Aký je život za izraelským múrom | Globálne vzdelávanie.sk

Aký je život za izraelským múrom

Keď sa z času na čas objavia v správach znepokojivé informácie z palestínskych teritórií, veľakrát im po desiatkach rokov konfliktu medzi Izraelom a Palestínou už ani nevenujeme pozornosť. Stále rovnaké témy a stále tie isté spory. My sme ale chceli vidieť a počuť niečo viac. Navštívili sme Západný breh Jordánu a povieme vám dva príbehy.

Raperky medzi utečencami (prvý príbeh)

Nadeen, Dalia a Sireen. Majú 14, 15 a 16 rokov a celý život vyrastali v palestínskom utečeneckom tábore Dheisheh južne od Betlehema. Keď sme si s nimi prvýkrát dohodli stretnutie, boli nadšené z návštevy novinárov z Európy a zakrátko nám s malým ostychom radi predviedli, čo dokážu. Mladé Palestínčanky sú totiž zrejme najmladšie dievčenské raperky na Západnom brehu. No až keď začali spievať, uvedomili sme si, že vlastne už dávno vyrástli.

„O čom je tá pesnička?“ pýtam sa, keď spolu sedíme na koberci v malom nahrávacom štúdiu a v chytľavom rytme znie priestorom arabčina. „Je o Nakbe, dni kedy museli Palestínčania utiecť zo svojich domovov a o ľuďoch, ktorí zomierali. Je o našom smútku, pretože nám vzali slobodu, o mnohých veciach, ktoré nám sú zakázané a o túžbe po bezpečnom domove. Je o tom, ako chceme počuť, že ešte máme nádej,“ vysvetľuje Sireen v lámavej angličtine a mňa prekvapuje, že pieseň s takýmto textom naspievali už pred troma rokmi. Najmladšia Nadeen mala vtedy len 11 rokov.

Dievčatá si texty píšu samy a o problémoch s rodičmi či školou nebol ani jeden. „Radi by sme spievali aj o iných veciach, ale teraz rozmýšľame len o našej krajine a o okupácii. V takomto svete žijeme od mala a v tábore musíme čeliť rôznym problémom. Piesňou chceme o tom poslať svetu odkaz,“ hovorí Dalia. V utečeneckom tábore, kde žije, sa tiesni na jednom kilometri štvorcovom asi 15-tisíc ľudí. Rodiny trápi nezamestnanosť, nedostatok vody v lete a výpadky elektriny v zime. Aj po desiatkach rokov sa chcú ľudia vrátiť do svojich domov, mnohí kľúče od nich stále uschovávajú.

Svitanie

Raperiek bolo na začiatku v skupine dvanásť, potom ich počet klesol na deväť. „Dievčenský rap totiž spočiatku komunita neakceptovala, nie je niečo, čo by patrilo do našej kultúry. Ale keď si ľudia vypočuli, o čom dievčatá spievajú, začalo sa im to páčiť,“ vysvetľuje Nadim Al-Ayasah z neziskovej organizácie Shoruq (východ slnka v arabčine), ktorá vznikla uprostred tábora a jej súčasťou je aj nahrávacie štúdio. Shoruq sa snaží rôznymi aktivitami povzbudzovať mladých, aby si boli vedomí svojich práv a oni majú zase priestor, kde môžu tráviť voľný čas a naučiť sa niečo nové. Školy často žiakom neponúkajú mimoškolské aktivity a hľadať niekde park či ihrisko je márna snaha. 

Nadeen plánuje aj v budúcnosti študovať hudbu, Dalia chce byť právnička a Sireen novinárka. Verí, že možno niektoré z jej článkov dokážu čosi zmeniť a ona raz bude môcť ísť na pláž v Tel Avive bez toho, aby musela čakať na povolenie a so strachom prechádzať izraelskými vojenskými kontrolami. Stredozemné more je pritom od tábora vzdialené len hodinu cesty autom, dosiaľ tam však bola len raz. 

autor: Jana Fedáková

Mladé palestínske raperky spievajú o túžbe po slobode. (zdroj: autorka)

V lavici s kresťanmi (druhý príbeh)                                                                                                                 

Prichádza v džínsach a tričku a krátke vlasy, ktoré na slnku chytajú červený odtieň, jej jemne plápolajú vo vetre. Pozerám na mladú študentku a som prekvapená, ako európsky Yasmine vyzerá. Ako vyzerá moslimka z nábožensky takého konzervatívneho mesta v Palestíne, akým je Hebron. „Viera je niečo veľmi osobné. Nie je to o tom, ako sa obliekate alebo či nosíte na hlave šatku, ale čo máte v srdci,“ poúča ma hneď na úvod, keď sa stretávame na dvore univerzity v Betleheme, ktorú navštevuje. Katolíckej univerzity.

Jedna škola, šesť fakúlt a inštitútov, 2400 moslimov a 800 kresťanov. A žiadny konflikt. To, čo prestáva v Európe fungovať, v Betlehemskej univerzite uprostred násilnosťami zmietanej Palestíny akoby nie je problémom. „Áno, hoci sme katolícka univerzita, 75 percent našich študentov tvoria moslimovia. Žiadne spory pre odlišné náboženstvá ale nevznikajú. Všetci študenti sa na rozdiel od iných škôl učia o judaizme, kresťanstve a islame spolu v rámci jedného kurzu. Iné náboženstvá tak dokážu lepšie pochopiť a viac si ich vážiť,“ vysvetľuje George Rishmawi, komunikačný manažér Betlehemskej univerzity, ktorá je zároveň jedinou katolíckou na Západnom brehu.

Yasmine Abu-Shkhiedim ju navštevuje už tretí rok, študuje sociológiu. Hovorí, že sa nedá byť študentom univerzity a zároveň ostať voči ľuďom s inou vierou zaujatý. Univerzitné programy so všetkými ich aktivitami sú totiž otvorené každému. Hoci teda Yasmine predtým chodila do školy len s moslimami, na univerzitu nastupovala s odhodlaním, že dokáže akceptovať aj ostatných. „Bola som ale presvedčená, že s nimi nebudem mať blízky vzťah. Nemáme predsa nič spoločné, hovorila som si. No viac som sa nemohla mýliť,“ podotýka a ukazuje na svoju najlepšiu priateľku Laru, ktorá je kresťanka. Kamarátku s inou vierou nikdy nemala.

Na nádvorí míňame skupinku moslimských študentiek (ženy tvoria takmer 80 percent žiakov univerzity), keď Yasmine spočinie pohľad na veľkom katolíckom kostole v areáli školy. „Raz bola Lara na spoveď a ja som ju čakala,“ začína sama rozprávať príbeh, ktorý pre ňu veľa znamená. Keď jej kamarátka skončila, Yasmine zbadala, ako sa Lare uľavilo a bola šťastnejšia. Chcela urobiť to isté. „Lara ma povzbudila a ja som bola na spovedi. Zažila som niečo, čo v islame neexistuje, no nemala som z toho zlý pocit a nič to nezmenilo na tom, že som stále moslimka,“ podotkla.

foto: Jana Fedáková

Hoci Yasmine predtým chodila do školy len s moslimami, na univerzitu nastupovala s odhodlaním, že dokáže akceptovať aj ostatných. (zdroj: autorka)

Škola vznikla v roku 1973 a odvtedy bola izraelskou armádou 12-krát zatvorená, najdlhšie medzi rokmi 1987 až 1990. Izraelsko-palestínsky konflikt však stále vyučovanie na univerzite ovplyvňuje.  „Študentov ošetrovateľstva napríklad posielame praxovať do nemocníc v Jeruzaleme. Ak sa im ale nepodarí získať povolenie od izraelskej vojenskej správy na vstup do mesta, musíme ich premiestniť do nemocnice na Západnom brehu. Tu ale nie je miesto pre všetkých,“ vysvetľuje Rishmawi. Podotýka aj to, že Izrael zvyčajne neudeľuje zahraničným profesorom víza na dlhšie, ako tri mesiace, čo univerzite spôsobuje komplikácie. „Jeden z našich expertov odišiel na dovolenku a potom už víza nedostal,“ dodal.

Hebron

Z 2000 uchádzačov univerzita každý rok prijme asi 800 študentov. Väčšina z nich je z regiónu Betlehema alebo Jeruzalema, skoro osem percent študentov dochádza z Hebronu. Palestínske mesto, ktorého centrum obsadili židovské osady, pravidelne ukazuje svoju vojenskú silu množstvom útokov z jednej či druhej strany a izraelská armáda si niekedy zvykne na ceste vytvoriť i ďalšie kontrolné stanovištia. To často pre študentov znamená, že do školy prídu neskoro. No niekedy neprídu vôbec.

 „Mnoho mladých ľudí bolo v Hebrone zastrelených len preto, že vojaci mali zlú náladu. Sú nepredvídateľní. No nie je normálne ísť do školy a báť sa, či ešte uvidíte svoju rodinu,“ hovorí Yasmine, ktorá už na univerzitu nedochádza. Hoci jej rodina je od nej vzdialená len 30 minút cesty, býva pri škole. Je to bezpečnejšie.

 Keď  chcem vedieť, aké má plány do budúcnosti, Yasmine sa len zľahka pousmeje. Po absolvovaní univerzity chce ísť robiť výskum do zahraničia. „No tu nemôžete veľa plánovať ani veľa od svojich plánov očakávať.“

 

autorka: Jana Fedáková

foto: autorka

11. júl 2017 - 1:00