Mesiac: júl 2025

Mongolskí pastieri boli vždy vystavení drsnému podnebiu, no klimatická zmena ich situáciu ešte zhoršila.

Continue reading “Neznáma podoba klimatickej zmeny: Kvôli krutým mrazom migrujú Mongoli do miest” →

Globálny produkčný reťazec je v skratke cesta výrobku od ťažby nerastných surovín, cez ich spracovanie, výrobu samotného produktu, cez jeho predaj až po chvíľu, kedy sa ho zbavíme a stáva sa odpadom. Globálny produkčný reťazec môže byť neraz komplikovaným klbkom rôznych vzťahov medzi viacerými firmami, ich dodávateľmi a dodávateľmi ich dodávateľov. Na výrobe jedného výrobku sa môžu podieľať desiatky firiem.

Gobálny produkčný reťazec prekračuje hranice štátov a ich jurisdikcií. Ten môže mať pri tovaroch bez pridanej hodnoty podobu priamky, v ktorej prvotná surovina putuje z krajiny, odkiaľ pochádza, priamo do krajiny, ktorá ju spracuje a predá. Ukážeme si to na príklade kávy.

Kávu treba najskôr na kávových plantážach (napríklad v Brazílii) pozbierať. Tam sa aj vysuší a vyexpeduje loďou napríklad smerom do Európy, hoci aj do továrne a pražiarne v Poprade. Až u nás sa potom bobule spracujú – opražia, zomelú, zabalia – čím získajú na pridanej hodnote. Potom sa už káva dopraví do obchodu, odkiaľ sa dostane ku konečnému spotrebiteľovi. Aj na tejto relatívne jednoduchej ceste od kávovej čerešne (zrnká sú vlastne jej kôstky) po šálku kávy môže káva prejsť desiatkami rúk, viacerými firmami aj krajinami.

A teraz si predstavte, aký zložitý môže byť globálny produkčný reťazec pri výrobe elektroniky či automobilov. Môže mať komplikovanú podobu rôznych vzťahov medzi desiatkami firiem. Častokrát nadnárodných korporácií, ktoré majú veľkú ekonomickú silu.

Cestou globálneho produkčného reťazca sa preto vyberieme ešte raz. Tentokrát si  ukážeme, že v jednotlivých fázach tohto reťazca sa aj vďaka sile obrích korporácií objavujú napríklad neférové pracovné podmienky, či znečisťovanie životného prostredia. Ukážeme si to na príklade mobilu. Jedna zo základných surovín potrebných na výrobu telefónu sa ťaží v Afrike, odkiaľ putuje do Ázie, kde sa vyrobí samotný telefón, ktorý sa potom predáva na trhoch v Európe a Spojených štátoch. V celom reťazci chýba znázornenie toho, kde končí použitý a už nechcený mobilný telefón. Jeho pohrebisko je veľmi často opäť v Afrike alebo v Ázii, na obrovských skládkach elektronického odpadu.

1. Ťažba kobaltu

Príbeh jednej časti mobilu sa zväčša začína v Demokratickej republike Kongo, kde sa ťaží viac ako polovica svetovej produkcie kobaltu – kovu, ktorý je súčasťou výroby smartfónov či počítačov. Veľká časť kobaltu pritom pochádza z provincie Katanga, kde podľa Amnesty International pracuje odhadom 110- až 150-tisíc baníkov. Medzi nimi ženy, ale aj deti vo veku okolo sedem rokov. Drvivá väčšina baníkov pracuje v bani bez ochranných pomôcok, ako sú rukavice či rúška. Vdychovanie čiastočiek kobaltu môže zapríčiniť respiračné problémy alebo pľúcne choroby ako napríklad astmu. Pracuje sa v hlbokých a dlhých tuneloch, v ktorých hrozia časté závaly. Medzi septembrom 2014 až decembrom 2015 zomrelo v provincii Katanga viac ako 80 baníkov, cituje report Amnesty Internetional miestne Radio Okapi. V skutočnosti však môžu byť čísla vyššie, keďže veľa nehôd sa nezaznemanáva a telá zostávajú pochované pod zemou.

2. Výroba telefónov

Mnohé zo zberní kobaltu vlastnia čínske firmy, ktoré si surovinu prevážajú do Číny. A práve v Číne sa vyrobí každý druhý telefón na svete. O nedôstojných pracovných podmienkach pri výrobe elektroniky v Číne informuje napríklad dokumentárny film z roku 2014 “Who Pays the Price? The Human Cost of Cheap Electronics” od režisérky Heather White, ktorá pôsobila na Harvardskej univerzite a zaoberá sa transparentnosťou v globálnom produkčnom reťazci.

Dokument opisuje pracovníkov, ktorí prichádzajú do kontaktu s chemikáliami, ako je benzén, ktorý sa len donedávna používal pri produkcii niektorých mobilných telefónov. Niekoľkým z interviewovaných pracovníkov diagnostifikovali leukémiu. Iní došli k úrazu kvôli kazovým strojom. Mnohí z nich sa vrátili späť do rodných dedín, kde ako nevyliečiteľne chorí bez zdravotného poistenia bojujú o prežitie. Okrem práce s nebezpečnými chemikáliami je v Číne, ale aj mnohých iných ázijských krajinách, stále problém s extrémne vysokými nadčasmi, či so zákazom zakladať odbory, ale aj s ničením životného prostredia pri produkcii. 

3. Predaj telefónov v Európe a USA

Dostávame sa k samotným spotrebiteľom. V posledných rokoch sa každoročne predá okolo 1,8 miliardy mobilných telefónov. Mobily dnes meníme približne každé dva roky. A napríklad v Spojených štátoch ešte častejšie. Významná časť z nás telefón nemení preto, lebo aparát “odišiel”, ale preto, že prišiel nový model s o čosi lepším softvérom.

Výrobcovia, a v tejto fáze spotrebiteľského reťazca aj telefónni operátori, nás v tom len podporujú. Článok v časopise Scientific American z roku 2013 spomína vyhlásenia AT&T a T-mobilu, telefónnych operátorov, ktorí verejne oznámili svoj plán presvedčiť amerických spotrebiteľov, že majú svoje telefóny meniť každý rok. Prieskum Gallupovho inštitútu z roku 2015 ukázal, že sa im to zatiaľ nepodarilo.

Platí totiž, že napriek rapídnemu rastu počtu telefónov, stále viac než polovica ľudstva mobil nevlastní. Mobilný telefón a obzvlášť smartfón pritom môže v rozvojových krajinách – krajinách globálneho Juhu – pomôcť napríklad pri zlepšovaní zdravotnej starostlivosti či pri vzdelávaní.

4. Pohrebisko mobilov

Kúpou nového smartfónu sa cesta mobilu nekončí. Jeho koniec je na elektronickej skládke, zväčša v Afrike alebo Ázii. Veľakrát sa tam pritom vyváža ilegálne. Západoeurópania svoj e-odpad vyvážajú najčastejšie do západnej Afriky, Indie a Pakistanu, miestami do východnej Európy. Do Číny zas vyvážajú elektronický odpad najmä Američania, Kanaďania a Japonci. Hovoríme pritom o miliónoch ton odpadu.

Tých najzodpovednejších niekoľko málo percent z nás pošle svoj telefón do zberne odpadu. Tam ho zrecyklujú, okrem iného z neho dostanú aj kobalt, ale aj striebro či ďalšie prvky, ktoré sa dajú opätovne použiť. Ďalšia časť našich mobilov končí v šuplíkoch, odkiaľ ich však po čase aj tak vyhodíme. Či už do zberného dvora alebo na skládku. Podľa českého portálu ADSL zameraného na komunikačné technológie to Čechom trvá tak 4,5 roka. U nás to môže byť podobné.

Foto: www.pinimg.com

Nová administratíva v Bielom dome sa chystá a o tretinu okresať rozpočet na rozvojovú spoluprácu aj na príspevky do OSN. Jedným z argumentov je, že pomoc neraz nie je využívaná efektívne a končí v nesprávnych rukách.

Podľa návrhu, ktorý americká vláda predložila na rokovanie do Kongresu, by mali prostriedky vynakladané na tzv. mäkké nástroje zahraničnej politiky Spojených štátov amerických klesnúť o viac než tretinu. Presunúť by sa mali do rozpočtovej kapitoly určenej na armádu. A teda na tvrdý nástroj zahraničnej politiky. Vo svojej analýze o tom informoval špecializovaný portál Devex.

Jeden z mnohých argumentov Trumpovho tímu je, že finančné zdroje aj tak nie sú vždy využívané efektívne a neraz končia napríklad na účtoch skorumpovaných úradníkov či miestnych vojenských vodcov. Podobné diskusie sa pritom často objavujú aj v Európe.

Končí pomoc v nesprávnych rukách?

“Môže to byť  otázka života a smrti,” hovorí na margo tejto otázky slovenská humanitárna pracovníčka Mária Sliacka. Ilustruje to na príklade prepravy pomoci do konfliktom postihnutej oblasti. “Predstavte si, že cestujete s kamiónom plným humanitárnej pomoci, zastavíte na check-pointe a ozbrojenci vám povedia, že máte na výber – buď im dáte kus nákladu, alebo vám zastrelia, či zbijú človeka,” vysvetľuje. Zvyšok nákladu sa však k adresátom dostane a reálne im pomôže. Pomoc podľa nej so sebou prirodzene nesie mnohé riziká, pretože nefunguje v ideálnych podmienkach.

S inými problémami sa zas stretávajú realizátori rozvojovej spolupráce či projektov obnovy po rôznych katastrofách. Teda dlhodobých projektov, ktoré neraz zahŕňajú výstavbu infraštruktúry. Pri nej sa, podobne ako u nás, objavujú podozrenia na korupciu.

Rozvojové agentúry vrátane Slovenskej agentúry pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu prezentujúcou Slovenskou pod značkou SlovakAid sa tomu snažia brániť paletou opatrení zahŕňajúcich predovšetkým zefektívnenie monitoringu. Podľa estónskej organizácie Mondo, ktorá sa touto témou zaoberá, sa pritom tento problém oproti minulosti darí zvrátiť.

Ako príklad z minulosti Mondo uvádza legendárnu charitatívnu kampaň z 80-tych rokov Live Aid, ktorú promovali predovšetkým speváci Bono a Bob Geldof. Vyzbierať na pomoc hladomorom sužovanej Etiópii sa vtedy podarilo až 250 miliónov dolárov. Časť z nich však vtedy skončila v rukách miestnych vojenských zoskupení a nie u ľudí, ku ktorým pôvodne smerovali.

Odborníci sa zhodujú, že kľúčové je sa z takýchto prípadov poučiť a hľadať cesty, ako týmto nedostatkom zamedziť. Pričom však nie je riešením odoprieť pomoc tým, ktorí ju skutočne potrebujú a pre ktorých je to neraz otázka prežitia.

Sliacka na záver pripomína, že pomoc je niekedy neefektívna aj v dôsledku nastavenia legislatívy. Tá totiž niekedy pomoci bráni alebo ju spomaľuje. Na jej zefektívnenie – a teda na to, aby sa pomoc dostala do správnych rúk – pritom niekedy stačí lepšie nastavenie legislatívy. Tým sa zníži administratívna záťaž pri poskytovaní finančnej, či materiálnej pomoci.

Negatívna externalita je pojem z ekonómie. Zjednodušene povedané ide o výdavok, ktorý nenesie ten, kto ho urobil, ale ktosi iný. Medzinárodný menový fond napríklad vypočítal, že priemysel s fosílnymi palivami produkuje každú minútu skryté náklady vo výške desať miliónov dolárov.

Ide napríklad o výdavky na zdravotníctvo spôsobené zhoršeným zdravím kvôli exhalátom, či nižšia miera dožitia a ďalšie. Náklady spojené s používaním fosílnych palív sa tak prenášajú na plecia niekoho (daňovníkov, štátu, jednotlivcov, ktorí ochorejú a pod.) či niečoho (životného prostredia). Napríklad aj nižší počet návštevníkov turistického rezortu spôsobený smogom je kvantifikovateľný, o zmene klímy a jej dopadoch na celý svet ani nehovoriac. Tieto výdajky sa však bežne nezohľadňujú, zaplatí ich ktosi iný, obvykle daňoví poplatníci. Ide tak vlastne o skryté štátne dotácie.

Dobrým príkladom je spaľovanie fosílnych palív a zvlášť čierneho či hnedého uhlia. Podľa reportu NexGen Climate America a PSE Healthy Energy napríklad zomrelo len v americkom štáte Ohio predčasne 2130 ľudí kvôli znečisteniu, ktoré spôsobili elektrárne spaľujúce v ňom uhlie. Navyše však negatívne externality činnosti týchto elektrární stáli asi 18 miliárd dolárov na zdravotných poplatkoch. A to iba v roku 2015 a iba v jednom americkom štáte. Správa ďalej odhalila, že až 88 percent elektrárni sa nachádza v blízkosti chudobnejších štvrtí, v ktorých žijú menšiny či rodiny s nižšími príjmami.

Organizácie HEAL, Climate Action Network Europe, WWF European Policy Office a Sandbag sa pozreli aj na Európu. Vydali preto správu s názvom Europe´s Dark Cloud, v ktorej po prvýkrát analyzovali ako látky uvoľnené pri spaľovaní prekračujú hranice a majú dopad na zdravie všetkých Európanov. V roku 2013 podľa správy zomrelo predčasne asi 22900 ľudí a boli zaznamenané desiatky tisícok prípadov ochorení zavinených znečistením z elektrární. Od srdcových chorôb až po bronchitídu. A zdravotné náklady boli vyčíslené na 62,3 miliardy eur.

Tieto škody sa rozhodol vyčísliť Medzinárodný menový fond, ktorý sa nedá považovať za nekritického podporovateľa zelenej energie. Podľa správy fondu z roku 2015 sa skryté škody z využívania fosílnych palív, teda negatívne externality, ktoré znečisťovatelia prenášajú na plecia vlád, šplhajú na neuveriteľných desať miliónov dolárov za minútu. Ročne teda ide o 5,3 bilióna dolárov skrytých dotácií. Samotní autori správy číslu najskôr neverili, ale opakované výpočty výsledok potvrdili.

Ekonómovia však majú odpoveď na to, ako sa s negatívnymi externalitami vysporiadať. Štát môže napríklad siahnuť po dotáciách na zelenú energiu, alebo zaviesť uhlíkovú daň. Tú nedávno zaviedli Briti. A opatrenie zafungovalo, píše Financial Times. Ešte pred dvoma rokmi tvorilo uhlie až 23 percent energetického mixu krajiny, dnes je to len deväť percent. Pre porovnanie, na Slovensku vypĺňa uhlie viac než 21 percent našich energetických potrieb a vláda napriek medzinárodným záväzkom priamo dotuje jeho ťažbu a podporuje jeho používanie v elektrárňach.

Ďalším príkladom sú emisné povolenky. Obchod s emisnými povolenkami funguje v Európskej únii od roku 2005. Brusel rozdelil medzi členské krajiny emisné kvóty – štátom teda určil maximálne množstvo priemyselných škodlivín, ktoré môžu vypúšťať do ovzdušia. Keď tento limit prekročia, musia si nakúpiť emisné povolenky. Krajiny, ktoré znečisťujú ovzdušie menej, tak môžu emisné povolenky predávať a zarobiť na nich. Krajiny, ktoré znečisťujú viac, si aj viac priplatia. Problémom európskeho modelu dnes je, že sú povolenky príliš lacné, keďže o ich kúpu je nízky záujem.

Okrem negatívnych externalít poznáme aj pozitívne externality, z ktorých profituje viac spoločnosť než súkromník. Podľa Medzinárodného menového fondu je typickým príkladom výskum a vývoj. Z pozitívneho efektu výskumu a vývoja totiž častokrát profituje nielen firma, ktorá výskum dotuje, ale aj celá spoločnosť. Pri pozitívnych externalitách sú pritom sociálne benefity vyššie než výhody, ktoré získa súkromná firma.

Foto: Drake Bodin / CC

Otca má zo Sýrie, mamu z Českej republiky. Hovorí, že to, čo sa v Sýrii deje, dosiaľ poznala len z hlúpych filmov a rozpráva príbehy o tom, ako v krajine bojujú bratranci proti bratrancom. Aj preto sa snaží v Grécku pomôcť tým, ktorým sa podarilo zo Sýrie utiecť. Adéla Al Sharua, dobrovoľníčka Človeka v ohrození.

Continue reading “Dobrovoľníčka v utečeneckých táboroch: V Sýrii bojujú bratranci proti bratrancom” →

Nezisková organizácia Oxfam zverejnila v januári 2017 správu o roztváraní sa príjmových nožníc vo svete. Vyplýva z nej, že osem ľudí na svete vlastní toľko majetku, ako polovica najchudobnejšej svetovej populácie, teda ako 3,6 miliardy najchudobnejších ľudí. Ich správa z roku 2016 pritom hovorila o tom, že polovicu svetového majetku vlastní 62 jednotlivcov.

Ak sa bude bohatstvo vo svete hromadiť podobným tempom ako dnes, svet spozná prvého bilionára už o 25 rokov. Pre lepšiu predstavu: ak by človek míňal milión dolárov denne, potreboval by 2783 rokov na to, aby minul biliardu dolárov, prepočítal Oxfam.

Podľa Oxfamu vidieť, že bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú zhruba posledné tri dekády. Organizácia upozorňuje, že len medzi rokmi 2010 a 2015 sa majetok chudobnejšej polovice ľudstva znížil až o 38 percent.  Vo svete je dnes takmer 2,5-tisíca miliardárov. (Zo Slovenska pochádza jeden.)

Narastajúce príjmové nerovnosti sú pritom hrozbou aj pre svetovú ekonomiku, upozorňuje Svetové ekonomické fórum. Môže totiž viesť napríklad k polarizácii spoločnosti a následným nepokojom v krajine. Priveľké nerovnosti navyše spomaľujú ekonomický rast.

Platí pritom, že na rovnosti záleží. Poukazujú na to štúdie, podľa ktorých sú ľudia v rovnostárskejších spoločnostiach zdravší, dosahujú vyššie vzdelanie, v krajine je menej kriminality.

Niektoré štúdie poukazujú na to, že nerovnosť v krajinách súvisí so stabilitou politického systému. Čím je politický režim stabilnejší, tým by mali byť nerovnosti nižšie. Tvrdí to napríklad organizácia OECD. Existujú však aj výnimky. Napríklad  Spojené štáty americké. Sú bohaté, politicky stabilné, no príjmovú nerovnosť majú vysokú.

Rovnosť v krajine sa najčastejšie meria Giniho koeficientom. Používa sa predovšetkým na meranie rozdielov v príjmoch, alebo aj na to, ako je v krajine prerozdelené bohatstvo. Giniho koeficient sa pohybuje v rozpätí od 0 do 100, pričom platí, že čím bližšie má krajina k nule, tým sú v nej rozdiely medzi bohatými a chudobnými menšie.

Z posledných dát, ktoré publikovala Svetová banka v roku 2012, vyplýva, že na Slovensku sú príjmové rozdiely veľmi malé, patríme medzi najrovnostárskejšie krajiny sveta. Na škále od nula do 100 u nás koeficient dosiahol 26,12.  Podobne sú na tom aj susedia Česi. V Maďarsku a Poľsku sú príjmové nožnice roztvorené viac než u nás. Najrovnostárskejšou krajinou sveta je Slovinsko s koeficientom 24. Naopak, najväčšie nerovnosti nájdeme v krajinách Latiskej Ameriky.

Foto: pngimg.com

Coca-Cola a McDonald. Dve značky, ktoré pozná každý. Stretnete sa s ním kdekoľvek vo svete. Považujeme ich za akési symboly globalizácie – za symboly súčasnej prepojenosti sveta.

Za priekopníčku v globalizácii môžeme považovať prvú menovanú značku – Coca-Colu. Práve v súvislosti s Coca-Colou sa rozšíril pojem Coca-kolonizácia. Stojí za ním myšlienka, že spolu s Coca-Colou ľudia nepijú len sladký nápoj, ale konzumujú americkú kultúru. Postupom času sa však aj samotná americká kultúra globalizuje. Napríklad Hollywood netočí filmy určené pre americký, ale pre globálny trh. Musia sa páčiť divákom od Los Angeles po Kalkatu.

Foto: eboy.com

Hovorí sa aj o mcdonaldizácii spoločnosti. Nejde však o rozšírenie fastfoodových pobočiek do celého sveta, ale o preberanie prvkov rýchloobslužných reštaurácií do iných oblastí spoločnosti. Svet sa jednoducho zrýchľuje. Tovary, služby aj informácie sa šíria naprieč planétou veľkou rýchlosťou.

Známy teoretik médií Marshall McLuhan prišiel už v 60. rokoch minulého storočia s pojmom globálna dedina, ktorý vypovedá o tom, ako sa Zem zmenšuje, a to vďaka elektronickým médiám, ktoré šíria informácie obrovskou rýchlosťou. Písal o tom v čase, keď svet nepoznal internet. Dnes ho poznáme a výsledkom je, že kým pred 200 rokmi putoval list z Európy do Ameriky zhruba 40 dní, dnes sa šírenie informácií počíta maximálne v sekundách.

Celé si to môžeme poľahky spojiť s rozvojom prepravy. Železnice naprieč kontinentmi, cesty a ďalšie pozemné komunikácie, lodná doprava a letectvo umožnili rýchlu prepravu ľudí a tovarov na dlhé vzdialenosti. Vďaka technickému pokrok vo všetkých štyroch oblastiach, ale najmä vďaka vynájdeniu lietadla, sa cestovanie enormne zrýchlilo. Za 200 rokov sa maximálna rýchlosť presunu zvýšila z 18 kilometrov za hodinu na viac ako 1000 kilometrov za hodinu.

S tým všetkým súvisí aj nasledujúca schéma, ktorá vám objasní súčasnú ilúziu globálnej ekonomiky, s ktorou je úzko spätá práve aj Coca-Cola či McDonald´s – ilúziu rozmanitosti. O čo ide? Na prvý pohľad to vyzerá tak, že pulty supermarketov sa prehýbajú tisíckami produktov od všemožných značiek. Mnohé z nich však patria rovnakej spoločnosti. Takýto “globálni hráči” veľmi silne ovplyvňujú svetovú ekonomiku. Cez vysoké zisky a vysoké investície vyvíjajú tlak na vlády a chcú od nich, aby zmenili legislatívne pravidlá v ich prospech.

Foto: Businessinsider.com (pre zväčšenie treba kliknúť)

Každá surovina a z nej vyrobené produkty, ktoré využívame, či už na jedenie, bývanie, cestovanie, alebo šatenie, potrebuje určitý priestor (a čas), aby mohla vzniknúť a neskôr sa obnoviť.

Napríklad lesy, ktoré dorastajú ako nejaké perpetuum mobile, aby sme ich mohli znovu vyrúbať, alebo ryby, ktoré sa rozmnožia tak, aby ich bolo znovu dostatočné množstvo a my sme ich mohli znovu uloviť. Príroda zároveň potrebuje aj zdroje na odstránenie našich odpadov – napríklad lesy, ktoré dokážu zachytiť kysličník uhličitý, ktorý vypúšťame do ovzdušia, či baktérie, ktoré dokážu spracovať naše odpadky.

Nič z toho už však nerobíme v dostatočnej miere. Rybám nedávame čas a priestor, aby sa rozmnožili, lesom čas, aby dorástli. Minulý rok sme bod, keď sme vylovili našu ročnú dávku rýb, vyrúbali ročnú fúru dreva, dosiahli 8. augusta. V roku 2015 to bolo o pár dní neskôr 13. augusta, pred dvadsiatimi rokmi až 10. októbra. Každý rok sa tento dátum posunie o čosi bližšie k začiatku roka.

Podľa výpočtu Global Footprint Network to znamená, že v roku 2016 sme minuli toľko zdrojov, koľko by nám ponúklo 1,6 planéty. No máme len jednu, a tak 0,6 planéty takpovediac prejeme našim potomkom a dlh prenesieme na ich plecia (www.foodprintnetwork.org).

Na ekologický dlh sme začali žiť niekedy v polovici 70. rokov minulého storočia. Práve vtedy sme si začali z planéty brať viac, než je schopná zregenerovať späť. Odvtedy náš dlh narastá čoraz rýchlejšie.

To, akú ekologickú stopu zanechávame, si môžete vypočítať napríklad na stránke: /www.ekostopa.sk. Do výpočtu vstupuje množstvo premenných.

Obľubujete tropické ovocie, ktoré k nám cestuje cez pol planéty? Jazdíte autom aj do pol kilometra vzdialeného obchodu? Preferujete červené mäso pred rybami či zeleninou? Lietate do vzdialených destinácií? Považujete mestskú hromadnú dopravu za nutné zlo? Meníte smarfóny podľa chuti operátora či najnovších trendov? Nedokážete odolať neustále sa opakujúcim „sezónnym“ výpredajom a šatník vám praská vo švíkoch? Čím viackrát ste na tieto otázky odpovedali kladne, tým vyšší je váš podiel na tomto globálnom účte a o to väčšiu ekologickú stopu zanechávate na našej planéte.

Významnú ekostopu na planéte zanecháva napríklad produkcia potravín, najmä mäsa. Vytvára až štvrtinu všetkých emisií skleníkových plynov, ktoré spôsobujú a urýchľujú globálne otepľovanie a klimatickú zmenu. Ide najmä o emisie spojené s chovom dobytka a iných zvierat. Objem týchto emisií sa zvyšuje s nárastom počtu bohatších ľudí. Čím sme bohatší, tým máme väčšiu chuť konzumovať viac potravín, ako je práve mäso. Predpokladá sa, že trend spotreby živočíšnych produktov bude narastať a do roku 2050 sa zvýši až o 75 percent.

Foto: www.overshootday.org

Výlety Naslepo na miesta a stretnutia s ľuďmi, voči ktorým existujú v našej spoločnosti mnohé stereotypy a predsudky. Selassie, jeden z najznámejších slovenských YouTuberov, hviezda medzi mladými ľuďmi. Máme pre vás tip, ako ich využiť na vyučovaní.

Continue reading “Výlety Naslepo” →

Ak nebudeme pestovať, nebudeme jesť. V mnohých afrických komunitách pochopili túto jednoduchú logickú úvahu a zakladajú záhrady. Zdieľajú úrodu i semienka, aj znalosti o farmárčení, ktoré má na kontinente nelichotivé postavenie v rebríčku obľúbených profesií.

Continue reading “Kenské záhrady živia utečencov aj deti v školách” →

Titulné foto: Wikimedia/Taylor Weidman

Otvorenosť globálnemu obchodu neprospieva každému rovnako, sú krajiny či skupiny ľudí, ktorým môže naopak uškodiť.

Väčšina ekonómov sa zhoduje, že otvorené ekonomiky dokážu v dlhodobom horizonte zabezpečiť blahobyt pre svojich obyvateľov lepšie než tie uzavreté. No zároveň sa mnohí obávajú, že obchod popri zaisťovaní rastu poškodzuje tých najchudobnejších a nie vždy prináša aj spoločenský rozvoj.

Výpovedným príkladom sú africké krajiny, z ktorých sa síce v posledných desaťročiach mnohé zapojili do liberalizovaného globálneho trhu, no ich situácia a situácia tamojších ľudí, a zvlášť tých najchudobnejších, sa nie vždy zlepšila. A niekedy sa dokonca zhoršila. Hovorí o tom aj štúdia Svetovej banky s názvom Does Trade Reduce Poverty? A View from Africa (Znižuje obchod chudobu? Pohľad z Afriky).

Autori štúdie  Raju Jan Singh a Maëlan Le Goff sa pozreli ako súvisí chudoba s liberalizáciou obchodu. A teda otváraním hospodárstiev sa svetu. Zamerali sa pritom na 30 afrických krajín v období rokov 1981 až 2000, teda období, kedy došlo k veľmi výraznému posunu pri odbúravaní obchodných bariér.

Výsledky ich štúdie napovedajú, že obchod skutočne dokáže viesť k zníženiu chudoby, ale len za špecifických podmienok. Ak má krajina rozvinutý finančný systém a teda bankovníctvo či poisťovníctvo, ak je vzdelanostná úroveň v krajine vysoká a vláda stabilná.

Štúdia vychádza z jednoduchej logiky. Dostupnosť úverov je pre podnikanie a rozvoj obchodu kľúčová. Preto je potrebný rozvinutý finančný sektor, bez neho sa dá podnikať a vytvárať nové pracovné miesta len ťažko. Vyššie vzdelanie zas umožňuje lepší prechod od zle platených pracovných miest napríklad v poľnohospodárstve k lepšie plateným miestam vo výrobe či službách.

A napokon, zodpovedný investor sa obvykle rozhodne investovať len v krajine so stabilnou vládou a v širšom zmysle s určitou mierou vymožiteľnosti práva. Zároveň však fungujúci štát dokáže zoči-voči nadnárodným spoločnostiam zaistiť, aby sa jeho obyvatelia napriek rastu hrubého domáceho produktu neprepadali hlbšie do chudoby. Ak tieto podmienky krajina nespĺňa, môže podľa štúdie Svetovej banky vyššia otvorenosť dokonca prispievať k vyššej miere chudoby.

Liberalizovaný obchod ako všeliek?

Ekonóm a odborník na hodnotenie dôsledkov medzinárodných obchodných dohôd Clive George sa bližšie pozrel na to, ako sa liberalizácia obchodu prejavuje v praxi. Na jednej strane vyzdvihuje to, že liberalizácia obchodu, najmä priemyslu, dokáže zamedziť obchodným vojnám medzi krajinami, na druhej strane však upozorňuje, že podľa modelových štúdií sa ukázalo, že uplná liberalizácia obchodu by mala na globálnu ekonomiku ako celok hoci pozitívny, ale zanedbateľný vplyv.

Zároveň však prišiel na podobné výsledky, ako štúdia Svetovej banky. Úplná liberalizácia by totiž podľa neho nevplývala na všetky krajiny rovnako. Najviac by na ňu doplatili najmenej rozvinuté krajiny. V nich colné poplatky, ktoré sú predmetom liberalizácie, predstavujú v priemere 30 percent ich príjmov, zatiaľ čo v tých najrozvinutejších sa blížia k nule.

Ak o tieto príjmy prídu rozvinuté a rozvojové krajiny, dokážu sa s výpadkom vyrovnať. Pre najmenej rozvinuté krajiny by to však znamenalo výrazný výpadok, ktorý by sa zrejme odzrkadlil v tom, že by musel štát dávať menej peňazí na základné veci, ako je zdravotníctvo, školstvo či sociálne programy a tým si zahatal cestu k vlastnému rozvoju. 

Napríklad taký Afganistan podľa Svetovej banky získava na dovozných clách až 36 percent svojich príjmov. A podobne sú na tom aj mnohé iné krajiny. V ich prípade otvorenie sa globálnemu obchodu nie je automaticky všeliekom.

Obchodná politika Európskej únie a USA – liberalizácia s ručením obmedzeným

Bohaté štáty, akými sú krajiny združené pod vlajkou Európskej únie, či Spojené štáty americké, sa snažia o liberalizáciu tých sektorov, v ktorých nemajú konkurenciu a zároveň odmietajú uvoľniť tie, v ktorých by konkurenciu mali. Na jednej strane tlačia na liberalizáciu obchodu s priemyselnými výrobkami, čomu sa chudobné štáty snažia brániť. No pri liberalizácii v poľnohospodárstve je tomu presne naopak. A ak aj zrušia clá pre najchudobnejšie krajiny, chránia vlastných poľnohospodárov štedrými dotáciami, ktoré najchudobnejšie krajiny nemajú.

Výsledkom toho, že Európa a Amerika dotujú svojich farmárov, sú lacnejšie európske a americké potraviny. To je síce príjemné pre európskych a amerických spotrebiteľov, no keď sa takéto lacné potraviny vyvážajú do iných štátov, tamojší poľnohospodári im nedokážu konkurovať a spoločnosti z bohatých krajín ich tak môžu vytlačiť z trhu a zaviesť vlastné, industrializované spôsoby poľnohospodárstva, narúšajúc pritom tamojšie spoločenské štruktúry, rovnako ako ekosystémy.

“To iste. Dáte ľuďom peniaze len tak, oni si zvyknú a iba čo zlenivejú,” myslia si aj mnohí z nás. Táto predstava sa týka rovnako tak používania zdrojov na rozvojovú spoluprácu v krajinách globálneho Juhu, ako aj najrôznejších sociálnych programov u nás doma. Ekonómovia z Harvardu a MIT – jedných z najrenomovanejších akademických inštitúcií na svete – sa rozhodli tomuto mýtu pozrieť na zúbok. A ukázali, že rozšírený predpoklad nesedí.  

“Pozreli sme sa na vplyv siedmich rôznych programov, pričom sme nenašli žiadne pozorovateľné dopady finančných transferov, či už na ochotu pracovať alebo na celkový počet odpracovaných hodín, ani u mužov, ani u žien,” píše sa v analýze.

Výskumný tím si zobral na mušku programy v Hondurase, Indonézii, Maroku, Mexiku, Nikaragui a na Filipínach. Hoci sa tie programy od seba líšia, vo svojej podstate všetky dávajú peniaze ich chudobným občanom, vo väčšine prípadov s určitou podmienkou. Napríklad, že ľudia pošlú svoje deti do školy či ich nechajú zaočkovať.

Vlády však vo všetkých prípadoch dávajú chudobným hotové peniaze, s tým, že ich môžu minúť, ako len uznajú za vhodné. Podľa kritikov vďaka takémuto prístupu ľudia prestanú pracovať. No podľa štúdie sa takéto správanie v žiadnej z krajín neukázalo.

Zdroj grafu: MIT Economics

Táto tabuľka vybraná zo štúdie ukazuje, že ľudia odpracovali podobne veľa hodín nezávisle od toho, či dostali alebo nedostali finančnú podporu. Rozdiely sa pohybovali na úrovni štatistickej chyby. Pritom samotní výskumníci predpokladali, že sa počet hodín môže znížiť – napríklad z obavy, že ak človek začne pracovať, tak mu vláda príspevky zoberie. No nepotvrdilo sa ani to.

Iné štúdie zároveň ukazujú, že finančná podpora najchudobnejších nielenže nevedie k ich zleniveniu, ale môže za určitých okolností viesť k vyššiemu pracovnému nasadeniu a rastu príjmov. Napríklad štúdia hodnotiaca program, ktorý mladým nezamestnaným Uganďanom poskytoval granty, ktoré im umožňovali získať na  schopnosti potrebné k lepšiemu uplatneniu sa, viedli k vyššiemu počtu odpracovaných hodín a výrazne vyšším príjmom. K podobným záverom prišli aj ďalšie štúdie, napríklad táto takisto z Ugandy. V porovnaní s Európou pritom stačí pomerne menší vklad na dosiahnutie lepšieho výsledku.

Titulné foto: EC/ECHO Arjun Claire/flickr

Predstava, že sociálne programy robia ľuďmi lenivými, je podľa nedávnej štúdie amerických univerzít MIT a Harvard len mýtus.

“To iste. Dáte ľuďom peniaze len tak, oni si zvyknú a iba čo zlenivejú,” myslia si aj mnohí z nás. Táto predstava sa týka rovnako tak používania zdrojov na rozvojovú spoluprácu v krajinách globálneho Juhu, ako aj najrôznejších sociálnych programov u nás doma. Ekonómovia z Harvardu a MIT – jedných z najrenomovanejších akademických inštitúcií na svete – sa rozhodli tomuto mýtu pozrieť na zúbok. A ukázali, že rozšírený predpoklad nesedí.  

“Pozreli sme sa na vplyv siedmich rôznych programov, pričom sme nenašli žiadne pozorovateľné dopady finančných transferov, či už na ochotu pracovať alebo na celkový počet odpracovaných hodín, ani u mužov, ani u žien,” píše sa v analýze.

Výskumný tím si zobral na mušku programy v Hondurase, Indonézii, Maroku, Mexiku, Nikaragui a na Filipínach. Hoci sa tie programy od seba líšia, vo svojej podstate všetky dávajú peniaze ich chudobným občanom, vo väčšine prípadov s určitou podmienkou. Napríklad, že ľudia pošlú svoje deti do školy či ich nechajú zaočkovať.

Vlády však vo všetkých prípadoch dávajú chudobným hotové peniaze, s tým, že ich môžu minúť, ako len uznajú za vhodné. Podľa kritikov vďaka takémuto prístupu ľudia prestanú pracovať. No podľa štúdie sa takéto správanie v žiadnej z krajín neukázalo.

Zdroj: Debunking the Stereotype of the Lazy Welfare Recipient

​Táto tabuľka vybraná zo štúdie ukazuje, že ľudia odpracovali podobne veľa hodín nezávisle od toho, či dostali alebo nedostali finančnú podporu. Rozdiely sa pohybovali na úrovni štatistickej chyby. Pritom samotní výskumníci predpokladali, že sa počet hodín môže znížiť – napríklad z obavy, že ak človek začne pracovať, tak mu vláda príspevky zoberie. No nepotvrdilo sa ani to.

Iné štúdie zároveň ukazujú, že finančná podpora najchudobnejších nielenže nevedie k ich zleniveniu, ale môže za určitých okolností viesť k vyššiemu pracovnému nasadeniu a rastu príjmov. Napríklad štúdia hodnotiaca program, ktorý mladým nezamestnaným Uganďanom poskytoval granty, ktoré im umožňovali získať na  schopnosti potrebné k lepšiemu uplatneniu sa, viedli k vyššiemu počtu odpracovaných hodín a výrazne vyšším príjmom. K podobným záverom prišli aj ďalšie štúdie, napríklad táto takisto z Ugandy. V porovnaní s Európou pritom stačí pomerne menší vklad na dosiahnutie lepšieho výsledku.

Titulná fotografia: EC/ECHO Arjun Claire/flickr

Je tomu viac než 65 rokov, odkedy Londýn postihla veľká smogová kalamita známa aj ako Veľký londýnsky smog. Pár týždňov pred Vianocami roku 1952 zahalili mesto na Temži závoje hustého smogu – kombinácie dymu a hmly, z ktorej aj pochádza slovo smog (smoke-fog) – a celé štyri dni ho nepustili. 

Podľa dobových záznamov vtedy priamym vplyvom znečisteného vzduchu umrelo až 4-tisíc ľudí, no neskoršie výskumy zverejnené v časopise Environmental Health Perspectives hovoria až o 12-tich tisícoch priamych obetí. Ďalším viac než 100-tisíc ľuďom spôsobila táto smogová kalamita zdravotné problémy do budúcna. 

​​Britská vláda na to musela zareagovať. V nasledujúcich rokoch preto zaviedla viaceré opatrenia, ktoré mali viesť k skvalitneniu ovzdušia v hlavnom meste, ale aj ďalších oblastiach britských ostrovov tradične závislých od uhlia.

1. Globalisation puts us in direct relationship with people in other parts of our common planet, so GDJ puts emphasis on global interconnections (having so called global, not only foreign outlook, epistemological level).

2. Thematically reflects increasing need to cover (sustainable) development and humanitarian issues.

3. Ethically emphasises unbalanced power structures and relations within society (locally, globally as well as “glocally”), gives voice to those without power, to those who are not heard within these unbalanced relations.

4. Analytically builds on critical discourse analysis and media framing analysis, in order to enable journalists to step out of dominant discourse(s) – transformative element, ability to change frames of reference, see the world through others´ eyes.

And by all that it aims to contribute to positive social change.

Slovensko je podľa štúdie OECD extrémne ohrozené automatizáciou. Futurológovia a experti predvídajú, že skôr alebo neskôr nahradia roboty a počítače značnú časť pracovných úloh, ktoré dnes vykonávame my – ľudia. Ako sme na túto zmenu pripravení? Je nevyhnutná? Aké bude mať dôsledky? A čo môžeme urobiť na lokálnej aj globálnej úrovni pre to, aby neboli následky pre našu spoločnosť a ekonomiku zničujúce? Continue reading “Nahradia našu prácu stroje a technológie?” →

Ako kupovať múdro ale zároveň zodpovedne – voči ľuďom aj planéte? Čo konkrétne môžeme urobiť, aby sme prispeli k pozitívnej zmene? A prečo by sme to mali vôbec robiť? Continue reading “Krátky kurz zodpovedného spotrebiteľa” →

Čo má spoločné jedno z najznečistenejších miest planéty ležiace v Číne, nelegálne bane hlboko v africkej džungli a prímorský slum v africkej Ghane? Spája ich mobil – áno, aj ten, ktorý nosíte vo vrecku. Continue reading “Skutočná cena nášho mobilu” →

Príbeh o Nauru – malom ostrove v Tichom oceáne – je o stratenom raji, ktorí sa už nikdy nevráti, o premeškanej príležitosti, aj o tom, čo pre izolovanú komunitu môže priniesť “rozvoj”. Continue reading “Nauru – stratený raj” →

Stále viac ľudí hľadá lepšiu budúcnosť vo veľkých mestách. Tie sa tak stávajú ešte väčšími, s viac odpadkami, viac autami, väčším znečistením. Mnohé mestá vo svete už zistili, že sa musia vydať na cestu udržateľného rozvoja. Prečítajte si príklady zaujímavých projektov pre zelenejšie mestá. Continue reading “Udržateľné metropoly, ktoré môžu inšpirovať svet” →

Projekt Jeden svet na školách prináša učiteľom a učiteľkám nové dokumentárne filmy, ktoré reagujú na aktuálne témy ako sú extrémizmus a neznášanlivosť. Extra bonus sú krátke youtube videá Selassieho s metodikou, vhodné na 45 min. vyučovaciu hodinu.

Continue reading “Jeden svet na školách” →

V absolútnej biede, z 1,9 medzinárodného dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 bezmála 11 percent svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Počet ľudí v absolútnej chudobe teda postupne klesá.

Ale najprv krátke vysvetlenie, bez ktorého problematike plne neporozumieme. Medzinárodné doláre, ktorými sa meria chudoba, sú fiktívna mena, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch amerických. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára. Na Slovensku by to bolo čosi vyše eura na deň, pričom by sme si z tej sumy museli hradiť nielen výdavky, ako je bývanie či strava, ale aj tie, ktoré sú dnes “skryté” v štátnych výdavkoch – zdravotná starostlivosť či školstvo. Nie je to teda bežný americký dolár, aký získame v zmenárni.

Ale vráťme sa späť k téme. V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN stavajú mierne skepticky. Spojené národy totiž definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985.

Počet extrémne chudobných tak podľa mnohých klesal len na papieri. Zároveň sa už menej spomína, že k zníženiu chudoby neprispeli ani tak veľké rozvojové snahy, ako skôr výrazný ekonomický boom v Číne. A v mnohých častiach sveta a zvlášť v častiach subsaharskej Afriky absolútny počet extrémne chudobných dokonca klesol. A to aj napriek tomu, že percentuálne poklesol – zároveň im totiž narástol aj počet obyvateľov.

V nových Cieľoch udržateľného rozvoja sa OSN zaviazala odstrániť celkovú chudobu do roku 2030. Podobný plán má aj Svetová banka, ktorá chce do toho istého roku odstrániť extrémnu chudobu vo svete. Dosiahnuť to chce napríklad investíciami do zdravia a vzdelania žien a detí, zabezpečením sociálnej siete, ktorá by obyvateľov chránila pred prírodnými katastrofami a pandémiami, zvýšením poľnohospodárskej produktivity a vybudovaním infraštruktúry, ktorá umožní prístup k energii a trhom.  

Kľúčom k odstraňovaniu extrémnej chudoby je podľa Svetovej banky aj silnejší ekonomický rast. Vidieť to na príklade Číny. Medzi rokmi 1981 a 2008 klesol počet obyvateľov žijúcich v extrémnej chudobe z 85 na 13 percent. Znamená to, že z chudoby sa vymanilo zhruba 600 miliónov ľudí.

Niektoré krajiny však nemajú šancu vymaniť sa z chudoby. Takúto teóriu zastáva profesor Oxfordskej univerzity Paul Collier, ktorý vo svojej knihe The Bottom Billion opísal štyri pasce chudoby. Jednou z pascí je geografická poloha.  Ťažšie to majú krajiny ďaleko od mora, navyše obklopené nepriateľský mi štátmi.

Okrem zlej geografickej polohy je ďalšou z pascí konflikt v krajine. Takmer tri štvrtiny z najchudobnejšej miliardy ľudí žijú v krajine, v ktorej buď prebieha vojenský konflikt, alebo sa z neho zotavuje. Ďalšou pascou je nefunkčná vláda. Väčšina najchudobnejších ľudí žije v štátoch, ktoré sú zlyhané alebo zlyhali niekedy v poslednom čase. Poslednou pascou je kliatba nerastného bohatstva. Znamená to, že krajiny s veľkým prírodným bohatstvom sa napriek nemu často nedokážu dopracovať k dobre spravovanej spoločnosti. Spoločnosti, ktoré získavajú bohatstvo “zo zeme” nie sú občanmi tlačené do demokracie, lebo ich vlády “korumpujú” ziskami z ropy či iných zdrojov. Ľudia nemôžu od vlády žiadať viac, lebo štátu sami nič nedávajú napríklad vo forme daní. Zároveň to neraz vedie ku korupčnému správaniu. Príkladom je Angola, či bohaté ropné štáty Blízkeho východu.

Na to, či sa krajine darí, má do veľkej miery vplyv aj moc a politika. Niektoré krajiny nemohli v 19. storočí dobiehať iné kvôli tomu, že boli pod ich nadvládou. Respektíve niektoré rástli a bohatli práve vďaka tomu, že mali pod nadvládou iné. Európske krajiny kolonizovali mnohé africké, ázijské či juhoamerické krajiny, záujem mali predovšetkým o ich nerastné bohatstvo. Ekonomiky týchto krajín z kolonizácie neprofitovali, mocnosti ich držali v stagnácii. A zároveň ich neraz viedli k sociálnemu rozvratu, narušili kontinuity existujúcich spoločností, zaviedli nové nerovnosti. Dôsledky, ktoré tieto procesy spôsobili, sú súčasťou DNA dnešnej podoby globalizácie.

Foto: Flickr

„Je to skutočne klamstvo, je to fejk“. Tieto tvrdé slová zazneli z úst legendárneho klimatológa Jamesa Hansena, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o zvýšenie povedomia o zmene klímy, hneď po skončení samitu v decembri 2015 v Paríži. Hovoril o Parížskej dohode o zmene klímy, ktorá pred pár týždňami vstúpila do platnosti. Jej cieľom je zabrániť tomu, aby globálna teplota stúpla o viac než 2 a ideálne nie o viac než 1,5 stupňa Celzia. A prečo tie ostré slová?

Po prvé, aj s odstupom jedného roka môžeme povedať, že dohoda je mäkšia, než dúfali vedci či odborníci z mimovládnych organizácií. A po druhé, tí najchudobnejší a klimatickou zmenou najohrozenejší ostali na okraji záujmu. Akákoľvek zmienka o ľudských právach spojená s dosahmi zmeny klímy z daného schváleného návrhu nenávratne zmizla. Bohaté krajiny zároveň neboli ochotné uznať a tobôž nie vyčísliť svoju výrazne vyššiu mieru zodpovednosti za meniace sa podnebie planéty a dosahy tohto procesu na ľudí a celé komunity, ktoré na tom často nenesú žiadnu vinu.

Dohoda sa tak nemusí pozdávať ľuďom v krajinách na chvoste rozvojových rebríčkov, ktorí sú aj najväčšími obeťami meniacej sa klímy a nemajú ten luxus čakať na riešenia. Napríklad súostrovie Tuvalu, ktoré sa môže čoskoro potopiť, či krajiny Sahelu, teda južného okraja Sahary, ktoré zmena klímy oberá aj o to málo pravidelných dažďov, na ktoré boli zvyknuté. A pozdávať sa nemusí ani tým, ktorí dúfali v skutočné riešenia, nie v plán o budúcich plánoch.

Dohoda a zároveň paradoxne aj jej nedostatky sa dajú zhrnúť do tých istých niekoľkých bodov. Mali by sme podniknúť kroky, ktoré zaistia, aby priemerná globálna teplota nestúpla o viac než dva stupne nad predindustriálnu úroveň. To znie racionálne. Naozaj konkrétne kroky smerom k dvom stupňom však podľa dohody nemáme urobiť hneď. Zaviazať sa až na také ambície si krajiny netrúfli.

Je síce pravda, že sa v dohode ocitla aj zmienka o potrebe udržať nárast dokonca už pod 1,5 stupňa, no tá je ešte neurčitejšia a nereálnejšia než jej dvojstupňová sestra.

K cieľu dvoch stupňov sa máme dopracovať postupne. A to tak, že budeme v päťročných intervaloch vyhodnocovať plnenie záväzkov a následne prehodnocovať ciele, aby sme sa v budúcnosti do tých dvoch stupňov predsa len nejako vtesnali.

To je však podľa mnohých veľmi riskantný prístup, ktorý si nemôžeme dovoliť. Za každý rok, v ktorom neuberieme dosť z emisií, ktoré zmenu spôsobujú, za každý rok, v ktorom naďalej dostatočne neupravíme náš energetický mix či nezavedieme nové zelené technológie, si totiž do budúcna zúžime manévrovací priestor na realizáciu potrebných krokov. Neskôr tak budeme musieť ubrať rádovo viac emisií a zmeniť zdroje našej energie v ešte kratšom čase.

Faktom je, že do rovnice môžeme vložiť očakávaný vývoj nových technológií, ktoré nám pri podliezaní dvoch stupňov môžu pomôcť. Ale nemusia. A ak aj pomôžu, tak to nemusí byť dosť. Predovšetkým je však spoliehanie sa na túto možnosť pre niektoré krajiny, ale aj planetárnu spoločnosť ako celok, až priveľkým rizikom.

Už pred summitom v Paríži upozorňovali mimovládne organizácie ako ActionAid či Oxfam, že nová dohoda musí klásť dôraz na tých najzraniteľnejších. Na tých, ktorí žijú už dnes na hrane, v hraničných regiónoch, kde sa vplyvom zmeny klímy stávajú životné podmienky neznesiteľnými pre človeka a neraz vedú k narúšaniu celých kultúr či k fenoménu klimatickej migrácie. Sú to často tí najchudobnejší z chudobných. A práve na tých dohoda opätovne nemyslí viac než okrajovo.

Kto zaplatí klimatický účet?

Rozvinuté krajiny vrátane Slovenska by podľa nezáväznej časti dohody mali poskytovať od roku 2020 prinajmenšom sto miliárd dolárov ročne menej rozvinutým krajinám, aby im pomohli vyrovnať sa s dosahmi meniacej sa klímy. Odhliadnuc od toho, že ide o „nezáväzný záväzok”, to ani nestačí.

Najmä ak vezmeme do úvahy mieru nákladov, ktoré pred tieto krajiny zmena klímy kladie a zároveň nízku mieru ich zodpovednosti za nezvratné zmeny životného prostredia. Ide totiž obvykle o krajiny a komunity, ktoré sa na dnešnom stave nijako nepodieľali, ale následky niesť musia. Rovnako tak finančné, ako aj iba ťažko vyčísliteľné sociálne či kultúrne. A to je v prvom rade nefér.

Ak aj zostaneme len pri číslach, rozvinuté krajiny nesú za zmenu klímy desaťnásobne vyššiu zodpovednosť oproti tým menej rozvinutým krajinám. Najmä ak sa na to pozrieme z historickej perspektívy. Niektoré krajiny už totiž dymia výrazne dlhšie než iné. Zhodou náhod sú to tie, ktoré majú najviac zdrojov a určujú nastavenie globálneho ekonomického systému.

Takže hoci aj Čína momentálne vedie v množstve vypúšťaných emisií, zodpovednosť Spojených štátov je výrazne vyššia. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Nature Climate Change by len Američania museli na klimatické reparácie vynaložiť štyri bilióny dolárov.

Zraniteľní sú na konci. Napokon, ako vždy

Neklamným znakom, že rozvinuté krajiny nechcú niesť túto zodpovednosť, je fakt, že vytrhli z finálnej dohody zmienky, ktoré by klimatickú zmenu a jej dosahy vkladali do ľudskoprávneho kontextu.

Zmienky, ktoré by ju dali do roviny zodpovednosti za miznutie celých kultúr, do roviny zodpovednosti za spoločenské zmeny v komunitách pôvodných obyvateľov v rôznych častiach sveta, do roviny zodpovednosti za prehlbovanie chudoby tých, ktorí sú už dnes nepomerne chudobnejší než my a nemajú prostriedky sa rýchlej zmene brániť. A do roviny, že by za to zodpovední mali aj zaplatiť.

Plán určený Parížskou dohodou je nejasný, len čiastočne záväzný, dáva priestor na prílišný hazard so stupňami hore-dolu. A necháva tých najzraniteľnejších, tých, ktorí si nemôžu namiešať lepšie karty, tam, kde vždy boli – na ďalekom okraji záujmu. Na takom ďalekom okraji, že z neho možno už čoskoro spadnú a pohltí ich rastúca hladina morí, opakujúce sa vlny neznesiteľného tepla či extrémne suchá.

A aké je aktuálne status quo? Hoci pred pár týždňami vstúpila dohoda do platnosti potom, ako ju ratifikovalo dostatočné množstvo krajín emitujúcich dostatočné množstvo emisií, viacerí signatári avizujú, že k požadovaným krokom pristúpia len v obmedzenej miere. A nadôvažok budúci prezident Spojených štátov amerických, ktorého čaká budúci mesiac inaugurácia, sa zastrája, že z dohody odstúpi. A to aj napriek tomu, že ten odchádzajúci zaistil jej ratifikáciu v kongrese.

Titulná fotografia: climate.nasa.gov

Veľká Británia a ďalšie bohaté krajiny závisia od dovozu vody z miest priamo ohrozených suchami a nedostatkom tejto životodarnej tekutiny. Tak nejako znel záver štúdie z dielne britskej Kráľovskej akadémie spred niekoľkých rokov. Dovážame k nám tovar, pri ktorého produkcii a transporte bolo neraz treba použiť enormné množstvá vody v regiónoch, ktoré sú na vodu obzvlášť citlivé.

Podľa denníku Guardian tvorí takáto pred našimi zrakmi skrytá voda, tzv. virtuálna, až ⅔ spotreby vody v bohatom svete. My, v krajinách s dostatkom vody, ktorá nám pomáha rozvíjať sa – lebo bez nej to skutočne ide len ťažko – si lacno berieme viac vody od tých, ktorí jej zďaleka nemajú dostatok.

Percentá

Ľudské telo pozostáva až zo sedemdesiatich percent z vody. A nejakou šťastnou náhodou jej približne toľko – 71 percent – tvorí aj povrch našej planéty. Problém je, že väčšina z nej, narozdiel od tej v našom tele, pre nás nie je využiteľná – až 97 percent všetkej vody tvorí morská voda. Vhodná akurát tak pre rybičky a ďalšie morské plody.

Zostávajú nám tak len tri percentá sladkej vody. No z nej sú až štyri pätiny zamrznuté v ľadovci. Áno, môžeme si povedať, že tie sa predsa topia. To je síce pravda, no pravda je aj to, že väčšia časť z roztopenej vody sa aj tak pridá k tým 97 percentám morskej vody spomínaným vyššie.

Zostane nám tak približne 0,6 percenta. A to stále nie sme na konci. Tri štvrtiny z toho totiž tvorí voda, ktorá síce tečie, no kdesi hlboko pod zemou. A nie vždy sa nájdu možnosti a odhodlanie ako napríklad u staviteľov starovekých kanátov, z ktorých niektoré vznikali celé desaťročia a mnohé dodnes fungujú.

Zvyšok, teda 0,15 percenta, je síce sladká a dostupná, no nie vždy čistá voda. Tá naozaj vhodná na konzumáciu tvorí len 0,003 percenta všetkej vody.

Komplexný globálny prístup

Dostupnej vody je naozaj málo. Aj to je dôvod, prečo o nej treba uvažovať v širších súvislostiach než skrz vypínanie vodovodného kohútika či páky pri umývaní zubov. Oproti tomu, koľko vody minieme iným spôsobom, totiž ide v podstate o omrvinky. Podstatné, no stále len omrvinky.

Pre názornosť stačí malé porovnanie. Zatiaľ čo vegetarián denne “zje” 2500 litrov vody, klasický na mäse odchovaný slovenský stravník až 5000 litrov. Spláchnutie toalety sa tak javí menším problémom. A práve tam by mala nastať zmena.

Tento komplexný, holistický prístup k vode spropagoval “vodný guru”, geograf John Anthony Allan, emeritný, no stále aktívny profesor na londýnskej King’s College. Vo svojich štúdiách sa zaoberá dovozom potravín a ďalších na vodu citlivých produktov, ako jednou z ciest efektívneho znižovania tlaku na vzácne vodné zdroje. Vo svojich analýzach, ktoré nie sú limitované štátnymi hranicami, odhaľuje vzťahy medzi poľnohospodárskou produkciou, využívaním vody, planetárnymi ekonomikami a politikou. Za svoju prácu získal aj prestížnu Stockholm Water Prize – podľa niektorých ekvivalent Nobelovej ceny za oblasť životného prostredia.

Ako to funguje?

Funguje to vlastne veľmi jednoducho. Ukázať si to môžeme na hovädzom dobytku. To je obľúbený, pomerne jednoznačný a obzvlášť desivý príklad. Na vyprodukovanie jedného kilogramu peknej sviečkovice totiž treba nie menej než 15-tisíc litrov vody. Steak tak vyjde skutočne draho.

Ale začnime od začiatku. Trvá nejaký čas, kým je zviera pripravené na porážku. Spravidla asi tri roky. Vtedy je z jedného zvieraťa možné získať približne 200 kilogramov čistej váhy mäsa. No prežúvavec za tie roky čosi aj zje. Povedzme, že 1300 kíl zrnovín a 7200 kíl slamy či trávy.

A aby sme to krmivo získali, je ho treba zalievať, či už dažďom alebo umelo zavlažovať. Každá krava si tak vyžiada viac až 3 milióny litrov vody. A to sme ešte nezarátali tie desatisíce litrov, ktoré krava vypije, prípadne ďalšie vodné náklady. Spočítané a zrátané, 3 milióny aj čosi litrov vody deleno 200 kíl mäsa sa rovná 15-tisíc a viac l/kg.

Svoje samozrejme využíva, a nie málo, aj priemyselná výroba, alebo napríklad chladenie serverov spoločností ako je Google, Facebook či Netflix (podľa Wall Street Journal minú servery na chladenie len v Kalifornii, kde leží legendárne Silicon Valley, až 158-tisíc veľkých olympíjskych bazénov ročne), no poľnohospodárska produkcia hrá prím.

Zdroj: Water Footprint Manual, 2009 (adaptované)

A čo z toho celého vyplýva? Okrem toho, že je svet skutočne veľmi prepojený, je to tiež fakt, že si môžeme vybrať a pomerne malými rozhodnutiami – a nie, nie je to zatváranie kohútika pri umývaní zubov – dokážeme ušetriť naozaj veľké množstvá vody. Keď v ničom inom, tak môžeme začať napríklad obmedzením plytvania potravinami. Inými slovami, berme zreteľ na to, že každý jeden kus potraviny na smetisku má za sebou celý vodný rodokmeň. Ale rovnako tak na to myslime aj pri odievaní, premyslenej zmene jedálnička či čomkoľvek ďalšom.

Úvodné foto: https://www.flickr.com/photos/iucnweb/6788528430/in/photostream/

Vchádzam do supermarketu a v prvých regáloch vidím ovocie a oriešky zo všetkých kútov sveta. Chytám do ruky čosi malé, žlté, v tvare vajíčka. Nikdy predtým som toto ovocie nevidela, netuším, kde rastie, ani akú má chutiť. 

Napríklad s takým anásom je to zdanlivo inak. Poznáme ho, vieme, ako vyzerá, a možno si aj myslíme, že vieme, ako má chutiť. Ale vieme, ako rastie? Či kto a v akých podmienkach ho pre nás pestuje?

Neférové ananásy z Kostariky

Podľa správy kampane Make Fruit Fair stúpla produkcia ananásov v Kostarike medzi rokmi 2000 – 2008 až o tristo percent. Ananásy sa tak stali hlavným vývozným poľnohospodárskym artiklom krajiny – predbehli aj kávu a banány.
Výhodné obchodovanie pre tamojšiu ekonomiku však pre každodenný život miestnych znamená neľahké pracovné podmienky, znečistené vodné zdroje v dôsledku používania chemických postrekov či odlesňovanie.

Kostarické lesy ustupujú plantážam a dochádza tak k narúšaniu tamojších ekosystémov. Ananásy sa často pestujú ako monokultúry. Ananás rastie zo zeme, na jednej rastlinke nájdete maximálne dve ovocia a trvá im aj 18 mesiacov, kým dozrejú. Plantáže musia byť bez akýchkoľvek rastlín, ktoré by ananásom tienili. „Nemáme dobré miesto, kde by sme sa najedli počas obedňajšej prestávky. Obedujeme pod nákladiakmi plnými ananásov, čuchajúc pach chemikálií,“ cituje International Labor Rights Forum v spomínanej správe Fredyho, pracovníka jednej ananásovej plantáže. S používaním toxických pesticídov súvisí aj znečistenie vody v okolí plantáží, ktoré negatívne vplýva na zdravie obyvateľov krajiny. Pracovníci plantáží sa zase sťažovali na alergie, oslabený imunitný systém či migrény.
Mnohými pracovníkmi na kostarických ananásových plantážach sú migranti z Nikaragui, ktorí nemajú dokumenty a preto je pre veľké spoločnosti jednoduchšie ich zneužívať. Dostávajú nižšie platy a neodvážia sa sťažovať si, aby neprišli o prácu. Podľa Make Fruit Fair väčšina pracovníkov na plantážach nadnárodných firiem síce zarába minimálnu mzdu, ale musia za to pracovať aj štrnásť hodín denne, šesť dní v týždni.

Férové kolumbijské banány   

Oswaldo zdedil svoju banánovú plantáž po otcovi. Keď však začal s farmárčením, boli iné časy, než aké panujú v banánovom biznise dnes – v čase medzinárodných certifikátov.
„Farmári v oblasti La Magdalena sú malými producentmi s maximálne piatimi hektármi pôdy. Nemajú ekonomické možnosti, aby sami čelili problémom, ako je znehodnocovanie miestnej meny či fenomén El Niňo,“ vysvetľuje Elkin Valencia, riaditeľ združenia pestovateľov banánov Augura. Keď teda zahraničné spoločnosti začali od producentov vyžadovať certifikáty kvality, museli sa spojiť v naplňovaní všetkých podmienok – napríklad v nákupe potrebného vybavenia pre plantáže.
Spájanie pomohlo aj v obdržaní certifikátu Fairtrade, keďže poplatok zaň môže združenie farmárov platiť spoločne. Spoločne tiež obchodujú s banánmi či riešia problémy s vodou, ktorej je v oblasti nedostatok.
Keď prechádzame po Oswaldovej plantáži, voda z polievacích zariadení strieka na všetky strany. Dva mesiace vôbec nezapršalo, a to už malo byť obdobie dažďov. „Banány potrebujú slnko a vodu. Najmä s vodou máme problém,“ povzdychne si Oswaldo.
Jeho plantáži sa však darí oveľa lepšie, odkedy je zapojený do systému Fair trade. „Tá pomoc je veľmi veľká,“ vraví.
Ku každej dvadsaťkilovej škatuli banánov, ktorú predá ako fairtradovú, dostane asi 60 centov navyše, plus jeden dolár na rozvoj komunity.

„Ako viete, ktoré banány sú fairtradové?“ pýtam sa. „Tie, ktoré od nás ako fairtradové kúpia,“ vraví Oswaldo. Certifikát má celá plantáž, ako fairtradové môže teda predávať všetky banány. Nie po všetkých je však dopyt. Pomer ceny férových (faritradových) a konvenčných banánov v supermarketoch často nezodpovedá rozdielu v cene, ktorú farmár dostane. Vyššia cena za férové banány môže spôsobiť, že po nich nakupujúci nesiahnu a farmár nedostane ani o ten dolár navyše. Dolár, ktorý pre neho znamená veľa.
Oswaldo predáva svoje banány napríklad firme DOLE. V reťazci medzi rukami Oswaldových zamestnancov, ktorí banány na jeho plantáži balia, a nami, ktorí si na jeho banánoch doma vychutnávame, je však minimálne sedem ďalších článkov. Distribútorské firmy na oboch stranách Atlantiku robia s farmármi biznis aj predajom všetkého, čo potrebujú na pestovanie. Dopravné spoločnosti na oboch kontinentoch či dopravca cez oceán inkasujú od distribútora na prijímajúcom kontinente. Samotné supermarkety poctivým lobby stanovujú ceny.
Združení kolumbijskí farmári sa snažia reťazec skrátiť, predávať priamo, ich možnosti sú však obmedzené.

Vietnamské kešu s popáleninami 

Ešte obmedzenejšie sú možnosti vietnamských väzňov, ktorí možno aj pre nás čistia kešu oriešky. Podľa nezávislého obchodného združenia Viet Labor malo byť 100 – 200-tisíc väzňov v pracovných táboroch nútených k práci – napríklad aj k vylupovaniu kešu orieškov. Tie patria v Európe i v USA medzi najobľúbenejšie oriešky, odborníci na zdravú výživu ich radi vyhlasujú za veľmi zdravé a dnes už z nich stále viac ľudí rado pripravuje krémy do raw koláčov.
Väzni mali byť podľa organizácie nútení k práci 40 – 50 hodín týždenne bez nároku na odmenu. Organizácia Human Rights Watch tvrdí, že kešu oriešky vo Vietname nečistia iba väzni, ale aj klienti v rehabilitačných zariadeniach – napríklad drogovo závislí či HIV pozitívni Vietnamci.
Okrem toho, že za túto nútenú práca často zamestnanci nedostávajú mzdu, môže byť aj nebezpečná. Kešu oriešky sú obalené v tvrdej škrupine z dvoch vrstiev, medzi ktorými sú zdraviu škodlivé žieraviny. Vietnamcom, ktorí ich čistia, tak hrozia prudké popáleniny. Rukavice však od zamestnávateľov nedostávajú. 

Kolumbijské ananásy, čo spájajú

Ananásy z Thajska trhajú v neľahkých podmienkach často zneužívaní migranti z Mjanmarska (Barmy). Brazílske pomaranče v džúsoch zamestnanci plantáží tiež často ošetrujú chemikáliami bez rukavíc. A vedeli ste, že na vypestovanie jednej mandle sú potrebné až 4 litre vody a na vypestovanie pol kilogramu avokád takmer 250 litrov? Často sa pritom tieto pochúťky pestujú v krajinách, kde miestni ľudia trpia nedostatkom vody.
Ak počas zimy zavítate do supermarketu, hneď pri banánoch a mandarinkách uvidíte davy, pretekajúce sa, kto uchytí lepší trs. Lepší trs banánov, ktoré nikdy nebudú chutiť tak, ako chutia banány odtrhnuté dozreté. A predsa je banán najobľúbenejšie ovocie na svete!
Nakupovať lokálne je jednou z možností, ako neprispievať k porušovaniu ľudských práv a ničeniu životného prostredia. Milióny farmárov v zahraničí však žijú z toho, že nám chutia práve banány či ananásy. Môžeme sa zaujímať aspoň o to, ako sa naše obľúbené ovocie či oriešky pestujú a hľadať férové a k životnému prostrediu šetrnejšie plody.

A ako nádej, že nie všetko sa pestuje v neľudských podmienkach a s negatívnym dopadom na životné prostredie, máme na záver ešte jeden kolumbijský príklad.

Ananásová farma La Fortuna, ktorá vznikla vo východnej časti Kolumbie, spája bývalých bojovníkov v kolumbijskom konflikte. Bývalí členovia ozbrojených skupín, ktorí bojovali proti tamojšej vláde, ale ktorí sa po návarte (či dokonca úteku) do normálneho života ocitli na okraji kolumbijskej spoločnosti, pestujú spoločne pol milióna ananásov. V projekte sa spojili tí, ktorí proti sebe kedysi bojovali. Farma tak môže byť príkladom toho, ako v krajine, ktorá dlhé desaťročia čelila vnútornému konfliktu, nastoliť mier.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

foto na titulke: Gratisography, Pexels

Rozšírená predstava, že bohaté krajiny svojimi peniazmi pomáhajú chudobným, podľa nedávno uverejnenej štúdie amerického think-tanku Global Financial Integrity nezodpovedá realite. Štúdia, zjednodušene povedané, hovorí, že podobne ako v minulosti, aj dnes bohatý svet, do ktorého patríme aj my, “vyťahuje” z chudobných krajín peniaze. A nie naopak, ako sa to prezentuje. 

Na jednej každoročne do menej rozvinutého globálneho Juhu posielame peniaze vo forme rozvojovej pomoci – ročne ide podľa údajov OECD o viac než 150 miliárd dolárov, zároveň však z nich omnoho viac berieme. Významnou príčinou tohto nelichotivého stavu sú pritom daňové úniky, zvlášť tie, ktoré smerujú na globálny Sever.

Malí platia viac než veľkí 

V mnohých krajinách Afriky platí, že drobní podnikatelia odvedú na daniach viac než veľké firmy. Nastavenie medzinárodného daňového systému to umožňuje. Ilustruje to príbeh Marty Luttgrodt z Ghany, ktorý pred časom opísala správa britskej organizácie ActionAid s názvom Calling Time.

Správa predstavuje Martu a jej podnikanie so stánkom s jedlom a pivom v ghanskej metropole Akra. Za fľašu tamojšieho piva od spoločnosti Accra Brewery účtuje svojim zákazníkom 1,10 eura. Tento biznis jej vynáša necelých 280 eur za mesiac. Z nich musí uživiť seba a troch zamestnancov. Príjem z podnikania v kombinácii s platom jej muža musí tiež pokryť štúdium ich dvoch detí a životné náklady rodiny.

V kontraste s Martiným príbehom správa odhaľuje zákulisie firmy Accra Brewery. A tam ponúkla celkom iný príbeh. Napriek tomu, že jej materská spoločnosť SABMiller ovládala v Ghane zhruba 30 percent trhu s pivom, bola pozoruhodne nezisková. Medzi rokmi 2007 až 2010 minuli Ghančania na jej produkty takmer 80 miliónov eur. I tak sa jej podarilo dosiahnuť straty pred zdanením zhruba 3,9 milióna eur.

Správa organizácie ActionAid odhalila, že daňové účty firmy Accra Brewery sa za štyri roky rovnali 270-tisíc eurám. V priebehu troch z týchto štyroch rokov spoločnosť neodviedla absolútne žiadne dane. Je teda celkom možné, že človek predávajúci produkty nadnárodných korporácií (akým je aj Marta) zaplatil v rovnakom období pomerne k svojmu príjmu vyššiu daň než firma vyrábajúca a predávajúca v tejto krajine tovar.

Možno si poviete, “áno, ale to sa týka aj nás”. Nedá sa než nesúhlasiť, rozdiel je však tak v pomeroch a percentách, ako aj absolútnych číslach. Podľa Gabriela Zucmana z americkej univerzity v Berkeley, ktorý sa zaoberá daňovými únikmi, priemer daní ilegálne uniknutých z afrického kontinentu do offshore centier dosahuje tridsať percent, zatiaľ čo z Európy je to len desať. Aj keď v prípade Slovenska môže byť číslo vyššie.

Zároveň nie je percento ako percento. V niektorých krajinách totiž aj percentuálne rovnaké úniky daní môžu pre jej obyvateľov znamenať čosi celkom iné. Je iné, ak vám ukradnú desať percent z minimálnej mzdy, než ako keď vám zmizne desať percent z podstatne vyššieho príjmu.

V prípade tých prvých desiatich percent je to otázka, či sa deti dostanú do školy, alebo či bude v okrese jeden alebo dvaja lekári. Prípadne aspoň nejaký.

V prípade druhých tvorí desať percent otázku, či na školách zateplíme okná a kúpime interaktívnu tabuľu, alebo či zvýšime plat pedagógom, prípadne či zostane nemocnica v každom aj pár kilometrov vzdialenom okresnom meste, alebo v niektorých z nich zostane len poliklinika.

Organizácia ActionAid túto dimenziu prepočítala na čísla. V prípade odohrávajúcom sa v Malawi, africkej krajine s najnižším HDP na hlavu na svete, organizácia pred časom poukázala na austrálskych ťažiarov. Tí za šesť rokov činnosti neodviedli na daniach do malawijskej štátnej kasy ani euro.

Organizácia vo svojej správe z roku 2015 vypočítala, že v prípade, že by firma dane riadne platila, Malawi by v priebehu šiestich rokov získalo 43 miliónov dolárov. Prepočítané na verejné služby 17-tisíc sestričiek, 39-tisíc učiteľov alebo 8500 lekárov.

A to je vlastne len omrvinka, ktorá však poukazuje na širší ešte hrozivejší kontext. Podľa Africkej únie a OSN ide pri daňových únikoch celkovo o zdroje, ktoré dvojnásobne prekračujú sumy poskytovanej rozvojovej spolupráce pre tento kontinent.

Inými slovami, ak by sa podarilo v krajinách Afriky znížiť daňovú medzeru o polovicu, ročne by si kontinent mohol polepšiť až o štyri percentá hrubého domáceho produktu, vyplýva z odhadu OSN.

Ako minulý rok ukázala spoločná správa OSN a Africkej únie, len ilegálnou cestou odíde z Afriky ročne 50 miliárd dolárov. Obvykle smerom na “Sever”. Je to omnoho viac, než tam bohaté krajiny pošlú vo forme zahraničnej pomoci. Vo výpočte pritom nie sú zahrnuté sporné, no potenciálne legálne finančné toky, ktorým sa narozdiel od rozvinutých krajín mnohé africké štáty dokážu brániť menej efektívne. A firmy z rozvinutých krajín to využívajú.

“Daňové plánovanie sa stalo jadrom biznis modelu,” povedal pre The Guardian Pascal Saint-Amans, ktorý viedol dvojročný daňový reformný program OECD s názvom Base Erosion and Profit Shifting. Na tento spôsob myslenia niektorých európskych manažérov v afrických krajinách poukázali aj nedávno uniknuté panamské zložky. BBC napríklad vďaka nim oprášila jeden starý prípad z roku 2010. Malí platia viac než veľkí Malí platia viac než veľkí Daňové úniky prispievajú k nerovnosti

Možnosťou obchádzať dane cez daňové raje získali mocní a vplyvní praktickú a v globalizovanom svete poľahky dostupnú možnosť ďalej hromadiť svoj majetok a tým ďalej zvyšovať majetkovú nerovnosť na planéte.

A to tak  vnútri krajín, kde musia byť výpadky kompenzované vyššími daňami zvyšku obyvateľov, ako aj medzi štátmi. Zvlášť smerom k bohatým krajinám s dostatkom zdrojov na právnikov a účtovníkov, smerom od krajín, ktoré na týchto “odborníkov” nemajú.

Takýmto zamedzovaním mobilizácii domácich zdrojov podkopávajú bohaté krajiny tým chudobným možnosti rozvoja a bránia im postaviť sa na vlastné nohy. A výrazne viac než tým bohatým, chýbajú dane tým chudobnejším.

Môžeme pritom vidieť, kam to vedie. K svetu, v ktorom podľa analýzy Oxfamu polovicu celého majetku vlastní celkom 62 (slovom šesťdesiatdva) ľudí a percento najbohatších má viac majetku než celý zvyšok svetovej populácie. K situácii, keď rastúca nerovnosť posilňuje  seba samu, k víru vysávajúcemu majetok smerom k tým, ktorí miešajú karty. A teda k tým, ktorí ten vír sami spúšťajú a vlastne de facto aj ovládajú. “Rich-get-richer” dynamika.

Európska únia, ktorá hrá nezanedbateľnú úlohu v tvorbe medzinárodnej politiky, je najväčším donorom rozvojovej pomoci na svete. No zároveň je aj domovom viacerých nadnárodných firiem patriacich k najväčším na svete, hlavným importérom a exportérom z a do krajín globálneho Juhu a hostí nemalé množstvo krajín, ktoré sa podľa niektorých znakov dajú považovať za daňové raje. Napríklad Holandsko, Monako, San Marino a iné.

Jej činnosti a záujmy si tak neraz odporujú. V jazyku OECD môžeme povedať, že jej politiky sú v nesúlade s rozvojom. Jednou rukou dávame, zatiaľ čo druhou berieme. Viac. Boj proti týmto praktikám je tak dnes výzvou, pred ktorou stojí nielen Európa, ale aj Slovensko samotné. 

Titulná fotografia: Occupy.com

Na to, aby sme pochopili, čo je to alterglobalizácia, je potrebné si najskôr povedať, čo je to globalizácia.

Globalizácia je, teoreticky, neutrálny objektívny pojem. Deje sa, či sa nám to páči alebo nie. V skutočnosti je to však zložitejšie, globalizácia má ako sociálny proces určitý charakter, daný činnosťou ľudí a nie vždy férovými vzťahmi medzi nimi.

Globalizácia má viacero dimenzií. Najvýraznejší je jej ekonomický rozmer, ekonomika dnes prestáva brať do úvahy hranice štátov. No podobne sa to týka aj politickej sféry, ako aj oblasti kultúry, ktorá sa stáva uniformnou. A rovnako tak sa týka aj environmentálnych otázok.

Podstatou aktuálnej verzie globalizácie – tej, v ktorej žijeme – je spôsob, akým je zorganizovaná globálna spoločnosť. Čoraz prepojenejšia spoločnosť stojí na komunikačných technológiách, charakterizujú ju globálne finančné toky, ktoré nepoznajú štátne hranice, stavia na princípoch voľného trhu a sprevádza ju vzájomná asimilácia kultúrnych vzorcov, obzvlášť v masovom merítku. Tomuto nastaveniu, tomuto aktuálnemu globalizačnému diskurzu, dominuje ekonomická dimenzia rozvoja a rastu (viď rozdiel medzi rastom a rozvojom vysvetlený v predošlej kapitole).

Okrem prevládajúceho globalizačného diskurzu existujú aj alternatívne pohľady, ako je napríklad globalizáciu celkom odmietajúci antiglobalizmus alebo aj alterglobalizmus.

Ak vychádzame z toho, že globalizácia sa objektívne deje a len ťažko jej zabránime, máme ju možnosť aspoň skorigovať. Ide tak o náplň, akú jej dáme. Práve na týchto princípoch stojí alterglobalistický pohľad na globalizáciu.

Alterglobalisti chcú inú globalizáciu. Narozdiel od antiglobalistov ju však neodmietajú ako celok. Naopak,  niektoré jej súčasti – napríklad informatizáciu – vyzdvihujú ako možné riešenia globálnych problémov.

Celkovo odmietajú vyhranenosť prevládajúceho vnímania globalizácie v duchu “trh a globalizácia alebo ekonomická katastrofa” a hľadajú cesty medzi týmito pólmi, svet nie je buď-alebo. Tá vyhranenosť sa pritom často prejavuje aj v médiách a iné názory sú neraz označované negatívnymi nálepkami. Tu pritom treba zohľadniť pozície a mocenské postavenie aktérov.

Známa teoretička alterglobalizmu, politologička a aktivistka Susan George vidí rozdiel medzi antiglobalizmom a alterglobalizmom nasledovne: Podľa antiglobalistov by sme sa mali hýbať len vo vnútri svojich národno-štátnych hraníc, v ktorých sa o seba údajne dokážeme postarať. Alterglobalisti to odmietajú a tvrdia, že by sme sa nemali uzatvárať, obchod je predsa dobrá myšlienka.

Alterglobalizmus podľa George ďalej hlása, že ak je to možné, mali by sme mať dobré vzťahy s každým. Hovorí tiež o tom, aby sme chápanie moci nestavali na hrubej sile a armáde, ale napríklad na spoločných záujmoch. Jednoducho povedané, alterglobalizmus znamená, že nemáme nič proti zvyšku sveta a spolupráci, aj keď sa pritom staráme aj o naše vlastné záujmy. A vieme to robiť v mieri, pomocou vzdelávania a otvorenosti k iným ľuďom.

Foto: Wikimedia Commons

Keď sa povie chudoba, mnohí z nás si predstavia niečo vzdialené, čo sa nás netýka. Prestavia si absolútnu chudobu, ktorá sa spája s hladom, chatrným či žiadnym obydlím. Chudoba je však prítomná všade, aj v tých najbohatších krajinách. Pri diskusii o nej je podstatné rozlišovať medzi relatívnou a absolútnou chudobou.

Absolútna chudoba

Najskôr k absolútnej chudobe. Podľa Svetovej banky znamená absolútna chudoba, keď si človek musí vystačiť s menej než 1,9 medzinárodným dolárom na deň.

Na to, čo tento stav znamená, je potrebné pochopiť pojem medzinárodný dolár. Ide o fiktívnu menu, ktorá ukazuje, čo si za jeden dolár môže v určitom čase kúpiť Američan v Spojených štátoch. Ak by si zaň kúpil napríklad kilo ryže, tak napríklad v Kambodži by to bola suma zodpovedajúca kilu ryže v ich miestnej mene. Jeden medzinárodný dolár má tak v Kambodži v skutočnosti hodnotu len zhruba štvrť amerického dolára.

Ľudia žijúci v absolútnej chudobe často nedokážu pokryť svoje základné potreby, ako je strava, ubytovanie a oblečenie. Takáto chudoba sa často spája s hladom, podvýživou, chorobou a nízkym vekom dožitia.

V absolútnej biede, z 1,9 amerického dolára na deň, žilo podľa Svetovej banky v roku 2013 až 10,7 percenta svetovej populácie. Pre porovnanie, v roku 1990 to bolo až 35 percent. Absolútna chudoba teda postupne klesá.

V roku 2000 si dali krajiny OSN záväzok, že v najbližších 15 rokoch znížia extrémnu chudobu o polovicu. Zaviazali sa k tomu v tzv. Miléniových rozvojových cieľoch. Tento cieľ sa podarilo naplniť. Avšak odborníci sa k úspechu OSN pozerajú skepticky. Spojené národy definíciu extrémnej chudoby viackrát menili. Začali pri jednom dolári z roku 1985 a skončili pri 1,9 dolára z roku 2015. Za 1,9 dolára v roku 2015 si však toho Američania mohli nakúpiť oveľa menej než za jeden dolár v roku 1985. Počet extrémne chudobných tak klesal len na papieri.

Relatívna chudoba

A teraz k relatívnej chudobe. Človek žijúci v relatívnej chudobe má obmedzené možnosti, trpí materiálnym aj nemateriálnym nedostatkom. Nemôže si napríklad dovoliť kúpiť si kvalitné topánky či lístok do kina. Keďže ide o relatívnu chudobu, meria sa v porovnaní s ostatnými ľuďmi v krajine. Európska únia definuje ako človeka ohrozeného chudobou, keď je jeho príjem nižší ako 60 percent mediánu národného ekvivalentného disponibilného príjmu.

Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bolo v roku 2015 rizikom chudoby ohrozených 12,3 percenta Slovákov, v prepočte teda šlo o 640-tisíc ľudí. Človek ohrozený chudobou si na Slovensku musel vystačiť so sumou 346,5 eura na mesiac.

Relatívna chudoba sa často spája so sociálnym vylúčením. Ľudia sú kvôli nedostatku vytláčaní na okraj spoločnosti. To potom ide ruka v ruke s tým, že sa menej zúčastňujú sociálneho a kultúrneho života, pocit vylúčenosti zo spoločnosti a obmedzené príležitosti.

Chudoba postupne mení myslenie aj zvyky človeka. Ľudia strácajú schopnosti využiť nové príležitosti. To môže viesť napríklad k tomu, že sa nestretávajú s priateľmi, alebo ich deti vynechávajú vyučovanie.

Foto: Pixabay