;)
Rýchla móda alebo čo s obnoseným šatstvom, ktoré nikto nechce?
Časy, keď obchodné reťazce s módny oblečením menili sortiment každú sezónu, teda asi štyrikrát za rok, sú už dávno preč. Fenomén rýchlej módy spôsobil, že sa predáva a vyhadzuje viac oblečenia ako kedykoľvek predtým. Aké sú dôsledky?
Módny gigant H&M, ktorý v celom svete prevádzkuje 4000 obchodov s tržbami viac ako 20 miliárd EUR, prišiel v roku 2015 s novou iniciatívou – motivuje svojich zákazníkov, aby recyklovali svoje oblečenie. Môžu priniesť svoje staré oblečenie (akejkoľvek značky) a vhodiť ich do kontajnerov v obchodoch H&M. H&M ich zrecykluje a zákazníci dostanú darčekový kupón. „Každý vyhráva!“ píše H&M na svojom blogu. Znie to pekne, ale je to značné zjednodušovanie veľkého problému – dnes sa iba 0,1 percenta všetkého oblečenia zozbieraného charitatívnymi organizáciami a zberňami second-handového oblečenia zrecykluje na nové textilné vlákna.
H&M je pritom typickým predstaviteľom tzv. rýchlej módy (fast fashion). Podobne ako španielska sieť obchodov Zara a celý reťazec Inditex. Práve majiteľ Inditexu, Amancio Ortega, ktorý sa považuje za druhého najbohatšieho človeka na svete, zmenil spôsob, ako dovtedy móda fungovala. Dnes Inditex alebo H&M nemenia tovar po každej zo štyroch sezón, ako bolo bežné v minulosti, ale často doplňuje regály novými modelmi až dvakrát týždenne. Výsledkom je, že sa predáva viac oblečenia, ktoré nemá ambíciu byť dostatočne trvanlivé, keďže je rýchlou módou predurčené na krátky životný cyklus. Cieľom je predať veľa, rýchlo a lacno.
Trend skracovania sezón a celý koncept rýchlej módy spôsobuje, že vaše oblečenie bude považované za staré už za menej ako rok od jeho kúpy. Dokonca aj mnohé second-handové reťazce odmietajú výrobky značiek rýchlej módy preberať – sú totiž charakteristické nízkou kvalitou, nízkou predajnou cenou a je jej jednoducho príliš veľa. Väčšina takéhoto oblečenia skončí v skládkach alebo spaľovniach – v prípade USA sa odhaduje, že je to až 84 % všetkého oblečenia.
Na skládku alebo do spaľovne
Keď skončia prírodné vlákna ako bavlna, ľan, hodváb alebo polosyntetické vlákna vyrobené z celulózy rastlinného pôvodu na skládke odpadu, vzniká rozkladom nebezpečný skleníkový plyn – metán. Na rozdiel od banánových šupiek však oblečenie nemožno kompostovať, dokonca ani vtedy, ak je vyrobené z prírodných materiálov. „Kým sa z prírodných vlákien stane oblečenie, prechádzajú na svojej ceste rôznymi procesmi,“ hovorí Jason Kibbey zo Sustainable Apparel Coalition.
“Sú bielené, farbené, potlačované, prané v chemických kúpeľoch.” Tieto chemické látky môžu z textílii preniknúť cez nedostatočne izolované skládky až k podzemnej vode. Pri spaľovaní môžu tieto toxíny preniknúť do ovzdušia.”
Syntetické vlákna, ako sú polyester, nylon či akryl, majú podobný vplyv na životné prostredie. A pretože sú v podstate druhom plastu, ktorý sa vyrába z ropy, bude trvať stovky, ak nie tisíce rokov, kým sa biologicky rozložia. Napriek tomu, vo svete, predovšetkým v ekonomicky vyspelých krajinách, sa vyhodí viac oblečenia ako kedykoľvek predtým. Napríklad v USA sa za ostatných dvadsať rokov množstvo textilného odpadu zdvojnásobilo a dosahuje neuveriteľných 40 kilogramov na osobu ročne. Priemerný Američan kúpi viac ako jeden kus oblečenia týždenne.
Likvidácia starého oblečenia predstavuje obrovské plytvanie verejnými prostriedkami. V USA platia samosprávy za likvidáciu jednej tony odpadu v skládkach v priemere 45 dolárov. Odhaduje sa, že mesto New York stojí likvidácia vyhodeného oblečenia viac ako 20 milión dolárov ročne. Aj preto je najlepšou voľbou odovzdať toto oblečenie charitatívnym organizáciám alebo second-handovým obchodom. Tým sa ale životný cyklus oblečenia a jeho putovanie svetom nekončí.
Vyrobené, aby nevydržalo
Odhaduje sa, že charitatívne obchody a second-handové obchodné siete sú schopné predať len asi 20 percent oblečenia, ktoré získajú. Predovšetkým veľké charitatívne obchody majú prepracovaný spôsob predaja. Ak sa oblečenie nepredá v ich obchodoch, putuje do „outletov“, kde majú zákazníci možnosť nakúpiť na váhu za pár dolárov celú tašku oblečenia. Ale ani pri týchto veľmi nízkych cenách sa nepodarí predať všetko a charitatívne organizácie musia riešiť problém, čo s týmto tovarom robiť. Preto ho zlisujú do obrovských balíkov väčších ako človek, ktoré posielajú recyklačným spracovateľom. Toto dokáže nahnevať ľudí, ktorí sú presvedčení, že úlohou charitatívnych obchodov je doručiť oblečenie ľuďom v núdzi.
Ľudia chcú mať pocit, že robia niečo dobré. Avšak problémom je, že v bohatých krajinách jednoducho nie je dostatok ľudí v núdzi, ktorí by potrebovali toľko oblečenia, koľko ľudia odovzdávajú na charitu. Niektoré z nich, ako napríklad N Street Village z Washington D.C., ktoré pomáhajú bezdomovcom a ženám s nízkym príjmom, akceptujú len špecifické kusy, ako sú podprsenky a pršiplášte.
Pri triedení oblečenia majú najvyššiu hodnotu tzv. vintage kusy – napríklad staré Levi´s džínsy, škaredý starý vianočný sveter alebo vojenská bunda. Tie sa dajú predať za prémiové ceny vo vintage obchodoch. Takéto oblečenie však tvorí len asi 2 % objemu second-handového oblečenia v USA. Zvyšok sa triedi podľa druhu – tričká, bundy, svetre, nohavice… a to sa ďalej triedi podľa kvality a materiálu a exportuje do celého sveta. Japonsko dostáva druhé najlepšie oblečenie, hneď po USA. Južná Amerika dostáva priemernú kvalitu, Východná Európa teplé oblečenie a Afrika tie kusy, ktoré už nikto iný nechce. Keď začalo v 80-tych rokoch 20. storočia prúdiť do Afriky obnosené oblečenie, rýchlo začalo dominovať miestnym trhom, ktoré sa tým pádom úplne zmenili. Už v roku 2004 bolo 81 percent všetkého predaného oblečenia v Ugande obnosené šatstvo a v celej Subsaharskej Afrike tvorilo polovicu celkového dovozu oblečenia. Výsledkom bol kolaps lokálneho textilného priemyslu. Aj preto žiadajú niektorí africkí lídri o zákaz dovozu obnoseného šatstva. Podľa Andrewa Brooksa z Kings College London zas „export oblečenia nízkej kvality, ktoré nemá v našich spoločnostiach žiadnu hodnotu, vytvára vzťah závislosti.“ „Môžete ma nazvať idealistom, ale skutočne nechcem žiť vo svete , kde si ľudia z globálneho Juhu môžu dovoliť kúpiť jedine oblečenie, ktoré ja alebo vy nechcete.“ Nie všetci však súhlasia. Podľa iných takýto tovar vytvára pracovné príležitosti v predaji, čistení, oprave a úpravách. Karen Tranberg Hansen, antropologička z Northwestern University, zas argumentuje, že second-handové oblečenie v krajinách ako Keňa, Zambia, Lesotho a Uganda zapĺňa medzeru na trhu. “Ľudia majú rôzne preferencie – second-handové oblečenie, tradičný odev, ktorý sa vyrába lokálne, import z Ázie…“ Ale všetci súhlasia s tým, že ľudia v Afrike kupujú second-handové oblečenie, lebo si myslia, že predstavuje dobrú kvalitu za dobrú cenu. To však nemusí trvať večne. Je možné, že napokon si uvedomia, že je to len lacné, staré, obnosené oblečenie z Ázie, ktoré sa nakrátko zastavilo v USA alebo v Európe. A napokon sa možno rozhodnú uprednostniť nové oblečenie.
Na pokraji kolapsu
30 percent second-handového oblečenia, ktoré sa triedi vo veľkej spoločnosti Trans-America tvoria tričká a polokošele, ktoré budú zväčša rozstrihané a spracované do lacných handier alebo na iný priemyselný produkt. Ďalších 20 percent sa spracuje a využije ako izolácia v stavebníctve či ako koberčeky v autách. To sú najmenej ziskové typy oblečenia pre túto spoločnosť. Zmeny v rýchlej móde majú negatívny dopad aj na nich. „Stále viac oblečenia sa vyrába z polyesterových vlákien a/lebo zmesí bavlny. Ak máte oblečenie nízkej kvality, skončíte s väčším podielom takého, ktoré skončí recykláciou. Trh s ním je dnes hoden pár drobných. Výnos z neho nepokrýva ani naše kúpne náklady,“ tvrdia.
Hoci je lepšie textil „downcyklovať“ – transformovať ho na menej hodnotný spotrebný tovar ako sú spomínané koberčeky – ako ich vyhodiť na skládku, nie je to ideálne riešenie. Tieto koberčeky časom a po niekoľkých použitiach na skládke v každom prípade skončia. Izolačné textílie budú po stavebných úpravách alebo po skončení životného cyklu auta takisto vyhodené.
Módne značky nechcú, aby ste prestali nakupovať ich produkty a takisto sa nechcú vzdať svojho biznis modelu rýchlej módy. „Ideálnym stavom udržateľnosti je tzv closed-loop sourcing alebo recyklácia uzavretého kruhu,” hovorí Marie-Claire zo spoločnosti Kering. “Opätovne použiť staré materiály. Vyrobiť nové materiály zo starých. Oživiť vlákna.” Ide o technológiu, pri ktorej sa výrobok opätovne spracuje do takmer totožného výrobku. Je to podobné, ako procesy v prírode, kde z odumretých zvyškov vzniká nový život. Neexistuje odpad. Ak by sa to podarilo dosiahnuť v móde, už nikdy by žiadne oblečenie neskončilo na skládkach – v nekonečnom kolobehu by sa opätovne spracovalo na nové textílie. 
Avšak na komerčnej báze sme ešte ďaleko od toho, aby sa tento model podarilo zapracovať do výroby. Dnes existuje takáto technológia aplikovateľná pri výrobkoch z bavlny, ale ak sa do bavlny pridávajú prímesi a iné materiály, tento proces nefunguje. Spracované prírodné materiály ako bavlna, hodváb, vlna či ľan môžu byť síce mechanicky spracované, ale výsledným produktom sú krátke vlákna a materiál s nízkou kvalitou, ktorý možno použiť len ako prímes do iných materiálov. Príkladom sú niektoré výrobky s recyklovanou bavlnou predávané v obchodoch H&M, kde recyklovaný materiál tvorí 20 % – najvyšší podiel dosiahnuteľný pri súčasných technológiách. Vyšší podiel recyklovanej bavlny spôsobuje, že sa textílie ľahko trhajú a nie sú reálne použiteľné.
A recyklácia uzavretého okruhu pri syntetických vláknach ako sú elastan sú ešte vzdialenejšie od komercionalizácie a reálneho použitia v textilnom priemysle. Technológia existuje len pri polyesterových vláknach a odevná firma Patagonia ju využíva pri výrobe. Ale robí tak z principiálnych nie ekonomických dôvodov – proces je extrémne drahý a vyžaduje vysokokvalitný tovar (v prípade Patagonie ich vlastné flísové bundy). Nedá sa teda aplikovať na typicky nízku kvalitu tovaru a materiálu, ktorú produkujú módne značky rýchlej módy.
A napokon, dnes populárne textílie, ktoré využívajú zmes prírodných a syntetických vlákien sa vôbec nedajú spracovať takýmto procesom. A keďže trh s polyesterovými vláknami extrémne rýchlo rastie – z 5,8 milióna ton v roku 1980 na asi 100 miliónov ton v roku 2015, nebudeme schopní vysporiadať sa s obrovským množstvom tohto materiálu, až kým sa nepodarí nájsť dostatočne efektívne riešenie.
Vaše obnosené oblečenie sa stáva komoditou, ktorej cena sa odvíja od globálnej ponuky a dopytu. V ostatných osemnástich mesiacoch jej cena klesla na niekoľko centov za kilogram – ako dôsledok poklesu dopytu na Blízkom východe, ktorý je sužovaný nepokojmi a konfliktami, a v ktorom sa väčšina second-handového textilu ďalej spracováva. Dopyt klesá aj v krajinách Východnej Európy, kde sa zvýšila kúpna sila a dopyt po novom oblečení a pokles dopytu zaznamenala aj Východná Afrika.
Spotreba nového oblečenia pokračuje v raste, aj vďaka cenám, ktoré sú nižšie ako kedykoľvek v minulosti. Ak sa kvalita oblečenia bude naďalej znižovať, medzinárodný dopyt po obnosenom šatstve klesne ešte viac a ak sa nepodarí zrealizovať ani recyklačnú technológiu uzavretého kruhu, môže to spôsobiť krízu v obchode s obnoseným šatstvom. A v takom prípade nebude už žiadne miesto pre naše obnosené oblečenie.
Preložené a upravené podľa: No one wants your old clothes, Newsweek,