Černošský hudobník debatuje s členmi Ku-Klux-Klanu

 

Aký bol váš prvý stret s rasizmom?

Keď sme sa raz vrátili zo zahraničnej misie mojich rodičov, ktorí pracovali v diplomatických službách, domov, do Massachusetts, mal som 10 rokov. Bolo to v roku 1968 a ja som bol jedným z dvoch čiernych detí v škole. Preto boli všetci moji kamaráti bieli. Mnohí z nich navštevovali skautský oddiel, a tak ma zavolali, nech sa k nim pridám. Pridal som sa a jedného dňa sme mali prehliadku v meste, ktoré bolo takmer výlučne biele. Všetky skautské oddiely kráčali ulicami mesta a ja som bol jediný čierny skaut na celej prehliadke. Vedúca nášho oddielu mi dovolila niesť vlajku, a tak som kráčal v čele našej skupiny. Ulice boli uzavreté, na chodníkoch stáli ľudia a pozorovali dianie, mávali a skandovali, bola tam príjemná atmosféra.

Ako sme tak kráčali ulicou, naraz ma trafila plechovka, potom kamene a nejaké fľaše. Pozrel som sa tým smerom a uvidel som skupinku štyroch alebo piatich ľudí, z toho dve deti môjho veku, ktorí po mne hádzali všetko, čo im prišlo pod ruku. Nikdy predtým som sa s rasizmom nestretol, a tak som bol neuveriteľne naivný. Pomyslel som si: „Aha, oni asi nemajú radi skautov.“ Až keď ku mne pribehla moja skautská vedúca a ostatní skauti ma chránili vlastnými telami, až vtedy som si uvedomil, že som jediný skaut, ktorý bol zasiahnutý. „Prečo?“ pýtal som sa, „prečo do mňa hádžu?“ Všetci naokolo ma však len poháňali, nech rýchlo kráčam ďalej. Nikdy mi neodpovedali na otázky. A keď máte 10 rokov a nikto vám nezodpovie vaše otázky, začnete si vymýšľať vlastné odpovede. Myslel som si, že je to možno tým, že som nový.

Až doma si ma posadili rodičia, ošetrili mi škrabance a spýtali sa ma: „Ako si spadol, že si sa tak doudieral?“ Vtedy som im povedal, čo sa stalo a oni mi vysvetlili, čo je to rasizmus. To slovo som počul prvýkrát v živote. Netušil som, o čom hovoria. Veď doteraz som vychádzal so všetkými bez problémov  – či už to boli moji francúzski, nemeckí, japonskí kamaráti alebo spolužiaci v americkej škole. Moji rodičia mi vždy hovorili pravdu, ale tentoraz som im neveril. Neveril som, že by mi chcel niekto ublížiť iba kvôli farbe mojej pokožky. Myslel som si, že mi klamú. O mesiac neskôr, 4. apríla 1968 bol zavraždený Martin Luther King. Každé veľké mesto v USA sa otriasalo v základoch, bolo plné násilia a ničenia – a to všetko kvôli rase. Až vtedy som videl, že rodičia mi neklamali. Že existujú ľudia, ktorí majú problém s farbou pleti iných ľudí. Vtedy sa v mojej hlave sformovala otázka: Ako ma môžete nenávidieť, keď ma nepoznáte?

Našli ste odpoveď na túto otázku?

Nie, odišli sme opäť do zahraničia a všetko bolo v poriadku. Ale keď som mal 15 rokov, bol som znovu v USA a do našej školy pozvali ako hosťa vodcu Americkej nacistickej strany. Ten ukázal na mňa a ďalšieho černocha v triede a povedal: „Vás vyvezieme naspäť do Afriky.“ Neustále hovoril o rasovej vojne a potrebe čistej rasy. Po vyučovaní som zašiel do knižnice a požičal som si knihy o nadradenosti bielej rasy, nadradenosti čiernej rasy, Ku Klux Klane, o nacizme, o akejkoľvek ideológii, ktorá tvrdila, že farba pokožky vás robí lepšími od iných. Chcel som vedieť, odkiaľ takéto myšlienky prichádzajú. Lebo určite sa s nimi nerodíme.

Veľa odpovedí som však v týchto knihách nenašiel. Zmaturoval som, vyštudoval som vysokú školu, stal som sa hudobníkom, ale stále som hľadal odpoveď na moju nezodpovedanú otázku. Roky plynuli a ja som hral v jednej country kapele. Bol som jediným černochom v našej skupine a väčšinou aj jediným černochom v podniku, v ktorom sme hrali. Po jednom takomto vystúpení som zišiel z pódia a odzadu ma niekto chytil okolo ramien. Obzrel som sa a uvidel som muža okolo štyridsiatky. „Páči sa mi vaša hudba,“ hovorí, „ale teba som tu ešte nevidel.“ „Ďakujem, áno, som v kapele nový,“ hovorím mu. „Páči sa mi, ako hráš na klavíri, prvýkrát počujem černocha, ktorý hrá na klavíri ako Jerry Lee Lewis.“ Vtedy som si uvedomil, že tento muž netuší nič o pôvode klavírnej hry Jerry Lee Lewisa. Vysvetlil som mu, že Jerry Lee Lewis sa učil od tých najlepších černošských bluesových a boogie woogie klaviristov.

Vôbec mi nechcel veriť. Pritom ja sám som sa s Jerry Lee Lewisom poznal, odkedy som bol mladým tínedžerom.  Napriek tomu ma pozval k svojmu stolu, on si dal pivo, ja džús, štrngli sme si a on hovorí: „Vieš, toto je prvýkrát, čo sedím za jedným stolom s černochom.“ Nechápal som to, a tak som sa ho úplne nevinne spýtal: „A prečo?“ Neodpovedal, iba sa pozeral do stola. Až po dlhšom čase zdvihol oči a povedal: „Som členom Ku-Klux-Klanu.“ Začal som sa smiať, tentoraz som zase ja neveril jemu. Prečo by nejaký člen Klanu za mnou chodil, rozprával sa so mnou, pozval ma k stolu a kúpil mi drink? To nedávalo zmysel. On však siahol do vrecka, vytiahol peňaženku a z nej svoju členskú kartu Ku-Klux-Klanu. Chvíľu sme sa rozprávali o Klane aj o iných veciach a potom mi dal svoje telefónne číslo, aby som mu zavolal, keď budeme znova hrať v okolí. Odvtedy som mu vždy zatelefonoval, keď som bol v okolí, chodil na moje koncerty, niekedy si priviedol aj kamarátov z Klanu. Po niekoľkých rokoch som sa dozvedel, že z Klanu odišiel, lebo prestal veriť v jeho hodnoty. To bol môj prvý konvertovaný rasista, ktorý sa stal mojím známym.

Vy ste však nezostali pri rádových členoch Ku-Klux-Klanu…

Nie, nezostal. Chcel som počuť odpoveď na moju otázku od tých najpovolanejších. Chcel som sa spýtať niekoho, kto by ma bol schopný lynčovať: „Prečo? Ako si schopný mi niečo také spôsobiť, keď ma ani nepoznáš?“ Ale najprv vám vysvetlím hierarchiu: svojho najvyššieho vodcu titulujú ríšsky čarodej, ten dozerá na organizáciu na národnej úrovni, pričom vodcovia v jednotlivých štátoch sa nazývajú veľký drak. V tom čase bol v štáte Maryland veľkým drakomRoger Kelly. A ja som sa rozhodol, že sa potrebujem porozprávať práve s ním.

Keď som mal už prvý kontakt s členom Ku-Klux-Klanu, chcel som, aby ma s ním zoznámil. Ale on odmietal, povedal, že nemôže k veľkému drakovi doviesť černocha. Obidvoch by nás zabili. Prosil som a otravoval som ho dvadsať minút, kým mi konečne dal jeho telefónne číslo a adresu s prísľubom, že neprezradím, odkiaľ som ich získal. A tiež ma varoval, aby som nechodil k nemu domov, lebo ma zabije. Poprosil som svoju sekretárku, aby Rogerovi Kellymu zavolala a dohodla mi s ním rozhovor.

Mohol som mu zavolať aj sám, ale vedel som, že by mohol z môjho hlasu vyčítať, že som černoch a nemusel by pristúpiť na rozhovor. Preto som radšej poprosil moju bielu sekretárku Mary, aby mu zavolala a povedala mu, že s ním chce urobiť rozhovor jej šéf, ktorý píše knihu o Ku-Klux-Klane. Poznal som ich mentalitu a vedel som, že mu nenapadne, že by Mary mohla pracovať pre šéfa – černocha. Navyše pre černocha, ktorý píše o Ku-Klux-Klane. Takí boli predo mnou len dvaja, tí však nikdy nestáli tvárou v tvár a nerozprávali sa so žiadnym členom Klanu a obaja tesne unikli lynčovaniu.

Podarilo sa dohodnúť to stretnutie?

Mary mu zavolala a on súhlasil. Stretnutie sme dohodli v moteli, prišli sme tam s Mary pár hodín vopred, nakúpil som nápoje, aby som mohol svojho hosťa pohostiť. Netušil som, ako bude reagovať, keď zistí, že som černoch. Napadne ma? Odmietne so mnou hovoriť a odkráča? Alebo si sadne a bude sa so mnou rozprávať? V každom prípade som chcel navodiť atmosféru srdečnosti. Mal som pri sebe diktafón, náhradnú kazetu a Bibliu. Lebo Ku-Klux-Klan sa hlási ku kresťanstvu a tvrdia, že Biblia nabáda ľudí k rasovej segregácii. Chcel som byť pripravený vytiahnuť Bibliu a vyzvať ho: „Pán Kelly, ukážte mi, prosím, kapitolu a verš, kde sa v Biblii píše, že bieli a čierni musia žiť oddelene?“

Presne načas sme počuli zaklepanie na dvere a dnu vstúpil veľký nočný jastrab – to v terminológii Ku-Klux-Klanu znamená šéf ochranky, oblečený do vojenských maskáčov, na hrudi má symbol KKK a za opaskom poloautomatickú zbraň. V jeho pätách kráčal pán Kelly v tmavomodrom obleku a kravate. Hneď ako ma ochrankár zbadal, prudko zastal a Kelly doňho zozadu narazil. V ich očiach som videl obavy, možno si mysleli, že ide o prepad.

A tak som sa postavil a vystrel k nim ruky, aby videli, že nemám žiadne zbrane. Podišiel som ku Kellymu, predstavil som sa mu, vystrel som k nemu ruku a on mi podal svoju. Sadli sme si k rozhovoru a nočný jastrab stál v pozore po jeho pravici. V priebehu niekoľkých minút ma pán Kelly uistil, že mu nie som sympatický, že som  menejcenný, že čierni ľudia majú menšie mozgy ako bieli, sme leniví, nechce sa nám robiť, máme tendencie ku kriminalite, predávame drogy… Jednoducho som si v ten deň vypočul v priebehu pol hodiny všetky stereotypy, ktoré poznáte. Ale ja som tam nebol na to, aby som sa s ním hádal, ale aby som sa od neho niečo dozvedel.

Bolo potrebné sa zatnúť, nechať ho, nech sa vyrozpráva. Bolo to veľmi urážajúce, veľmi bolestivé, ale nič iné sa ani nedalo čakať, veď bol na čele Klanu. Tak som iba počúval. Ak som s niečím nesúhlasil, protiargumentoval som, ale nebol som drzý ani som po ňom nekričal. Iba som mu povedal: „Pán Kelly, mohli by ste mi toto vysvetliť?“ alebo „Ukážte mi, prosím, kde v Biblii sa toto píše?“ Nakoniec som pánovi Kellymu poďakoval za jeho čas, on mi potriasol rukou, zaprial veľa šťastia, dal mi svoju klanovú vizitku a povedal, nech ostaneme v kontakte.

Aký bol váš dojem zo stretnutia? A ako sa váš vzťah vyvíjal?

Cestou domov zo stretnutia som povedal Mary: „Vieš ty čo? Myslím si, že sa mi Roger Kelly pozdáva.“ Mary tak nadskočila, že si takmer buchla hlavu o strop auta. „Čo tým chceš povedať? Veď ťa neznáša!“Ja som si ale uvedomil, že sa mi síce nepáči, čo Roger Kelly reprezentuje, ale mám ho rád ako človeka. Máme toho viac spoločného ako odlišného. Väčšina toho, na čom sme sa nezhodli sa týkalo rasy. On bol presvedčený, že jeho rasa je nadradená tej mojej a že som tým pádom menejcenný. Ja som si bol istý, že sme si rovní. On si myslel, že rasy treba držať oddelene, ja som bol presvedčený, že musíme byť spolu. Ja som veril, že sme jedna jediná – ľudská rasa, on hovoril, že sme dve odlišné rasy. Všetky naše rozpory sa točili okolo tejto jednej témy.

A tak som sa rozhodol, že s ním ostanem v kontakte. Vždy, keď som v okolí jeho domu hral nejaký koncert, zavolal som mu, či nepríde. A on prišiel. Zobral si so sebou aj nočného jastraba, ale prišiel, vypočul si hudbu, zatancoval si. A niekedy som ho pozval ku mne do domu a on prišiel. Aj so svojím nočným jastrabom. Ten si niekedy z nudy vybral svoju zbraň a točil si ju na prste, kým sme sa s pánom Kellym rozprávali. Niekedy som k sebe domov pozval aj mojich čiernych, bielych a židovských kamarátov, len aby som mu poskytol možnosť rozprávať sa aj s niekým iným ako so mnou. Aby si nemyslel, že ja som iba výnimka. Niekedy sme sa išli spolu najesť.

A tak sa národný vodca Klanu bavil s menejcenným černochom. Sedel na mojom menejcennom gauči a jedol menejcenné jedlo za mojím menejcenným stolom. Toto priateľstvo trvalo dva roky, pričom on ma nikdy nepozval do svojho domu, ale po týchto dvoch rokoch už ku mne Roger Kelly chodieval sám, bez svojho nočného jastraba. Dôveroval mi a cítil sa u mňa bezpečne. Po dvoch rokoch ho povýšili a z veľkého draka sa stal ríšsky čarodej. Vtedy ma začal pozývať k sebe domov a dokonca aj na stretnutia Klanu.

Čo bolo na vašom priateľstve dôležité?

Roger Kelly raz pre CNN povedal jednu veľmi dôležitú vec: „Aj keď sa s Darylom nezhodneme na všetkom, ale aspoň ma rešpektuje natoľko, aby si sadol a počúval ma  a ja ho rešpektujem natoľko, aby som si sadol a vypočul si jeho názor.“ Toto boli jeho slová. A sú veľmi, veľmi dôležité. Ak máte nejakého protivníka, nepriateľa – nech už je akokoľvek extrémny – dajte mu priestor, dovoľte mu komunikovať svoje názory. Možno sú jeho názory také extrémne, že vám to preniká až do kostí. Ja som tiež bol pred mesiacom na zhromaždení Klanu v Missouri a počul som názory, ktoré mi ťali do živého, ale to je v poriadku.

Dajte svojmu protivníkovi priestor, aby mohol komunikovať svoje postoje. Ak s ním v niečom súhlasíte, povedzte mu to. Ak s ním v niečom nesúhlasíte, nevadí, namietajte. Ale nerobte to agresívne ani násilne. Povedzte mu: „Potrebujem si toto vyjasniť. Nerozumiem, prečo by som mal veriť v to, v čo veríš ty. Vysvetli mi to lepšie.“ Ak k nim pristupujete takto, je vysoko pravdepodobné, že vám odpovedia. Vysvetlia vám, čo ich vedie k ich presvedčeniu, ale dajú vám aj priestor, aby ste sa k tomu vyjadrili. A vtedy sa ukáže, či máte urobenú domácu úlohu. Či máte jasnú, inteligentnú a presvedčivú argumentáciu a nepriestrelné fakty. Pretože večer pred spaním budete obidvaja rozmýšľať nad tým, čo ten druhý povedal.

A ak vám niekto povie niečo, čo sa bije s vaším celoživotným presvedčením, je možné, že preskočí iskra. A iskra sa môže časom premeniť na plameň.  Poviete si: „Možno na tom niečo bude!“ A pre toto je veľmi dôležité, aby sme sa navzájom rozprávali. Nie aby sme sa rozprávali o niekom alebo rozprávali niekomu, ale skutočne sa vzájomne počúvali. A aby bolo jasné: ja som nerešpektoval to, čo mi Roger Kelly rozprával. Nie som rasista. Nie som separatista, nie som nacionalista. Nemal som akýkoľvek rešpekt voči názorom, ktoré prezentoval. Ale rešpektoval som jeho právo svoje názory vyjadriť. Vidíte v tom rozdiel?

 

Rozhovor nájdete aj na www.ciernalabut.sk

Celý rozhovor nájdete novej knihe “Medzi nami. Rozhovory o postojoch, ktoré ubližujú a myšlienkach, ktoré rozdeľujú.” Kniha vznikla v dielni CEEV Živice v spolupráci s Technickou univerzitou vo Zvolene ako piata publikácia v sérií zamyslení na aktuálne spoločenské témy. Jej realizácia bola možná vďaka podpore SlovakAid a Sokratovho inštitútu. Vyšla v náklade 1000 kusov a jej cieľom je zmierňovať polarizáciu spoločnosti, hľadať prieniky medzi skupinami a otvárať dialóg. Pretože tam, kde sa ľudia rozprávajú tvárou v tvár, nebojujú. Aby sa dostala k najväčšiemu počtu čitateľov rôznych názorových prúdov, je bezplatná. Objednať si ju môžete na www.zivica.sk/rozhovory