Nulový odpad

Odpad nám nerastie v záhrade, tvoríme ho my všetci. Jeho spaľovanie a zakopávanie nie sú dlhodobo udržateľné prístupy. Vo svete sa dostáva k slovu zodpovedný, bezodpadový život, dosiahnuteľný cieľ, ktorý stojí za námahu.

Na estónskom TEDx-e, programe krátkych inšpiratívnych prednášok na zaujímavé a inovatívne témy, sa predstavil aj Joan Marc Simon s príspevkom o nulovom odpade.

Odpad náš každodenný

Odpad je symbolom našej doby. Za posledných 100 rokov ľudstvo vyprodukovalo viac odpadu, než za celú svoju predošlú existenciu. Simon tvrdí, že odpad je neefektívnosťou systému. Sme to my, kto produkuje odpad, nie je tu sám od seba.

Jedným z problémov odpadu je jeho zmixovanie. Pokiaľ oddelíme jednotlivé zložky (plasty, sklo, papier, batérie a iné), tie sa dajú recyklovať alebo kompostovať. 70 až 80 % odpadu je po separácii recyklovateľných. Túto časť môžeme vykonať sami doma. 30 – 40 % odpadu je organického pôvodu (záhradný odpad, kuchynský odpad), ďalších viac než 30 % je recyklovateľných (papier, plasty, sklo, či kovy).
Výzvou je zvyšných 20 % odpadu, ktorý je, podľa Simona, recyklovateľný alebo znovu využiteľný len v spolupráci s producentmi.

Zíde z očí, zíde z mysle

Často sa pri odpadoch hovorí, že sa zahadzujú preč. V skutočnosti žiadne „preč” neexistuje. Zahadzovanie znamená zahrabanie pod zem, kde môže dôjsť k znečisteniu pôdy, vody a biosféry. Ďalšou alternatívou je spaľovanie. Obe majú spoločný prístup. Snažia sa dostať odpad preč z očí. Prístup zbavujúci ľudí ďalšej zodpovednosti.

Dobrý produkt nie je jednorazový

Naopak, prístup nulového odpadu sa snaží vidieť, čo tvorí môj odpad, aby som ho mohol redukovať, separovať, recyklovať, prípadne znovu využiť. Cieľom je premeniť odpad na využiteľnú surovinu. Simon pripomína, že tu je potrebná spolupráca so samosprávou, školami a univerzitami, podnikmi, obchodmi, ostatnými spotrebiteľmi.

Prístup nulového odpadu je aj o vyrábaní tovaru, ktorý sa dá znovu využiť, obnoviť, či opraviť, a tým sa vyhnúť spaľovaniu a zahrabávaniu na skládke. Ak niečo nemôže byť znovu využité, recyklované, opravené, kompostované, firmy by tento produkt nemali vyrábať a spotrebitelia by ho nemali kupovať.

Talianska inšpirácia

Simon vo svojom príspevku na TEDx uvádza aj konkrétny príklad toskánskeho mestečka Capannori s 50 000 obyvateľmi. Začalo to v roku 2003 skupinkou zanietených občanov, ktorú viedol učiteľ základnej školy. Za jeden rok sa im podarilo zvýšiť podiel separovania v meste z 30 na 70 %. Za 10 rokov už dosahovali cez 80 % separovaného odpadu.
Energiu investovali aj do vzdelávania. Na miestnej škole vzniklo akési múzeum zlého dizajnu. Ide o veci, ktoré boli navrhnuté tak, že ich nie je možné recyklovať. Exponáty zozbierali deti, ktoré pozorovali vlastný odpad, ktorý nevedeli separovať pre recykláciu alebo kompostovať. Začali tiež posielať listy výrobcom, aby zmenili svoj tovar na recyklovateľný.[[{“type”:”media”,”view_mode”:”media_large”,”fid”:”1404″,”attributes”:{“alt”:””,”class”:”media-image”,”height”:”363″,”style”:”float: right;”,”typeof”:”foaf:Image”,”width”:”480″}}]]
V meste tiež vznikol obchod (obr. vpravo), ktorý nepoužíva zbytočné obaly na výrobky. Jedlo od cereálií, cestovín, cez mlieko a olej, až po mydlo, je dostupné v jednej príslušnej nádobe a spotrebitelia si odoberajú potrebné množstvo do vlastných nádob, ktoré opakovane využívajú pri nakupovaní daného produktu. Obchod zároveň predáva lokálne vyprodukovaný tovar, čím podporuje miestnu ekonomiku a zamestnanosť.

Miestni sa zamerali aj na 20 % nerecyklovateľných vecí. Jedným z príkladov boli zničené topánky z nekvalitných materiálov. Podrážky nie je možne vymeniť, či opraviť. Obyvatelia preto oslovili miestnych producentov topánok. Tí pre nich začali vyrábať kvalitnejšie a rozložiteľné podrážky, používať ekologické textílie a materiály. Topánky sa tak dajú opraviť, recyklovať, alebo sa rozložia v prírode. Podobne pristúpili aj k plienkam. Začali výrobu plienok, ktoré mohli byť opakovane vyprané a využité.

Tento prístup si tiež osvojujú desiatky ďalších talianskych samospráv, rôzne krajiny Európy a sveta.

Európa je závislá na dovoze surovín zo zvyšku sveta. Prístup „zahadzovania” je neudržateľný. Buď zahltíme zvyšok sveta našim odpadom, alebo sa zásoby surovín vo svete minú.

Celý príspevok Simona nájdete TU.
Viac k téme nájdete aj TU a TU.