Dobrovoľníčka v utečeneckých táboroch: V Sýrii bojujú bratranci proti bratrancom | Globálne vzdelávanie.sk

Dobrovoľníčka v utečeneckých táboroch: V Sýrii bojujú bratranci proti bratrancom

Otca má zo Sýrie, mamu z Českej republiky. Hovorí, že to, čo sa v Sýrii deje, dosiaľ poznala len z hlúpych filmov a rozpráva príbehy o tom, ako v krajine bojujú bratranci proti bratrancom. Aj preto sa snaží v Grécku pomôcť tým, ktorým sa podarilo zo Sýrie utiecť. Adéla Al Sharua, dobrovoľníčka Človeka v ohrození.

„Ešte pred troma týždňami ich tam bolo 5500, no kemp má kapacitu asi 3000 ľudí,“ hovorí mi Adéla a pomedzi náš rozhovor vkladá do modrých tašiek tri páry ponožiek, rukavice a čiapku. Občas sa na chvíľu zastaví a narýchlo skontroluje, či počty v zimnom balíčku sedia. Nechce, aby čosi chýbalo.

„Asi dve tisícky potom premiestnili, no ostatní v tábore Moria stále bývajú v stanoch. A v noci pritom mrzne,“ dodáva vzápätí.

Je koniec januára a my sme na Lesbose, jednom z gréckych ostrovov ležiacom veľmi blízko k Turecku. Na lepšiu budúcnosť tam stále čakajú tisícky utečencov. A čakajú v azda najťažších podmienkach spomedzi táborov naprieč Gréckom. Len nedávno z ich chabých príbytkov zmizol sneh, no nízke teploty ostali. A na to tábory nie sú prispôsobené. Iba deň po našom prílete sa dozvedáme o treťom úmrtí v kempe za menej než týždeň. Dvadsaťročný Pakistanec. Oficiálne dôvody nie sú známe, no hovoria nám, že išlo o podchladenie.

„Každý dostane zimný balíček, vetrovku, sveter alebo mikinu, termoprádlo a spodnú bielizeň,” vysvetľuje Adéla. “Je dôležité, aby ľudia mali možnosť vybrať si, čo sa im páči. Dať im pocit ľudskosti. Potom aj oni rešpektujú naše pravidlá,“ zdôrazňuje.

Na Lesbose fungujú dva oficiálne utečenecké tábory, Moria a Kara Tepe. Oba sú naplnené nad svoju kapacitu, pričom v Morii tento fakt výrazne prispieva ku kritickej situácii. Aby sa napätie eliminovalo, v posledných januárových dňoch začali rodiny, maloletých bez sprievodu a ďalších zraniteľných prevážať do alternatívneho ubytovania na ostrove.

Utečenecký tábor Moria autor: Piet den Blanken

Obchod v kamióne

Adéla pracuje v utečeneckých táboroch v okolí gréckeho Solúna, no v posledné januárové dni nasadla do kamióna s humanitárnou pomocou smerujúceho na Lesbos. Organizácia sa totiž pre chladné počasie a slabé vybavenie kempov rozhodla na ostrove distribuovať teplé oblečenie.

Je krásny deň, keď spolu vychádzame zo skladu aspoň trochu sa zohriať lúčmi slnka. Na prvú distribúciu je už takmer všetko pripravené. Ľudia vojdú do prívesu kamiónu, naplneného vešiakmi s vetrovkami a budú si môcť normálne vybrať, ako v obchode. A každý sa zaregistruje.

„Momentálne je na Lesbose táto pomoc asi najviac potrebná, ľudia sa aspoň trochu upokoja,“ uvažuje Adéla.

Keďže vie po arabsky, v gréckych táboroch poskytuje najmä psychosociálnu podporu. Svojou arabčinou tak Adéla dokáže hneď prelomiť prvé ľady a ľudia jej viac veria. Hovorí, že mnohí z nich sú frustrovaní. Často čakajú dlhé mesiace, kým sa dozvedia, aká bude ich budúcnosť a donedávna na Lesbose pre toľké množstvo ľudí nebolo ani dostatok teplej vody.

Pripadám si neviditeľný

Najhorší je podľa Adély nedostatok informácií. Ľudia často nevedia, čo sa s nimi bude diať a kedy sa to bude diať. Na svoje otázky veľakrát nedostávajú odpovede a táto nevedomosť ich trápi azda najviac.

„Majú preto tendenciu myslieť si, že sú niečo menej. Nedávno za mnou prišiel chalan a povedal: Ja si pripadám, akoby som bol neviditeľný, keď sa pýtam na základné veci. Ale potom, keď sedím v autobuse, už zrazu viditeľný som. Vždy, keď príde revízor, som totiž prvý, ktorého skontroluje. Pretože vie, že som utečenec,“ rozpráva Adéla.

Podmienky v utečeneckých táboroch na pevninskom Grécku sú na rozdiel od Lesbosu relatívne dobré. Ľudí postupne presťahovali zo stanov a skladov do obytných buniek z drevotriesky či isoboxov, iných zas do miestnych hotelov a bytov. Niektorí ale nové ubytovanie odmietli.

„Z bytov sa totiž mnohé rodiny boja vychádzať. Nevedia jazyk, nepoznajú mesto, nemajú odkiaľ vedieť, ako používať hromadnú dopravu. Nik ich na to nepripravil. Iba ich previezli do bytov a povedali: Žite. Ľudia tiež majú strach, že sa na nich miestni budú pozerať cez prsty a hovoriť si: Pozrite sa, utečenci,“ hovorí Adéla.

Aj preto neziskové organizácie pracujú okrem utečeneckých táborov už i v centrách miest či v hoteloch. Ľudí na úteku sa snažia nielen mentálne podporiť, ale i pripraviť na všetko, čo ich bude čakať, keď opustia Grécko. Od toho, ako si napísať životopis či motivačný list, lebo to v Sýrii nie je bežné, až po to, ako fungujú jednotlivé krajiny Európy. Ľudia sa však po vojne chcú vrátiť domov.

V súčasnosti sa nachádza v Grécku asi 50-tisíc ľudí na úteku, pričom 15-tisíc z nich žije na ostrovoch. Na Lesbos už dnes neprichádzajú veľké počty utečencov, do krajiny sa doplaví v priemere 40 ľudí denne.

Bratranci proti bratrancom

Adéla žila v Sýrii do svojich siedmich rokov. Vysvetľuje, že v krajine je u mnohých rodina veľmi dôležitá, drží pri sebe a je základom štátu. Ak niektorý z jej členov umrie, o vdovu a siroty sa všetci ostatní vždy postarajú.

„A toto sa dnes, bohužiaľ, úplne zmenilo a aj preto ľudia utekajú. Rodiny si už navzájom neveria,“ hovorí Adéla a opisuje, že sa stali aj prípady, kedy jeden člen rodiny udal iného len preto, že bol odlišného politického zmýšľania.

Veľakrát v Sýrii bojujú bratranci proti bratrancom, pretože nik nevie, kto ku komu patrí a komu môžu veriť, pokračuje Adéla. „Ľudia mi hovorili: Niekto tam umrel a my sme zistili, že náš bratranec bojuje s Islamským štátom. V živote by sme to o ňom nepovedali. Nedá sa žiť vo vojne, nikto nechce vidieť svoje rodiny umierať. To je to, prečo ľudia utekajú. Každý by to urobil.“

To, čo sa deje iba v hlúpych filmoch

Adéla vysvetľuje, že ľudia s organizáciou Islamský štát nesúhlasia a utekajú od nej. Pre nich to nie je islam.

„Ľudia utiekli pred barelovými bombami, zažili si svoje. Pri niektorých príbehoch si hovorím: Toto som si myslela, že sa deje len v hlúpych filmoch. Ak by sa to stalo mne, tak chceš, aby tu pre teba niekto bol. Že niekto má o teba záujem. Že nie si slaboch, pretože si utiekol. Niekto môže povedať, že chlapi by mali držať zbraň a brániť krajinu. Ale v Sýrii existujú desiatky rôznych drobných organizácií a zoskupení, že ani nevieš, proti komu bojuješ. Oni by nezdvihli zbraň iba proti jednej strane.“

Mnoho ľudí má podľa Adély traumatické zážitky a s tými treba pracovať viac. Okrem toho, že v Sýrii sa ľudia boja hoc len chodiť po ulici, veľmi sa zmenila i cena položiek v obchodoch. Adéla hovorí, že podľa utečencov zo Sýrie chlieb zdražel šesťnásobne, v Aleppe dokonca až vyše 30-násobne. A čaká sa naň niekoľko hodín.

To, čo sa dnes deje, je obrovská ľudská katastrofa, hovorí Adéla. „Mali by sme týmto ľuďom ukázať, že im chceme pomôcť. Nebrať ich ako utečencov, ale jednoducho, že ja a ty sme ľudia. Je jedno, odkiaľ pochádzaš, v čo veríš, obaja sme z mäsa a kostí, tak poď, ukážem ti, ako to u nás chodí. Ani my sami nevieme, kedy sa toto môže stať nám. A každý by chcel v takej situácii niekoho, kto tu bude preňho a dá mu pocit ľudskosti a dôstojnosti. Pocit, že je človek.“

Do Európy začali prúdiť státisíce ľudí na úteku pred približne dvoma rokmi. Väčšina sa snaží uniknúť pred dlhoročnými vojnami v ich krajinách. Najviac ich momentálne podľa Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) na africký kontinent prichádza zo Sýrie a Afganistanu. Podrobnejšie údaje nájdete TU alebo TU.

 

autorka: Jana Fedáková

23. apríl 2017 - 20:00