Interkultúrne kompetencie v globálnom vzdelávaní | Globálne vzdelávanie.sk

Interkultúrne kompetencie v globálnom vzdelávaní

Milton J. Bennett tvrdí, že interkultúrna citlivosť nie je človeku prirodzená. Takáto citlivosť nie je súčasťou väčšej časti ľudskej histórie. Medzikultúrne kontakty boli zväčša sprevádzané krviprelievaním, útlakom alebo genocídou. Ak by sme chceli v dnešnom svete vzájomnej závislosti pokračovať týmto spôsobom, bolo by to seba deštruktívne. Pri hľadaní inej cesty sa žiaľ nemôžeme oprieť o žiadny model z histórie, ktorý by nás viedol.(44)

V minulosti boli našimi susedmi ľudia, ktorí nám boli veľmi podobní – podobne sa obliekali, stravovali, hovorili rovnakým jazykom a pod. Dnes žijeme v susedstve s ľuďmi, ktorí nie sú našimi kultúrnymi replikami, aj keď rozdiely medzi nami nie sú až také veľké. V blízkej budúcnosti však môžeme očakávať, že strávime svoj život v spoločnosti ľudí, ktorí nebudú hovoriť našim materinským jazykom, budú vyznávať odlišné hodnoty a správať sa na základe iných noriem. V rámci posledných jedného alebo dvoch desaťročí sa pravdepodobnosť strávenia časti života v inej kultúre prevýšila pravdepodobnosť odchodu z rodného mesta z čias pred sto rokmi. Technologické podmienky sú na to bezpochyby už vytvorené: telekomunikačné systémy prepájajú celý svet satelitmi, lietadlá sú schopné prepravovať ľudí rýchlejšie ako je rýchlosť zvuku, počítače sú schopné vychŕliť akékoľvek fakty rýchlejšie ako ľudia stihnú naformulovať otázky. V čom sme na pochybách je to, či budeme schopní rešpektovať a využiť odlišnosti ľudí žijúcich vedľa nás.(45)

1. Kultúra

Predpokladajme, že ľudia sa správajú určitým spôsobom na základe toho, ako vnímajú svoj okolitý svet. Vnímaním je pritom myslený výber, vyhodnocovanie a organizovanie stimulov z okolitého sveta.(46) Ak je to tak, tak ako je možné, že rovnaké stimuly sú vnímané odlišne rôznymi ľuďmi a skupinami? Jednou z odpovedí na túto otázku môže byť aj kultúra.

Kultúra je komplexný systém, ktorý sa prejavuje na viacerých úrovniach nášho každodenného života. Veľmi zjednodušene by sa dala kultúra opísať ako súbor pravidiel, ktoré organizujú určitú skupinu ľudí s cieľom zabezpečiť im plynulejšie spolunažívanie.(47) Geert Hofstede považuje kultúru za kolektívne naprogramovanie mysle, ktoré rozlišuje členov jednej skupiny alebo kategórie od inej.(48)

Edward T. Hall tvrdí, že kultúra je v princípe primárne systém vytvárania, posielania, uskladňovania a spracovávania informácií.(49) Čiže naša myseľ sa programuje prostredníctvom systému informácií. Tento systém je však čoraz viac ovplyvňovaný vonkajšími vplyvmi, ktoré tento systém menia. Ľudia v danej kultúre sú tým pádom neustále podnecovaní k tomu, aby zapracovávali nové skúsenosti ako pravidlá v rámci svojej kultúry (napríklad na základe módnych trendov a konvencií v obliekaní, ale aj na základe interkultúrnych stretnutí a zážitkov). Kultúra teda nevychádza iba tradícií a zvykov, ktoré sa prenášali vo vnútri kultúry po generácie, ale aj z vplyvov, ktoré vychádzajú zvonku. Najmä v dnešnej globalizovanej spoločnosti prichádza čoraz častejšie k stretom kultúr, ktoré na jednej strane dané kultúry obohacujú o nové prvky, ale na druhej strane prinášajú aj väčšie vymedzenie daných kultúr, poukazovaním na odlišnosti.(50)

2. Stereotypy a kultúrne generalizácie

Stereotyp je ustálený a zjednodušený obraz alebo myšlienka o určitom type človeka alebo veci.(51) Je človeku úplne prirodzený (na rozdiel od kultúrnej citlivosti) a nie je možné ho zo života úplne vytesniť a netreba sa o to ani snažiť, pretože to nie je možné. Aj keď stereotyp nemá v spoločnosti veľmi dobrú reputáciu, je potrebné povedať že je do istej miery aj prospešný. Redukuje komplexitu reality, v ktorej žijeme a pomáha nám vyhnúť sa zahlteniu dojmami. Jednoduchšie ako vnímať každého človeka osobitne ako jedinečnú bytosť je vytvoriť si „škatuľky", do ktorých môžeme ľudí zaradiť a ktoré zapadajú do vopred vykonštruovanej reality. Stereotypy zároveň vychádzajú zo skúseností a ich nositelia veria, že sa veci opakujú, čiže minulé skúsenosti sú aplikovateľné aj na situácie odohrávajúce sa v súčasnosti.

Stereotyp má však aj svoje úskalia, ktoré do istej miery vychádzajú z toho, čo už bolo napísané. Stereotyp je rezistentný na zmenu, pretože zmeny ovplyvňujú štruktúru osobnosti a bránia nám robiť nové skúsenosti. Stereotypy sú ako vybavenie nášho domova, naša filozofia, ktorú sme si obľúbili a nechceme ju nahradiť inou alebo znovu usporadúvať.(52) Stereotypy pritom môžu byť ako pozitívne, tak aj negatívne. Pozitívna stereotypizácia nastáva vtedy, kedy je človek alebo skupina ľudí v očiach človeka z inej kultúry rešpektovaný. Častejšie však nastáva situácia negatívnej stereotypizácie, kedy sú charakteristiky človeka alebo skupiny nerešpektované. Nielen tá negatívna stereotypizácia, ale oba typy sú pri strete kultúr problematické a to z toho dôvodu, že nám dávajú falošný pocit pochopenia druhej kultúry. Naviac sa stereotypy môžu stať sebanapĺňajúcimi proroctvami, ktoré potvrdzujú predsudky človeka z inej kultúry.(53)

Čo je pri stereotype dôležité je to, aby sme si ho uvedomovali a dokázali odblokovať jeho rezistenciu na zmenu a vystúpiť zo zabehnutých koľají a byť otvorený vnímať rozdielnu realitu, ktorá nám umožňuje budovať našu kultúrnu citlivosť.

Termín často zamieňaný so stereotypom je kultúrna generalizácia, ktorú je možno charakterizovať ako spôsob vysvetľovania kultúrnych reakcií, postojov a správania neutrálnym spôsobom. Kultúrna generalizácia nám pomáha analyzovať kultúrne vzorce správania ako tendencie ku konaniu. To znamená, že určitý vzorec správania neprináleží všetkým členom danej kultúry, pretože individuálne odlišnosti zohrávajú dôležitú úlohu pri tom, ako ľudia premýšľajú a konajú, ale reprezentuje normy správania ľudí, ktoré korešpondujú s tendenciami skupiny. Slúžia na medzikultúrne porovnania, nie však zjednodušené, ktoré popierajú komplexitu sociálnych interakcií, ako v prípade stereotypu.

Príkladom toho môže byť napríklad individualizmus, respektívne kolektivizmus prevažujúci v správaní zástupcov jednotlivých kultúr. Na jednej strane existujú individualistické kultúry, ktoré kladú dôraz na osobitú hodnotu a jedinečnosť každej ľudskej bytosti. Fungujú na základe rovnostárskej perspektívy, že so všetkými by sa malo zaobchádzať rovnako do takej miery ako je možné. Ľudia v individualistických kultúrach sa učia, že by sa mali snažiť byť „všetkým, čím len môžu byť", pokiaľ ide o osobný úspech. Byť „zamestnancom mesiaca" alebo „najužitočnejším hráčom v tíme" je považované za pozitívne a motivačné hodnotenie. Naopak kolektivistické kultúry minimalizujú individuálnu identitu a zameriavajú sa na blahobyt celej skupiny. Lojálnosť a sebaobetavosť v prospech druhých členov skupiny sa považujú za cnosti. Ľudia v kolektivistických kultúrach majú mimoriadne hlboké väzby s rôznymi skupinami, do ktorých patria, ako napríklad širšia rodina, kmeň, zamestnávateľ, firma, škola atď.(54)

Craig Storti uvádza ako príklady individualistických kultúr Spojené štáty americké a Veľkú Britániu a ako príklady kolektivistických kultúr zmieňuje krajiny afrického kontinentu a Mexiko.(55) Je to kultúrna generalizácia, ktorá tvrdí, že ľudia v týchto kultúrach majú určité tendencie ku konaniu, a je vysvetlená neutrálnym spôsobom. Zároveň však neznamená, že v USA nie sú ľudia, ktorí sú kolektivisticky zmýšľajúci a na africkom kontinente nie sú individualisticky založení ľudia. Existuje tam však určitá tendencia ku konaniu, ktorá sa však nemusí prejaviť u každého člena danej kultúry.

3. Interkultúrna komunikácia

Štúdium interkultúrnej komunikácie sa snaží zodpovedať otázku „Ako si môžu ľudia navzájom rozumieť, keď nezdieľajú rovnaké kultúrne skúsenosti?" V minulosti otázka skoro výhradne iba pre diplomatov a cestovateľov, dnes otázka pre nás všetkých, keďže žijeme v multikultúrnej spoločnosti. S existenciou multikultúrnej spoločnosti sa natískajú ďalšie dôležité otázky: „Aký typ komunikácie je potrebný v pluralistickej spoločnosti?", „Ako môže komunikácia prispieť k vytváraniu prostredia rešpektu a tolerancie odlišnosti?(56)"

Komunikačné štýly sa odlišujú v závislosti od kultúry. To ako ľudia komunikujú je úzko prepojené s ich hodnotovým systémom. Existujú rôzne parametre porovnania, ktoré možno využiť, pri vysvetľovaní rozdielov v komunikácii. Komunikovať je možné priamo alebo nepriamo, alebo inými slovami vo vysokom alebo nízkom kontexte, cirkulárne alebo lineárne, a aj formálne alebo neformálne. Keď spomíname komunikačné štýly, znovu sa vraciame ku kultúrnej generalizácii.

Pri nepriamej komunikácii sa na úvod začína neutrálnymi témami a pomaly sa postupuje k téme, ktorá je jadrom správy. Pri tomto štýle komunikácie ľudia silne zohľadňujú vzťahy, ktoré majú so svojim komunikačným partnerom. V závislosti od faktorov, akými môže byť napríklad postavenie alebo vek človeka, prispôsobujú spôsob, akým prezentujú obsah správy. Je pritom dôležité „zabaliť" správu prijateľným spôsobom, aby napríklad kritika nebola vyjadrená otvorene, ale spomenutá vo všeobecnej rovine. Často krát je pritom dôležitejšie prísť k záveru, ktorý je prijateľný pre celú skupinu, ako si naplniť svoje vlastné zámery. Opakom je priama komunikácia, kedy sa človek koncentruje skôr na obsah ako na samotný spôsob podania správy, ktorú prezentuje priamo. Takýto typ komunikácie je bežný v kultúrach, kde je hodnotový systém prepojený s právami a potrebami jednotlivcov.(57) Krajinami kde sa bežne komunikuje v nízkom kontexte sú napríklad USA, Veľká Británia, Nemecko alebo Škandinávske krajiny. Naopak krajiny, kde je možné sa stretnúť s komunikáciou vo vysokom kontexte, sú napríklad Mexiko, Brazília, India, Čína alebo Japonsko.

Pri stretnutí ľudí z rôznych kultúr a komunikačných kontextov môže teda prísť k rôznym nedorozumeniam. Tie môžu vzniknúť napríklad nekladením dôrazu na spôsoby, aký sa správa prezentuje, zo strany priameho komunikátora.

4. Rozvoj kultúrnej kompetencie

Interkultúrna kompetencia môže byť definovaná ako schopnosť vhodne a efektívne reagovať v interkultúrnych situáciách.(58) K rozvoju interkultúrnej kompetencie sú potrebné tri komponenty. Prvým základným komponentom sú vedomosti (o kultúre, stereotypoch a pod.), ktoré nám pomáhajú pochopiť základnú logiku fungovania javov okolo nás. Avšak vedomosti samotné nestačia k tomu, aby sme sa mohli označiť interkultúrne kompetentnými. Pochopenie perspektívy človeka z inej kultúry nutne neznamená, že sme schopní ho prijať ako rovnocenného partnera. K tomu je potrebná aj zručnosť (napríklad schopnosť kultúrne citlivo komunikovať), ktorá je druhým komponentom kompetencie a umožňuje nám preniesť získané vedomosti do praktických životných situácií.

Na to, aby bol človek kompetentný niečo vykonávať, sú potrebné okrem vedomostí a zručností aj postoje, ktoré sú tretím komponentom akejkoľvek kompetencie. Postoje sú dôležitou súčasťou kompetencií, pretože indikujú pocity vo vzťahu k určitej záležitosti a ich rozvoj trvá dlhšie ako rozvoj vedomostí alebo zručností. Naviac sú podmienené množstvom a kvalitou už spomínaných vedomostí a zručností. V spojitosti s interkultúrnymi kompetenciami sú postoje najmä o vnímaní odlišnosti.

Vnímanie odlišnosti je základom na budovanie kultúrnej citlivosti. Túto kultúrnu citlivosť si budujeme pri návšteve inej kultúry, kedy sme konfrontovaní so zmenou. Prirodzenou reakciou na zmenu je odpor. Ak však zmenu začneme vnímať ako príležitosť objaviť v sebe nové aspekty osobnosti a zlepšiť si svoje vedomosti o iných kultúrach, v tom prípade získame skúsenosti s doposiaľ nepoznanými hodnotami a normami správania.

Na odlišnosť je možné nazerať rozličnými pohľadmi – etnocentrickým, kde je odlišnosť vnímaná ako nemenná a ohrozujúca a etnorelativistickým, kde je odlišnosť vnímaná ako prispôsobivá, ako zdroj vzájomného obohacovania sa a rovnováhy. Tento pohľad na odlišnosť dokáže rozlične interpretovať získané vedomosti, alebo tieto vedomosti selektívne filtrovať a má výrazný vplyv aj na naše interkultúrne zručnosti, ktorým môže dodávať náboj rôznej polarity.

Realita vnímania odlišnosti však nie je iba čierna a biela, na čo upozorňuje aj Bennett, ktorý podrobnejšie rozpracoval vnímanie odlišnosti a vytvoril model, ktorý rozdelil do šiestich štádií, ktorými môže prechádzať človek, pri vytváraní si svojej kultúrnej citlivosti. Prvé tri štádiá – popretie, obrana a minimalizácia – považuje za etnocentrické a ďalšie tri – akceptácia, adaptácia a integrácia - naopak za etnorelativistické. Pri rozvoji kultúrnej citlivosti človek mení svoj pohľad z etnocentrického na etnorelativistický.

Prvé štádium – popretia - je charakteristické nepripúšťaním si kultúrnych rozdielov. Presvedčenie, že „my" sa správame normálnym spôsobom a iné spôsoby správania sú nesprávne. Ľudia v tomto štádiu sa necítia byť ohrození kultúrnymi rozdielmi, pretože ich nepripúšťajú. Počas druhého štádia – obrany - môžu ľudia začať pociťovať, že ich hodnotový systém nemusí byť absolútny, ale nie sú z toho nadšení. Pripúšťajú, že kultúrne rozdiely existujú a cítia sa byť nimi ohrození. Vidia iné kultúry v negatívnom svetle a uprednostňujú mať s nimi malý alebo žiadny kontakt. V štádiu minimalizácie sa ľudia stále cítia ohrození odlišnosťou, ale už si nemyslia, že odlišný znamená horší alebo nesprávny. Veria, že odlišnosti sú skutočné, nie však veľmi výrazné.

V štvrtom štádiu – akceptácie - ľudia prijímajú odlišnosť ako hlbokú a legitímnu a upravujú svoje správanie na kultúrne citlivejšie. Sú neutrálni ohľadom kultúrnych odlišností. Piate štádium – adaptácie - sa vyznačuje zmenou správania a postojov. Neopúšťajú svoje vlastné kultúrne hodnoty, ale integrujú do nej aspekty iných kultúr. Pri poslednom štádiu - integrácie - sa človek stáva „bikultúrny". Iba ľudia, ktorí žijú v odlišnej kultúre dlhý čas môžu (ale nemusia) dosiahnuť štádium integrácie.

Človek ale nemusí nutne postupovať v týchto štádiách smerom nahor, ale napríklad situácie zvýšenej frustrácie môžu viesť k regresii a opačnému smerovaniu pri rozvoji kultúrnej citlivosti. Najkritickejší bod je prechod zo štádia minimalizácie do štádia akceptácie, čo je zároveň prechodom od etnocentrickej k etnorelativistickej perspektíve.(59)

ZÁVER

Interkultúrne učenie je veľmi dôležitou súčasťou globálneho vzdelávania. Na to, aby sme dokázali plnohodnotne fungovať v dnešnom globalizovanom svete, je potrebné byť otvorený a schopný rešpektovať odlišnosť. Nie preto, že nám to niekto prikazuje, ale uvedomením si, že síce v multikultúrnych spoločnostiach dochádza častejšie k napätiam a medzikultúrnej konfrontácii, ale práve tieto nás učia a budujú v nás kapacity na nenásilné riešenie takýchto situácií. Avšak iba za predpokladu, že sme takémuto učeniu otvorený a uvedomujeme si bariéry ako napríklad stereotypy, ktoré nám v tomto môžu brániť. Sebareflexia je základom interkultúrneho učenia. Ak sa touto cestou vydáme, tak sa sami na vlastnej koži budeme môcť presvedčiť o tom, že multikultúrne spoločnosti nie sú brzdou rozvoja. Práve naopak - rýchlo si osvojujú inovácie, darí sa tam tvorivosti, kultúry sa navzájom obohacujú a jedna od druhej si osvojujú tie najlepšie praktiky.

ODPORÚČANIA

Ani Slovensko už nie je tak uzavretou krajinou akou bolo v minulosti a čoraz viac sa stáva súčasťou globálneho diania. Budovanie interkultúrnych kompetencií by preto malo byť jedným z cieľov vzdelávacieho procesu na všetkých stupňoch. Nemalo by však prebiehať oddelene od ostatných predmetov, ale malo by byť naopak prierezovou témou, ktorá bude zastúpená v ostatných predmetoch, pretože interkultúrne kompetencie sa nedajú oddeliť od ostatných vedomostí, zručností a postojov z iných oblastí života človeka.

 

Článok je zo zborníka International Conference Booklet, 10 years of SlovakAid: A Vision of Development Cooperation for a Changing World. Medzinárodná konferencia sa uskutočnila 16 - 17. októbra 2013 v Bratislave, pod záštitou MZVaEZ SR.

Celý zborník nájdete TU.

 

Referencie

44
Milton J. Bennett: Towards ethnorelativism: A developmental model of intercultural sensitivity, In: R. Michael Paige: Education for the intercultural experience, Yarmouth, Intercultural press, 1993
45
Dean Barnlund: Communication in global village, In: Milton J. Bennett: Basic concepts of intercultural communication, Intercultural press, 1998.
46
Odvodené na základe modelu vnímania – „Perceptual model" vytvoreného Marshall R. Singerom – z „Culture: A perceptual approach, In: Milton J. Bennett: Basic concepts of intercultural communication, Intercultural press, 1998.
47
Margret Steixner: Intercultural competence, In: Juraj Jančovič a kol.: Texty k efektívnej rozvojovej spolupráci, Typi universitatis tyrnaviensis, 2012.
48
Geert Hofstede: Culture ́s consequences. Comparing values, behaviors, institutions and organizations across nations, Sage publications, second edition, 2001, page 9.
49
Edward T. Hall: The power of hidden differences, In: Milton J. Bennett: Basic concepts of intercultural communication, Intercultural press, 1998.
50
Poznámky z tréningu „Interkultúrne kompetencie", Horizont 3000, 7.-11.11.2011, Viedeň
51
Oxford dictionary
52
Margret Steixner: Norms of behaviour, stereotypes and conformity, In: Juraj Jančovič a kol.: Texty k efektívnej rozvojovej spolupráci, Typi universitatis tyrnaviensis, 2012.
53
Milton J. Bennett: Intercultural communication: The current perspective, In: Milton J. Bennett: Basic concepts of intercultural communication, Intercultural press, 1998.
54
Steve Corbet, Brian Fikkert: Keď pomoc škodí, Ako zmierniť chudobu bez ublíženia chudobným a vám samotným, Porta Libri (slovenské vydanie), 2012.
55
Craig Storti: Figuring foreigners out: A practical guide, Yarmouth, Intercultural press, 1999.
56
Milton J. Bennett: Intercultural communication: The current perspective, In: Milton J. Bennett: Basic concepts of inetrcultural communication, Intercultural press, 1998.
57
Margret Steixner: Intercultural communication, In: Juraj Jančovič a kol.: Texty k efektívnej rozvojovej spolupráci, Typi universitatis tyrnaviensis, 2012.
58
Margret Steixner: Development of cultural competence and development approaches to intercultural learning, In: Juraj Jančovič a kol.: Texty k efektívnej rozvojovej spolupráci, Typi universitatis tyrnaviensis, 2012.
59
Margret Steixner: Development of cultural competence and development approaches to intercultural learning, In: Juraj Jančovič a kol.: Texty k efektívnej rozvojovej spolupráci, Typi universitatis tyrnaviensis, 2012.

31. marec 2014 - 7:45