdy by mi nebolo ani napadlo, že príde čas, kedy strávime týždeň bez chytenia jedinej. A dnes to môžu byť aj mesiace, kedy nechytíme žiadne,” dodáva s horkosťou Sarr pre publikáciu Voices from African Artisanal Fisheries.

Rozvoj a naše nákupy

Podmienky Mauretánie podľa Greenpeace umožňujú zahraničným rybárskym lodiam loviť aj načierno bez obáv z odhalenia. Používajú tak metódu “príď, nalov, odíď”.

Pre miestnych rybárov je to však likvidačné. Podľa správy Africa Progress Panelu, zoskupenia, ktorému predsedá niekdajší šéf OSN Kofi Anan, prepad populácie rýb v polovici nultých rokov a konkurencia veľkých rybárskych továrenských lodí uvrhli celé časti populácie západoafrických krajín do chudoby a neraz aj hladu a životné prostredie do vážnej nerovnováhy.

Významnú časť rybárskej flotily pritom tvoria lode s tovarom pre európskych zákazníkov – EÚ je najväčším dovozcom darov mora na svete. A podobnými spôsobmi našinec môže a aj zasahuje do života ľudí aj inde na planéte, v iných krajinách a odvetviach priemyslu.

Konzum proti rozvoju

Naše konzumné správanie poháňa globálnu ekonomiku vpred. No neraz sa tak deje na úkor niekoho či niečoho iného. Na úkor ľudí na opačnom konci planéty, na úkor budúcich generácií, na úkor životného prostredia.

Len málokto z nás sa niekedy zamýšľa nad otázkou, odkiaľ pochádzajú sardinky, ktoré si otvorí na raňajky, či tričko, ktoré má práve na sebe. Spotrebiteľ v Európe, teda aj našinec, sa však aj vďaka svojím bežným nákupom stáva súčasťou dlhého reťazca, ktorého začiatok sa môže spájať s prácou v nedôstojných podmienkach, ničením životného prostredia, či porušovaním ľudských práv.

Časť nákladov sa pritom prenáša na plecia iných ľudí, obvykle tých, ktorí sa tomu nedokážu brániť a sú vďační aj za to málo, čo im prepadne z bohatšej časti sveta. Prípadne tie náklady prenesieme na životné prostredie. To však máva na zraniteľné komunity podobne devastujúce účinky. Znečistením pri výrobe či poľnohospodárstve počnúc, cez vykynoženie celých rybích populácií, po klimatickú zmenu, na ktorú sú nerozvinuté časti sveta výrazne citlivejšie než rozvinuté krajiny v miernejšom klimatickom pásme.

Čo s tým môžeme urobiť? Podľa Dagmar Mekiňovej z Platformy mimovládnych rozvojových organizácií je možností viac. “Isto však nie je cieľom prestať jesť, obliekať sa či telefonovať, či obrať tamojších ľudí o prácu. No môžeme zvážiť, odkiaľ pochádza tovar, ktorý si kupujeme,” vysvetľuje Mekiňová. Môžeme napríklad siahnuť – aj keď s istou mierou opatrnosti – po výrobkoch označených ako Fair Trade, či po odeve s niektorým z certifikátov potvrdzujúcim férovosť produkcie. Alebo po sardinkách s označením Seafriendly.

Vyjde to síce viac, no celková cena sa nezmení. Stane sa len to, že časť účtu nezaplatí rybár bez práce v Mauretánii, či šička kdesi v Juhovýchodnej Ázii.

Titulná fotografia: 2014 Joburg Shopping Festival

Globalizácia nás, či sa nám to páči alebo nie, v čoraz vyššej miere uvádza do bezprostredného vzťahu s ľuďmi v iných častiach planéty. To, čo bolo kedysi ďaleko, sa nás odrazu priamo dotýka. Už preto nestačí deliť svet na “domáce” a “zahraničie”, ale treba ho vnímať a prezentovať ako poprepájaný komplex rôznorodých, a nie vždy férových vzťahov a väzieb, ktorých sme priamou a viac či menej aktívnou súčasťou. A toto nové vnímanie by mali reflektovať aj mediálne výstupy novinárov, no zároveň aj publikum by sa malo napríklad prostredníctvom mediálnej výchovy naučiť tieto výstupy novinárov analyzovať.

Aj mediálna výchova by totiž mala reflektovať skutočnosť, že svet médií sa dnes rapídne mení, čo si mnohí ľudia, ktorí sa vo svete médií nepohybujú, veľmi neuvedomujú. V médiách dnes totiž nastáva paradoxná situácia. Informácie zo sveta sa nás na jednej strane čoraz viac priamo dotýkajú, no na druhej stran sú redakčné možnosti vycestovať “na miesto činu” oproti minulosti čoraz menšie a menšie. Zahraničné oddelenia sa zmenšujú, zahraniční korešpondenti sa sťahujú domov, správy zo zahraničia sa komponujú od stola usadeného napríklad kdesi v strede Európy.

Aké dopady to má na mediálnu realitu? Absencia osobnej skúsenosti prirodzene vedie k nadužívaniu “európskych okuliarov”, našej šablóny reality postavenej na u nás ustálenej predstave o svete, nezávisle od skutočnosti postavenej na znalosti či skúsenosti novinára. Nehovoriac o publiku, zvlášť ak nie je vybavené kompetenciami umožňujúcimi analyticky nahliadať na informácie, ktoré sa k nemu dostanú. Dôsledkom tej absencie osobnej skúsenosti totiž môže novinár ľahko priniesť svojmu publiku pokrivený obraz reality sveta kdesi inde, obraz, ktorý už v zárodku bráni iným možným vysvetleniam tej-ktorej skutočnosti či javu. A to sa následne môže – a veľmi často aj prenesie – na diváka a formovanie jeho či jej predstavy o svete.

V očiach a mysliach publika teda médiá nie vždy vytvárajú komplexný obraz reality, len jej zjednodušenú a neraz výrazne pokrivenú verziu. To má svoje dôsledky aj v praktickom živote a o.i. sa odráža v našich vzťahoch s krajinami globálneho Juhu. No zároveň môžeme tento prístup preniesť napríklad aj na informovanie o rôznych sociálnych skupinách aj v rámci Slovenska samotného. Na informovanie o znevýhodnených komunitách perom neznevýhodnených, o sociálne deprivovaných perom sociálne nedeprivovaných, o ľuďoch trpiacich chudobou perom ľudí žijúcich v dostatku – prejavujúci sa neschopnosťou reflektovať na perspektívu ľudí v iných mocenských pozíciách.

Na ten istý jav, na tú istú skutočnosť, sa teda dá nazerať z rôznych perspektív a pozícií, pričom to, čo je považované za normálne a pravdivé, určuje ten, kto je držiteľom moci. A aj novinár disponuje mocou, je strážcom obsahu a svojimi výstupmi ovplyvňuje diskurz, štruktúru debaty, “pravidlá pravdy”, ktoré určujú, čo je “normálne” a čo nie (no zároveň je tým diskurzom aj sám ovplyvňovaný). Novinári tak môžu do svojich výstupov vkladať predstavy o realite vnímané len z jednej perspektívy. Obvykle z pohľadu dominantného diskurzu, viac či menej otvorene potláčajúc alternatívne prístupy, riešenia a vysvetlenia. A tým pomedzi riadky formujú vnímanie reality u svojho publika so všetkými negatívnymi dopadmi takéhoto jednostranného vplyvu.

Zároveň je však nutné na záver podotknúť, že postupy rôznych tzv. alternatívnych médií, ignorujúcich čo i len najzákladnejšie novinárske štandardy, ľubovoľne si zamieňajúcich spravodajstvo s publicistikou a využívajúcich “alternatívne” fakty na potvrdenie svojich postojov a názorov bez potreby verifikácie, za novinárčinu zohľadňujúcu iné perspektívy považovať nemôžeme. Z jednodnoduchého dôvodu – nie je to novinárčina. Zohľadňovať iné perspektívy neznamená používať alternatívne fakty, ale snahu pozerať sa na svet očami dotknutých. A to tak v prípade novinárov, ako aj prijímateľov obsahu – teda nás, ako divákov.

Titulná fotografia: Wikimedia Commons

Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.

Continue reading “Ako meriame rozvoj, nerovnosti a chudobu” →

V apríli 2017 dosiahla planéta ďalšiu okrúhlu métu: Zem prekročila 7,5 miliardy ľudí. Celý fenomén zvaný populačná explózia je pritom otázkou len desiatok rokov. Ľudstvu trvalo 200-tisíc rokov, kým dosiahlo miliardovú populáciu. A za necelých 200 rokov to dotiahlo na sedem miliárd.

Spúšťačom rýchleho rastu populácie bola priemyselná revolúcia. Veľká Británia, kde sa to celé začalo, dokázala za takmer sto rokov zdvojnásobiť svoju doposiaľ stabilnú populáciu, informuje Americké múzeum prírodnej histórie.

Významným faktorom k vysokému rastu populácia bola zelená revolúcia. V roku 1940 sa podľa portálu Thoughco podarilo Mexičanom vyprodukovať viac pšenice, ako potrebovali. Zásluha patrila Normanovi Borlaugovi, ktorý vyvinul vysokoúrodné sadenice pšenice, navyše odolné voči chorobám. Mexiko sa stalo nielen výrazným exportérom obilia, ale aj vďaka tomuto “know-how” odštartovalo zelenú revolúciu.

Okrem nového typu zŕn sa začali využívať poľnohospodárske stroje. Kanada, Spojené štáty a Mexiko sa stali významnými obilnicami sveta a Čína alebo India, ktoré sa dovtedy pre svoju obrovskú populáciu báli hladomoru, ho od polovice dvadsiateho storočia nezažili.

Chudoba a rast populácie

Posledné roky sme svedkami spomaľovania rastu populácie. OSN predpokladá, že v roku 2030 dosiahne svetová populácia 8,5 miliardy ľudí, v roku 2050 už 9,7 miliardy a na rok 2100 predpovedá, že nás bude na Zemi žiť 11,2 miliardy.

Aj keď ľudí na planéte pribúda pomalším tempom, stále platí, že populácia rastie rýchlo v tých najchudobnejších krajinách. Väčšinu krajín s najrýchlejším tempom prírastku obyvateľov nájdeme v najchudobnejších častiach Afriky.  

So zvyšujúcim sa blahobytom a vzdelaním však  klesá aj populačný nárast. V Guatemale sa napríklad od roku 1992 znížila extrémna chudoba o 40 percent. Za ten istý čas sa znížil aj počet detí v rodine, a to až o polovicu. V Kambodži či Namíbii stačil pokles chudoby o 20 percent, aby počet detí v rodine klesol tiež o polovicu.

Postavenie žien

Chudoba a populačný rast tvoria začarovaný kruh, z ktorého sa dostáva len ťažko. Jedným z dôvodov je aj zlé postavenie žien. Platí totiž, že ak sa ženy nedostanú k vzdelaniu a nezapoja sa do pracovného procesu, rodia viac detí. Platí totiž, že ak ženy vstúpia na pracovný trh a začnú domov nosiť peniaze, tak ich manželia sami pochopia, že je pre rodinu výhodnejšie, ak pracujú. Vo výsledku sa tak rodí nielen menej detí, ale zároveň do rodiny prichádza aj viac peňazí. Z tých viac peňazí potom môžu rodičia tým menej deťom zaistiť lepšie školy či zdravotnú starostlivosť..

Ďalšou dôležitou príčinou vysokého populačného rastu v chudobných krajinách je aj chýbajúce dôchodkové zabezpečenie zo strany štátu. Ak štát neposkytuje svojim občanom dôchodky, často si to rodiny nahrádzajú väčším počtom detí. A to predovšetkým chlapcov. Práve tí sú v mnohých krajinách vnímané rodičmi ako dôchodkové zabezpečenie. V prírode však platí, že sa rodí zhruba rovnako veľa chlapcov ako dievčat. Preto je podľa Ivaniča počet detí potrebných k sociálnemu zaisteniu do staroby dvojnásobný. Každé narodené dievča je pritom potenciálnou budúcou matkou, čo prispieva k populačnej špirále.

Populačný nárast spôsobuje aj zlá zdravotná starostlivosť, vysoká úmrtnosť novorodencov. Ak by sa zlepšila zdravotná starostlivosť, ženy by mali menej detí, pretože by neumierali tak často. Rovnako dôležitý je aj prístup k antikoncepcií. Až 200 miliónov žien v súčasnej dobe nechce mať ďalšie deti, no nemajú na výber.

Titulná fotografia: Missio Global

Na splnenie Miléniového rozvojového cieľa 2 “Základné vzdelanie pre všetky deti do roku 2015” chýba len na základných školách v 114 štátoch sveta celkom 1,7 milióna učiteľov. Z toho v samotnej Afrike takmer milión z nich. Continue reading “Každé dieťa na svete má právo na kvalitné vzdelanie” →