Klimatická dohoda z Paríža – rok od prijatia

„Je to skutočne klamstvo, je to fejk“. Tieto tvrdé slová zazneli z úst legendárneho klimatológa Jamesa Hansena, ktorý sa v nemalej miere zaslúžil o zvýšenie povedomia o zmene klímy, hneď po skončení samitu v decembri 2015 v Paríži. Hovoril o Parížskej dohode o zmene klímy, ktorá pred pár týždňami vstúpila do platnosti. Jej cieľom je zabrániť tomu, aby globálna teplota stúpla o viac než 2 a ideálne nie o viac než 1,5 stupňa Celzia. A prečo tie ostré slová?

Po prvé, aj s odstupom jedného roka môžeme povedať, že dohoda je mäkšia, než dúfali vedci či odborníci z mimovládnych organizácií. A po druhé, tí najchudobnejší a klimatickou zmenou najohrozenejší ostali na okraji záujmu. Akákoľvek zmienka o ľudských právach spojená s dosahmi zmeny klímy z daného schváleného návrhu nenávratne zmizla. Bohaté krajiny zároveň neboli ochotné uznať a tobôž nie vyčísliť svoju výrazne vyššiu mieru zodpovednosti za meniace sa podnebie planéty a dosahy tohto procesu na ľudí a celé komunity, ktoré na tom často nenesú žiadnu vinu.

Dohoda sa tak nemusí pozdávať ľuďom v krajinách na chvoste rozvojových rebríčkov, ktorí sú aj najväčšími obeťami meniacej sa klímy a nemajú ten luxus čakať na riešenia. Napríklad súostrovie Tuvalu, ktoré sa môže čoskoro potopiť, či krajiny Sahelu, teda južného okraja Sahary, ktoré zmena klímy oberá aj o to málo pravidelných dažďov, na ktoré boli zvyknuté. A pozdávať sa nemusí ani tým, ktorí dúfali v skutočné riešenia, nie v plán o budúcich plánoch.

Dohoda a zároveň paradoxne aj jej nedostatky sa dajú zhrnúť do tých istých niekoľkých bodov. Mali by sme podniknúť kroky, ktoré zaistia, aby priemerná globálna teplota nestúpla o viac než dva stupne nad predindustriálnu úroveň. To znie racionálne. Naozaj konkrétne kroky smerom k dvom stupňom však podľa dohody nemáme urobiť hneď. Zaviazať sa až na také ambície si krajiny netrúfli.

Je síce pravda, že sa v dohode ocitla aj zmienka o potrebe udržať nárast dokonca už pod 1,5 stupňa, no tá je ešte neurčitejšia a nereálnejšia než jej dvojstupňová sestra.

K cieľu dvoch stupňov sa máme dopracovať postupne. A to tak, že budeme v päťročných intervaloch vyhodnocovať plnenie záväzkov a následne prehodnocovať ciele, aby sme sa v budúcnosti do tých dvoch stupňov predsa len nejako vtesnali.

To je však podľa mnohých veľmi riskantný prístup, ktorý si nemôžeme dovoliť. Za každý rok, v ktorom neuberieme dosť z emisií, ktoré zmenu spôsobujú, za každý rok, v ktorom naďalej dostatočne neupravíme náš energetický mix či nezavedieme nové zelené technológie, si totiž do budúcna zúžime manévrovací priestor na realizáciu potrebných krokov. Neskôr tak budeme musieť ubrať rádovo viac emisií a zmeniť zdroje našej energie v ešte kratšom čase.

Faktom je, že do rovnice môžeme vložiť očakávaný vývoj nových technológií, ktoré nám pri podliezaní dvoch stupňov môžu pomôcť. Ale nemusia. A ak aj pomôžu, tak to nemusí byť dosť. Predovšetkým je však spoliehanie sa na túto možnosť pre niektoré krajiny, ale aj planetárnu spoločnosť ako celok, až priveľkým rizikom.

Už pred summitom v Paríži upozorňovali mimovládne organizácie ako ActionAid či Oxfam, že nová dohoda musí klásť dôraz na tých najzraniteľnejších. Na tých, ktorí žijú už dnes na hrane, v hraničných regiónoch, kde sa vplyvom zmeny klímy stávajú životné podmienky neznesiteľnými pre človeka a neraz vedú k narúšaniu celých kultúr či k fenoménu klimatickej migrácie. Sú to často tí najchudobnejší z chudobných. A práve na tých dohoda opätovne nemyslí viac než okrajovo.

Kto zaplatí klimatický účet?

Rozvinuté krajiny vrátane Slovenska by podľa nezáväznej časti dohody mali poskytovať od roku 2020 prinajmenšom sto miliárd dolárov ročne menej rozvinutým krajinám, aby im pomohli vyrovnať sa s dosahmi meniacej sa klímy. Odhliadnuc od toho, že ide o „nezáväzný záväzok”, to ani nestačí.

Najmä ak vezmeme do úvahy mieru nákladov, ktoré pred tieto krajiny zmena klímy kladie a zároveň nízku mieru ich zodpovednosti za nezvratné zmeny životného prostredia. Ide totiž obvykle o krajiny a komunity, ktoré sa na dnešnom stave nijako nepodieľali, ale následky niesť musia. Rovnako tak finančné, ako aj iba ťažko vyčísliteľné sociálne či kultúrne. A to je v prvom rade nefér.

Ak aj zostaneme len pri číslach, rozvinuté krajiny nesú za zmenu klímy desaťnásobne vyššiu zodpovednosť oproti tým menej rozvinutým krajinám. Najmä ak sa na to pozrieme z historickej perspektívy. Niektoré krajiny už totiž dymia výrazne dlhšie než iné. Zhodou náhod sú to tie, ktoré majú najviac zdrojov a určujú nastavenie globálneho ekonomického systému.

Takže hoci aj Čína momentálne vedie v množstve vypúšťaných emisií, zodpovednosť Spojených štátov je výrazne vyššia. Podľa štúdie uverejnenej v časopise Nature Climate Change by len Američania museli na klimatické reparácie vynaložiť štyri bilióny dolárov.

Zraniteľní sú na konci. Napokon, ako vždy

Neklamným znakom, že rozvinuté krajiny nechcú niesť túto zodpovednosť, je fakt, že vytrhli z finálnej dohody zmienky, ktoré by klimatickú zmenu a jej dosahy vkladali do ľudskoprávneho kontextu.

Zmienky, ktoré by ju dali do roviny zodpovednosti za miznutie celých kultúr, do roviny zodpovednosti za spoločenské zmeny v komunitách pôvodných obyvateľov v rôznych častiach sveta, do roviny zodpovednosti za prehlbovanie chudoby tých, ktorí sú už dnes nepomerne chudobnejší než my a nemajú prostriedky sa rýchlej zmene brániť. A do roviny, že by za to zodpovední mali aj zaplatiť.

Plán určený Parížskou dohodou je nejasný, len čiastočne záväzný, dáva priestor na prílišný hazard so stupňami hore-dolu. A necháva tých najzraniteľnejších, tých, ktorí si nemôžu namiešať lepšie karty, tam, kde vždy boli – na ďalekom okraji záujmu. Na takom ďalekom okraji, že z neho možno už čoskoro spadnú a pohltí ich rastúca hladina morí, opakujúce sa vlny neznesiteľného tepla či extrémne suchá.

A aké je aktuálne status quo? Hoci pred pár týždňami vstúpila dohoda do platnosti potom, ako ju ratifikovalo dostatočné množstvo krajín emitujúcich dostatočné množstvo emisií, viacerí signatári avizujú, že k požadovaným krokom pristúpia len v obmedzenej miere. A nadôvažok budúci prezident Spojených štátov amerických, ktorého čaká budúci mesiac inaugurácia, sa zastrája, že z dohody odstúpi. A to aj napriek tomu, že ten odchádzajúci zaistil jej ratifikáciu v kongrese.

Titulná fotografia: climate.nasa.gov