Exotické ovocie a oriešky – cesta na váš stôl

Vchádzam do supermarketu a v prvých regáloch vidím ovocie a oriešky zo všetkých kútov sveta. Chytám do ruky čosi malé, žlté, v tvare vajíčka. Nikdy predtým som toto ovocie nevidela, netuším, kde rastie, ani akú má chutiť.

Napríklad s takým anásom je to zdanlivo inak. Poznáme ho, vieme, ako vyzerá, a možno si aj myslíme, že vieme, ako má chutiť. Ale vieme, ako rastie? Či kto a v akých podmienkach ho pre nás pestuje?

Neférové ananásy z Kostariky

Podľa správy kampane Make Fruit Fair stúpla produkcia ananásov v Kostarike medzi rokmi 2000 – 2008 až o tristo percent. Ananásy sa tak stali hlavným vývozným poľnohospodárskym artiklom krajiny – predbehli aj kávu a banány.
Výhodné obchodovanie pre tamojšiu ekonomiku však pre každodenný život miestnych znamená neľahké pracovné podmienky, znečistené vodné zdroje v dôsledku používania chemických postrekov či odlesňovanie.

Kostarické lesy ustupujú plantážam a dochádza tak k narúšaniu tamojších ekosystémov. Ananásy sa často pestujú ako monokultúry. Ananás rastie zo zeme, na jednej rastlinke nájdete maximálne dve ovocia a trvá im aj 18 mesiacov, kým dozrejú. Plantáže musia byť bez akýchkoľvek rastlín, ktoré by ananásom tienili. „Nemáme dobré miesto, kde by sme sa najedli počas obedňajšej prestávky. Obedujeme pod nákladiakmi plnými ananásov, čuchajúc pach chemikálií,“ cituje International Labor Rights Forum v spomínanej správe Fredyho, pracovníka jednej ananásovej plantáže. S používaním toxických pesticídov súvisí aj znečistenie vody v okolí plantáží, ktoré negatívne vplýva na zdravie obyvateľov krajiny. Pracovníci plantáží sa zase sťažovali na alergie, oslabený imunitný systém či migrény.
Mnohými pracovníkmi na kostarických ananásových plantážach sú migranti z Nikaragui, ktorí nemajú dokumenty a preto je pre veľké spoločnosti jednoduchšie ich zneužívať. Dostávajú nižšie platy a neodvážia sa sťažovať si, aby neprišli o prácu. Podľa Make Fruit Fair väčšina pracovníkov na plantážach nadnárodných firiem síce zarába minimálnu mzdu, ale musia za to pracovať aj štrnásť hodín denne, šesť dní v týždni.

Férové kolumbijské banány   

Oswaldo zdedil svoju banánovú plantáž po otcovi. Keď však začal s farmárčením, boli iné časy, než aké panujú v banánovom biznise dnes – v čase medzinárodných certifikátov.
„Farmári v oblasti La Magdalena sú malými producentmi s maximálne piatimi hektármi pôdy. Nemajú ekonomické možnosti, aby sami čelili problémom, ako je znehodnocovanie miestnej meny či fenomén El Niňo,“ vysvetľuje Elkin Valencia, riaditeľ združenia pestovateľov banánov Augura. Keď teda zahraničné spoločnosti začali od producentov vyžadovať certifikáty kvality, museli sa spojiť v naplňovaní všetkých podmienok – napríklad v nákupe potrebného vybavenia pre plantáže.
Spájanie pomohlo aj v obdržaní certifikátu Fairtrade, keďže poplatok zaň môže združenie farmárov platiť spoločne. Spoločne tiež obchodujú s banánmi či riešia problémy s vodou, ktorej je v oblasti nedostatok.
Keď prechádzame po Oswaldovej plantáži, voda z polievacích zariadení strieka na všetky strany. Dva mesiace vôbec nezapršalo, a to už malo byť obdobie dažďov. „Banány potrebujú slnko a vodu. Najmä s vodou máme problém,“ povzdychne si Oswaldo.
Jeho plantáži sa však darí oveľa lepšie, odkedy je zapojený do systému Fair trade. „Tá pomoc je veľmi veľká,“ vraví.
Ku každej dvadsaťkilovej škatuli banánov, ktorú predá ako fairtradovú, dostane asi 60 centov navyše, plus jeden dolár na rozvoj komunity.

„Ako viete, ktoré banány sú fairtradové?“ pýtam sa. „Tie, ktoré od nás ako fairtradové kúpia,“ vraví Oswaldo. Certifikát má celá plantáž, ako fairtradové môže teda predávať všetky banány. Nie po všetkých je však dopyt. Pomer ceny férových (faritradových) a konvenčných banánov v supermarketoch často nezodpovedá rozdielu v cene, ktorú farmár dostane. Vyššia cena za férové banány môže spôsobiť, že po nich nakupujúci nesiahnu a farmár nedostane ani o ten dolár navyše. Dolár, ktorý pre neho znamená veľa.
Oswaldo predáva svoje banány napríklad firme DOLE. V reťazci medzi rukami Oswaldových zamestnancov, ktorí banány na jeho plantáži balia, a nami, ktorí si na jeho banánoch doma vychutnávame, je však minimálne sedem ďalších článkov. Distribútorské firmy na oboch stranách Atlantiku robia s farmármi biznis aj predajom všetkého, čo potrebujú na pestovanie. Dopravné spoločnosti na oboch kontinentoch či dopravca cez oceán inkasujú od distribútora na prijímajúcom kontinente. Samotné supermarkety poctivým lobby stanovujú ceny.
Združení kolumbijskí farmári sa snažia reťazec skrátiť, predávať priamo, ich možnosti sú však obmedzené.

Vietnamské kešu s popáleninami 

Ešte obmedzenejšie sú možnosti vietnamských väzňov, ktorí možno aj pre nás čistia kešu oriešky. Podľa nezávislého obchodného združenia Viet Labor malo byť 100 – 200-tisíc väzňov v pracovných táboroch nútených k práci – napríklad aj k vylupovaniu kešu orieškov. Tie patria v Európe i v USA medzi najobľúbenejšie oriešky, odborníci na zdravú výživu ich radi vyhlasujú za veľmi zdravé a dnes už z nich stále viac ľudí rado pripravuje krémy do raw koláčov.
Väzni mali byť podľa organizácie nútení k práci 40 – 50 hodín týždenne bez nároku na odmenu. Organizácia Human Rights Watch tvrdí, že kešu oriešky vo Vietname nečistia iba väzni, ale aj klienti v rehabilitačných zariadeniach – napríklad drogovo závislí či HIV pozitívni Vietnamci.
Okrem toho, že za túto nútenú práca často zamestnanci nedostávajú mzdu, môže byť aj nebezpečná. Kešu oriešky sú obalené v tvrdej škrupine z dvoch vrstiev, medzi ktorými sú zdraviu škodlivé žieraviny. Vietnamcom, ktorí ich čistia, tak hrozia prudké popáleniny. Rukavice však od zamestnávateľov nedostávajú.

Kolumbijské ananásy, čo spájajú

Ananásy z Thajska trhajú v neľahkých podmienkach často zneužívaní migranti z Mjanmarska (Barmy). Brazílske pomaranče v džúsoch zamestnanci plantáží tiež často ošetrujú chemikáliami bez rukavíc. A vedeli ste, že na vypestovanie jednej mandle sú potrebné až 4 litre vody a na vypestovanie pol kilogramu avokád takmer 250 litrov? Často sa pritom tieto pochúťky pestujú v krajinách, kde miestni ľudia trpia nedostatkom vody.
Ak počas zimy zavítate do supermarketu, hneď pri banánoch a mandarinkách uvidíte davy, pretekajúce sa, kto uchytí lepší trs. Lepší trs banánov, ktoré nikdy nebudú chutiť tak, ako chutia banány odtrhnuté dozreté. A predsa je banán najobľúbenejšie ovocie na svete!
Nakupovať lokálne je jednou z možností, ako neprispievať k porušovaniu ľudských práv a ničeniu životného prostredia. Milióny farmárov v zahraničí však žijú z toho, že nám chutia práve banány či ananásy. Môžeme sa zaujímať aspoň o to, ako sa naše obľúbené ovocie či oriešky pestujú a hľadať férové a k životnému prostrediu šetrnejšie plody.

A ako nádej, že nie všetko sa pestuje v neľudských podmienkach a s negatívnym dopadom na životné prostredie, máme na záver ešte jeden kolumbijský príklad.

Ananásová farma La Fortuna, ktorá vznikla vo východnej časti Kolumbie, spája bývalých bojovníkov v kolumbijskom konflikte. Bývalí členovia ozbrojených skupín, ktorí bojovali proti tamojšej vláde, ale ktorí sa po návarte (či dokonca úteku) do normálneho života ocitli na okraji kolumbijskej spoločnosti, pestujú spoločne pol milióna ananásov. V projekte sa spojili tí, ktorí proti sebe kedysi bojovali. Farma tak môže byť príkladom toho, ako v krajine, ktorá dlhé desaťročia čelila vnútornému konfliktu, nastoliť mier.

autorka: Magdaléna Vaculčiaková

foto na titulke: Gratisography