Rozvíjaním kritického myslenia spoluvytvárame lepšiu budúcnosť

V rozvíjajúcom sa európskom priestore už nie je školské vzdelávanie považované za ukončený proces, ale je chápané ako úvodná etapa celoživotného vzdelávania, ktorá má človeka vybaviť všetkými nástrojmi potrebnými na to, aby proces získavania, tvorby a uplatňovania znalostí mohol pokračovať aj po jej skončení. Jedným z hlavných výstupov vzdelávania je dosiahnuť, aby sa žiaci stali mysliacimi indivíduami, ktoré inteligentným spôsobom prispejú k riešeniu problémov spoločnosti, podporujú porozumenie, stávajú sa novátormi, uskutočňujú rozhodnutia a účinne komunikujú. Aby školy dosiahli tento cieľ, musia vytvoriť atmosféru, ktorá podporuje myslenie, hĺbavú diskusiu, výmenu názorov, presvedčení a osobných filozofií. Inými slovami, školy sa musia stať intelektuálnymi centrami, kde informácie (obsah vyučovania) sú východiskom myslenia a nie jeho výsledkom.

Školstvo je dôležitá oblasť pre zabezpečenie ďalšieho rozvoja spoločnosti a ekonomiky. Cieľom má byť zvyšovanie ľudského kapitálu, čoho pozitívne efekty sa prejavujú (nielen) v ekonomickom rozvoji založenom na inováciách a kvalitných pracovných miestach s dobrými platmi. Okrem ekonomického aspektu pomáha školstvo rozvíjať kultúru spoločnosti, aby ľudia nepodliehali predsudkom, propagande a konšpiráciám, ale naopak, aby si cenili slobodu a duchovné hodnoty. Svet sa dramaticky mení, čakajú nás veľké výzvy, na ktoré by mal náš vzdelávací systém reagovať a mali by sme o nich premýšľať.

Úlohou súčasného školstva je dostať školy do pohybu. Dosiahnuť, aby permanentne a z vlastnej iniciatívy skvalitňovali svoju prácu. O kvalite napovedá už spôsob, akým škola proklamuje svoje poslanie, aká je jej základná filozofia, akú má predstavu o svojom dlhodobom vývoji a stanovovaní si cieľov, ktoré sú v súlade s jej poslaním. Zvyšovanie kvality je predovšetkým v rukách pedagógov, rodí sa z ich pedagogického poznania, konania a správania, z ich „osobnosti“.

Cieľom kurikulárnej transformácie podľa európskych inštitúcií je jednoznačne prechod od vzdelávania zameraného na poznatky k vzdelávaniu zameranému na kompetencie. Hlavným cieľom stratégie pre globálne vzdelávanie je zvýšiť povedomie verejnosti o globálnych problémoch a problémoch rozvojových krajín a motivovať ľudí k prijatiu globálnej zodpovednosti, aktívnemu globálnemu občianstvu a to i prostredníctvom začlenenia globálneho vzdelávania do vyučovacieho procesu formou globálnej dimenzie v jednotlivých predmetoch.

Globálne vzdelávanie je vzdelávacím prístupom, ktorý je založený na vzájomnom prepojení spoločností, krajín a ľudí, na súvzťažnosti sociálnych, kultúrnych a prírodných javov, spojení medzi minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou, uvedomujúc si zložitú podstatu kognitívnych afektívnych, fyzických a duchovných rozmerov ľudského bytia. Nastoľuje otázky rozvoja, rovnosti, mieru, sociálnej a environmentálnej spravodlivosti. V rámci týchto zásad smeruje k vyučovaniu a učeniu sa, ktoré je experimentálne, interaktívne, demokratické a orientované na zmenu. Narúšaním stereotypov a podporou nezávislého, samostatného myslenia – kritického myslenia sa snaží globálne vzdelávanie pomôcť rozvíjať praktické zručnosti a prispieť k pozitívnym zmenám v lokálnom i globálnom priestore.

Globálne vzdelávanie otvára ľuďom oči a mysle voči realite sveta a podnecuje ich k tomu, aby uviedli do sveta viac spravodlivosti, rovnosti a ľudských práv pre všetkých. Je chápané tak, že v sebe zahŕňa rozvojové vzdelávanie, vzdelávanie o ľudských právach, vzdelávanie o trvalej udržateľnosti, vzdelávanie pre mier a predchádzanie konfliktom ako aj interkultúrne vzdelávanie a je globálnou dimenziou vzdelávania pre občianske práva a povinnosti (Maastricht Global Education Declaration, 2002).

Máchal, Nováčková a Sobotová (2012) vzhľadom na dynamicky sa meniaci svet okolo nás označujú globálne vzdelávania za celoživotný vzdelávací proces. Predstavuje nástroj, ktorý človeka pripravuje na život. Cieľom nie je naučiť človeka, čo si má myslieť a ako má konať, ale viesť ho k aktivite a zodpovednosti – za miesto, krajinu, svet, v ktorom žije.

Spôsobilosť kriticky myslieť je v tomto ponímaní východiskom a nástrojom k výchove a vzdelávaniu k aktívnemu globálnemu občianstvu a angažovanosti. Reaguje na narastajúcu potrebu inovácie obsahu aj spôsobu výučby s ohľadom na veľmi rýchlo sa meniaci kontext a formy občianstva vo svete. Prepája rôzne príbuzné učebné predmety a vytvára priestor na hľadanie vlastných odpovedí na spoločenské otázky. Interaktívnymi a neformálnymi metódami a formami podnecuje záujem o aktívny občiansky prístup a občiansku participáciu, rozvíja analytické myslenie, argumentačné schopnosti, schopnosť myslieť v kontexte a v súvislostiach, mediálnu gramotnosť, ale aj morálne hodnoty a empatiu, a tým pozitívne prispieva k všestrannému občianskemu a osobnostnému rozvoju.

Kritické myslenie zaraďujeme (spolu so spôsobilosťou riešiť problémy a tvorivo myslieť) do množiny spôsobilostí, ktoré patria medzi kľúčové kompetencie pedagóga. Je to súbor zručností, keď si vytvárame názor na nejakú vec na základe objektívneho zhodnotenia faktov a nenecháme sa unášať chybami a skresleniami mysle. Znamená posúdiť nové informácie, tvoriť úsudky, posudzovať význam informácií pre svoje potreby a pre reálne potreby spoločnosti. Pedagóg uplatňujúci kritické myslenie vo vyučovaní využíva sebareflexiu a zvyšuje kvalitu svojej práce. Schopnosť reflexie vlastnej činnosti je jeho zásadnou spôsobilosťou. Je to kompetencia k osobnému rastu, kompetencia k sebarozvoju a sebazdokonaľovaniu profesionála v edukácii. Ukazuje sa, a to nielen vo vzťahu k skupine žiakov so špecifickými potrebami, že je potrebný zásadný obrat v cieľoch, prostriedkoch a procesoch činnosti učiteľov smerom od ich vnímania ako popularizátorov vedy k odborníkom na komplexný sociálny a personálny rozvoj žiaka.  

Pedagóg uvažuje o skvalitnení vyučovacieho procesu v rámci tém globálneho vzdelávania. Na základe svojich skúseností zisťuje, že niektorý prvok vyučovacieho procesu (obyčajne to býva niektorá časť učiva, vyučovacia metóda alebo spôsob preverovania a hodnotenia žiakov) nie je efektívny a že by ho bolo možné realizovať aj kvalitnejšie. Môže sa inšpirovať aj pri sebavzdelávaní (napr. štúdiu pedagogickej literatúry). Kriticky mysliaci jedinec navrhuje príslušnú inováciu, konzultuje ju s kolegami alebo s odborníkmi, prípadne spolu s nimi urobí plán − projekt akčného výskumu t.j. ako budú postupovať pri overovaní efektívnosti navrhovanej inovácie. Na základe plánu inováciu realizuje v školskej praxi – vo vyučovacom procese. Získané výsledky vyhodnotí. V prípade, že sú pozitívne, oboznámi s nimi pedagogickú verejnosť a inovácia sa stane integrálnou súčasťou vyučovacieho procesu. Jej prínos môže byť niekedy až taký, že významne prispeje k rozvoju určitej koncepcie alebo aj vedeckej teórie.

Iracionálny (nekritický) jedinec je hrozbou pre nás všetkých, tak ako napríklad iracionálni politici, podnikatelia a vedci. Ľudia neschopní kritického uvažovania sa často zaraďujú do zástupu tých, ktorí podliehajú rozličným ideológiám. Nevedia správne posudzovať vzťahy, súvislosti, nedokážu prijať, že každý človek môže mať na určitú situáciu rôzny názor. Takýto jedinci predstavujú nebezpečenstvo pre demokraciu. Deštruktívne správanie alebo politický fundamentalizmus sa k slovu hlásia aj vtedy, keď ľudia uprednostňujú „tunelové videnie“, zameriavajú sa len na výsek reality, až nakoniec nie sú schopní vnímať celok, ktorý by naopak vnímať mali. K rozvoju násilia a fundamentalizmu s najväčšou pravdepodobnosťou prispieva neadekvátny školský systém, pre ktorý je typické nedostatočné vedenie ku kritickému mysleniu (Lebeer 2006, s. 29).

Pri rozlišovaní medzi obyčajným omylom v dôsledku predčasného súdu a predsudkom nám môže pomôcť toto kritérium: pokiaľ je človek schopný opraviť vo svetle nových skutočností a faktov svoj chybný úsudok, nemá predsudky. Predčasný súd sa stáva predsudkom len vtedy, keď je nemeniteľný tvárou v tvár novému poznaniu. Na rozdiel od obyčajnej mylnej predstavy sa predsudok aktívne bráni novým dôkazom a tvrdeniam. Keď je predsudok ohrozovaný nejakou nezrovnalosťou, máme sklon nechať sa ovládať emóciami. Rozdiel medzi bežným predčasným súdom a predsudkom teda spočíva v tom, že človek dokáže diskutovať a unáhlený úsudok opraviť bez kladenia emocionálneho odporu  (modifikované podľa: Allport 2004). Moderné pedagogické trendy využívajú v procese učenia sa jedincov aktívne a participatívne edukačné postupy, stimulujú k odkrývaniu a skúmaniu problémov a kritickému prehodnocovaniu vlastných postojov, predsudkov a stereotypov.

Predstavy vzdelávacej politiky (štátu) o cieľoch výchovy a vzdelávania, v súvislosti s rozvíjaním kritického myslenia žiakov a študentov, sú formulované vo všeobecnej rovine, takže sú často interpretované rôznymi spôsobmi. Sú aj ďalšie dôvody, ktoré brzdia zavádzanie kritického myslenia do školskej praxe: odlišné názory na účelnosť a fungovanie existujúcich koncepcií (často bez hľadania styčných bodov s tradíciou), absencia širšej odbornej a verejnej diskusie, nedostatočné prepojenie vedy, výskumu a edukačnej praxe, strácanie potenciálu odborníkov uchopiť túto oblasť v potrebnej hĺbke a komplexnosti, zlyhávanie prípravy i ďalšieho vzdelávania pedagogických a odborných zamestnancov a pod. (Petrasová, 2015, s. 72).