Médiá a výzvy dneška | Globálne vzdelávanie.sk

Médiá a výzvy dneška

Globalizácia nás, či sa nám to páči alebo nie, v čoraz vyššej miere uvádza do bezprostredného vzťahu s ľuďmi v iných častiach planéty. To, čo bolo kedysi ďaleko, sa nás odrazu priamo dotýka. Už preto nestačí deliť svet na “domáce” a “zahraničie”, ale treba ho vnímať a prezentovať ako poprepájaný komplex rôznorodých, a nie vždy férových vzťahov a väzieb, ktorých sme priamou a viac či menej aktívnou súčasťou. A toto nové vnímanie by mali reflektovať aj mediálne výstupy novinárov, no zároveň aj publikum by sa malo napríklad prostredníctvom mediálnej výchovy naučiť tieto výstupy novinárov analyzovať.

Aj mediálna výchova by totiž mala reflektovať skutočnosť, že svet médií sa dnes rapídne mení, čo si mnohí ľudia, ktorí sa vo svete médií nepohybujú, veľmi neuvedomujú. V médiách dnes totiž nastáva paradoxná situácia. Informácie zo sveta sa nás na jednej strane čoraz viac priamo dotýkajú, no na druhej stran sú redakčné možnosti vycestovať “na miesto činu” oproti minulosti čoraz menšie a menšie. Zahraničné oddelenia sa zmenšujú, zahraniční korešpondenti sa sťahujú domov, správy zo zahraničia sa komponujú od stola usadeného napríklad kdesi v strede Európy.

Aké dopady to má na mediálnu realitu? Absencia osobnej skúsenosti prirodzene vedie k nadužívaniu “európskych okuliarov”, našej šablóny reality postavenej na u nás ustálenej predstave o svete, nezávisle od skutočnosti postavenej na znalosti či skúsenosti novinára. Nehovoriac o publiku, zvlášť ak nie je vybavené kompetenciami umožňujúcimi analyticky nahliadať na informácie, ktoré sa k nemu dostanú. Dôsledkom tej absencie osobnej skúsenosti totiž môže novinár ľahko priniesť svojmu publiku pokrivený obraz reality sveta kdesi inde, obraz, ktorý už v zárodku bráni iným možným vysvetleniam tej-ktorej skutočnosti či javu. A to sa následne môže - a veľmi často aj prenesie - na diváka a formovanie jeho či jej predstavy o svete.

V očiach a mysliach publika teda médiá nie vždy vytvárajú komplexný obraz reality, len jej zjednodušenú a neraz výrazne pokrivenú verziu. To má svoje dôsledky aj v praktickom živote a o.i. sa odráža v našich vzťahoch s krajinami globálneho Juhu. No zároveň môžeme tento prístup preniesť napríklad aj na informovanie o rôznych sociálnych skupinách aj v rámci Slovenska samotného. Na informovanie o znevýhodnených komunitách perom neznevýhodnených, o sociálne deprivovaných perom sociálne nedeprivovaných, o ľuďoch trpiacich chudobou perom ľudí žijúcich v dostatku - prejavujúci sa neschopnosťou reflektovať na perspektívu ľudí v iných mocenských pozíciách.

Na ten istý jav, na tú istú skutočnosť, sa teda dá nazerať z rôznych perspektív a pozícií, pričom to, čo je považované za normálne a pravdivé, určuje ten, kto je držiteľom moci. A aj novinár disponuje mocou, je strážcom obsahu a svojimi výstupmi ovplyvňuje diskurz, štruktúru debaty, “pravidlá pravdy”, ktoré určujú, čo je “normálne” a čo nie (no zároveň je tým diskurzom aj sám ovplyvňovaný). Novinári tak môžu do svojich výstupov vkladať predstavy o realite vnímané len z jednej perspektívy. Obvykle z pohľadu dominantného diskurzu, viac či menej otvorene potláčajúc alternatívne prístupy, riešenia a vysvetlenia. A tým pomedzi riadky formujú vnímanie reality u svojho publika so všetkými negatívnymi dopadmi takéhoto jednostranného vplyvu.

Zároveň je však nutné na záver podotknúť, že postupy rôznych tzv. alternatívnych médií, ignorujúcich čo i len najzákladnejšie novinárske štandardy, ľubovoľne si zamieňajúcich spravodajstvo s publicistikou a využívajúcich “alternatívne” fakty na potvrdenie svojich postojov a názorov bez potreby verifikácie, za novinárčinu zohľadňujúcu iné perspektívy považovať nemôžeme. Z jednodnoduchého dôvodu - nie je to novinárčina. Zohľadňovať iné perspektívy neznamená používať alternatívne fakty, ale snahu pozerať sa na svet očami dotknutých. A to tak v prípade novinárov, ako aj prijímateľov obsahu - teda nás, ako divákov.

Titulná fotografia: Wikimedia Commons

17. júl 2017 - 11:42