Pedagogické východiská globálneho vzdelávania

Globálna dimenzia vo výchove a vzdelávaní je nezanedbateľná (Petrucijová, 2009; Ogrodzka-Mazur, 2009; Pashby & Andreotti, 2016).

Ako tvrdí Tichá (2018), globalizácia a vzdelávanie sa vzájomne determinujú prostredníctvom cieľov pri príprave mladých ľudí na budúcnosť, a preto má škola zastávať popredné miesto pri vymedzovaní podstaty globálnej dimenzie vo všetkých sférach života spoločnosti. Téza, že edukácia je nástrojom rekonštrukcie spoločnosti a jej lepšieho usporiadania, sa proklamovala už v 19. a 20. storočí. Ľudská kultúra sa nestačila adaptovať technologickým zmenám, a preto sa civilizácia začala ocitať v hlbokej kríze. Akcent sa kládol na to, aby učivo obsahovalo problematiku socioekonomických problémov spoločnosti. Zaradenie globálnej tematiky do obsahu edukácie malo prispieť k zmene prístupu študentov k riešeniu týchto problémov. (Bajtoš, 2013) Průcha (2015), ktorý zase zdôrazňuje prítomnosť európskej dimenzie v edukácii, odporúča do učebných osnov predmetov zavádzať témy postihujúce problematiku európskej kultúry, internacionálneho porozumenia, tolerancie a kooperácie. Pertraktujúc idey Deweyho (1934), učivo by malo viesť k rozvíjaniu sociálnych kompetencií študentov. Má predstavovať prostriedok, za pomoci ktorého budú usmerňovaní k tomu, aby si vedeli predstaviť činnosť v rámci určitej sociálnej reality. Globálne vzdelávanie predstavuje alternatívny pohľad na vzdelávací proces. Ten vychádza z presvedčenia, že výučba má reflektovať zmeny vo svete a čo najlepšie nás na ne pripraviť. Ľudia dneška koexistujú v čoraz globalizovanejšom svete. Kľúčovou úlohou výučby by preto mala byť snaha dať študujúcim možnosti a schopnosti reflektovať a adekvátne reagovať na globálnu spoločnosť a ich úlohu v nej. Prostredníctvom kritickej diskusie by im mala umožniť pochopiť vzťahy medzi základnými spoločenskými, ekologickými a ekonomickými premenami v celej ich komplexnosti. Cieľom pritom nie sú len samotné znalosti, ale i aktívna a inovatívna účasť na ich riešení. (Kronegger – Mrak – Suša, 2010). Ako uvádza Miléřová (2015), globálne vzdelávanie je celoživotným vzdelávacím procesom a rozvíja nové prístupy vo vzdelávaní pre budúcnosť. Premieta sa do vzdelávania na školách aj do neformálneho vzdelávania a osvety, pričom: rozširuje vedomosti o globálnych súvislostiach a ich porozumenie, vedie k vlastnej zodpovednosti a k pochopeniu vzájomného prepojenia medzi jedincom a zvyškom sveta, rozvíja zručnosti a schopnosti posudzovať informácie z rôznych zdrojov, nazerať kriticky na rôzne problémy, dávať ich do súvislostí a utvárať si názor na konanie jedinca i spoločnosti, rozvíjať dialóg s ostatnými naprieč rozdielnymi politickými konceptmi, kultúrnymi prístupmi a náboženstvami, preskúmava hodnoty a postoje ľudí s ohľadom na spoločenskú spravodlivosť, solidaritu, ľudské práva a toleranciu s cieľom podporiť aktívny prístup ľudí k vytváraniu spravodlivejšieho a udržateľnejšieho sveta a riešenia konfliktov s ohľadom na limity našej planéty. Výsledkom procesu globálneho vzdelávania je vzdelanie, ako ho definuje Kaiser a Kaiserová (1993, s. 69), založené na dialektickej syntéze zrelosti a emancipácie. Ide o stav osobnosti, ktorý nás uspôsobuje konať na základe porozumenia a kompetencií za účasti princípu sebaurčenia. Od človeka vyznačujúceho sa takýmto vzdelaním sa očakáva, vychádzajúc z cieľov globálnej výchovy a vzdelávania, že: – rozvíja svoju schopnosť vnímať veci v historických súvislostiach, – vie vniknúť do podstaty konfliktov a konštruktívne k nim pristupovať, – na globálne problémy nazerá z aspektu viacerých humanitných vied, – chápe svoju hodnotu a ctí si hodnotu iných okolo seba, – ovláda a dodržiava práva človeka, – dokáže identifikovať predsudky a súčasne ich eliminovať, – si je vedomý, že problémy planéty sa ho priamo alebo nepriamo dotýkajú. (Hoffmanová, 2003; Suchožová, 2013)