;)
Inšpirujte sa! Vzdelávací program, v ktorom sa využíva zážitková pedagogika a dobrovoľníctvo na osobný rozvoj a posilnenie mladých ľudí. Článok obsahuje link na elektronickú metodickú príručku so vzdelávacím modulom.
Continue reading “Hrdinovia: Program pre mladých zo sociálne vylúčeného prostredia”
10. decembra si pripomíname ako deň ľudských práv. Tu vám ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinách.
2. december je svetovým dňom zrušenia otroctva. Radi by sme vám ponúkli niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinach.
18. december je medzinárodným dňom migrantov. Radi by sme vám ponúkli niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinach.
Na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet ako aj oddelení globálneho vzdelávania v Človeku v ohrození máme každý rok stážistku/stážistu z Univerzity Palackého v Olomouci. Naposledy neodeliteľnou súčasťou tímu bola Veronika. Aké to pre ňu bolo?
Medzinárodný deň ľudskej solidarity, ktorému patrí 20. december, nám pripomíná napríklad boj proti chudobe, korupcii alebo terorismu. Tu vám ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinách.
Z festivalu Jeden Svet 2018 sme vybrali 3 dokumentárne filmy pre školy. Vytvorili sme k nim metodiku s užitočnými informáciami k témam, ktoré filmy otvárajú.
Continue reading “Nové filmy z festivalu Jeden Svet 2018 pre školy”
23. november je medzinárodným dňom nenakupovania. Tu vám ponúkame niekoľko tipov z našich metodických materiálov, ktoré môžete použiť na vašich hodinách.
Ponúkame vám novú príručku k téme extrémizmu, vytvorenú ku knihe s rovnakým názvom. Príručku bezplatne posielame učiteľkám a učiteľom stredných škôl.
Štrnásť mladých odvážlivcov zo sociálne vylúčených komunít sa vydalo na neľahkú cestu. Okrem dobrodružstva, expedície a zážitkov, ich čakala príprava a realizácia dobrovoľníckeho projektu. Článok prináša možnosť nakuknúť pod pokličku vzdelávacích aktivít cez skúsenosť jednej z lektoriek.
Continue reading “Mladí z rómskych komunít nás naučili svoje vlastné lekcie”
Zoznam dokumentárnych filmov z festivalu Jeden Svet s metodikami, vhodné na školské vyučovanie (45 min vyučovacie hod.) ale aj neformálne vzdelávanie v mládežníckych organizáciach.
Aj mnohí obyvatelia Slovenska žijú v situácii, kedy by potrebovali pomôcť. Ľudia bez domova, znevýhodnené komunity, slobodné matky s deťmi, ale napríklad aj časť dôchodcov, sa môžu oprávnene pýtať, či máme posielať časť rozpočtu krajiny do rozvojových krajín, namiesto toho, aby sme pomáhali im.
Continue reading “Musíme sa najprv postarať o našich chudobných, až potom o ostatný svet?”
20. február je venovaný sociálnej spravodlivosti, boju proti chudobe, dôstojnej práci, rovnosti a v neposlednom rade dodržiavaniu ľudských práv a slobôd. Ako tieto témy otvárať vo výučbe?
Príručka Rómovia mýty a fakty je určená predovšetkým učiteľkám a učiteľom základných a stredných škôl. Okrem informačnej časti k jednotlivým mýtom v nej nájdete podnetné aktivity, ktoré citlivým spôsobom pracujú s témami ako identita, porozumenie a rozvíjajú kritické myslenie a empatiu.
„Narodil som sa na Luníku IX“ je reportáž zo sídliska, ktorá cez optiku mladých ľudí zachytáva život na tomto košickom sídlisku. K filmu je vytvorená metodika, ktorá vám uľahčí prácovať s filmom rôznymi spôsobmi.
V databáze dokumentárnych filmov pre školy máme 5 filmov k téme migrácia, vhodné sú pre školy aj organizácie, ktoré pracujú s mladými v mimoškolskom vzdelávaní.
Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť.
Rozvoj, nerovnosti a chudoba sa merajú rôznymi spôsobmi a rôznymi indexami. Predstavujeme vám tie najznámejšie.
Žena patrí za sporák a k deťom, muž je živiteľ rodiny. S takýmto stereotypom sa často môžeme stretnúť ešte aj dnes.
Zapojenie sa žien do zamestnania pritom v uplynulých desaťročiach prispelo k rastu globálnej ekonomiky viac než nové technológie či globálne koncerny. V rozvojových krajinách dokonca prispeli po nástupe nového milénia ženy k hospodárskemu rastu oveľa viac než enormne sa rozrastajúca Čína. Ak by sme k tomu pripočítali aj objem neplatenej práce v domácnosti, prínos by ešte oveľa vyšší.
Organizácia Spojených národov to vyjadrila aj číselne. Ak by sa ženy zapojili do pracovného procesu v rovnakej miere ako muži a zároveň by mali aj rovnaké platy ako muži, globálne by sa zvýšil ich príjem o 76 percent. To má hodnotu 17 biliónov dolárov.
Neformálne a bezplatne
Rodová nerovnosť brzdí najviac rozvojové ekonomiky. Najhoršie sú na tom krajiny západnej Afriky a Blízkeho východu. Rodová nerovnosť sa v rozvojových krajinách prejavuje najmä v školstve, práci, ale aj politickej participácii, kde sú ženy takmer úplne vylúčené z hry. Ženy v rozvojových krajinách častokrát pracujú, avšak ich zamestnanie má neformálny charakter. V južnej Ázii takto pracuje až 80 percent žien, v subsaharskej Afrike 74 percent, Latinskej Amerike a Karibiku niečo viac ako polovica. Vo vidieckych oblastiach ženy často pracujú na farmách, avšak neraz neformálne a bez toho, aby boli zaplatené.
Kľúčom k vyššej participácii žien na pracovnom trhu je vzdelanie. Za zhruba polovicu ekonomického rastu v krajinách OECD za posledných 50 rokov vďačíme tomu, že sa zvýšilo vzdelanie žien a dievčat.
Platí pritom, že čím sú ženy vzdelanejšie, tým menej detí rodia. A to aj v krajinách, kde prevládajú mnohopočetné rodiny. Ak sa žena dostane k vzdelaniu a začne pracovať, zarába peniaze, ktoré sú silným argumentom, prečo by z roboty odísť nemala. Manželské zväzky, v ktorých žena pracuje, majú väčšinou menej detí. Tým sa dostáva väčšej pozornosti, lepšej stravy a napokon aj kvalitnejšie vzdelanie. Svetlým príkladom je napríklad Bangladéš, v ktorom sa vďaka výraznému zvýšeniu zamestnanosti žien podarilo znížiť pôrodnosť na približne 2,1 dieťaťa na jednu ženu. To je demografmi považované za ideálne ak si chce krajina zachovať stabilné množstvo populácie.
Obavy z negatívneho vývoja populácie pri zvyšovaní ekonomickej aktivity žien sa pritom ukazujú ako neopodstatnené. Pre ženy v krajinách s dobrým systémom podpory rodín, s dostupnou vzdelanosťou a podmienkami pre prácu, je prirodzené hľadať strednú cestu medzi kariérou a rodinným životom. Krajiny s vysokým zapojením žien do pracovného procesu ako Švédsko a USA majú vyššiu pôrodnosť ako Japonsko a Taliansko, kde oveľa viac žien zostáva v domácnosti.
Príjmové nerovnosti
Samostatnou kapitolou je veľký rozdiel medzi mzdami mužov a žien. Napríklad na Slovensku je rozdiel v platoch medzi pohlaviami vo verejnom sektore 13,4 percenta, v súkromnom sektore až 20,9 percenta. Dôvodom je aj to, že ženy pracujú zväčša v slabšie platených odvetviach ako je školstvo či zdravotníctvo. Avšak rozdiely v platoch nájdeme aj na rovnakých pozíciách. Žena, ktorá robí to isté ako muž, uvidí na výplatnej páske o sedem percent nižšiu mzdu, ukazujú čísla zhromaždené portálom Platy.sk.
Do hry pritom výrazne vstupuje aj materstvo. Okolo tridsiatky zväčša ženy odchádzajú na materskú dovolenku a príjmové nožnice medzi pohlaviami sa roztvárajú. Každým ďalším narodeným dieťaťom je rozdiel medzi mzdami mužov a žien vyšší. Takýto efekt rodičovstva sa prejavuje takmer vo všetkých krajinách Európskej únie, na Slovensku je však extrémne silný.
Foto: VOA News
V apríli 2017 dosiahla planéta ďalšiu okrúhlu métu: Zem prekročila 7,5 miliardy ľudí. Celý fenomén zvaný populačná explózia je pritom otázkou len desiatok rokov. Ľudstvu trvalo 200-tisíc rokov, kým dosiahlo miliardovú populáciu. A za necelých 200 rokov to dotiahlo na sedem miliárd.
Spúšťačom rýchleho rastu populácie bola priemyselná revolúcia. Veľká Británia, kde sa to celé začalo, dokázala za takmer sto rokov zdvojnásobiť svoju doposiaľ stabilnú populáciu, informuje Americké múzeum prírodnej histórie.
Významným faktorom k vysokému rastu populácia bola zelená revolúcia. V roku 1940 sa podľa portálu Thoughco podarilo Mexičanom vyprodukovať viac pšenice, ako potrebovali. Zásluha patrila Normanovi Borlaugovi, ktorý vyvinul vysokoúrodné sadenice pšenice, navyše odolné voči chorobám. Mexiko sa stalo nielen výrazným exportérom obilia, ale aj vďaka tomuto “know-how” odštartovalo zelenú revolúciu.
Okrem nového typu zŕn sa začali využívať poľnohospodárske stroje. Kanada, Spojené štáty a Mexiko sa stali významnými obilnicami sveta a Čína alebo India, ktoré sa dovtedy pre svoju obrovskú populáciu báli hladomoru, ho od polovice dvadsiateho storočia nezažili.
Chudoba a rast populácie
Posledné roky sme svedkami spomaľovania rastu populácie. OSN predpokladá, že v roku 2030 dosiahne svetová populácia 8,5 miliardy ľudí, v roku 2050 už 9,7 miliardy a na rok 2100 predpovedá, že nás bude na Zemi žiť 11,2 miliardy.
Aj keď ľudí na planéte pribúda pomalším tempom, stále platí, že populácia rastie rýchlo v tých najchudobnejších krajinách. Väčšinu krajín s najrýchlejším tempom prírastku obyvateľov nájdeme v najchudobnejších častiach Afriky.
So zvyšujúcim sa blahobytom a vzdelaním však klesá aj populačný nárast. V Guatemale sa napríklad od roku 1992 znížila extrémna chudoba o 40 percent. Za ten istý čas sa znížil aj počet detí v rodine, a to až o polovicu. V Kambodži či Namíbii stačil pokles chudoby o 20 percent, aby počet detí v rodine klesol tiež o polovicu.
Postavenie žien
Chudoba a populačný rast tvoria začarovaný kruh, z ktorého sa dostáva len ťažko. Jedným z dôvodov je aj zlé postavenie žien. Platí totiž, že ak sa ženy nedostanú k vzdelaniu a nezapoja sa do pracovného procesu, rodia viac detí. Platí totiž, že ak ženy vstúpia na pracovný trh a začnú domov nosiť peniaze, tak ich manželia sami pochopia, že je pre rodinu výhodnejšie, ak pracujú. Vo výsledku sa tak rodí nielen menej detí, ale zároveň do rodiny prichádza aj viac peňazí. Z tých viac peňazí potom môžu rodičia tým menej deťom zaistiť lepšie školy či zdravotnú starostlivosť..
Ďalšou dôležitou príčinou vysokého populačného rastu v chudobných krajinách je aj chýbajúce dôchodkové zabezpečenie zo strany štátu. Ak štát neposkytuje svojim občanom dôchodky, často si to rodiny nahrádzajú väčším počtom detí. A to predovšetkým chlapcov. Práve tí sú v mnohých krajinách vnímané rodičmi ako dôchodkové zabezpečenie. V prírode však platí, že sa rodí zhruba rovnako veľa chlapcov ako dievčat. Preto je podľa Ivaniča počet detí potrebných k sociálnemu zaisteniu do staroby dvojnásobný. Každé narodené dievča je pritom potenciálnou budúcou matkou, čo prispieva k populačnej špirále.
Populačný nárast spôsobuje aj zlá zdravotná starostlivosť, vysoká úmrtnosť novorodencov. Ak by sa zlepšila zdravotná starostlivosť, ženy by mali menej detí, pretože by neumierali tak často. Rovnako dôležitý je aj prístup k antikoncepcií. Až 200 miliónov žien v súčasnej dobe nechce mať ďalšie deti, no nemajú na výber.
Titulná fotografia: Missio Global
Rozvoj a rast. Tieto dva pojmy, hoci sa zvyknú zamieňať, sa výrazne líšia. Rast je len možný komponent rozvoja, no nie jeho ekvivalent. Dokonca môžeme mať zároveň rast a žiaden rozvoj. Ak prudko rastie ekonomika, ešte to neznamená, že z toho má čosi reálne spoločnosť, a tobôž nie jednotlivci v nej.
Ide tak o krajiny, v ktorých sa ekonomický rast nepremieta do ich rozvoja. A teda do zvýšenia kvality života ich obyvateľov, lepšieho zdravotníctva, školstva, sociálneho systému, bezpečnosti, verejnej správy. Príkladom je napríklad Nigéria, ale aj niektoré ázijské krajiny, ktoré sa pýšia vysokým rastom, no napriek tomu bojujú s chudobou a obrovskými nerovnosťami. A pri týchto krajinách to zďaleka nekončí.
V tejto súvislosti sa dá spomenúť výrok nemenovaného brazílskeho politika: “Brazílii sa darí, Brazílčanom nie”. Brazília sa v čase, z ktorého výrok pochádza, zvykla uvádzať ako príklad krajiny rastu bez rozvoja. Bolo to koncom 80. rokov a tento nesúlad medzi rastom a rozvojom bol viditeľný v extrémnych príjmových nerovnostiach, ktoré meria Giniho koeficient. Ten koncom 80. rokov dosahoval v krajine na škále od nula do sto hodnotu 63. Po Sierra Leone tak bola Brazília druhým najnerovnejším štátom sveta, ukazujú štatistiky Svetovej banky.
Teraz si rozdiel medzi rastom a rozvojom rozmeňme na drobné. Ekonomický rast môžeme merať napríklad hrubým domácim produktom na obyvateľa. Znamená to súčet všetkých výrobkov a služieb vyprodukovaných na území krajiny v určitom čase – zväčša sa to ráta za jeden rok. Nedozvieme sa však z neho, ako sa vyvíjal život ľudí v nejakej krajine. Naopak, ekonomický rozvoj môžeme odmerať napríklad indexom ľudského rozvoja, ktorý na pravidelnej báze publikuje Rozvojový program OSN.
Čo meria index ľudského rozvoja? Neberie do úvahy len to, aký má človek príjem, ale pozerá sa na to, aké je v krajine percento negramotných ľudí, percento populácie bez prístupu k pitnej vode a zdravotníckym službám, percento detí pod päť rokov trpiacich podvýživou a pravdepodobnosť, že sa práve narodený človek nedožije 40. narodenín.
V skratke, kým hrubý domáci produkt ukazuje, koľko sa toho za rok v tej-ktorej krajine vyprodukuje, index ľudského rozvoja berie do úvahy našu kúpnu silu, ale aj očakávanú dĺžku života a úroveň vzdelania. Podľa posledného indexu z roku 2016, ktorý zostavuje OSN, sme 35. najrozvinutejšou krajinou na svete. Hoci znie 35. priečka nelichotivo, nie je to tak. Patríme totiž do množiny najrozvinutejších krajín sveta spolu so Švajčiarskom, Nórskom či Českom.
Ako sme spomenuli na príklade Brazílie: keď krajina rastie, no nerozvíja sa, vidieť napríklad na príjmových nerovnostiach meraných Giniho koeficientom. No ani tento index nevie ukázať polarizáciu v spoločnosti. Ak je totiž priveľa ľudí chudobných a podobne veľká skupina bohatých, v Giniho koeficiente sa to neodzrkadlí. A pritom polarizácia v krajine je obrovským problémom, ktorý neraz vedie k vnútorným nepokojom.
Foto: Business Day Online
Globalizácia nás, či sa nám to páči alebo nie, v čoraz vyššej miere uvádza do bezprostredného vzťahu s ľuďmi v iných častiach planéty. To, čo bolo kedysi ďaleko, sa nás odrazu priamo dotýka. Už preto nestačí deliť svet na “domáce” a “zahraničie”, ale treba ho vnímať a prezentovať ako poprepájaný komplex rôznorodých, a nie vždy férových vzťahov a väzieb, ktorých sme priamou a viac či menej aktívnou súčasťou. A toto nové vnímanie by mali reflektovať aj mediálne výstupy novinárov, no zároveň aj publikum by sa malo napríklad prostredníctvom mediálnej výchovy naučiť tieto výstupy novinárov analyzovať.
Aj mediálna výchova by totiž mala reflektovať skutočnosť, že svet médií sa dnes rapídne mení, čo si mnohí ľudia, ktorí sa vo svete médií nepohybujú, veľmi neuvedomujú. V médiách dnes totiž nastáva paradoxná situácia. Informácie zo sveta sa nás na jednej strane čoraz viac priamo dotýkajú, no na druhej stran sú redakčné možnosti vycestovať “na miesto činu” oproti minulosti čoraz menšie a menšie. Zahraničné oddelenia sa zmenšujú, zahraniční korešpondenti sa sťahujú domov, správy zo zahraničia sa komponujú od stola usadeného napríklad kdesi v strede Európy.
Aké dopady to má na mediálnu realitu? Absencia osobnej skúsenosti prirodzene vedie k nadužívaniu “európskych okuliarov”, našej šablóny reality postavenej na u nás ustálenej predstave o svete, nezávisle od skutočnosti postavenej na znalosti či skúsenosti novinára. Nehovoriac o publiku, zvlášť ak nie je vybavené kompetenciami umožňujúcimi analyticky nahliadať na informácie, ktoré sa k nemu dostanú. Dôsledkom tej absencie osobnej skúsenosti totiž môže novinár ľahko priniesť svojmu publiku pokrivený obraz reality sveta kdesi inde, obraz, ktorý už v zárodku bráni iným možným vysvetleniam tej-ktorej skutočnosti či javu. A to sa následne môže – a veľmi často aj prenesie – na diváka a formovanie jeho či jej predstavy o svete.
V očiach a mysliach publika teda médiá nie vždy vytvárajú komplexný obraz reality, len jej zjednodušenú a neraz výrazne pokrivenú verziu. To má svoje dôsledky aj v praktickom živote a o.i. sa odráža v našich vzťahoch s krajinami globálneho Juhu. No zároveň môžeme tento prístup preniesť napríklad aj na informovanie o rôznych sociálnych skupinách aj v rámci Slovenska samotného. Na informovanie o znevýhodnených komunitách perom neznevýhodnených, o sociálne deprivovaných perom sociálne nedeprivovaných, o ľuďoch trpiacich chudobou perom ľudí žijúcich v dostatku – prejavujúci sa neschopnosťou reflektovať na perspektívu ľudí v iných mocenských pozíciách.
Na ten istý jav, na tú istú skutočnosť, sa teda dá nazerať z rôznych perspektív a pozícií, pričom to, čo je považované za normálne a pravdivé, určuje ten, kto je držiteľom moci. A aj novinár disponuje mocou, je strážcom obsahu a svojimi výstupmi ovplyvňuje diskurz, štruktúru debaty, “pravidlá pravdy”, ktoré určujú, čo je “normálne” a čo nie (no zároveň je tým diskurzom aj sám ovplyvňovaný). Novinári tak môžu do svojich výstupov vkladať predstavy o realite vnímané len z jednej perspektívy. Obvykle z pohľadu dominantného diskurzu, viac či menej otvorene potláčajúc alternatívne prístupy, riešenia a vysvetlenia. A tým pomedzi riadky formujú vnímanie reality u svojho publika so všetkými negatívnymi dopadmi takéhoto jednostranného vplyvu.
Zároveň je však nutné na záver podotknúť, že postupy rôznych tzv. alternatívnych médií, ignorujúcich čo i len najzákladnejšie novinárske štandardy, ľubovoľne si zamieňajúcich spravodajstvo s publicistikou a využívajúcich “alternatívne” fakty na potvrdenie svojich postojov a názorov bez potreby verifikácie, za novinárčinu zohľadňujúcu iné perspektívy považovať nemôžeme. Z jednodnoduchého dôvodu – nie je to novinárčina. Zohľadňovať iné perspektívy neznamená používať alternatívne fakty, ale snahu pozerať sa na svet očami dotknutých. A to tak v prípade novinárov, ako aj prijímateľov obsahu – teda nás, ako divákov.
Titulná fotografia: Wikimedia Commons
Príručka aktivít, ktorá vám umožní otvárať s mladými témy ako jedlo, migrácia a média s prepojením na náš každodený život tu a teraz.
Continue reading “Metodická príručka pre pracovníkov s mládežou”
“V minulosti sme lovili dva-tri kilometre od brehu. Dnes musíme ísť ďaleko na more a byť preč štyri či päť dní a keď sa vrátime, musíme predávať lacno, lebo priekupníci nám neponúkajú férové ceny,” hovorí Ibrahima Sarr, prezident Southern section of the Artisanal Fishing Free Federation v Mauretánii.
Táto západoafrická krajina leží hneď vedľa niekdajších najhojnejších lovísk sardiniek na svete. “V roku 1990 sme mali veľmi veľa sardiniek. Nikdy by mi nebolo ani napadlo, že príde čas, kedy strávime týždeň bez chytenia jedinej. A dnes to môžu byť aj mesiace, kedy nechytíme žiadne,” dodáva s horkosťou Sarr pre publikáciu Voices from African Artisanal Fisheries.
Rozvoj a naše nákupy
Podmienky Mauretánie podľa Greenpeace umožňujú zahraničným rybárskym lodiam loviť aj načierno bez obáv z odhalenia. Používajú tak metódu “príď, nalov, odíď”.
Pre miestnych rybárov je to však likvidačné. Podľa správy Africa Progress Panelu, zoskupenia, ktorému predsedá niekdajší šéf OSN Kofi Anan, prepad populácie rýb v polovici nultých rokov a konkurencia veľkých rybárskych továrenských lodí uvrhli celé časti populácie západoafrických krajín do chudoby a neraz aj hladu a životné prostredie do vážnej nerovnováhy.
Významnú časť rybárskej flotily pritom tvoria lode s tovarom pre európskych zákazníkov – EÚ je najväčším dovozcom darov mora na svete. A podobnými spôsobmi našinec môže a aj zasahuje do života ľudí aj inde na planéte, v iných krajinách a odvetviach priemyslu.
Konzum proti rozvoju
Naše konzumné správanie poháňa globálnu ekonomiku vpred. No neraz sa tak deje na úkor niekoho či niečoho iného. Na úkor ľudí na opačnom konci planéty, na úkor budúcich generácií, na úkor životného prostredia.
Len málokto z nás sa niekedy zamýšľa nad otázkou, odkiaľ pochádzajú sardinky, ktoré si otvorí na raňajky, či tričko, ktoré má práve na sebe. Spotrebiteľ v Európe, teda aj našinec, sa však aj vďaka svojím bežným nákupom stáva súčasťou dlhého reťazca, ktorého začiatok sa môže spájať s prácou v nedôstojných podmienkach, ničením životného prostredia, či porušovaním ľudských práv.
Časť nákladov sa pritom prenáša na plecia iných ľudí, obvykle tých, ktorí sa tomu nedokážu brániť a sú vďační aj za to málo, čo im prepadne z bohatšej časti sveta. Prípadne tie náklady prenesieme na životné prostredie. To však máva na zraniteľné komunity podobne devastujúce účinky. Znečistením pri výrobe či poľnohospodárstve počnúc, cez vykynoženie celých rybích populácií, po klimatickú zmenu, na ktorú sú nerozvinuté časti sveta výrazne citlivejšie než rozvinuté krajiny v miernejšom klimatickom pásme.
Čo s tým môžeme urobiť? Podľa Dagmar Mekiňovej z Platformy mimovládnych rozvojových organizácií je možností viac. “Isto však nie je cieľom prestať jesť, obliekať sa či telefonovať, či obrať tamojších ľudí o prácu. No môžeme zvážiť, odkiaľ pochádza tovar, ktorý si kupujeme,” vysvetľuje Mekiňová. Môžeme napríklad siahnuť – aj keď s istou mierou opatrnosti – po výrobkoch označených ako Fair Trade, či po odeve s niektorým z certifikátov potvrdzujúcim férovosť produkcie. Alebo po sardinkách s označením Seafriendly.
Vyjde to síce viac, no celková cena sa nezmení. Stane sa len to, že časť účtu nezaplatí rybár bez práce v Mauretánii, či šička kdesi v Juhovýchodnej Ázii.
Titulná fotografia: 2014 Joburg Shopping Festival
Zuzana Kizáková pomáha už viac ako rok a pol ľuďom na úteku v Srbsku. Zmenila kvôli tomu spôsob života, lebo verí, že všetci máme zodopovednosť za to, čo sa deje vo svete, a najmä v Európe. Zuzka je ideálnou ukážkou toho, čo kedysi povedal Mahatmá Gandhí: Buď zmenou, ktorú chceš vidieť vo svete.
Continue reading “Zuzana Kizáková: Situáciu s utečencami treba riešiť ľudsky, nie politicky”
Ešte začiatkom minulého storočia žilo v mestách len trinásť percent obyvateľov Zeme, dnes je to už viac než polovica svetovej populácie. Kým v minulosti boli veľkomestá raritou, v súčasnosti je vo svete zhruba 500 miest, v ktorých žije viac než milión ľudí. Práve sťahovanie sa ľudí do miest prináša pre planétu novú výzvu – ako spraviť z miest udržateľné miesta na život.
Presne o to sa snaží koncept smart cities, teda inteligentných či chytrých miest. Zjednodušene, inteligentné mestá využívajú moderné technológie, sú zelené, prispôsobujú sa meniacej sa klíme, sú projektované tak, aby všetky tieto potrebné vstupy automaticky zohľadňovali. Aby ste nemuseli každodenne precestovať krížom-krážom celé mesto, aby boli budovy energeticky nenáročné, aby ste namiesto individuálnej dopravy radi prestúpili do mestskej hromadnej dopravy či na bicykel.
Mestá musia nielen zabezpečovať obyvateľom základné potreby pre život, ale aj znižovať dopad na životné prostredie a zároveň maximalizovať potenciál obrovskej masy ľudí, ktorá v nich žije a žiť bude. Práve inteligentné riešenia s cieleným plánovaním dokážu zabezpečiť svetovej populácii bezpečné a pokojné mesto pre ďalšie generácie. Urbanisti sa zhodujú, že boj o udržateľnosť planéty sa bude zvádzať práve v mestách. Aby sme ho vyhrali, treba sa na to cielene pripraviť. Mestá musia byť zelené a odolné, stavané umne a prispôsobené meniacej sa klíme. Musia nazerať za roh. Mesto, ktorého plánovaniu chýba takéto videnie za roh, je zraniteľnejšie na prírodné katastrofy, výkyvy počasia a kvalita života jeho obyvateľov stagnuje.
Jedna stránka inteligentných miest je o moderných technológiách. Tie môžu mať formu napríklad inteligentných lámp, ktoré v súčasnosti chystá napríklad Bratislava. Takéto lampy poskytujú obyvateľom informácie o stave ovzdušia alebo o parkovacích miestach. Alebo inteligentných lavičiek, ktoré poskytujú pripojenie na internet. Inteligencia mesta sa prejavuje aj v smart budovách. Tie však nie sú len o využívaní moderných technológií, ale aj o využívaní zelenej energie a o energetickej nenáročnosti.
Do roku 2030 by malo pár kilometrov od hlavného mesta Spojených arabských emirátov vyrásť prvé skutočne udržateľné mesto na svete – počíta sa s tým, že mesto Masdar nebude produkovať žiadne emisie skleníkových plynov. Indická vláda zas má v pláne vybudovať po celej krajine sto inteligentných miest. Je to jeden z veľkých plánov tamojšej vlády. Okrem iného tým chce reagovať na výzvy, ktoré pred krajinu kladie zmena klímy a napríklad s ňou spájané vlny tepla, ktoré na ňu doliehajú každým rokom nástojčivejšie.
V Európe je príkladom inteligentného mesta Kodaň. Od roku 2004 do 2009 sa obrat ekologického priemyslu zvýšil v meste o 55 percent, uvádza vedecká štúdia European Sustainable Development Network. Zelené riešenia sú natoľko účinné, že na nich mesto zarába. Dnes 350 spoločností produkuje turbíny, generátory, kontrolné systémy a zamestnávajú viac ako 25-tisíc Dánov. V roku 2010 až 35 percent všetkých ciest po meste Kodančania prebicyklovali. A v minulom roku mesto zaznamenalo viac bicyklov než áut, čo je dôsledkom premyslenej politiky zameranej práve aj na podporu cyklodopravy.
Ďalšou dôležitou vlastnosťou inteligentného mesta je rozumné riešenie dopravy. Tak, aby autá nedostali prednosť pred chodcami. Príkladom ide aj susedná Viedeň. Mesto zaviedlo jednoduché pravidlo: čím bližšie ste k centru, tým drahšie je parkovné. Takisto podporuje tzv. carsharing – systém zdieľania aut. Takto podporuje hlavne mladých ľudí v tom, aby si nemuseli kupovať nové autá. Viedenčanom je k dispozícií už aj nová mobilná aplikácia Qando, ktorá im pomáha s výberom trasy a dopravných prostriedkov a dokonca aj porovnáva ceny.
Dobrým príkladom chytrého mesta je nemecký Freiburg, a to najmä jeho mestská časť Vauban. Vauban prešiel zmenami, vďaka ktorým sa obyvatelia, ktorí sa tam presťahovali, dobrovoľne vzdali auta. Pretože ho nepotrebujú. Pešie a cyklistické chodníky sú prepojené v čo najväčšej možnej miere, v blízkej dostupnosti je vždy mestská hromadná doprava. Obyvatelia, ktorí auto vlastnia, ho môžu zaparkovať zadarmo na vyhradených záchytných parkoviskách a cestu domov zakončiť lacnou električkou.
Foto: Pixabay
Podľa Svetového potravinového programu OSN hrozí regiónu východnej Afriky, do ktorého patrí Keňa, Etiópia, či Južný Sudán, horšia situácia než aká ho postihla pri poslednom veľkom suchu v rokoch 2010 a 2011. Medzinárodné organizácie už od konca minulého roka upozorňujú na negatívny vývoj, v uplynulých týždňoch im dali za pravdu aj miestne vlády, medzi inými aj vláda v Keni, v ktorej Slovensko dlhodobo realizuje rozvojovú spoluprácu.
V dôsledku pretrvávajúceho sucha vyhlásila kenská vláda humanitárne ohrozenie v až polovici regiónov krajiny. Počet ľudí bez dostatočného prístupu k jedlu sa pritom od augusta 2016 zdvojnásobil z 1,3 milióna na 2,7 miliónov. Aktuálne tak kvôli negatívnemu vývoju trpí v krajine podvýživou až 360-tisíc detí, či tehotných a dojčiacich žien. A to je len Keňa, ešte väčším problémom je vystavený Južný Sudán a vážne problémy má aj Etiópia.
Joseph Matere z Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) upozorňuje, že veľkou výzvou budú predovšetkým nastávajúce mesiace. “Zvlášť apríl a máj,” vysvetľuje Matere pre agentúru Reuters.
Miestne vzorce zrážok podľa odborníkov narúša meniaca sa klíma. William Kinyarkyo z kenského mesta Narok vysvetľuje v rozhovore v magazíne Rozvojová spolupráca, že jeho otec kedysi mohol vyjsť pred dom a povedať “tento pondelok bude pršať.” Dnes sa už podľa neho nič také urobiť nedá. Na dážď sa viac nedá spoľahnúť.
Naposledy tak dažde neprišli minulý rok. V dôsledku chýbajúcej vlahy preto dnes ľudia musia na ceste za vodou prekonávať čoraz dlhšie vzdialenosti. V niektorých regiónoch musia ísť kvôli vode až trikrát ďalej. Napríklad v kenskom regióne Turkana, v severozápadnom najsuchšom cípe krajiny, im predtým stačilo prejsť približne osem kilometrov, dnes aj viac než dvadsať.
Okrem prepadu úrody, ktorý v niektorých oblastiach dosahuje až 99 percent, prispieva sucho aj k stratám dobytka. To sa zvlášť dotýka pastierskych komunít, ktoré od neho závisia. Predstavitelia oblastí ako je už spomínaná Turkana, ale aj ďalšie, hlásia vysoké počty uhynutých zvierat. Podľa tlačovej agentúry Inter Press Service je dnes len v Keni smrťou priamo ohrozených až 11-tisíc kusov dobytka, v apríli by straty mohli dosiahnuť až 90 percent pôvodných stád.
S nedostatkom vody narastajú medzi miestnymi spoločenstvami konflikty o zdroje vody. Dôsledkom toho prestávajú deti navštevovať školy. Podľa UNICEF kvôli suchu – či už kvôli hladu alebo konfliktom – prestali do školy chodiť státisíce detí.
Mnohé rodiny z nedostatku pristupujú aj k radikálnym riešeniam. Aby situáciu zvládli, vynechávajú jedlo, a neraz sa oň delia so svojimi zvieratami. Mnohí tiež hľadajú iné pracovné príležitosti mimo poľnohospodárstva, predávajú svoj majetok vrátane zvierat, len aby si zaistili jedlo pre seba a svoje rodiny.
Keňa je dlhoročnou programovou krajinou slovenskej oficiálnej rozvojovej spolupráce, ktorú Slovensko realizuje pod hlavičkou SlovakAid.
Fotografia na titulke: UNICEF/Etiópia/Nahom Tesfaye
Globálny produkčný reťazec je v skratke cesta výrobku od ťažby nerastných surovín, cez ich spracovanie, výrobu samotného produktu, cez jeho predaj až po chvíľu, kedy sa ho zbavíme a stáva sa odpadom. Globálny produkčný reťazec môže byť neraz komplikovaným klbkom rôznych vzťahov medzi viacerými firmami, ich dodávateľmi a dodávateľmi ich dodávateľov. Na výrobe jedného výrobku sa môžu podieľať desiatky firiem.
Gobálny produkčný reťazec prekračuje hranice štátov a ich jurisdikcií. Ten môže mať pri tovaroch bez pridanej hodnoty podobu priamky, v ktorej prvotná surovina putuje z krajiny, odkiaľ pochádza, priamo do krajiny, ktorá ju spracuje a predá. Ukážeme si to na príklade kávy.
Kávu treba najskôr na kávových plantážach (napríklad v Brazílii) pozbierať. Tam sa aj vysuší a vyexpeduje loďou napríklad smerom do Európy, hoci aj do továrne a pražiarne v Poprade. Až u nás sa potom bobule spracujú – opražia, zomelú, zabalia – čím získajú na pridanej hodnote. Potom sa už káva dopraví do obchodu, odkiaľ sa dostane ku konečnému spotrebiteľovi. Aj na tejto relatívne jednoduchej ceste od kávovej čerešne (zrnká sú vlastne jej kôstky) po šálku kávy môže káva prejsť desiatkami rúk, viacerými firmami aj krajinami.
A teraz si predstavte, aký zložitý môže byť globálny produkčný reťazec pri výrobe elektroniky či automobilov. Môže mať komplikovanú podobu rôznych vzťahov medzi desiatkami firiem. Častokrát nadnárodných korporácií, ktoré majú veľkú ekonomickú silu.
Cestou globálneho produkčného reťazca sa preto vyberieme ešte raz. Tentokrát si ukážeme, že v jednotlivých fázach tohto reťazca sa aj vďaka sile obrích korporácií objavujú napríklad neférové pracovné podmienky, či znečisťovanie životného prostredia. Ukážeme si to na príklade mobilu. Jedna zo základných surovín potrebných na výrobu telefónu sa ťaží v Afrike, odkiaľ putuje do Ázie, kde sa vyrobí samotný telefón, ktorý sa potom predáva na trhoch v Európe a Spojených štátoch. V celom reťazci chýba znázornenie toho, kde končí použitý a už nechcený mobilný telefón. Jeho pohrebisko je veľmi často opäť v Afrike alebo v Ázii, na obrovských skládkach elektronického odpadu.
1. Ťažba kobaltu
Príbeh jednej časti mobilu sa zväčša začína v Demokratickej republike Kongo, kde sa ťaží viac ako polovica svetovej produkcie kobaltu – kovu, ktorý je súčasťou výroby smartfónov či počítačov. Veľká časť kobaltu pritom pochádza z provincie Katanga, kde podľa Amnesty International pracuje odhadom 110- až 150-tisíc baníkov. Medzi nimi ženy, ale aj deti vo veku okolo sedem rokov. Drvivá väčšina baníkov pracuje v bani bez ochranných pomôcok, ako sú rukavice či rúška. Vdychovanie čiastočiek kobaltu môže zapríčiniť respiračné problémy alebo pľúcne choroby ako napríklad astmu. Pracuje sa v hlbokých a dlhých tuneloch, v ktorých hrozia časté závaly. Medzi septembrom 2014 až decembrom 2015 zomrelo v provincii Katanga viac ako 80 baníkov, cituje report Amnesty Internetional miestne Radio Okapi. V skutočnosti však môžu byť čísla vyššie, keďže veľa nehôd sa nezaznemanáva a telá zostávajú pochované pod zemou.
2. Výroba telefónov
Mnohé zo zberní kobaltu vlastnia čínske firmy, ktoré si surovinu prevážajú do Číny. A práve v Číne sa vyrobí každý druhý telefón na svete. O nedôstojných pracovných podmienkach pri výrobe elektroniky v Číne informuje napríklad dokumentárny film z roku 2014 “Who Pays the Price? The Human Cost of Cheap Electronics” od režisérky Heather White, ktorá pôsobila na Harvardskej univerzite a zaoberá sa transparentnosťou v globálnom produkčnom reťazci.
Dokument opisuje pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s chemikáliami, ako je benzén, ktorý sa len donedávna používal pri produkcii niektorých mobilných telefónov. Niekoľkým z interviewovaných pracovníkov diagnostifikovali leukémiu. Iní došli k úrazu kvôli kazovým strojom. Mnohí z nich sa vrátili späť do rodných dedín, kde ako nevyliečiteľne chorí bez zdravotného poistenia bojujú o prežitie. Okrem práce s nebezpečnými chemikáliami je v Číne, ale aj mnohých iných ázijských krajinách, stále problém s extrémne vysokými nadčasmi, či so zákazom zakladať odbory, ale aj s ničením životného prostredia pri produkcii.
3. Predaj telefónov v Európe a USA
Dostávame sa k samotným spotrebiteľom. V posledných rokoch sa každoročne predá okolo 1,8 miliardy mobilných telefónov. Mobily dnes meníme približne každé dva roky. A napríklad v Spojených štátoch ešte častejšie. Významná časť z nás telefón nemení preto, lebo aparát “odišiel”, ale preto, že prišiel nový model s o čosi lepším softvérom.
Výrobcovia, a v tejto fáze spotrebiteľského reťazca aj telefónni operátori, nás v tom len podporujú. Článok v časopise Scientific American z roku 2013 spomína vyhlásenia AT&T a T-mobilu, telefónnych operátorov, ktorí verejne oznámili svoj plán presvedčiť amerických spotrebiteľov, že majú svoje telefóny meniť každý rok. Prieskum Gallupovho inštitútu z roku 2015 ukázal, že sa im to zatiaľ nepodarilo.
Platí totiž, že napriek rapídnemu rastu počtu telefónov, stále viac než polovica ľudstva mobil nevlastní. Mobilný telefón a obzvlášť smartfón pritom môže v rozvojových krajinách – krajinách globálneho Juhu – pomôcť napríklad pri zlepšovaní zdravotnej starostlivosti či pri vzdelávaní.
4. Pohrebisko mobilov
Kúpou nového smartfónu sa cesta mobilu nekončí. Jeho koniec je na elektronickej skládke, zväčša v Afrike alebo Ázii. Veľakrát sa tam pritom vyváža ilegálne. Západoeurópania svoj e-odpad vyvážajú najčastejšie do západnej Afriky, Indie a Pakistanu, miestami do východnej Európy. Do Číny zas vyvážajú elektronický odpad najmä Američania, Kanaďania a Japonci. Hovoríme pritom o miliónoch ton odpadu.
Tých najzodpovednejších niekoľko málo percent z nás pošle svoj telefón do zberne odpadu. Tam ho zrecyklujú, okrem iného z neho dostanú aj kobalt, ale aj striebro či ďalšie prvky, ktoré sa dajú opätovne použiť. Ďalšia časť našich mobilov končí v šuplíkoch, odkiaľ ich však po čase aj tak vyhodíme. Či už do zberného dvora alebo na skládku. Podľa českého portálu ADSL zameraného na komunikačné technológie to Čechom trvá tak 4,5 roka. U nás to môže byť podobné.
Foto: www.pinimg.com
Nová administratíva v Bielom dome sa chystá a o tretinu okresať rozpočet na rozvojovú spoluprácu aj na príspevky do OSN. Jedným z argumentov je, že pomoc neraz nie je využívaná efektívne a končí v nesprávnych rukách.
Podľa návrhu, ktorý americká vláda predložila na rokovanie do Kongresu, by mali prostriedky vynakladané na tzv. mäkké nástroje zahraničnej politiky Spojených štátov amerických klesnúť o viac než tretinu. Presunúť by sa mali do rozpočtovej kapitoly určenej na armádu. A teda na tvrdý nástroj zahraničnej politiky. Vo svojej analýze o tom informoval špecializovaný portál Devex.
Jeden z mnohých argumentov Trumpovho tímu je, že finančné zdroje aj tak nie sú vždy využívané efektívne a neraz končia napríklad na účtoch skorumpovaných úradníkov či miestnych vojenských vodcov. Podobné diskusie sa pritom často objavujú aj v Európe.
Končí pomoc v nesprávnych rukách?
“Môže to byť otázka života a smrti,” hovorí na margo tejto otázky slovenská humanitárna pracovníčka Mária Sliacka. Ilustruje to na príklade prepravy pomoci do konfliktom postihnutej oblasti. “Predstavte si, že cestujete s kamiónom plným humanitárnej pomoci, zastavíte na check-pointe a ozbrojenci vám povedia, že máte na výber – buď im dáte kus nákladu, alebo vám zastrelia, či zbijú človeka,” vysvetľuje. Zvyšok nákladu sa však k adresátom dostane a reálne im pomôže. Pomoc podľa nej so sebou prirodzene nesie mnohé riziká, pretože nefunguje v ideálnych podmienkach.
S inými problémami sa zas stretávajú realizátori rozvojovej spolupráce či projektov obnovy po rôznych katastrofách. Teda dlhodobých projektov, ktoré neraz zahŕňajú výstavbu infraštruktúry. Pri nej sa, podobne ako u nás, objavujú podozrenia na korupciu.
Rozvojové agentúry vrátane Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu prezentujúcou Slovenskou pod značkou SlovakAid sa tomu snažia brániť paletou opatrení zahŕňajúcich predovšetkým zefektívnenie monitoringu. Podľa estónskej organizácie Mondo, ktorá sa touto témou zaoberá, sa pritom tento problém oproti minulosti darí zvrátiť.
Ako príklad z minulosti Mondo uvádza legendárnu charitatívnu kampaň z 80-tych rokov Live Aid, ktorú promovali predovšetkým speváci Bono a Bob Geldof. Vyzbierať na pomoc hladomorom sužovanej Etiópii sa vtedy podarilo až 250 miliónov dolárov. Časť z nich však vtedy skončila v rukách miestnych vojenských zoskupení a nie u ľudí, ku ktorým pôvodne smerovali.
Odborníci sa zhodujú, že kľúčové je sa z takýchto prípadov poučiť a hľadať cesty, ako týmto nedostatkom zamedziť. Pričom však nie je riešením odoprieť pomoc tým, ktorí ju skutočne potrebujú a pre ktorých je to neraz otázka prežitia.
Sliacka na záver pripomína, že pomoc je niekedy neefektívna aj v dôsledku nastavenia legislatívy. Tá totiž niekedy pomoci bráni alebo ju spomaľuje. Na jej zefektívnenie – a teda na to, aby sa pomoc dostala do správnych rúk – pritom niekedy stačí lepšie nastavenie legislatívy. Tým sa zníži administratívna záťaž pri poskytovaní finančnej, či materiálnej pomoci.
,_2015-T3.png){kind=link}