Zanzibar. Luxusné hotely a za ich múrmi chudoba | Globálne vzdelávanie.sk

Zanzibar. Luxusné hotely a za ich múrmi chudoba

Dlhé biele pláže s jemným pieskom, tyrkysové more, koralové útesy i aróma korenia – aj takto dnes lákajú turistov cestovné kancelárie, keď im ponúkajú luxusnú dovolenku na Zanzibare. Ostrov na východnom pobreží Afriky sa každý rok stáva dovolenkovým cieľom pre stále väčší počet ľudí a vláda sa chváli, že počty turistov sa už vyšplhali k číslu 200.000.

Za múrmi luxusných rezortov je ale chudoba. Z rýchlorastúceho cestovného ruchu nielenže miestni Zanzibarčania veľa nemajú, ale západní turisti nosia na moslimský ostrov aj ich kultúrou neakceptované správanie.

Zanzibar sa za posledných 15 rokov veľmi zmenil – hovoria miestni a ukazujú na dve desiatky päťhviezdičkových hotelov i na to, ako ich luxusné rezorty vytlačili z pláží i z ich domovov. Vláda sa netají tým, že Zanzibar má byť dovolenkovou destináciou pre solventnejšiu klientelu a chce, aby ostrov konkuroval Maledivám či Seychelom.

Miestnych vytlačili rezorty

„Ostrov sa mení na turistickú oblasť a miestni sú vytláčaní do iných štvrtí. Aj všetky tieto domy v centre začali skupovať Európania alebo ľudia z pevniny,“ hovorí Slovenka Emília Bihariová, ktorá v Tanzánii strávila posledných päť rokov a ukazuje na historické budovy v Stone Towne, kamennom meste. „Tam, kde sa kedysi Zanzibarčania zabávali, sú dnes postavené päťhviezdičkové hotely a miestni sa museli posunúť ďalej. Žiadni turisti sa na nich nechcú pozerať, chcú byť na pláži, za ktorú si zaplatili obrovské peniaze,“ podotýka.

Keď vláda v polovici 80. rokov prišla s ekonomickými reformami, ich hlavným znakom bola liberalizácia obchodu a investícií. Začala investorom ponúkať daňové úľavy i rôzne ďalšie stimuly. Obzvlášť mala záujem o podporu v oblasti turizmu. Príchod kapitálu zo západného sveta mal obyvateľstvo i ekonomiku zdvihnúť z pasce chudoby. Zdalo sa, že by stratégia mohla fungovať. No dnes je jasné, že nefunguje. Namiesto toho vznikli na ostrove ekonomické enklávy.

Rýchla zmena vlastníctva

Aby sa v pobrežných oblastiach mohli vystavať luxusné hotelové rezorty, miestni sa museli odsťahovať a svoju pôdu tam súkromníkom predať. Mnohí vravia, že ak by tak neurobili, vláda by im ju vzala. Takto im to tlmočila zanzibarská komisia pre turizmus.

“V čase, keď sa turizmus rozbiehal, všetky pláže patrili miestnym. Nikto nám vtedy nepovedal, že sa môžeme stať v projekte partnermi a že môžeme napríklad pôdu prenajímať. Ak by vtedy miestni dostali dobré informácie a rady o tom, ako sa o svoju pôdu starať, mohli z toho prosperovať všetci. Vlastníci pôdy a investori mohli spolupracovať a benefity by z toho mali obe strany. Namiesto toho však bohatí ľudia od miestnych iba kúpili pôdu a viac sa nikto o nič nestaral,“ tvrdí Zanzibarčan Nassor M. Salim, ktorý pracuje v jednom z hosťovských domov v Stone Towne. Miestni tak žili za získané peniaze z predaja pozemkov dobrý život len istý čas a dnes sú chudobnejší, než predtým.

„Bolo chybou vlády, že dopustila takúto rýchlu zmenu vlastníctva, čím sa vytvorili veľké rozdiely na ostrove. Z cestovného ruchu tak na ostrove veľa peňazí neostane, väčšina totiž prúdi do vreciek zahraničných vlastníkov,” podotýka Nassor.

foto: Jana Fedáková

Na Zanzibar príde ročne až 200-tisíc turistov, tvrdí vláda. (zdroj: autorka)

27 percent HDP

Zanzibarská komisia pre turizmus však dnes tvrdí, že rast cestovného ruchu priniesol ľuďom mnohé benefity, nielen z hľadiska priamych príležitostí zamestnania, ale aj nepriamo prostredníctvom zásobovania hotelov dopestovanými výrobkami, či predajom miestnych výrobkov. “Cestovný ruch tvorí asi 80 % devízových príjmov a asi 27 % z hrubého domáceho produktu. Odhaduje sa, že zamestnáva 12.500 ľudí, z čoho 8600 pracuje v hoteloch. Zvyšok pracuje v cestovných spoločnostiach či v obchodoch so suvenírmi,” tvrdí komisia vo svojou aktuálnom marketingovom pláne.

Deklarované výhody však úplne pravdou nie sú. Výskum medzinárodnej mimovládnej organizácia Action Aid totiž ukázal, že väčšinu pracovných miest vzali miestnym cudzinci, ktorých si priviedli zahraniční investori, alebo ľudia z pevniny, z Tanzánie. A rovnako, hoci veľa Zanzibarčanov sa venuje poľnohospodárstvu, hotely si i potraviny radšej dovážajú, než by ich mali odoberať od miestnych výrobcov, tvrdia Zanzibarčania.

Nulový zárobok

Rashid Abbas Noorawi, ktorý má v Stone Towne obchod s africkými maskami, vysvetľuje, že turisti často prichádzajú priamo do rezortov, kde trávia i väčšinu času a na ostrove tak takmer nič nemíňajú. “Napríklad talianske cestovné kancelárie organizujú pobyty, ktoré sú all inclusive. Turistom všetko zabezpečia a aj do rezortov ich dopravia vlastnými loďami. Pre nás to znamená nulový zárobok,” podotýka. Individuálnych turistov, ktorí by sa ubytovali v miestnych hosťovských domoch a obedovali v miestnych reštauráciách, je podľa Rashida málo.

foto: autorka

Rashid Abbas Noorawi má v Stone Towne obchod s africkými maskami, niekedy však má problém svoju rodinu uživiť. (zdroj: autorka)

Majiteľ obchodu tiež vraví, že väčšina podnikateľov na ostrove sú z pevniny a miestnym často kazia biznis. “Sprievodcovia z Tanzánie berú turistov len do dohodnutých obchodov, za čo dostávajú províziu. Hovoria im, aby u nás nenakupovali. To je neférové obchodné správanie a vláda by to mala riešiť,” myslí si Rashid. Tvrdí, že jeho rodina na príjmoch z turizmu závisí a tak niekedy musí ísť aj pod cenu. “Nedávno som tu mal turistu, ktorý chcel produkt v hodnote 30 dolárov kúpiť za päť. A ja som mu ho za takú cenu predal, potreboval som totiž aspoň nejaké peniaze,” dodáva s tým, že dnešné zárobky sú teda veľmi zlé.

S turistami prišla i závislosť na alkohole

S turistami prišli na ostrov však i rôzne neželané veci, ktoré tiež menia životy miestnych. Nassor vysvetľuje, že na ostrove napríklad síce vždy existovali bary, ale nikdy sa v nich nepilo pivo. To prišlo až s turistami. „Počas svojich dovoleniek si to vyžadovali, tak sa aj u nás začalo predávať. Bolo len otázkou času, kedy ho začnú piť aj miestni, ktorí s turistami trávili čas, no na pivo neboli ako oni zvyknutí. Mnohí si vypestovali závislosť a stali sa alkoholikmi. Aj takto nás teda cestovný ruch ovplyvnil,” priblížil.

Na ostrove tiež žije asi 97 % moslimov a náboženstvo ženám káže chodiť zahalené. Moslimky, ktorým aj v horúčavách často vidieť len tvár, sa tak na ostrove míňajú s Taliankami v šortkách. Na niektorých miestach ostrova tabule dokonca upozorňujú i na nutnosť zahaľovania sa. Tabule ostali, no z prvotnej myšlienky prezidenta, aby bolo pre turistov povinné si pri vstupe do krajiny požičiavať miestny odev, však vzišlo.

Nutnosť zahaľovania sa

“Ak ste v Ríme, správajte sa ako Riman. Turisti by mali rešpektovať naše pravidlá a zvyky, hlavne v mesiaci Ramadán, kedy sa postíme, a náboženstvu prispôsobiť aj svoj odev. Ak ste z Talianska, dobre, vo vašej krajine je dovolené chodiť polonahý. Ale tu to dovolené nie je, my sme moslimská krajina. Cestovné kancelárie by o tom turistov mali informovať,” tvrdí Rashid s tým, že vyzývavým oblečením ženy tiež priťahujú na seba pozornosť a môžu si tak spôsobiť i problémy. Spôsob obliekania sa akceptuje len na pláži.

foto: Jana Fedáková

Asi 97 percent obyvateľov ostrova tvoria moslimovia. (zdroj: autorka)

Aj Slovenka Emília nosí len dlhé šaty. Vie po swahilski a miestni ju na ostrove už poznajú. Vraví, že ak by bola nesprávne oblečená, určite by ju na to upozornili. „Turistov upozorňovať nebudú, no hlavne často neexistuje žiadny spoločný jazyk. A dovolenkárom, myslím, ani nenapadne, že nosia nevhodný odev,“ myslí si.

Miestnym sa tiež nepáči, ak sa páry z Európy či Ameriky bozkávajú na verejnosti. “Pre mňa je to niečo absolútne neobvyklé, rovnako, ako aj pre deti, ktoré sa často hrajú na ulici a vidia to. V našej kultúre sa o tom učia omnoho neskôr, ako v tej západnej,” podotýka Nassor s tým, že spolužitie medzi miestnymi a turistami a ich odlišnými kultúrami je stále výzvou.

No hoci správanie cudzincov miestnym prekáža, snažia sa prispôsobiť. Turistov potrebujú. Zároveň si však uvedomujú, že len na turizme nemôžu byť závislí. “Cestovný ruch je veľmi premenlivý, ovplyvňuje ho finančná kríza i terorizmus. Stačí podobná udalosť a príjmy z neho okamžite klesajú,” vysvetľuje Nassor.

Samostatnosť

Zanzibar od roku 1964 tvorí s pevninskou Tanganikou Tanzániu, no má vlastného prezidenta i parlament. S takouto úniou niektorí Zanzibarčania nie sú spokojní, túžia po samostatnosti. Nassor hovorí, že takýmto spolkom ostrov prichádza i o peniaze. „Turisti nám napríklad zaplatia za víza, no suma ide priamo do štátneho rozpočtu krajiny a na Zanzibar sa z nej dostane len zlomok,“ hovorí. Nie každý to ale vidí rovnako. „Ak by tu nebola únia, myslím, že by ste nás videli bojovať proti sebe. Teraz máme mier,“ oponuje Rashid. Podotýka, že mier je jedna z najväčších ekonomických síl ostrova, lebo aj preto naň ľudia prichádzajú dovolenkovať.

V minulosti sa však aj na tomto moslimskom ostrove vyskytli rôzne útoky, ktorých motívom malo byť vždy náboženstvo. „Bol vypálený napríklad katolícky kostol na vidieku. Špekulácie sú vždy čisto náboženského charakteru. Tanzánia je však mierumilovná krajina a kresťania a moslimovia tu žijú vedľa seba bez problémov. Možno je to však len otázka času, kedy sem prenikne nejaká teroristická skupina a tento pokoj naruší,“ dodala Emília.

 

autorka: Jana Fedáková

foto: autorka

13. jún 2017 - 1:00